Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 672/2016
PDF · 273.65 KB
No categories available
II. ÚS 672/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec s. r. o.,
Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Chovanec, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 84/2009, za účasti Okresného súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 84/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov) na účet jej právnej
zástupkyne Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17,
Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Milan Chovanec s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Milan Chovanec, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 84/2009 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 84/2009 v procesnom postavení
žalobkyne, ktorá sa žalobou doručenou okresnému súdu 22. mája 2009 domáha proti
žalovanému zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam bližšie
špecifikovaných v žalobe.
Sťažovateľka uvádza prehľad procesných úkonov, ktoré boli vykonané v
napadnutom konaní vedenom okresným súdom, a zdôrazňuje, že „Napriek odstupu času,
ktorý ubehol od podania návrhu, do dnešného dňa nebolo konanie riadne skončené.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho ústavného práva v neprimeraných časových prieťahoch
spôsobených nečinnosťou súdu...“.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € sťažovateľka
odôvodňuje doterajšou dĺžkou napadnutého konania, právnou neistotou vyvolanou
zbytočnými prieťahmi v napadnutom konaní a „nedostatkom finančných prostriedkov, na
ktoré by jej pri právoplatnom skončení veci vznikol nárok“. Sťažovateľka k tomu uvádza, že
„je matka starajúca sa o dve spoločné detí účastníkov... Nevyriešené právne vzťahy sú
2
dôvodom neustálych sporov, vzájomného napádania, neustáleho a zároveň stupňujúceho sa
napätia medzi účastníkmi konania. Pretrvávajúce napätie a právna neistota sú značnou
psychickou záťažou pre sťažovateľa, čo sa negatívne odráža na jeho zdravotnej pohode.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C/84/2009 o zrušenie podielového spoluvlastníctva porušené bolo.
2. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000,00 €, ktoré je
Okresný súd Žilina povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 781,30 €
na účet právneho zástupcu...“
Ústavný súd si prípisom zo 16. mája 2016 na účely objektívneho posúdenia
skutočností uvádzaných v sťažnosti vyžiadal od okresného súdu spis vzťahujúci sa na
napadnuté konanie. Podpredseda okresného súdu spis ústavnému súdu predložil 3. augusta
2016, pričom predovšetkým uviedol, že žiadosti o preloženie spisu nemohol vyhovieť skôr
z dôvodu, že dotknutý spis bol zaslaný disciplinárnemu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd spis okresnému súdu vrátil až v júli 2016.
K prípisu podpredsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprS/247/2015 z 28. júla 2016 bolo
pripojené vyjadrenie zákonného sudcu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:
„... skutkovo ide o nadpriemerne zložitý spor vzhľadom na rozsah vlastníckych
vzťahov nielen k predmetu sporu, ale aj k okolitým predmetom vlastníctva, zohľadňovaným
pri vyporiadaní. Právne išlo východiskovo o priemerne zložitý spor vzhľadom na
pravidelnosť obdobných sporov v praxi, tu ale došlo k sťaženiu právnej stránky konania
jeho vzťahom k inému administratívnemu konaniu katastrálneho orgánu, a primerane podľa
môjho profesijného názoru je vybavovanie sporu poznačené aj konaním súdu vyššej
inštancie. ... Odvolací súd ani po oboznámení úkonov prvostupňového súdu a účastníkov
v odvolacom konaní neuvádza konkrétny právny názor, ako by ktorékoľvek oboznámené
skutočnosti vplývali na predmet súdneho konania o vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva. ... Podľa môjho názoru je tak konanie poznačené aj faktickým konaním
odvolacieho súdu, ktorý vytvoril neistotu pre vykonávanie akýchkoľvek úkonov účastníkov
konania alebo súdu, ktoré sa v opakovanom prvostupňovom konaní môžu javiť ako
nehospodárne.“
Zákonný sudca k právnej zložitosti prerokúvanej veci ďalej uvádza, že „... v tomto
prípade sa viedlo účastníkom dodatočne iniciované katastrálne konanie o oprave chyby
v katastrálnom operáte ..., o ktorom rozhodoval Najvyšší súd SR rozsudkom 1 Sžr/64/2011
zo dňa 14. 2. 2012 v konaní správneho súdnictva..., ktorý zmenil rozsudok Krajského súdu
Žilina č. k. 21 S/77/2010 a zrušil napadnuté administratívne rozhodnutie. Následne
rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k. 20 S/64/2012 zo dňa 15. 4. 2013 bol v konaní
správneho súdnictva zamietnutý návrh na zrušenie katastrálneho rozhodnutia týkajúceho sa
opravy chyby v katastrálnom operáte... Prakticky ide o to, že posledné oboznámené
rozhodnutie v konaní správneho súdnictva bolo zamietavé proti administratívnemu
rozhodnutiu, ktorým mal byť predmet tohto konania z vymazaný a zapísaný
v prospech výlučného vlastníka na nový LV, čím by predmet tohto konania odpadol, ale
podľa informatívnych výpisov z katastra nehnuteľností zápis na LV bol pôvodný zápis
vlastníckeho práva zodpovedajúci predmetu tohto konania zachovaný. Na jednu stranu tak
bol spochybnený zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, na druhú stranu
tunajšiemu súdu systematicky prirodzenie nie je známe iné konanie súdu v agende
správneho súdnictva, ktorého stav by mohol sledovať priamou súčinnosťou... Výsledok
katastrálneho konania vyplynul z výsledkov súčinnosti tunajšieho súdu s Okresným úradom
– katastrálny odbor Kysucké Nové Mesto dňa 1. 12. 2014.“.
K podaniam účastníkov konania z 5. decembra 2014, 18. decembra 2014 a 12. marca
2015 týkajúcim sa mimosúdneho zmieru zákonný sudca uvádza, že tieto boli zmätočné,
keďže z ich obsahu mimosúdny zmier nevyplýval. V neposlednom rade zákonný sudca
poukazuje aj na vysokú zaťaženosť sudcov okresného súdu vo všeobecnosti a nedostatočné
personálne zabezpečenie, keďže „Osobitne do 31. 12. 2015 nebol ani plný stav sudcov
vybavujúcich civilnú agendu na Okresnom súde Žilina. Aj v súčasnosti zostatok
4
nevybavených sporov predstavuje jeden až dva ročné nápady občianskoprávnych sporov
a tento stav aj do budúcna vylučuje možnosť vybavovania takého množstva právnych vecí
bez vzniku prieťahov.“.
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 672/2016 z 8. septembra 2016 sťažnosť
sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a aby prípadne
doplnil stanovisko k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 3. augusta 2016.
Predseda okresného súdu sa v prípise sp. zn. 1 SprS/247/2016 z 11. októbra 2016
k sťažnosti nevyjadril a ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
Ústavný súd následne vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila
k tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň jej zaslal prípis podpredsedu
okresného súdu z 28. júla 2016 a prípis predsedu okresného súdu z 11. októbra 2016 na
vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní
doručenom ústavnému súdu 31. októbra 2016 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní
vo veci, pričom zároveň zdôraznila, že trvá na podanej sťažnosti, a konkrétne okrem iného
uviedla: „Pokiaľ súd I. inštancie vo svojom vyjadrení poukazuje na preťaženosť a zložitosť
prejednávanej veci, s týmto tvrdením si dovolím nesúhlasiť. Poukazujem na moje podanie
zo dňa 04. 12. 2014, v ktorom som po predchádzajúcej dohode s protistranou navrhla
schválenie súdneho zmieru, ktorý protistrana akceptovala. Som si teda istá, že minimálne
od dátumu 05. 12. 2014 nešlo o mimoriadne komplikovanú vec, pretože súd mal iba
rozhodnúť o jeho schválení alebo neschválení. Bez ohľadu na vyššie uvedené som však
presvedčená, že ani predtým vec mimoriadne komplikovaná nebola, pretože predmetom je
len zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.“
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom ústavný
súd zistil tento priebeh konania:
1. Sťažovateľka podala 22. mája 2009 žalobu o zrušenie podielového
spoluvlastníctva a zároveň zaplatila súdny poplatok.
2. Okresný súd vyzval sťažovateľku 8. júna 2009 na doplatenie súdneho poplatku, na
základe čoho sťažovateľka 25. júna 2009 požiadala o oslobodenie od platenia súdneho
poplatku.
3. Dňa 22. júla 2009 sťažovateľka okresnému súdu doručila vyplnené potvrdenie
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch k rozhodnutiu o žiadosti o oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 84/2009-24 z 30. júla 2009
sťažovateľke priznal oslobodenie od súdneho poplatku.
4. Dňa 18. augusta 2009 okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe.
Žalovaný na výzvu reagoval podaním doručeným okresnému súdu 14. septembra 2009.
5. Dňa 5. novembra 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 25. november 2009,
ktoré sa uskutočnilo a okresný súd na ňom vyhlásil rozsudok č. k. 8 C 84/2009-60 (ďalej len
„rozsudok z 25. novembra 2009“), ktorým bolo podielové spoluvlastníctvo sťažovateľky
a žalovaného zrušené a ktorým okresný súd prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva
sťažovateľky, pričom ju zároveň zaviazal povinnosťou vyplatiť žalovanému sumu
23 776,12 € z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
6. Dňa 27. januára 2010 podal žalovaný proti rozsudku okresného súdu
z 25. novembra 2009 odvolanie, ktoré bolo 18. februára 2010 doručované sťažovateľke na
vyjadrenie. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 84/2009-102 z 18. februára 2010 (ďalej len
„uznesenie z 18. februára 2010“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2009.
6
7. Žalovaný 24. februára 2010 požiadal okresný súd o prerušenie konania do
ukončenia správneho konania o oprave chyby v katastrálnom operáte vedeného Správou
katastra Kysucké Nové Mesto pod sp. zn. X-11/2010. Návrh žalovaného na prerušenie
konania okresný súd uznesením č. k. 8 C 84/2009-109 z 3. marca 2010 zamietol (ďalej len
„uznesenie z 3. marca 2010“).
8. Dňa 9. marca 2010 sa k odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu
z 25. novembra 2009 vyjadrila sťažovateľka.
9. Žalovaný podal 15. marca 2010 proti uzneseniu okresného súdu z 18. februára
2010 odvolanie a 17. marca 2010 požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
10. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 84/2009-140 z 19. marca 2010 priznal
žalovanému oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku okresného súdu
z 25. novembra 2009 vo výške 50 %.
11. Žalovaný okresnému súdu doručil 19. marca 2010 odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu z 3. marca 2010.
12. Uznesením č. k. 8 C 84/2009-154 z 30. apríla 2010 okresný súd svoje uznesenie
z 18. februára 2010 o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok v sume
1 426,50 € zrušil.
13. Sťažovateľka okresnému súdu 13. mája 2010 predložila rozhodnutie Správy
katastra Kysucké Nové Mesto č. X 11/2010 z 3. mája 2010, ktorým bola zamietnutá oprava
chyby v katastrálnom operáte v zmysle § 59 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov.
14. Dňa 5. augusta 2010 sťažovateľka okresnému súdu predložila rozhodnutie
Katastrálneho úradu v Žiline č. Xo-27/2010-Ha z 2. augusta 2010, ktorým Katastrálny úrad
v Žiline v súlade s § 59 ods. 1 písm. a) katastrálneho zákona nevyhovel návrhu žalovaného.
15. Dňa 11. novembra 2010 bol spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie predložený
Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku
okresného súdu z 25. novembra 2009.
16. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 381/2010 z 21. decembra 2010 rozsudok
okresného súdu z 25. novembra 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Spis bol okresnému súdu vrátený 9. marca 2011.
17. Dňa 8. apríla 2013 bolo nariadené pojednávanie na 22. máj 2013. Právny
zástupca sťažovateľky požiadal 10. apríla 2013 o odročenie pojednávania pre kolíziu
pojednávaní, na základe čoho bolo pojednávanie nariadené na 22. máj 2013 preročené na
5. jún 2013.
18. Dňa 5. júna 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito
na účely ustálenia predmetu vyporiadania. Sťažovateľka okresnému súdu 6. júna 2013
doručila doplnenie žaloby o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a 23. októbra 2014
podala návrh na úpravu petitu a čiastočné späťvzatie žaloby.
19. Okresný súd 12. novembra 2014 účastníkov konania a Okresný úrad Kysucké
Nové Mesto vyzval na predloženie informácií o aktuálnych konaniach týkajúcich sa zápisu
vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria predmet napadnutého konania. Okresný
úrad Kysucké Nové Mesto na výzvu reagoval podaním doručeným okresnému súdu
1. decembra 2014. Žalovaný okresnému súdu na výzvu 3. decembra 2014 oznámil, že na
základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 125/2013 z 20. augusta 2014 je výlučným
vlastníkom pozemku, ktorý je predmetom napadnutého konania, a okresný súd zároveň
informoval o prebiehajúcom mimosúdnom urovnaní.
20. Dňa 5. decembra 2014 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh žalovaného
z 2. decembra 2014 na schválenie súdneho zmieru, ktorý v plnom rozsahu akceptovala. Dňa
18. decembra 2014 sa sťažovateľka opätovne vyjadrila k návrhu žalovaného na schválenie
súdneho zmieru a podala protinávrh na schválenie súdneho zmieru.
21. Okresný súd 18. marca 2016 vyzval sťažovateľku na oznámenie, či žalovaný
prijal jej protinávrh na uzavretie súdneho zmieru. Výzva bola na vedomie doručovaná aj
žalovanému.
22. Dňa 21. apríla 2016 na prípis okresného súdu reagoval žalovaný. Sťažovateľka
podaniami doručenými okresnému súdu 3. júna 2016 a 4. júla 2016 oznámila, že žalovaný
s mimosúdnym riešením sporu nesúhlasí.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
8
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala z príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (predovšetkým § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1), ktorý bol
platný a účinný do 30. júna 2016, a v súčasnosti je implikovaná v zásade vyplývajúcej
z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).
V zmysle čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, a v zmysle § 157 ods. 1 CSP súd
postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval
ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti posudzovanej veci, ústavný súd
konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o zrušení podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam, ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že paralelne s napadnutým konaním bolo vedené
administratívne konanie a následne konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
príslušných správnych orgánov, pričom predmetom týchto konaní boli (spolu)vlastnícke
práva k tým istým nehnuteľnostiam. Uvedená skutočnosť nepochybne zvyšuje skutkovú
zložitosť posudzovanej veci (potreba ustáliť predmet napadnutého konania), na jej právnu
zložitosť v zásade ale nemá vplyv.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V rámci
hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria
nezistil ústavný súd také skutočnosti, ktoré by signalizovali výraznejší podiel sťažovateľky
ako jeho účastní
ky na predĺžení konania narušením jeho plynulosti. Zo zistení ústavného súdu
vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky požiadal 10. apríla 2013 o odročenie
pojednávania pre kolíziu pojednávaní, v dôsledku čoho bol učený nový termín pojednávania
na 5. jún 2013. Uvedené však s prihliadnutím na časové obdobie odročenia pojednávania
10
nemalo zásadnejší vplyv na predĺženie konania a nemôže byť pripisované na ťarchu
sťažovateľky.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.
Na základe prehľadu procesných úkonov, ktoré boli vykonané v napadnutom konaní,
ústavný súd identifikoval jedno kratšie obdobie absolútnej nečinnosti (od apríla 2010, keď
okresný súd zrušil uznesenie z 18. februára 2010 o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny
poplatok, do novembra 2010, keď bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o opravnom prostriedku) a dve dlhšie obdobia absolútnej nečinnosti (od marca 2011, keď
bol spis vrátený krajským súdom po rozhodnutí o opravnom prostriedku, až do apríla 2013,
keď okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, a od decembra 2014, keď účastníci konania
predložili návrh na schválenie súdneho zmieru, až do marca 2016, keď okresný súd
účastníkov konania vyzval na predloženie vyjadrenia k tomuto návrhu).
Ústavný súd akceptuje tvrdenie zákonného sudcu, podľa ktorého bol návrh na
schválenie súdneho zmieru žalovaného z 2. decembra 2014 zmätočný, a to z dôvodu „chyby
v písaní“, ktorú v návrhu urobil podľa jeho vyjadrenia právny zástupca žalovaného. Táto
zmätočnosť však bola okresnému súdu známa už z podania sťažovateľky, ktoré bolo
okresnému súdu doručené 18. decembra 2014, pričom sťažovateľka podala protinávrh na
schválenie súdneho zmieru, ktorým sa zmätočnosť týkajúcu sa celkovej sumy výplaty, ktorú
bol žalovaný povinný v súvislosti s navrhovaným vyporiadaním podielového
spoluvlastníctva zaplatiť, snažila odstrániť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť všeobecného
súdu súdny zmier schváliť a vzhľadom na to, že schválený súdny zmier má účinky
právoplatného rozsudku (§ 99 ods. 2 a 4 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
do 30. júna 2016), nemožno akceptovať absolútnu nečinnosť okresného súdu, v dôsledku
ktorej účastníkov konania vyzval na vzájomné vyjadrenia (k návrhu žalovaného
z 2. decembra 2014, resp. protinávrhu sťažovateľky z 18. decembra 2014) až po viac ako
roku od ich predloženia.
Ústavný súd sa k otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp.
neprimeranosti) vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyjadroval, pričom spravidla
zdôrazňoval, že ju nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená objektívne
charakterom prerokúvanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu konania, ako
i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné vziať i to, čo je pre
sťažovateľa v konaní predmetom sporu, resp. jeho význam (porov. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko, k tomu pozri aj
Záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno teda formulovať
vždy s ohľadom na uvedené faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,
pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať,
či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu,
a teda zakladajúce dôvod na vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Toto základné právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy
spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, pri ktorej dĺžka konania
zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla nie je
nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná.
V posudzovanej veci je primárne neprehliadnuteľné, že konanie vo veci zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva pred všeobecnými súdmi trvá už viac ako
7 rokov, pričom do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti konanie nie je právoplatne
skončené.
Ústavný súd pri zohľadňovaní prvého kritéria zdôraznil, že v dôsledku
prebiehajúceho administratívneho konania a následného konania o preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu v správnom súdnictve sa prerokúvaná vec javí ako zložitejšia. Uvedená
skutočnosť však nemôže ospravedlniť celkovú dobu konania, a to aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že najvyšší súd už rozsudkom sp. zn. 10 Sžr 125/2013 z 20. augusta 2014
12
rozhodol o tom, že výlučným vlastníkom pozemku, ktorý tvorí zároveň predmet
napadnutého konania o zrušenie podielového spoluvlastníctva účastníkov konania, je
žalovaný. Na základe uvedeného bol teda predmet napadnutého konania ustálený už
v auguste 2014, pričom k neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu došlo aj v období od
decembra 2014.
Už len pre úplnosť ústavný súd uvádza, že obranu okresného súdu spočívajúcu
vo vysokom počte vecí na tomto súde a v jeho nedostatočnom personálnom obsadení
nemožno s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (zohľadňujúcu judikatúru
ESĽP) ústavného súdu akceptovať. Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje totiž štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu pracovných
vecí či námietka personálneho obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti neprimeraného
zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo
znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto
okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť
právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (m. m. III. ÚS 69/2011).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľka sa v petite sťažnosti nedomáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému
súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd aj preto
neuplatnil svoju právomoc vyplývajúcu z čl. 127 ods. 2 ústavy, čo však nezbavuje okresný
súd povinnosti vo veci konať bez zbytočných prieťahov, keďže mu táto vyplýva nepriamo
z čl. 48 ods. 2 ústavy a priamo z už citovaných príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu. Argumentuje predovšetkým dĺžkou
napadnutého konania a nevyriešenými právnymi vzťahmi, ktoré sú dôvodom vzájomného
napádania a stupňujúceho sa napätia medzi účastníkmi konania.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
14
Vychádzajúc z doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ktoré nie je ani
po viac ako 7 rokoch právoplatne skončené, ako aj s prihliadnutím na dlhotrvajúcu
absolútnu nečinnosť okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 2 500 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci
(bod 2 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom právnou
zástupkyňou Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec s. r. o., Vojtecha
Tvrdého 17, Žilina.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 31. októbra 2016
vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015), a z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €
(za úkon urobený v roku 2016).
Sťažovateľke priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €,
čo predstavuje sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané
v roku 2015 po 8,39 €. Za vyjadrenie doručené ústavnému súdu 31. októbra 2016 priznal
ústavný súd sumu 143 € a režijný paušál 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 448,02 €, a po
zvýšení o 20 % DPH (právna zástupkyňa sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) celkovú
sumu 537,62 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2016
16