Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 620/2016
PDF · 207.95 KB
No categories available
III. ÚS 620/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti zastúpeného advokátskou kanceláriou
HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
Mgr. Peter Kubovič, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 91/2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 P 91/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
28 P 91/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 363,80 € (slovom tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov) na účet
advokátskej kancelárie HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 620/2016-11 z 28. septembra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 28 P 91/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Ústavný súd následne 15. novembra 2016 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril
k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 12. decembra 2016.
V jeho prílohe sa nachádzalo vyjadrenie predsedníčky okresného súdu s chronológiou
úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto
podstatné skutočnosti:
- 26. apríl 2012 – doručenie návrhu okresnému súdu,
- 3. máj 2012 – uznesenie o ustanovení kolízneho opatrovníka maloletým deťom,
- 24. júl 2012 – uznesenie o prerušení konania do právoplatného ukončenia konania
o uložení výchovného opatrenia,
- 22. august 2012 – odvolanie otca,
- 7. september 2012 – predloženie spisu odvolaciemu súdu,
- 18. september 2012 – rozhodnutie, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu
z 24. júla 2012,
- 26. september 2012 – doručenie spisu okresnému súdu Bratislava II,
- 31. október 2012 – stanovenie termínu pojednávania na 6. december 2012,
doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu,
- 6. december 2012 – prerokovanie veci, výsluch účastníkov, pojednávanie odročené
na 11. december 2012,
- 11. december 2012 – výsluch účastníkov, pojednávanie odročené na 24. január
2013, prednes otca, ktorý žiadal o vydanie predbežného opatrenia,
- 10. január 2013 – rozhodnutie o zamietnutí návrhu otca na vydanie predbežného
opatrenia,
- 24. január 2013 – prerokovanie veci, výsluch účastníkov, pojednávanie odročené na
29. január 2013,
- 29. január 2013 – výsluch účastníkov, pojednávanie odročené na neurčito na účely
nariadenia znaleckého dokazovania,
- 14. február 2013 – odvolanie otca voči uzneseniu z 10. januára 2013,
- 21. február 2013 – spis predložený odvolaciemu súdu,
- 14. marec 2013 – rozhodnutie, ktorým bolo uznesenie okresného súdu potvrdené,
- 20. marec 2013 – spis doručený okresnému súdu Bratislava II,
- 8. apríl 2013 – stanovenie termínu pojednávania na 30. apríl 2013, doručovanie
rozhodnutia,
- 30. apríl 2013 – neúčasť matky, pojednávanie odročené na neurčito s tým, že
účastníci doložia otázky pre znalca,
- 9. máj 2013 – vyjadrenie otca,
-19. júl 2013 – oznámenie zástupkyni matky, výzva na predloženie otázok pre znalca,
- 18. september 2013 – uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania,
- 17. január 2014 – záznam – telefonický dopyt znalcovi na predloženie spisu,
- 12. február 2014 – predloženie znaleckého posudku,
- 24. marec 2014 – stanovenie termínu pojednávania na 23. apríl 2013, doručovanie
znaleckého posudku,
- 23. apríl 2014 – pojednávanie odročené na neurčito na účely rozhodnutia o návrhu
otca,
- 11. marec 2015 – uznesenie o znalečnom,
- 11. marec 2015 – stanovenie termínu pojednávania na 7. apríl 2015,
- 16. marec 2015 – oznámenie otcovi,
- 7. apríl 2015 – neúčasť matky, pojednávanie odročené na 26. máj 2015,
- 7. apríl 2015 – ospravedlnenie právnej zástupkyne matky,
- 26. máj 2015 – výsluch účastníkov, prerokovanie veci, návrh otca na nariadenie
predbežného opatrenia, pojednávanie odročené na neurčito na účely rozhodnutia o návrhu
otca na nariadenie predbežného opatrenia,
- 2. jún 2015 – uznesenie, ktorým bol návrh otca na nariadenie predbežného
opatrenia zamietnutý,
- 30. september 2015 – stanovenie termínu pojednávania na 27. október 2015,
predvolanie znalca,
- 26. október 2015 – oznámenie účastníkom o zrušení termínu pojednávania
z dôvodu práceneschopnosti sudkyne,
- 23. marec 2016 – stanovenie termínu pojednávania na 14. jún 2016,
- 14. apríl 2016 – ospravedlnenie právnej zástupkyne matky,
- 17. máj 2016 – oznámenie účastníkom o zrušení termínu pojednávania,
- 27. máj 2016 – stanovenie termínu pojednávania na 4. október 2016,
- 4. október 2016 – výsluch znalca, účastníkov konania, súd určil výsluch maloletých
na 6. október 2016,
- 6. október 2016 – pojednávanie odročené na 15. november 2016,
- 6. október 2016 – zápisnica o výsluchu maloletých detí,
- 24. október 2016 – hodnotenie maloletých triednym učiteľom,
- 4. november 2016 – správa z referátu poradensko-psychologických služieb,
- 15. november 2016 – výsluch účastníkov, prerokovanie veci, dokazovanie
vyhlásené za skončené, vyhlásený rozsudok,
- 16. november 2016 – uznesenie o priznaní odmeny znalcovi,
- 21. november 2016 – doručenie písomného vyhotovenia rozhodnutia kancelárii,
expedovanie rozhodnutia.
Predsedníčka okresného súdu k postupu okresného súdu v napadnutom konaní
v rámci vyjadrenia okresného súdu uviedla:
„... nejde o konanie skutkovo a právne zložité.
Vo veci bola podpredsedníčkou tunajšieho súdu dňa
09.04.2015 vyhodnotená sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní ako dôvodná, vo veci
boli konštatované prieťahy spočívajúce v nečinnosti súdu v období od 23.04.2014 do
11.03.2015, kedy bol vytýčený termín pojednávania na deň 07.04.2015, pričom následne
súd už konal bez prieťahov...
K sťažnosti ... po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu
uvádzam, že po konštatovaní prieťahov spočívajúcich v nečinnosti súdu v období
od 23.04.2014 do 11.03.2015, je nutné konštatovať ďalšie zbytočné prieťahy v konaní
i v období od 26.10. 2015 do 04.10. 2016, kedy súd síce vykonával úkony, avšak nie v takej
intenzite, ako si to vyžaduje povaha konania dotýkajúceho sa ochrany záujmov maloletých
detí, ktoré si vo všeobecnosti vyžaduje postup súdu s osobitnou starostlivosťou. Zároveň
považujem za potrebné uviesť, že na pojednávaní dňa 15.11. 2016 bol v predmetnej veci
vyhlásený rozsudok, ktorého písomné vyhotovenie bolo expedované účastníkom konania
21.11.2016.“
Predsedníčka okresného súdu v závere vyjadrenia okresného súdu súhlasila
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 29. decembra
2016 zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v sťažnosti, v rámci ktorej vyjadril súhlas
s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho
konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje
aj povahu prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ
navrhovateľom v konaní o zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti,
ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende
všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej
náročnosti prerokovávanej veci, čo napokon pripustila aj predsedníčka okresného súdu
vo svojom vyjadrení, hoci pripúšťa istú mieru skutkovej zložitosti vyplývajúcu
z nevyhnutnosti znaleckého dokazovania.
Ako už bolo uvedené, predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je
návrh na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti. V zmysle judikatúry
ESĽP konania o obdobných návrhoch si vyžadujú výnimočnú rýchlosť rozhodovania (napr.
rozhodnutie vo veci H. c. Spojené kráľovstvo z 8. 7. 1987, Annuaire, č. 120), podobne ako
aj riešenie otázok spojených so stykom rodičov s ich deťmi, pretože tu existuje
nebezpečenstvo, že v dôsledku prieťahov v konaní bude vec de facto rozhodnutá
v neprospech jedného z rodičov alebo aj obidvoch rodičov (napr. v prípade adopcie pozri
rozhodnutia vo veciach Olsson c. Švédsko, Hokkanen c. Fínsko).
Ústavný súd rešpektujúc judikatúru ESĽP je toho názoru, že takéto konania si
vyžadujú mimoriadnu starostlivosť a pozornosť súdu, ktorá by mala viesť k efektívnemu
a rýchlemu postupu v konaní (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Tento názor je premietnutý
do požiadavky vyplývajúcej z § 176 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení platnom do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), v zmysle ktorého ak zákon
neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez
zbytočného odkladu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania.
Povaha napadnutého konania preto podmieňovala prísnejšie hodnotenie jeho
priebehu ústavným súdom z toho hľadiska, či v ňom došlo nečinnosťou alebo neefektívnou
činnosťou k zbytočným prieťahom (m. m. I. ÚS 419/2015, III. ÚS 263/2016).
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré
by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.
Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že konanie s takýmto predmetom si vyžaduje
promptný postup okresného súdu. Skutočnosť, že konanie v čase doručenia sťažnosti
prebiehalo vyše štyri roky bez rozhodnutia súdu prvého stupňa v rozpore s ustanovením
§ 176 ods. 3 OSP bez toho, aby existovala zákonná prekážka postupu súdu v napadnutom
konaní, je dostatočným dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.
Z uvedenej chronológie procesných úkonov súdu v napadnutom konaní vyplýva, že prvé
pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až po takmer ôsmich mesiacoch, to znamená
po uplynutí lehoty ustanovenej v § 176 ods. 3 OSP.
Ústavný súd po preskúmaní priebehu napadnutého konania konštatuje, že okresný
súd bol v období od pojednávania konaného 23. apríla 2014 približne rok nečinný do
nasledujúceho relevantného úkonu vo veci, a to pojednávania určeného na 7. apríl 2015,
ktoré však bolo odročené pre neprítomnosť odporkyne, ktorá nemala vykázané doručenie
predvolania na určený termín. Ďalším identifikovaným obdobím zbytočných prieťahov
je obdobie od pojednávania konaného 26. mája 2015 do pojednávania uskutočneného
4. októbra 2016. Pre úplnosť je potrebné dodať, že počas uvedeného obdobia okresný súd
síce dvakrát nariadil termín pojednávania, a to na 27. október 2015 a 14. jún 2016, avšak
oba tieto termíny boli zrušené, prvý pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne a druhý pre
ospravedlnenú neúčasť odporkyne z dôvodu plánovaného pobytu v zahraničí.
Ústavný súd na základe uvedených zistení dospel k záveru, že okresný súd
v napadnutom konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny, ako ani s právom na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že doterajším postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a jeho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen
nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
Za takýto nesústredený postup ústavný súd považuje postup okresného súdu, ktorý
napriek tomu, že potreba znaleckého dokazovania bola zrejmá od počiatku konania
vzhľadom na jeho predmet, pristúpil k jeho nariadeniu až po približne 18 mesiacoch
od začiatku konania.
Ústavný súd okresnému súdu na základe zistenia, že jeho postupom došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn.
28 P 91/2012 konal bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola v čase
rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená vzhľadom na
to, že hoci okresný súd už vo veci meritórne rozhodol rozsudkom z 15. novembra 2016, nie
je možné vylúčiť, že po doručení rozsudku niektorý z účastníkov konania proti nemu podá
odvolanie, v dôsledku ktorého môže dôjsť k zrušeniu rozsudku vo veci samej, a tým aj
vráteniu veci okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 €, ktoré odôvodnil intenzitou zásahov do jeho práv, ktoré majú vplyv a zasahujú do
výkonu rodičovských práv sťažovateľa a jeho osobného styku s maloletými deťmi.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho
neodôvodnenú nečinnosť a nesústredenú činnosť v trvaní približne dvoch rokov a štyroch
mesiacov, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde, správanie sťažovateľa
a všetky okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že okresný súd už v uvedenej veci
meritórne rozhodol rozsudkom, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3
výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa
si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 545,69 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2015
v sume 858 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 143 €. Právny zástupca sťažovateľa
má ďalej nárok na náhradu režijného paušálu 8,58 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané
v roku 2016. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa
odmena a náhrady zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň
z pridanej hodnoty v sume 30,32 €.
Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu doručeného
29. decembra 2016, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov sťažovateľovi
nepriznal, keďže neobsahovalo nové skutočnosti ani argumentáciu, ktoré by ústavnému
súdu už neboli známe z predloženého súdneho spisu. Náhrada trov konania, ktorú ústavný
súd priznal sťažovateľovi, spolu takto predstavuje 363,80 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok) v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017