Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 807/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

29. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť Štátnych lesov Tatranského národného

parku Tatranská Lomnica, Tatranská Lomnica 66, zastúpených advokátom JUDr. Jurajom

Lukáčom, Námestie sv. Egídia 6, Poprad, pre namietané porušenie čl. 13 ods. 1, čl. 20

ods. 1, a , a

Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. apríla

2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Štátnych lesov Tatranského národného parku Tatranská Lomnica

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. augusta 2016 doručená sťažnosť Štátnych lesov Tatranského národného parku Tatranská

Lomnica (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1,

a (ďalej len „“),

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. apríla 2015 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. mája 2016 (ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“;

spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom

súde Poprad (ďalej aj „okresný súd“) domáhal určenia vlastníctva k lesným pozemkom.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. októbra 2014 toto konanie zastavil

pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Okresný súd bol toho názoru, že otázka

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam bola už právoplatne rozsúdená v konaní

pred Okresným súdom Kežmarok sp. zn. a že v prerokúvanom prípade išlo

aj o totožných účastníkov konania a totožný skutkový stav. Čo sa týka totožnosti

skutkového stavu, okresný súd dôvodil, že žalobca odôvodňuje nárok na určenie vlastníctva

totožnými právnymi titulmi jeho nadobudnutia, a čo sa týka totožnosti skutkového stavu,

dôvodil, že v oboch prípadoch ide o totožné subjekty. Teda na strane žalobcu vystupuje

vždy sťažovateľ a na strane žalovaného totožné fyzické osoby, avšak tie v konaní

pred Okresným súdom Poprad vystupujú ako

a v konaní pred Okresným súdom Kežmarok ako podieloví spoluvlastníci

. V konečnom dôsledku teda

okresný súd uzavrel, že prípadne vydané nové záväzné rozhodnutie vo veci, ak by bolo

alebo aj nebolo odlišné od rozhodnutia Okresného súdu Kežmarok, menilo by postavenie

tých istých fyzických osôb bez ohľadu na to, v akom spolku sú práve združené,

vo veci o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ sa s postupom okresného súdu nestotožnil a vo veci podal odvolanie.

V odvolaní spochybňoval oba dôvody (totožnosť veci aj totožnosť účastníkov konania),

na ktorých založil okresný súd rozhodnutie o zastavení konania. Na základe uvedeného

tvrdil nesplnenie podmienok na zastavenie konania. Krajský súd sa stotožnil s rozhodnutím

okresného súdu. Na svojich tvrdeniach sťažovateľ zotrval a vo veci podal dovolanie.

Najvyšší súd dovolanie odmietol.

Pred ústavným súdom sťažovateľ namieta to isté čo v konaní pred všeobecnými

súdmi. Sťažnostná logika neopúšťa líniu, že oba dôvody, na ktorých bolo založené

rozhodnutie okresného súdu, vychádzajú z nesprávneho vyhodnotenia skutkových

okolností, tým sa dospelo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, prekážka res iudicata

preto z dôvodu neexistencie akejkoľvek totožnosti nie je daná a (už podľa stupňa konania)

je ďalšia argumentácia nasmerovaná buď na splnenie dovolacích dôvodov

(podľa sťažovateľa najvyšší súd prípustnosť dovolania z uvedených dôvodov posúdil

nesprávne), alebo na zásah do práva na spravodlivé konanie, k čomu je pripojený dôvetok

o porušení ústavnosti formalistickým výkladom práva (ďalej citovaná „Radbruchova

formula“).

Ústavný súd na tomto mieste uvádza výňatok zo sťažnosti, ktorý určuje tie základné

argumentačné tézy, ktoré sú v sťažnosti v jednotlivých, tak ako je to citované, vymedzených

podkapitolách obsiahlo odôvodňované: «Účastník konania má totiž nepochybne právo na

to, aby jeho vec bola prejednaná spravodlivo, teda aby predložené dôkazy a zistené

skutočnosti boli vyhodnotené objektívne správne v zmysle zásady „common sense“ /pozri

Blackov právnický slovník str. 262/ a aby sa súd v rozhodnutí argumentačne vysporiadal

so všetkými argumentami nastolenými účastníkom konania, ktoré majú vecný a právny

význam pre samotné rozhodnutie o veci.

V tomto prípade sa tak nestalo.

1. nie je daná totožnosť účastníkov konania

2. nie je daná totožnosť skutkových a právnych okolností, o ktoré sťažovateľ opiera

svoje vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.

3. súdy nesprávne právne posúdili otázku vydržania

4. „Radbruchova formula“ popiera právne účinky predchádzajúcich „právoplatných

rozsudkov“ a tým vylučuje, aby zakladali prekážku res iudicata a nevysporiadanie sa

s nezákonným nadobudnutím vlastníckeho práva odporcami popiera čl. 20 druhej vete

SR v zmysle ktorej majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu

nepožíva a odporuje ústavnému právu na spravodlivý proces.»

V závere sťažnosti je odprezentované aj morálne odsúdenie podľa sťažovateľa príliš

formalistického prístupu všeobecných súdov k jeho problému, keď uvádza, že „Takýmto

prístupom k veci tak súdy vytvorili stav - na slovenských súdoch nie ojedinelý - že ak sa

niekto dopracuje k zápisu do listu vlastníctva ako vlastník, tak mu súdy poskytnú súdnu

ochranu proti komukoľvek bez ohľadu na to, že vlastníctvo nadobudol nespravodlivo

a nemorálne. A to dokonca aj za stavu, že žalobca preukáže svoje vlastníctvo, ak sa nájde

formálna prekážka res iudicata, hoci aj v nespravodlivom ale právoplatnom rozhodnutí.“.

Nadobudnutie vlastníctva nespravodlivo a nemorálne sťažovateľ vidí v procese osvedčenia

vyhlásenia o vydržaní predmetu sporu (lesných pozemkov) zo 4. apríla 1995 pred notárom.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2015 a najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2016 bol porušený

, , a , a

listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnuté rozhodnutia

zrušil, vec vrátil krajskému súdu a najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi

priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že nesprávnym a formalistickým posúdením

prípustnosti dovolania bolo sťažovateľovi zabránené v prístupe k súdu a neodôvodnenosť

a nesprávnosť rozhodnutia krajského súdu zakladá tiež porušenie a

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou nesprávneho a formalistického

posúdenia prípustnosti dovolania najvyšším súdom.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí sp. zn. z 25. mája 2016

okrem posúdenia ostatných podmienok prípustnosti dovolania zameral na zdôvodnenie,

prečo sťažovateľom namietané nedostatočné odôvodnenie súdov nižších stupňov nezakladá

absolútnu prípustnosť dovolania, ale zväčša iba inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“) a len výnimočne aj prípustnosť dovolania v zmysle ,

a na zdôvodnenie, prečo v danej situácii nemôže ísť o sťažovateľov prípad. Najvyšší súd

sťažovateľovi ďalej objasnil, v ktorých veciach a prečo je dôvodne založená prekážka

res iudicata, a následne tento výklad aplikoval na jeho prípad. Konkrétne vo vzťahu

k totožnosti účastníkov konania uviedol, že „Dovolateľka namieta, že v prípade účastníka

na strane žalovaného v skoršom konaní - podieloví spoluvlastníci

nejde o totožnosť so žalovaným v tomto

konaní - pretože podieloví

spoluvlastníci - členovia pozemkového spoločenstva sú samostatné fyzické osoby,

identifikované osobnými údajmi, ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu ako

aj spôsobilosť byť účastníkom konania.

K totožnosti účastníkov sa vo svojom uznesení vyjadril aj odvolací súd, ktorý

poukázal na zmenu právnej úpravy a taktiež na právne nástupníctvo pozemkového

spoločenstva vystupujúceho na strane žalovaného v súčasnom konaní po pozemkovom

spoločenstve vystupujúcom na strane žalovaného v skoršom konaní. Pozemkové

spoločenstvo vystupujúce na strane žalovaného v skoršom konaní bolo upísané do evidencie

pozemkových spoločenstiev podľa zákona č n v tom čase nemalo právnu

subjektivitu, teda nemohlo samé vystupovať v konaní pred súdom ako účastník súdneho

konania. Preto v skoršom konaní na strane žalovaného vystupovali jednotliví podieloví

spoluvlastníci. Pozemkové spoločenstvo vystupujúce ako žalovaný v súčasnom konaní je

pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou. Toto pozemkové spoločenstvo je právnym

nástupcom pozemkového spoločenstva vystupujúceho ako žalovaný v skoršom konaní,

čo vyplýva okrem zmluvy na č. l. 154, na ktorú poukazuje odvolací súd aj z rovnakého

identifikačného čísla osoby u oboch účastníkov (pozri osvedčenie na č. l. 195 a vložka

v registri pozemkových spoločenstiev Okresného úradu v Kežmarku č. R-019/703

http://www.minv.sk/swift_data/sotirce/miestna_statna_sprava_/okres_kezmarok/pozemkovy

_a_lesny_odbor/2016/019/_Vlozka_R_019_703_PS_UMO_ Z toho vyplýva,

že v skoršom konaní mohlo pozemkové spoločenstvo vystupovať len prostredníctvom

jednotlivých členov a keďže neskôr nadobudlo právnu subjektivitu, bolo z procesného

hľadiska efektívnejšie konať len s ním a nie zo všetkými jeho jednotlivými členmi.

Predmetom skoršieho i súčasného konania je určenie vlastníckeho práva k totožným

nehnuteľnostiam. Žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam môže smerovať

len proti vlastníkom nehnuteľnosti ktorým svedčí právo zapísané v katastri nehnuteľností.

Ak by sa takéhoto práva žalobkyňa domáhala proti inej osobe ako vlastníkovi, bola

by žaloba z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie zamietnutá, to sa však v skoršom ani

v súčasnom konaní nestalo (zamietajúce rozhodnutie v skoršom konaní holo vydané

z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou). Z toho vyplýva, že v oboch

konaniach, ktorých predmetom boli rovnaké nehnuteľnosti, bol žalovaný ich vlastník.

Odhliadnuc od možného právneho nástupníctva (ktoré je ale z pohľadu totožnosti

účastníkov irelevantné) je teda v oboch konaniach vlastník týchto nehnuteľnosti totožný

a teda v oboch konaniach je splnená podmienka i totožnosti účastníkov.“. Ďalej vo vzťahu

k totožnosti predmetu konania najvyšší súd uviedol, že „v skoršom konaní žalobkyňa

vyvodzovala svoj nárok z konfiškácie na základe nariadenia č. a vydržania -

držbou od r. 1945. V tomto (súčasnom) konaní žalobkyňa svoj nárok vyvodzuje takisto

z nariadenia č. , a to z konfiškácie, resp. prídelu na jeho základe a z vydržania

k 1. aprílu 1984. Namieta pritom, že v skoršom konaní neboli posudzované všetky tituly

nadobudnutia, z ktorých svoj nárok vyvodzuje v tomto (súčasnom) konaní.

Treba brať na zreteľ, že tieto skutočnosti/dôkazy existovali už v čase skoršieho

konania a bolo teda na žalobkyni, ako nositeľke dôkazného bremena, aby svoje tvrdenia aj

náležite podložila dôkazmi svedčiacimi v jej prospech a tieto skutočnosti uviedla, resp.

predložila o nich listiny. Ak sa súd nimi v skoršom konaní nezaoberal, možno to z týchto

dôvodov pričítať na vrub len žalobkyni. Tieto skutočnosti/dôkazy, ktoré existovali už v čase

skoršieho konania, by mohli odôvodniť návrh na obnovu konania, avšak nemôžu a nie sú

spôsobilé založiť prípustnosť dovolania v prejednávanej veci.

Vzhľadom na uvedené má do volací sud za to, že konanie bolo súdmi nižších stupňov

pre prekážku res iudicata správne zastavené. Ak by súd pripustil opačný výklad, bolo by

žalobkyni dovolené obísť už právoplatný skorší rozsudok, v ktorom konaní sa už raz určenia

vlastníctva k tej istej nehnuteľnosti na základe tých istých skutočností neúspešne

domáhala.“.

Najvyšší súd teda v prerokúvanej veci v rámci posúdenia prípustnosti dovolania

posúdil komplexne aj celý predmet sporu pertraktovaný pred krajským súdom a okresným

súdom, čo v žiadnom prípade nemožno vnímať ako arbitrárne a formalistické.

Pokiaľ sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že mu procesným odmietnutím

dovolania zo strany najvyššieho súdu bol znemožnený prístup k súdu, ústavný súd potrebuje

poukázať na nasledovné:

Cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania je zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak bolo toto posúdenie

vykonané v súlade so zákonom (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Čo sa týka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,

že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

(). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pokiaľ sťažovateľ namieta nesprávnosť skutkových a právnych záverov najvyššieho

súdu, ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ,

).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dal sťažovateľovi vyčerpávajúcu odpoveď

na jeho námietky. Jeho názor nemožno hodnotiť ako zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny

a popierajúci účel a význam na vec aplikovanej právnej úpravy. K uvedenému je potrebné

opätovne poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka

dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, , ,

).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2016 nenachádza žiadnu

príčinnú súvislosť, preto sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. z 25. mája 2016

vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti dôvodov dovolania preskúmal obe nosné námietky

sťažovateľa týkajúce sa neexistencie podmienok na zastavenie konania (neexistenciu

totožnosti veci a totožnosti účastníkov konania), pretože tie boli tvrdeným dôvodom

prípustnosti dovolania.

Rovnaké námietky však sťažovateľ uplatňuje aj vo vzťahu k požadovanému

prieskumu napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2015,

tentoraz však nezakladajú tvrdený dôvod prípustnosti dovolania ale neodôvodnenosť

rozhodnutia krajského súdu a nesprávne posúdenie veci. Na tomto mieste tak ústavný súd už

môže iba zopakovať dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. mája 2016. Ústavný súd teda zopakuje, že nie je jeho úlohou suplovať interpretáciu

a aplikáciu zákonov za všeobecné súdy, ale zhodnotiť, či závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Takýto výklad

však v napadnutom rozhodnutí krajského súdu a ani najvyššieho súdu nemožno badať.

Rovnako skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím

vlastným ().

Závery krajského súdu sú založené na ústavne konformnej interpretácii a aplikácii

na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy a nevybočujú z rámca logického ani hodnotovo

správneho posúdenia prekážky rozhodnutej veci. Ústavnému súdu sa v posudzovanom

prípade na základe predloženej argumentácie javí, že sťažovateľ si je aj reálne vedomý,

že výklad všeobecných súdov je vecne správny, skôr sa však cez novo začaté konanie

pokúša presadiť svoj nesúhlas s výsledkom konania pred Okresným súdom Kežmarok

sp. zn. , v ktorom sporné pozemky neboli prisúdené do jeho vlastníctva.

Pozadie sporu je dané, ako to vyplýva z vyjadrenia sťažovateľa, morálnym odsúdením

procesu osvedčenia vyhlásenia o vydržaní lesných pozemkov zo 4. apríla 1995

pred notárom. Uvedené skutočnosti však neboli predmetom skúmania pred Okresným

súdom Poprad, keďže tu existovala prekážka res iudicata a toto konanie muselo byť

zastavené. Morálne odsúdeniahodné vyhlásenia, či úkony účastníkov konania boli súce

na preukázanie v konaní pred Okresným súdom Kežmarok sp. zn. , prípadne

v rámci opravných prostriedkov k tomuto konaniu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2015 nenachádza žiadnu

príčinnú súvislosť, preto sťažnosť odmietol aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Porušenie a dodatkového protokolu viaže sťažovateľ

na porušenie postupom všeobecných súdov, preto je sťažnosť nutné

považovať za zjavne neopodstatnenú podľa aj vo

vzťahu k týmto článkom a dodatkového protokolu.

K namietanému porušeniu a je potrebné uviesť,

že sťažovateľ porušenie týchto ustanovení okrem toho, že ho zakomponoval do petitu

sťažnosti, v odôvodnení sťažnosti bližšie nešpecifikoval. Ústavný súd vzhľadom na

to nemohol dať sťažovateľovi relevantnú odpoveď na možné porušenie uvedených

ustanovení .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Vzhľadom na absentujúce odôvodnenie tvrdeného porušenia čl. 13 ods. 1

a podaná sťažnosť v tejto časti neobsahovala náležitosti predpísané

zákonom a z toho dôvodu bola v uvedenej časti odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Čo sa týka označených čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ide o články vyjadrené

v a , z toho dôvodu o nich nebolo potrebné osobitne

rozhodovať.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to,

že by bolo sťažnosti vyhovené (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie

konanie a priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016