Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 14/2017
PDF · 215.25 KB
No categories available
III. ÚS 14/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská
Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, pre namietané
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 594/2015 z 29. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola v elektronickej
podobe 24. októbra 2016 doručená a v listinnej podobe 26. októbra 2016 dodatočne
doplnená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 16 Co 594/2015 z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola pred Okresným súdom
Brezno (ďalej len „okresný súd“) žalovanou vo veci určenia neplatnosti právneho úkonu.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 99/2005 z 9. novembra 2010 (ďalej len „meritórne
rozhodnutie“) spor rozhodol tak, že žalobcovi vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania
však vyhradil na samostatné rozhodnutie (po nadobudnutí právoplatnosti meritórneho
rozhodnutia).
Sťažovateľka podala proti meritórnemu rozhodnutiu odvolanie.
Do rozhodnutia krajského súdu o odvolaní však uzavrela zmluvu o postúpení
pohľadávok medzi ňou samou (na jednej strane) a obchodnou spoločnosťou
(ďalej len „obchodná spoločnosť“), v ktorej bola ona sama jedinou
spoločníčkou a konateľkou zároveň (na strane druhej). Na základe uvedeného navrhla súdu
konajúcemu o odvolaní zmenu v osobe žalovanej [pre hlbšie dokreslenie situácie pred
krajským súdom ústavný súd marginálne poznamenáva, že vyhlásenie rozhodnutia
krajského súdu o odvolaní bolo už riadne naplánované na 28. február 2012 o 8.45 h, právny
zástupca sťažovateľky však zaslal krajskému súdu návrh na zmenu v osobe žalovanej
27. februára 2012 (faxom) a tento návrh písomne doplnil 28. februára 2012 o 8.42 h, teda
3 minúty pred pojednávaním, na ktorom malo dôjsť k vyhláseniu rozhodnutia o odvolaní,
pozn.]. Krajský súd navrhnutú zmenu uznesením sp. zn. 14 Co 129/2011 z 5. marca 2012
(ďalej len „rozhodnutie o zmene žalovanej“) pripustil, čo vo výsledku znamenalo, že
namiesto sťažovateľky začala v spore od tohto momentu vystupovať v pozícii žalovanej
obchodná spoločnosť.
Sťažovateľka aj obchodná spoločnosť mali pri už uvedenom postupe totožného
právneho zástupcu, a to toho, ktorý sťažovateľku zastupuje aj v konaní pred ústavným
súdom.
O podanom odvolaní nakoniec rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
14 Co 129/2011 z 15. mája 2012 (ďalej len „potvrdzujúce rozhodnutie“) tak, že meritórne
rozhodnutie potvrdil.
Na rad tak konečne prišla aj otázka rozhodovania o trovách konania.
Okresný súd v uznesení sp. zn. 4 C 99/2005 zo 16. apríla 2015 (ďalej len
„rozhodnutie o trovách konania“) zaviazal žalovanú v súlade s § 142 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v rozhodnom znení (ďalej len „OSP“) na náhradu
trov konania v sume 24 460,17 €. Žalovanou však v tomto momente už nebola pôvodne
žalovaná sťažovateľka, ale na základe rozhodnutia o zmene žalovanej iba nemajetná
obchodná spoločnosť.
Z uvedeného dôvodu podal žalobca proti rozhodnutiu o trovách konania odvolanie,
v ktorom namietal subjekt, ktorý bol zaviazaný na náhradu trov konania, a žiadal zaviazať
na náhradu trov konania pôvodnú žalovanú – sťažovateľku.
O uvedenej veci rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že konanie
sťažovateľky vyhodnotil ako abusus iuris (konanie právo zneužívajúce), právoplatné
rozhodnutie o zmene žalovanej ani doslovný výklad § 142 ods. 1 OSP z tohto titulu
nerešpektoval a rozhodnutie o trovách konania zmenil tak, že na náhradu trov zaviazal
sťažovateľku (namiesto obchodnej spoločnosti), aj keď sťažovateľka už preukázateľne
účastníčkou konania de iure nebola.
Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že napadnutým rozhodnutím krajský
súd postupoval v príkrom rozpore so zákonom (pretože nerešpektoval rozhodné znenie
§ 142 ods. 1 OSP, ktoré umožňovalo zaviazať na náhradu trov iba účastníka konania,
navyše tak urobil v odvolacom konaní), v konaní sa neriadil ani len základnými zásadami,
na ktorých je občiansky súdny proces založený (§ 1 až § 3 OSP) a svojvoľne nerešpektoval
dôsledok právoplatného rozhodnutia o zmene žalovanej (na základe ktorého sa sťažovateľke
podarilo „vyšmyknúť“ z postavenia účastníka konania).
Z týchto dôvodov sťažovateľka tvrdí, že krajský súd s ňou konal ako s účastníčkou
konania (aj keď ňou už nebola), navyše bez toho, aby jej umožnil vyjadriť sa k predmetu
konania, a preto jej odňal základné právo na súdnu ochranu.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené jej základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté
rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 16 Co 594/2015 z 29. júna 2016 zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd pri preskúmaní odvolania proti
rozhodnutiu o trovách konania nerešpektoval platné právo (doslovný výklad ustanovenia
§ 142 ods. 1 OSP), a tvrdenie, že nerešpektoval ani záväzné účinky právoplatného
rozhodnutia o zmene žalovanej v spore a k náhrade trov konania zaviazal subjekt, ktorý
v čase rozhodovania o trovách nebol účastníkom konania.
Predmetom sťažnosti nie je rozporovanie vyhodnotenia skutkového stavu ani
právneho záveru, ktorým bolo konanie sťažovateľky vyhodnotené za abusus iuris. Napriek
tomu iba z dôvodu logického úvodu do tohto rozhodnutia sa ústavný súd na tomto mieste
pristavil aj pri spomenutej otázke. Urobil tak preto, že v ďalšej časti tohto rozhodnutia
je pertraktovaná jedna z najzákladnejších otázok hodnotovej orientácie systému práva
ako takého.
Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou,
resp. s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
V posudzovanom prípade sa krajský súd podrobne zaoberal správaním sťažovateľky
a vyhodnotil ho ako právo zneužívajúce. V tomto kontexte v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia okrem iného uviedol, že „Odvolací súd po oboznámení sa z obsahom
odvolania a kompletného spisového materiálu v prvom rade konštatuje, že sa stotožňuje s
názorom odvolateľa o špekulatívnosti prevodu pohľadávky z pôvodnej odporkyne na
odporcu, ktorý prevod bol predpokladom neskoršej zmeny účastníkov konania na strane
odporkyne v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd úvodom poukazuje na obsah
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17. 2. 2012, z ktorej možno zistiť, že predmetná
zmluva bola uzavretá medzi (teraz ) a obchodnou
spoločnosťou (odporcom), s tým, že za odporcu pri jej
uzatváraní konala , ktorá je nie len jedinou konateľkou, ale aj
jedinou spoločníčkou odporcu. Predmetom postúpenia podľa tejto zmluvy sú pohľadávky
zabezpečené záložnými zmluvami, ktorých platnosť je predmetom tohto konania, stým, že
celková suma zabezpečovaných pohľadávok má predstavovať sumu 428.533,49 EUR
(12.910.000 SKK). Pokiaľ sa jedná o odplatu za postúpenie predmetných pohľadávok, táto
je v čl. II predmetnej zmluvy formulovaná tak, že postupník sa zaväzuje zaplatiť postupcovi
odplatu vo výške vymoženej istiny postúpených pohľadávok, a to do 14 dní od jej
vymoženia. Z vyššie uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu možné konštatovať zjavnú
neexistenciu komerčného motívu postúpenia pohľadávok, ktoré mali byť zabezpečené
záložným právom, keď postupník nadobudol pohľadávky od postupcu, ktorý je jeho
ovládajúcou osobou (navyše so 100 % účasťou), predmetom postúpenia sú pohľadávky
v sume 428.533,49 EUR (12.910.000 SKK), pričom postupca za postúpenie pohľadávok
v takejto výške získa odplatu len v prípade, že postupník z predmetných pohľadávok dokáže
vymôcť aspoň nejakú časť istiny (t. j. môže sa celkom reálne stať, že žiadna odplata v súlade
so zmluvou o postúpení pohľadávok nebude postupom poukázaná) a navyše predmetné
postúpenie pohľadávok neprináša postupníkovi (a to ani len potenciálne) žiadny
ekonomický prospech, keď akúkoľvek časť postúpených pohľadávok vymôže, je povinný túto
vymoženú časť poukázať postupcovi vo forme odplaty za postúpenie pohľadávok.
Ďalej z obsahu súdneho spisu vyplýva, že odporca je obchodnou spoločnosťou, ktorá
v roku 2011 vykázala výsledok hospodárenia v sume mínus 348 EUR, v roku 2012 (kedy
boli pohľadávky na odporcu postupované) v sume mínus 935 EUR a v roku 2013 v sume
mínus 858 EUR. Osobitne je tiež potrebné zopakovať, že tak pôvodná odporkyňa, ako ani
odporca nedokázali v priebehu celého konania preukázať existenciu zabezpečovaných a
následne na odporcu postúpených pohľadávok a za zmienku stoja aj časové okolnosti
súvisiace s tým, kedy k postúpeniu pohľadávok došlo a kedy bol podaný návrh na zmenu
účastníka na strane odporkyne odvolaciemu súdu. Z obsahu súdneho spisu totiž nevyplýva
len skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávok došlo až v odvolacom konaní, ale aj skutočnosť,
že právny zástupca pôvodnej odporkyne (a neskôr i odporcu) zaslal odvolaciemu súdu
návrh na zmenu účastníkov konania faxom dňa 27. 2. 2012 a toto podanie písomne doplnil
dňa 28. 2. 2012 o 8.42 hod, zatiaľ čo verejné vyhlásenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo
veci samej (o ktorom mal uvedený právny zástupca vedomosť) sa malo uskutočniť len o 3
minúty na to (dňa 28. 2. 2012 o 8.45 hod.).
Všetky vyššie uvedené skutočnosti, spolu aj s ďalšími okolnosťami, o ktorých
odvolací súd dosiaľ nepojednával a z ktorých je zrejmý záujem na strane odporcu o
maximalizáciu dĺžky prebiehajúceho konania (späťvzatie návrhu na začatie konania na to
neoprávnenou osobu; blanketové odvolania s následným doplnením dôvodov po výzve súdu,
navyše podávané zásadne v posledný deň lehoty faxom vo večerných alebo v neskorých
nočných hodinách; opakované žiadosti o predĺženie sudcovských lehôt; dopĺňanie dôvodov
odvolania po uplynutí odvolacej lehoty; blanketové dovolanie; uhrádzanie súdnych
poplatkov až po neprávoplatnom zastavení konania a pod.) potom odôvodňujú záver,
že pôvodná odporkyňa postúpením (nepreukázaných) pohľadávok na vlastnú obchodnú
spoločnosť so zápornými výsledkami hospodárenia, navyše až v odvolacom konaní,
sledovala nevymožiteľnosť budúcej pohľadávky navrhovateľa z titulu náhrady trov
konania.“.
K dôvodom pre posúdenie uvedeného konania ako konania zneužívajúceho právo
niet čo dodať. Možno iba skonštatovať na prvý pohľad zrejmú logiku a racionalitu
zhodnotenia skutkového stavu a právneho posúdenia veci.
V ďalšom prejde ústavný súd priamo k predmetu sťažnosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že krajský súd porušil platné právo (§ 142 ods. 1
OSP), keď ju ako fyzickú osobu, ktorá nebola účastníkom konania, zaviazal na náhradu trov
konania a nerešpektoval právoplatné rozhodnutie o zmene žalovanej (zo sťažovateľky
na obchodnú spoločnosť). Tým mal konať aj v rozpore s § 1 až § 3 OSP. Týmto konaním sa
mal dopustiť nesprávneho procesného postupu vo veci, čím mal sťažovateľke znemožniť
výkon podľa jej názoru jej patriacich procesných práv, a tým mal zároveň zasiahnuť
do práva na spravodlivý proces.
Podľa § 1 OSP Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú
pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Podľa § 3 OSP občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej
upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo
ohrozené alebo porušené.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Z citovaných základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že
občianske súdne konanie slúži okrem iného aj na výchovu k zachovávaniu zákonov,
čestnému plneniu povinností a úcte k právam iných osôb. V občianskom súdnom konaní
súdy dbajú na to, aby nedochádzalo k zneužívaniu práv. Tým sa občianske konanie stáva
zárukou zákonnosti.
Úlohou súdov v civilnom procese je tak poskytnúť právnu ochranu správaniu
čestnému. Tento základný pilier civilného procesu je nakoniec zdôraznený aj materiálnou
požiadavkou § 2 OSP na zabezpečenie takého stavu v spoločnosti, pri ktorom nebude
dochádzať k zneužívaniu práv.
Pri zneužití práva ide zväčša o správanie (konanie/opomenutie), ktoré sa izolovane
javí byť dovoleným (právny poriadok takému správaniu nebráni). Komplexne sa však
takýmto správaním pri zohľadnení jeho vzťahu k inému správaniu alebo jeho vzťahu aj len
k samotným okolnostiam prípadu dosahuje výsledku nedovoleného alebo odôvodňujúceho
nespravodlivosť s rozmanitými dôsledkami (napríklad v podobe spôsobenia ujmy inému,
získania prospechu pre seba alebo iného atď.). Rozhodujúcim je vyhodnotenie vnútorného
psychického postoja (vzťahu) osoby zneužívajúcej právo k jej vlastnému správaniu a k jeho
výsledku pre posúdenie otázky právnych následkov za ono správanie (právnej
zodpovednosti). V dôsledku uvedeného ak zneužitie práva nebolo zavinené, v netrestnej
rovine nebude konaniu zneužívajúcemu právo môcť byť poskytnutá tá právna ochrana,
ktorá je bežne právnym poriadkom zaručená správaniu čestnému (v prerokúvanom prípade
právo nezneužívajúcemu). Ak však zneužitie práva bolo zavinené a zároveň napĺňajúce aj
ostatné znaky skutkovej podstaty deliktu trestného charakteru, v rovine trestnej už bude
musieť mať toto konanie za následok postih trestného charakteru.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil správanie sťažovateľky za abusus
iuris. Sťažovateľka tento právny záver odignorovala a pred ústavným súdom sa domáha
aplikácie doslovného výkladu § 142 ods. 1 OSP na svoju vec a rešpektovania právoplatného
rozhodnutia o zmene žalovanej, inak tvrdí príkry rozpor konania krajského súdu s právnou
úpravou. Zjednodušene povedané, sťažovateľka sa za situácie, že sama zneužíva právo,
dovoláva poskytnutia právnej ochrany tomuto konaniu.
V zmysle uvedeného je logika rozhodnutia ústavného súdu jasná. Právo (právny
systém) zneužitiu práva, a to okrem iného aj v zmysle základných zásad občianskeho
procesu (§ 1 až § 3 OSP), právnu ochranu neposkytuje. Tú poskytuje správaniu čestnému.
V posudzovanom prípade sa sťažovateľka preto nemôže dovolávať právnej ochrany
garantovanej ustanovením § 142 ods. 1 OSP a ani rešpektovania právoplatného rozhodnutia
o zmene žalovanej smerujúcich v okolnostiach prípadu vo výsledku k zneužitiu práva.
Čo sa týka otázky nesprávneho procesného postupu krajského súdu vo veci, tá je
otázkou vedľajšou k hmotnoprávnemu vyriešeniu otázky, či sa sťažovateľka dopustila
zneužitia práva. Je to tak z dôvodu, že výsledok riešenia hmotnoprávnej otázky zneužitia
práva určoval ďalší procesný postup krajského súdu v konaní. Sťažovateľka však
argumentačne vytvára dojem, že v jej veci bolo rozhodnuté rýdzo procesne nespravodlivo,
a to vyústilo do porušenia práva na spravodlivý proces. Inak povedané, sťažovateľka bude
nesprávny procesný postup v konaní (a na tomto základe porušenie práva na spravodlivý
proces) tvrdiť každým procesným postupom krajského súdu, ktorý jej nebude vyhovovať.
Načrtnutý problém však nie je procesný v zmysle zásadného pochybenia v procese.
V prerokúvanom prípade ide iba o následnú aplikáciu procesných ustanovení na problém
vyriešený hmotnoprávne. Ústavný súd preto opakovane zdôrazňuje, že rozuzlenie problému
tkvelo v hmotnoprávnom zodpovedaní otázky, či konanie sťažovateľky bolo možné
považovať za konanie zneužívajúce právo. Táto otázka bola vyhodnotená pozitívne, krajský
súd nemal dôvod na odlišný procesný postup vo veci ako na ten, ktorý zvolil. Preto nemal
dôvod konať tak, ako to od neho požaduje sťažovateľka. Z uvedeného dôvodu sa
procesného pochybenia vo veci dopustiť nemohol, a teda nemohol zasiahnuť ani do práva
na spravodlivý proces.
Z uvedených dôvodov ústavný súd nenašiel príčinnú súvislosť medzi namietaným
postupom krajského súdu a tvrdeným porušením označených práv a sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšou požiadavkou sťažovateľky nastolenou v sťažnosti na zrušenie
napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie.
Záverom môže ústavný súd vyjadriť iba poľutovanie nad konaním sťažovateľky a jej
právneho zástupcu, keďže obaja sú právnického vzdelania a týmto konaním vytvárajú obraz
o stave právnickej obce u širokej verejnosti, a oceniť vhodný, aj keď vzhľadom na okolnosti
prípadu ešte stále mimoriadne zdržanlivý prístup krajského súdu k prerokúvanej veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017