Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 739/2016
PDF · 120.45 KB
No categories available
I. ÚS 739/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
30. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom
Iľkivom, Timravina 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 12, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 194/2010, postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 45/2015 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. novembra 2016 opätovne doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“),
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v označených/neoznačených
konaniach.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
o určenie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 12 P 194/2010 v procesnom postavení navrhovateľky. Okresný súd rozhodol
vo veci samej rozsudkom 4. júna 2015 a krajský súd rozsudkom 22. júna 2016,
proti ktorému podala sťažovateľka 28. septembra 20156 dovolanie na najvyššom súde,
o ktorom ešte rozhodnuté nebolo, a neuviedla ani spisovú značku, pod ktorou sa vedie
dovolacie konanie.
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že vo veci už podala 5 ústavných
sťažností, z ktorých iba jednej bolo vyhovené, a to v konaní pod sp. zn. I. ÚS 688/2014,
v ktorom ústavný súd (okrem iného) vyslovil povinnosť okresnému súdu konať
bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.
Ostatná sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 55/2016 z 28. januára 2016
odmietnutá s odôvodnením, že v čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval
právomocou vo veci konať, pretože vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie,
ktorý inak rozhodol 22. júna 2016.
3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľky podľa čl. 12, čl. 46 ods.1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, postupom všeobecných súdov boli porušené.
Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,- Eur a náhradu trov
konania v sume 275,94 Eur na účet jej právneho zástupcu.“
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
6. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol. Tento záver sa vzťahuje na konanie a rozhodovanie
ústavného súdu pod sp. zn. I. ÚS 688/2014 o sťažnosti sťažovateľky proti postupu
okresného súdu (bod 2), ktorú treba v tejto časti považovať za neprípustnú.
7. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu.
8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto
prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená
ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
základného práva postupom krajského súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Navyše, zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto
základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).
9. Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil,
že krajský súd o odvolaní sťažovateľky (matky) proti rozsudku okresného súdu
zo 4. júna 2015 právoplatne rozhodol 22. júna 2016. Tento rozsudok krajského súdu napadla
sťažovateľka dovolaním z 28. septembra 2016, o ktorom ešte najvyšším súdom rozhodnuté
nebolo.
10. Zo zistení ústavného súdu teda vyplýva, že krajský súd v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol
porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na
jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.
11. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
12. Sťažovateľka sťažnosťou namietala aj postup najvyššieho súdu, ale bez toho, že
by uviedla identifikačné znaky tohto konania pred dovolacím súdom (neuviedla spisovú
značku dovolacieho konania).
Vzhľadom aj na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jednak pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí návrhu na začatie konania (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde)
a jednak pre krátkosť doby, počas ktorej je predmetná vec pred dovolacím súdom, v ktorom
k prieťahom dôjsť nemohlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. novembra 2016