Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 743/2016
PDF · 225.79 KB
No categories available
I. ÚS 743/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť zastúpenej
advokátom JUDr. Romanom Blažekom, Advokátska kancelária JUDr. Roman Blažek,
s. r. o., Pohraničná 4, Komárno, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Obdo 13/2016 a jeho uznesením z 2. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. novembra 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
5 Obdo 13/2016 a jeho uznesením z 2. marca 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný
súd“) zmenkovým platobný rozkazom č. k. 29 Zm 204/2012-21 z 5. apríla 2013 (ďalej aj
„zmenkový platobný rozkaz“) uložil žalovanému v 1. rade a sťažovateľke ako žalovanej
v 2. rade, aby do troch dní odo dňa doručenia zmenkového platobného rozkazu spoločne
a nerozdielne zaplatili žalobcovi zmenkovú sumu 1 920 € spolu so 6 % ročným úrokom
zo sumy 1 920 € od 23. septembra 2012 do zaplatenia a uhradili trovy konania vo výške
115 € alebo aby v tej istej lehote podali na súde odôvodnené námietky, v ktorých musia
uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namietajú, spolu so zaplatením
súdneho poplatku za námietky 115 €.
3. Sťažovateľka v súlade s § 175 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) podala v zákonnej lehote proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky.
Žalovaný v 1. rade proti zmenkovému platobnému rozkazu nepodal námietky, preto ani
nebol účastníkom námietkového konania.
4. O námietkach sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 29 CbZm
461/2013-75 z 21. februára 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že zmenkový
platobný rozkaz ponechal voči sťažovateľke v platnosti v celom rozsahu a zároveň jej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov námietkového konania.
5. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom č. k. 15 CoZm 191/2014-109 z 12. mája 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu a druhým výrokom nepriznal žalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi vyslovenými v rozsudku okresného súdu, na ktoré poukázal.
6. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 237
ods. 1 písm. f) OSP z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP.
7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky proti
potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné.
8. Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv postupom najvyššieho
súdu v dovolacom konaní a jeho uznesením a uviedla, že svoju sťažnosť „odôvodňuje
porušením práva na riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, porušením
práva na predvídateľnosť rozhodnutia, porušenie princípu právnej istoty, a tým aj právo
účastníka konať pred súdom“. Sťažovateľka uviedla, že „poukázala v doterajšom konaní na
niekoľko rozhodnutí súdov v identickej veci, ktoré vôbec neboli vzaté do úvahy“, a podstatný
obsah týchto rozhodnutí vo svojej sťažnosti cituje. Zároveň sťažovateľka uviedla, že pre
„nedostatok dôvodov napadnutého uznesenia nie je možné zistiť, prečo sa porušovateľ
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe“. V závere zdôrazňuje, že podľa jej názoru
sa najvyšší súd odklonil od judikatúry ústavného súdu v otázke požiadavky na právnu istotu
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj od vlastnej rozhodovacej činnosti
vyplývajúcej zo spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
č. R 93/2015 z 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov
s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa.
9. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5Obdo/13/2016 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/13/2016
zo 02.03.2016 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke... trovy
konania...“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka
sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho uznesením, ktorým bolo odmietnuté dovolanie
sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu ako neprípustné.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II.ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
18. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
19. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre
aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý
súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.
rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,
20. Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu (aj v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu
a rozsudkom okresného súdu) z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho záverov, resp.
z hľadiska dostatočného odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením
sťažovateľkou označených práv a konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne vysporiadal
so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil.
21. Obsah dovolania sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu
zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení takto:
„Žalovaná v 2. rade v dovolaní uviedla, že súdy porušili jej právo na predvídateľnosť
rozhodnutia, ako aj jej právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čím jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom. Má za to, že pre nedostatok dôvodov napadnutých rozhodnutí
nie je možné zistiť, prečo oba súdy zmenku považovali za platnú napriek tomu, že je
množstvo rozhodnutí, ktoré konštatujú opak - pluralita platobných miest. Žalovaná v 2. rade
je toho názoru, že súdy mali platnosť zmenky skúmať ex offo bez ohľadu na to, či to bolo
namietané.
Podľa žalovanej v 2. rade súd prvého stupňa pochybil, keď vôbec vydal zmenkový
platobný rozkaz. Podľa žalovanej v 2. rade mal súd prvého stupňa nariadiť termín
pojednávania a žalobu zamietnuť. Uvedené podľa nej vyplýva z odôvodnenia rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo 4. decembra 2013 sp. zn. 3CbZm 20/2013 ako aj z
rozsudku Okresného súdu Trnava z 25. septembra 2013 sp. zn. 23CbZm 2/2013. Duplicita
platobných miest spôsobuje neplatnosť zmenky, ako uvádza aj rozhodnutie Okresného súdu
v Bratislave z 10. marca 2009 sp zn. 1CbZm 29/2008, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR z 28. júna 2006 sp. zn. 29 Odo 1645/2005, či rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe z 27.
mája 1997 sp. zn. 5Cmo 40/96 a z 30. júna 1999 sp. zn. 9Cmo 160/99 a rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR z 31. marca 2010 sp. zn. 29Cdo 2352/2008. Žalovaná v 2. rade tiež
poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. februára 2014 sp. zn. 50bdo 32/2013.“
22. Najvyšší súd v napadnutom uznesení správne konštatoval, že prípustnosť
dovolania sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu mohla založiť len
danosť niektorej zo závažných procesných vád konania menovaných v § 237 ods. 1 OSP.
Pritom zdôraznil, že z hľadiska § 237 ods. 1 OSP sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a)
až g) citovaného ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia ďalej uviedol,
že sťažovateľka „procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
nenamietala a existencia týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia žalovanej v 2. rade, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť
konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom
výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením
zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje
návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy
a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p. ide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Žalovaná v 2. rade v dovolaní namietala porušenie jej práva na predvídateľnosť
rozhodnutia a riadne odôvodnenie rozhodnutia, čím jej mala byť odňatá možnosť konať
pred súdom.
Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §
29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa opakovane Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací
súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne
odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na
odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p). Konanie pred súdom prvého stupňa a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. V prípade,
ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí,
ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie
právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tvorí jeden celok.
Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že sa stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd poukázal na
charakter zmenkového konania, ako aj na jeho špecifiká a koncentračnú zásadu. Zároveň
odvolací súd poukázal aj na osobitosť postavenia avalistu v rámci zmenkových vzťahov,
ktoré je iné ako postavenie ručiteľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, že závery
odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutej časti rozhodnutia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.
v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa. Ako vyplýva aj
z judikatúry ústavného súdu iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
V súvislosti s ďalšou výhradou žalovanej v 2. rade, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno
uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Dovolanie je totiž v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,
nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť
prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Žalovaná v 2. rade namietala aj to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesprávnym právnym
posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované
za relevantný dovolací dôvod, ktorý ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné, nebola
preukázaná existencia namietanej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalovanej v 2. rade podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“.
23. Ústavný súd zdôrazňuje, že rozsah jeho prieskumnej právomoci bol vymedzený
petitom sťažnosti sťažovateľky. Preto ak sťažovateľka namieta porušenie svojich práv
postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie proti
rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho neprípustnosti, a sťažnosť „odôvodňuje porušením
práva na riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, porušením práva na
predvídateľnosť rozhodnutia, porušenie princípu právnej istoty, a tým aj práva účastníka
konať pred súdom“, ústavný súd mohol učiniť predmetom predbežného prerokovania len
prieskum záverov najvyššieho súdu vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti dovolania
sťažovateľky. Je potrebné poznamenať, že obdobne, ako bol vecný prieskum správnosti
záverov krajského súdu vylúčený z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu pri skúmaní
danosti dôvodov prípustnosti dovolania, neprináleží takýto prieskum učiniť z hľadiska
ústavnej udržateľnosti týchto záverov ani ústavným súdom, pretože sťažnosť sťažovateľky
nesmeruje proti rozsudku krajského súdu.
24. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
postupom a uznesením najvyššieho súdu, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
25. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2016