Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 14/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, pre namietané

porušenie jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola v elektronickej

podobe 24. októbra 2016 doručená a v listinnej podobe 26. októbra 2016 dodatočne

doplnená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané

porušenie jej základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola pred Okresným súdom

Brezno (ďalej len „okresný súd“) žalovanou vo veci určenia neplatnosti právneho úkonu.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. novembra 2010 (ďalej len „meritórne

rozhodnutie“) spor rozhodol tak, že žalobcovi vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania

však vyhradil na samostatné rozhodnutie (po nadobudnutí právoplatnosti meritórneho

rozhodnutia).

Sťažovateľka podala proti meritórnemu rozhodnutiu odvolanie.

Do rozhodnutia krajského súdu o odvolaní však uzavrela zmluvu o postúpení

pohľadávok medzi ňou samou (na jednej strane) a obchodnou spoločnosťou

(ďalej len „obchodná spoločnosť“), v ktorej bola ona sama jedinou

spoločníčkou a konateľkou zároveň (na strane druhej). Na základe uvedeného navrhla súdu

konajúcemu o odvolaní zmenu v osobe žalovanej [pre hlbšie dokreslenie situácie pred

krajským súdom ústavný súd marginálne poznamenáva, že vyhlásenie rozhodnutia

krajského súdu o odvolaní bolo už riadne naplánované na 28. február 2012 o 8.45 h, právny

zástupca sťažovateľky však zaslal krajskému súdu návrh na zmenu v osobe žalovanej

27. februára 2012 (faxom) a tento návrh písomne doplnil 28. februára 2012 o 8.42 h, teda

3 minúty pred pojednávaním, na ktorom malo dôjsť k vyhláseniu rozhodnutia o odvolaní,

pozn.]. Krajský súd navrhnutú zmenu uznesením sp. zn. z 5. marca 2012

(ďalej len „rozhodnutie o zmene žalovanej“) pripustil, čo vo výsledku znamenalo, že

namiesto sťažovateľky začala v spore od tohto momentu vystupovať v pozícii žalovanej

obchodná spoločnosť.

Sťažovateľka aj obchodná spoločnosť mali pri už uvedenom postupe totožného

právneho zástupcu, a to toho, ktorý sťažovateľku zastupuje aj v konaní pred ústavným

súdom.

O podanom odvolaní nakoniec rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 15. mája 2012 (ďalej len „potvrdzujúce rozhodnutie“) tak, že meritórne

rozhodnutie potvrdil.

Na rad tak konečne prišla aj otázka rozhodovania o trovách konania.

Okresný súd v uznesení sp. zn. zo 16. apríla 2015 (ďalej len

„rozhodnutie o trovách konania“) zaviazal žalovanú v súlade s § 142 ods. 1 zákona

č. v rozhodnom znení (ďalej len „“) na náhradu

trov konania v sume 24 460,17 €. Žalovanou však v tomto momente už nebola pôvodne

žalovaná sťažovateľka, ale na základe rozhodnutia o zmene žalovanej iba nemajetná

obchodná spoločnosť.

Z uvedeného dôvodu podal žalobca proti rozhodnutiu o trovách konania odvolanie,

v ktorom namietal subjekt, ktorý bol zaviazaný na náhradu trov konania, a žiadal zaviazať

na náhradu trov konania pôvodnú žalovanú – sťažovateľku.

O uvedenej veci rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že konanie

sťažovateľky vyhodnotil ako abusus iuris (konanie právo zneužívajúce), právoplatné

rozhodnutie o zmene žalovanej ani doslovný výklad z tohto titulu

nerešpektoval a rozhodnutie o trovách konania zmenil tak, že na náhradu trov zaviazal

sťažovateľku (namiesto obchodnej spoločnosti), aj keď sťažovateľka už preukázateľne

účastníčkou konania de iure nebola.

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že napadnutým rozhodnutím krajský

súd postupoval v príkrom rozpore so zákonom (pretože nerešpektoval rozhodné znenie

, ktoré umožňovalo zaviazať na náhradu trov iba účastníka konania,

navyše tak urobil v odvolacom konaní), v konaní sa neriadil ani len základnými zásadami,

na ktorých je občiansky súdny proces založený ( až ) a svojvoľne nerešpektoval

dôsledok právoplatného rozhodnutia o zmene žalovanej (na základe ktorého sa sťažovateľke

podarilo „vyšmyknúť“ z postavenia účastníka konania).

Z týchto dôvodov sťažovateľka tvrdí, že krajský súd s ňou konal ako s účastníčkou

konania (aj keď ňou už nebola), navyše bez toho, aby jej umožnil vyjadriť sa k predmetu

konania, a preto jej odňal základné právo na súdnu ochranu.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej základné

právo podľa a právo podľa dohovoru, aby napadnuté

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2016 zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd pri preskúmaní odvolania proti

rozhodnutiu o trovách konania nerešpektoval platné právo (doslovný výklad ustanovenia

), a tvrdenie, že nerešpektoval ani záväzné účinky právoplatného

rozhodnutia o zmene žalovanej v spore a k náhrade trov konania zaviazal subjekt, ktorý

v čase rozhodovania o trovách nebol účastníkom konania.

Predmetom sťažnosti nie je rozporovanie vyhodnotenia skutkového stavu ani

právneho záveru, ktorým bolo konanie sťažovateľky vyhodnotené za abusus iuris. Napriek

tomu iba z dôvodu logického úvodu do tohto rozhodnutia sa ústavný súd na tomto mieste

pristavil aj pri spomenutej otázke. Urobil tak preto, že v ďalšej časti tohto rozhodnutia

je pertraktovaná jedna z najzákladnejších otázok hodnotovej orientácie systému práva

ako takého.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ,

resp. s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

V posudzovanom prípade sa krajský súd podrobne zaoberal správaním sťažovateľky

a vyhodnotil ho ako právo zneužívajúce. V tomto kontexte v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia okrem iného uviedol, že „Odvolací súd po oboznámení sa z obsahom

odvolania a kompletného spisového materiálu v prvom rade konštatuje, že sa stotožňuje s

názorom odvolateľa o špekulatívnosti prevodu pohľadávky z pôvodnej odporkyne na

odporcu, ktorý prevod bol predpokladom neskoršej zmeny účastníkov konania na strane

odporkyne v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd úvodom poukazuje na obsah

zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17. 2. 2012, z ktorej možno zistiť, že predmetná

zmluva bola uzavretá medzi (teraz ) a obchodnou

spoločnosťou (odporcom), s tým, že za odporcu pri jej

uzatváraní konala , ktorá je nie len jedinou konateľkou, ale aj

jedinou spoločníčkou odporcu. Predmetom postúpenia podľa tejto zmluvy sú pohľadávky

zabezpečené záložnými zmluvami, ktorých platnosť je predmetom tohto konania, stým, že

celková suma zabezpečovaných pohľadávok má predstavovať sumu 428.533,49 EUR

(12.910.000 SKK). Pokiaľ sa jedná o odplatu za postúpenie predmetných pohľadávok, táto

je v čl. II predmetnej zmluvy formulovaná tak, že postupník sa zaväzuje zaplatiť postupcovi

odplatu vo výške vymoženej istiny postúpených pohľadávok, a to do 14 dní od jej

vymoženia. Z vyššie uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu možné konštatovať zjavnú

neexistenciu komerčného motívu postúpenia pohľadávok, ktoré mali byť zabezpečené

záložným právom, keď postupník nadobudol pohľadávky od postupcu, ktorý je jeho

ovládajúcou osobou (navyše so 100 % účasťou), predmetom postúpenia sú pohľadávky

v sume 428.533,49 EUR (12.910.000 SKK), pričom postupca za postúpenie pohľadávok

v takejto výške získa odplatu len v prípade, že postupník z predmetných pohľadávok dokáže

vymôcť aspoň nejakú časť istiny (t. j. môže sa celkom reálne stať, že žiadna odplata v súlade

so zmluvou o postúpení pohľadávok nebude postupom poukázaná) a navyše predmetné

postúpenie pohľadávok neprináša postupníkovi (a to ani len potenciálne) žiadny

ekonomický prospech, keď akúkoľvek časť postúpených pohľadávok vymôže, je povinný túto

vymoženú časť poukázať postupcovi vo forme odplaty za postúpenie pohľadávok.

Ďalej z obsahu súdneho spisu vyplýva, že odporca je obchodnou spoločnosťou, ktorá

v roku 2011 vykázala výsledok hospodárenia v sume mínus 348 EUR, v roku 2012 (kedy

boli pohľadávky na odporcu postupované) v sume mínus 935 EUR a v roku 2013 v sume

mínus 858 EUR. Osobitne je tiež potrebné zopakovať, že tak pôvodná odporkyňa, ako ani

odporca nedokázali v priebehu celého konania preukázať existenciu zabezpečovaných a

následne na odporcu postúpených pohľadávok a za zmienku stoja aj časové okolnosti

súvisiace s tým, kedy k postúpeniu pohľadávok došlo a kedy bol podaný návrh na zmenu

účastníka na strane odporkyne odvolaciemu súdu. Z obsahu súdneho spisu totiž nevyplýva

len skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávok došlo až v odvolacom konaní, ale aj skutočnosť,

že právny zástupca pôvodnej odporkyne (a neskôr i odporcu) zaslal odvolaciemu súdu

návrh na zmenu účastníkov konania faxom dňa 27. 2. 2012 a toto podanie písomne doplnil

dňa 28. 2. 2012 o 8.42 hod, zatiaľ čo verejné vyhlásenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo

veci samej (o ktorom mal uvedený právny zástupca vedomosť) sa malo uskutočniť len o 3

minúty na to (dňa 28. 2. 2012 o 8.45 hod.).

Všetky vyššie uvedené skutočnosti, spolu aj s ďalšími okolnosťami, o ktorých

odvolací súd dosiaľ nepojednával a z ktorých je zrejmý záujem na strane odporcu o

maximalizáciu dĺžky prebiehajúceho konania (späťvzatie návrhu na začatie konania na to

neoprávnenou osobu; blanketové odvolania s následným doplnením dôvodov po výzve súdu,

navyše podávané zásadne v posledný deň lehoty faxom vo večerných alebo v neskorých

nočných hodinách; opakované žiadosti o predĺženie sudcovských lehôt; dopĺňanie dôvodov

odvolania po uplynutí odvolacej lehoty; blanketové dovolanie; uhrádzanie súdnych

poplatkov až po neprávoplatnom zastavení konania a pod.) potom odôvodňujú záver,

že pôvodná odporkyňa postúpením (nepreukázaných) pohľadávok na vlastnú obchodnú

spoločnosť so zápornými výsledkami hospodárenia, navyše až v odvolacom konaní,

sledovala nevymožiteľnosť budúcej pohľadávky navrhovateľa z titulu náhrady trov

konania.“.

K dôvodom pre posúdenie uvedeného konania ako konania zneužívajúceho právo

niet čo dodať. Možno iba skonštatovať na prvý pohľad zrejmú logiku a racionalitu

zhodnotenia skutkového stavu a právneho posúdenia veci.

V ďalšom prejde ústavný súd priamo k predmetu sťažnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že krajský súd porušil platné právo (§ 142 ods. 1

), keď ju ako fyzickú osobu, ktorá nebola účastníkom konania, zaviazal na náhradu trov

konania a nerešpektoval právoplatné rozhodnutie o zmene žalovanej (zo sťažovateľky

na obchodnú spoločnosť). Tým mal konať aj v rozpore s až . Týmto konaním sa

mal dopustiť nesprávneho procesného postupu vo veci, čím mal sťažovateľke znemožniť

výkon podľa jej názoru jej patriacich procesných práv, a tým mal zároveň zasiahnuť

do práva na spravodlivý proces.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory

a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú

pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov

fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej

upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo

ohrozené alebo porušené.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Z citovaných základných ustanovení vyplýva, že

občianske súdne konanie slúži okrem iného aj na výchovu k zachovávaniu zákonov,

čestnému plneniu povinností a úcte k právam iných osôb. V občianskom súdnom konaní

súdy dbajú na to, aby nedochádzalo k zneužívaniu práv. Tým sa občianske konanie stáva

zárukou zákonnosti.

Úlohou súdov v civilnom procese je tak poskytnúť právnu ochranu správaniu

čestnému. Tento základný pilier civilného procesu je nakoniec zdôraznený aj materiálnou

požiadavkou na zabezpečenie takého stavu v spoločnosti, pri ktorom nebude

dochádzať k zneužívaniu práv.

Pri zneužití práva ide zväčša o správanie (konanie/opomenutie), ktoré sa izolovane

javí byť dovoleným (právny poriadok takému správaniu nebráni). Komplexne sa však

takýmto správaním pri zohľadnení jeho vzťahu k inému správaniu alebo jeho vzťahu aj len

k samotným okolnostiam prípadu dosahuje výsledku nedovoleného alebo odôvodňujúceho

nespravodlivosť s rozmanitými dôsledkami (napríklad v podobe spôsobenia ujmy inému,

získania prospechu pre seba alebo iného atď.). Rozhodujúcim je vyhodnotenie vnútorného

psychického postoja (vzťahu) osoby zneužívajúcej právo k jej vlastnému správaniu a k jeho

výsledku pre posúdenie otázky právnych následkov za ono správanie (právnej

zodpovednosti). V dôsledku uvedeného ak zneužitie práva nebolo zavinené, v netrestnej

rovine nebude konaniu zneužívajúcemu právo môcť byť poskytnutá tá právna ochrana,

ktorá je bežne právnym poriadkom zaručená správaniu čestnému (v prerokúvanom prípade

právo nezneužívajúcemu). Ak však zneužitie práva bolo zavinené a zároveň napĺňajúce aj

ostatné znaky skutkovej podstaty deliktu trestného charakteru, v rovine trestnej už bude

musieť mať toto konanie za následok postih trestného charakteru.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil správanie sťažovateľky za abusus

iuris. Sťažovateľka tento právny záver odignorovala a pred ústavným súdom sa domáha

aplikácie doslovného výkladu na svoju vec a rešpektovania právoplatného

rozhodnutia o zmene žalovanej, inak tvrdí príkry rozpor konania krajského súdu s právnou

úpravou. Zjednodušene povedané, sťažovateľka sa za situácie, že sama zneužíva právo,

dovoláva poskytnutia právnej ochrany tomuto konaniu.

V zmysle uvedeného je logika rozhodnutia ústavného súdu jasná. Právo (právny

systém) zneužitiu práva, a to okrem iného aj v zmysle základných zásad občianskeho

procesu ( až ), právnu ochranu neposkytuje. Tú poskytuje správaniu čestnému.

V posudzovanom prípade sa sťažovateľka preto nemôže dovolávať právnej ochrany

garantovanej ustanovením a ani rešpektovania právoplatného rozhodnutia

o zmene žalovanej smerujúcich v okolnostiach prípadu vo výsledku k zneužitiu práva.

Čo sa týka otázky nesprávneho procesného postupu krajského súdu vo veci, tá je

otázkou vedľajšou k hmotnoprávnemu vyriešeniu otázky, či sa sťažovateľka dopustila

zneužitia práva. Je to tak z dôvodu, že výsledok riešenia hmotnoprávnej otázky zneužitia

práva určoval ďalší procesný postup krajského súdu v konaní. Sťažovateľka však

argumentačne vytvára dojem, že v jej veci bolo rozhodnuté rýdzo procesne nespravodlivo,

a to vyústilo do porušenia práva na spravodlivý proces. Inak povedané, sťažovateľka bude

nesprávny procesný postup v konaní (a na tomto základe porušenie práva na spravodlivý

proces) tvrdiť každým procesným postupom krajského súdu, ktorý jej nebude vyhovovať.

Načrtnutý problém však nie je procesný v zmysle zásadného pochybenia v procese.

V prerokúvanom prípade ide iba o následnú aplikáciu procesných ustanovení na problém

vyriešený hmotnoprávne. Ústavný súd preto opakovane zdôrazňuje, že rozuzlenie problému

tkvelo v hmotnoprávnom zodpovedaní otázky, či konanie sťažovateľky bolo možné

považovať za konanie zneužívajúce právo. Táto otázka bola vyhodnotená pozitívne, krajský

súd nemal dôvod na odlišný procesný postup vo veci ako na ten, ktorý zvolil. Preto nemal

dôvod konať tak, ako to od neho požaduje sťažovateľka. Z uvedeného dôvodu sa

procesného pochybenia vo veci dopustiť nemohol, a teda nemohol zasiahnuť ani do práva

na spravodlivý proces.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nenašiel príčinnú súvislosť medzi namietaným

postupom krajského súdu a tvrdeným porušením označených práv a sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšou požiadavkou sťažovateľky nastolenou v sťažnosti na zrušenie

napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Záverom môže ústavný súd vyjadriť iba poľutovanie nad konaním sťažovateľky a jej

právneho zástupcu, keďže obaja sú právnického vzdelania a týmto konaním vytvárajú obraz

o stave právnickej obce u širokej verejnosti, a oceniť vhodný, aj keď vzhľadom na okolnosti

prípadu ešte stále mimoriadne zdržanlivý prístup krajského súdu k prerokúvanej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017