Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 743/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť zastúpenej

advokátom JUDr. Romanom Blažekom, Advokátska kancelária JUDr. Roman Blažek,

s. r. o., Pohraničná 4, Komárno, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 2. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. novembra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. marca 2016 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný

súd“) zmenkovým platobný rozkazom č. k. -21 z 5. apríla 2013 (ďalej aj

„zmenkový platobný rozkaz“) uložil žalovanému v 1. rade a sťažovateľke ako žalovanej

v 2. rade, aby do troch dní odo dňa doručenia zmenkového platobného rozkazu spoločne

a nerozdielne zaplatili žalobcovi zmenkovú sumu 1 920 € spolu so 6 % ročným úrokom

zo sumy 1 920 € od 23. septembra 2012 do zaplatenia a uhradili trovy konania vo výške

115 € alebo aby v tej istej lehote podali na súde odôvodnené námietky, v ktorých musia

uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namietajú, spolu so zaplatením

súdneho poplatku za námietky 115 €.

3. Sťažovateľka v súlade s (ďalej len

„OSP“) podala v zákonnej lehote proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky.

Žalovaný v 1. rade proti zmenkovému platobnému rozkazu nepodal námietky, preto ani

nebol účastníkom námietkového konania.

4. O námietkach sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 29 CbZm

461/2013-75 z 21. februára 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že zmenkový

platobný rozkaz ponechal voči sťažovateľke v platnosti v celom rozsahu a zároveň jej uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov námietkového konania.

5. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -109 z 12. mája 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu a druhým výrokom nepriznal žalobcovi náhradu

trov odvolacieho konania. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi vyslovenými v rozsudku okresného súdu, na ktoré poukázal.

6. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 237

ods. 1 písm. f) z dôvodov podľa , a .

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky proti

potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné.

8. Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv postupom najvyššieho

súdu v dovolacom konaní a jeho uznesením a uviedla, že svoju sťažnosť „odôvodňuje

porušením práva na riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, porušením

práva na predvídateľnosť rozhodnutia, porušenie princípu právnej istoty, a tým aj právo

účastníka konať pred súdom“. Sťažovateľka uviedla, že „poukázala v doterajšom konaní na

niekoľko rozhodnutí súdov v identickej veci, ktoré vôbec neboli vzaté do úvahy“, a podstatný

obsah týchto rozhodnutí vo svojej sťažnosti cituje. Zároveň sťažovateľka uviedla, že pre

„nedostatok dôvodov napadnutého uznesenia nie je možné zistiť, prečo sa porušovateľ

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe“. V závere zdôrazňuje, že podľa jej názoru

sa najvyšší súd odklonil od judikatúry ústavného súdu v otázke požiadavky na právnu istotu

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj od vlastnej rozhodovacej činnosti

vyplývajúcej zo spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

č. R 93/2015 z 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov

s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa.

9. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 02.03.2016 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke... trovy

konania...“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého

sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

13. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka

sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v dovolacom konaní a jeho uznesením, ktorým bolo odmietnuté dovolanie

sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu ako neprípustné.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

18. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

19. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre

aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý

súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.

rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

20. Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu (aj v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu

a rozsudkom okresného súdu) z hľadiska ústavnej udržateľnosti jeho záverov, resp.

z hľadiska dostatočného odôvodnenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením

sťažovateľkou označených práv a konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne vysporiadal

so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil.

21. Obsah dovolania sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu

zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení takto:

„Žalovaná v 2. rade v dovolaní uviedla, že súdy porušili jej právo na predvídateľnosť

rozhodnutia, ako aj jej právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čím jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom. Má za to, že pre nedostatok dôvodov napadnutých rozhodnutí

nie je možné zistiť, prečo oba súdy zmenku považovali za platnú napriek tomu, že je

množstvo rozhodnutí, ktoré konštatujú opak - pluralita platobných miest. Žalovaná v 2. rade

je toho názoru, že súdy mali platnosť zmenky skúmať ex offo bez ohľadu na to, či to bolo

namietané.

Podľa žalovanej v 2. rade súd prvého stupňa pochybil, keď vôbec vydal zmenkový

platobný rozkaz. Podľa žalovanej v 2. rade mal súd prvého stupňa nariadiť termín

pojednávania a žalobu zamietnuť. Uvedené podľa nej vyplýva z odôvodnenia rozsudku

Okresného súdu Bratislava V zo 4. decembra 2013 sp. zn. ako aj z

rozsudku Okresného súdu Trnava z 25. septembra 2013 sp. zn. . Duplicita

platobných miest spôsobuje neplatnosť zmenky, ako uvádza aj rozhodnutie Okresného súdu

v Bratislave z 10. marca 2009 sp zn. , ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu

ČR z 28. júna 2006 sp. zn. , či rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe z 27.

mája 1997 sp. zn. a z 30. júna 1999 sp. zn. a rozhodnutia

Najvyššieho súdu ČR z 31. marca 2010 sp. zn. . Žalovaná v 2. rade tiež

poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. februára 2014 sp. zn. .“

22. Najvyšší súd v napadnutom uznesení správne konštatoval, že prípustnosť

dovolania sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu mohla založiť len

danosť niektorej zo závažných procesných vád konania menovaných v .

Pritom zdôraznil, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a)

až g) citovaného ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia ďalej uviedol,

že sťažovateľka „procesné vady konania v zmysle až e/ a

nenamietala a existencia týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť

jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia žalovanej v 2. rade, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť

konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust.

Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré

mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom

výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením

zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje

návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na

dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy

a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/ ide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva.

Žalovaná v 2. rade v dovolaní namietala porušenie jej práva na predvídateľnosť

rozhodnutia a riadne odôvodnenie rozhodnutia, čím jej mala byť odňatá možnosť konať

pred súdom.

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ().

Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa

navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §

29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa opakovane Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov

riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd vyslovil,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací

súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne

odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na

odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p). Konanie pred súdom prvého stupňa a pred

odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. V prípade,

ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí,

ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie

právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tvorí jeden celok.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že sa stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd poukázal na

charakter zmenkového konania, ako aj na jeho špecifiká a koncentračnú zásadu. Zároveň

odvolací súd poukázal aj na osobitosť postavenia avalistu v rámci zmenkových vzťahov,

ktoré je iné ako postavenie ručiteľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, že závery

odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s

Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (

v spojení s ust. ). Za porušenie základného práva zaručeného v

ods. 1 v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa. Ako vyplýva aj

z judikatúry ústavného súdu iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

V súvislosti s ďalšou výhradou žalovanej v 2. rade, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

) považuje za prípustný dovolací dôvod (ktorý možno

uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Dovolanie je totiž v ustanoveniach upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Žalovaná v 2. rade namietala aj to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Nesprávnym právnym

posúdením veci ( ) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované

za relevantný dovolací dôvod, ktorý ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa prípustné, nebola

preukázaná existencia namietanej vady konania v zmysle

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalovanej v 2. rade podľa v spojení

s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“.

23. Ústavný súd zdôrazňuje, že rozsah jeho prieskumnej právomoci bol vymedzený

petitom sťažnosti sťažovateľky. Preto ak sťažovateľka namieta porušenie svojich práv

postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie proti

rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho neprípustnosti, a sťažnosť „odôvodňuje porušením

práva na riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, porušením práva na

predvídateľnosť rozhodnutia, porušenie princípu právnej istoty, a tým aj práva účastníka

konať pred súdom“, ústavný súd mohol učiniť predmetom predbežného prerokovania len

prieskum záverov najvyššieho súdu vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti dovolania

sťažovateľky. Je potrebné poznamenať, že obdobne, ako bol vecný prieskum správnosti

záverov krajského súdu vylúčený z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu pri skúmaní

danosti dôvodov prípustnosti dovolania, neprináleží takýto prieskum učiniť z hľadiska

ústavnej udržateľnosti týchto záverov ani ústavným súdom, pretože sťažnosť sťažovateľky

nesmeruje proti rozsudku krajského súdu.

24. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

postupom a uznesením najvyššieho súdu, odmietol jej sťažnosť z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

25. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2016