Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/304/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: RATIO DECIDENDI, družstvo, IČO: 52 203 760, so sídlom Tabaková 5, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Národná rada Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, zastúpenej: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o., IČO: 47 239 921, Prievozská 4/B, Bratislava, o zaplatenie 3 455 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.6.2018, č.k. -804, jednomyseľne takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie konania sa zamieta. Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

Žalovanej sa proti žalobcovi priznáva plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.6.2018, č.k. -804 súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením čl. 82, čl. 86 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „ZZES“), (ďalej len „“) a vecne tým, že pôvodný žalobca (spoločnosť Direct Marketing, a.s.) podal žalobu titulom náhrady skutočnej škody spôsobenej slovenskými orgánmi v dôsledku prijatia legislatívnych zmien a ďalších opatrení, ktoré boli v rozpore s právom Európskeho spoločenstva a cieľmi poštovej Smernice č. 97/67/ES z 15.12.1997, pričom porušenie práva EÚ malo spočívať v porušení čl. 86 ods. 1 ZZES (dnes článku 106 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ďalej len „ZFEÚ“) a čl. 82 ZZES (dnes článku 102 ZFEÚ) tým, že sa Slovenskej pošte vyhradilo dodávanie služieb hybridnej pošty, hoci dovtedy bol trh v danej oblasti otvorený pre hospodársku súťaž; porušenie komunitárneho práva vo vyššie uvedenom smere potvrdila aj Komisia Európskych spoločenstiev v rozhodnutí zo dňa 7.10.2008 (Vec COMP/F-1/39.562). Súd prvej inštancie vyvodil, že nejde o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa , nakoľko právny základ zodpovednosti členských štátov EÚ za škodu spôsobenú ktorýmkoľvek orgánom verejnej moci členského štátu konajúcim v jeho mene vychádza z judikatúry Súdneho dvora. Vychádzal z rozhodnutí Súdneho dvora z 19.11.1991, Francovich a Bonifaci, C-6/90 a C-9/90, v ktorých bola zakotvená zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ a z rozsudku v spojených veciach Brasserie du pecheur SA a Factortame Ltd a i. z 5.3.1996 (C- 46/93 a C-48/93), v ktorom Súdny dvor potvrdil závery, ktoré vyplývajú z rozsudku A. a ďalej rozvinul princíp zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením

komunitárneho práva s tým, že ustanovil tri základné podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to 1/ z porušeného ustanovenia komunitárneho práva musia vyplývať práva pre jednotlivca, 2/ porušenie komunitárneho práva je dostatočne zrejmé a 3/ existuje priamy kauzálny vzťah medzi porušením povinnosti členského štátu a škodou, ktorá vznikla jednotlivcovi. Súdny dvor tiež uviedol, že je úlohou vnútroštátneho sudcu, ktorý rozhoduje o odškodnení, aby posúdil, či sú tieto podmienky splnené. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa teda posudzuje podľa pravidiel, ktoré ustanovil Súdny dvor, pričom spôsob a rozsah odškodnenia už závisia od vnútroštátnej právnej úpravy členského štátu. Súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). V rámci posúdenia otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobcovi (teda ani pôvodnému žalobcovi) v tomto konaní neprislúcha aktívna vecná legitimácia. Uviedol, že žalobca si uplatnil skutočnú škodu vo výške 3 455 000 eur, pričom finančné prostriedky (investície) v uvedenej výške mal vložiť do dcérskych spoločností (Slovak Mail Services a.s. a Prvá Doručovacia, a.s.). Prvoinštančný súd zistil, že podľa výpisu z obchodného registra žalobca (pôvodný žalobca) nikdy nepodnikal na trhu hybridnej pošty, na uvedenom trhu podnikali jeho dcérske spoločnosti a žalobca vložil do uvedených spoločností investície za účelom dosiahnutia zisku pri očakávanej prosperite uvedených spoločností. V roku 2008 došlo k prijatiu novely (), ktorou sa mení a dopĺňa o poštových službách, ktorý mal zapríčiniť, že dcérske spoločnosti nemohli ďalej podnikať v oblasti služieb hybridnej pošty, až následne sa pristúpilo k likvidácii dcérskych spoločností. Žalobca si voči žalovanému uplatnil tzv. skutočnú škodu z dôvodu, že sa dcérskym spoločnostiam zamedzilo podnikanie, rovnako si voči žalovanému uplatnili ušlý zisk aj dcérske spoločnosti. Súd prvej inštancie mal za to, že ak žalobca (pôvodný žalobca ako akcionár, investor) odvodzuje svoj nárok od konania žalovaného, ktoré malo byť v rozpore s právom EÚ a ktoré v priamej príčinnej súvislosti malo zabrániť dcérskym spoločnostiam ďalšie podnikanie na relevantnom trhu a dosahovanie zisku, potom ide o odvodený zodpovednostný vzťah medzi žalobcom a žalovaným a v prípade žalobcu tu nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a škodou žalobcu. Žalobca poskytol finančné prostriedky dcérskym spoločnostiam - akciovým spoločnostiam, právnickým osobám, ktoré sú osobami odlišnými od žalobcu, s vlastnou právnou subjektivitou, spravujúce sa slovenským právnym poriadkom, a to aj v rámci úpravy ich vnútorných pomerov, pričom vklady spoločníkov alebo akcionárov do spoločností, sa stávajú majetkom spoločností. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak žalobca ako akcionár investoval, mohol v súlade so slovenským právnym poriadkom, ktorým sa spravujú vnútorné pomery spoločností, očakávať návratnosť svojich investícií len cestou dividendy akcionára predstavujúcej podiel akcionára na zisku spoločností určeného na základe rozhodnutia valného zhromaždenia spoločností na rozdelenie medzi akcionárov. Ak si dcérske spoločnosti žalobcu uplatnili voči žalovanému nároky na náhradu škody spočívajúcej v zisku, ktorý im ušiel v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného v rozpore s komunitárnym právom EÚ, uplatnili si to, čo by v prípade, ak by nebolo protiprávneho konania žalovaného, získali a rozdelili prostredníctvom dividendy medzi akcionárov s tým, že iný spôsob, ako by sa akcionári spoločností podieľali na výsledkoch podnikania akciovej spoločnosti, právne predpisy SR nepoznajú. Súd prvej inštancie vyvodil, že ak je navrátenie investície spoločníka alebo akcionára do spoločností možné očakávať len cestou dividendy ako podielu akcionára na zisku spoločnosti, potom nevyhnutne uplatnené nároky na náhradu ušlého zisku sú sprostredkovane nárokmi na ušlú dividendu akcionárov spoločnosti. Ďalej poukázal na to, že v prípade investovania ide o určité podnikateľské riziko a takéto konanie môže viesť k zisku alebo k strate, s tým, že akcionár neručí za záväzky spoločnosti, ktorej je akcionárom, pričom investor nesie zodpovednosť a riziko za vzťahy, do ktorých vstupuje, i v nadväznosti na administratívnoprávne konzekvencie, ktoré z nich a z príslušných zákonov vyplývajú. Žalobca ako akcionár označil investované prostriedky za márne vynaložené náklady bez šance ich návratnosti, hoci dcérske spoločnosti žalobcu si tiež uplatnili náhradu škody voči žalovanému a v prípade ich úspechu by o nenávratnosti investícií nebolo možné hovoriť. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu odkazom na súdne rozhodnutia, nakoľko tieto nie je možné aplikovať na dané konanie z dôvodu, že uvedené rozhodnutia pri posudzovaní náhrady skutočnej škody vychádzajú z existencie priameho právneho vzťahu medzi poškodeným a škodcom. Na základe uvedeného prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca (pôvodný žalobca) nie je aktívne vecne legitimovaným na podanie uvedenej žaloby, keďže voči nemu priamo nepôsobilo prípadné konanie žalovaného, na ktoré sa odvoláva, nakoľko na trhu služieb hybridnej pošty, ktorý mal byť zasiahnutý novelou poštového zákona a ďalšími opatreniami žalovaného, nikdy nepôsobil. Pôvodný žalobca bol len akcionárom tých spoločností, ktoré priamo podnikali na relevantnom trhu, preto sa len nepriamo

ako akcionár zúčastňoval na podnikaní dcérskych spoločností, pričom účasť akcionára v spoločnosti sa nepovažuje za vykonávanie vlastnej podnikateľskej činnosti, ale len za určitú formu dispozície s vlastným majetkom. Vyvodil, že prípadná škoda spôsobená dcérskym spoločnostiam pôvodného žalobcu sa prejaví aj u akcionára, ktorý tým utrpí škodu, takáto škoda je však svojou povahou odvodená od škody vzniknutej na majetku dcérskej spoločnosti, jej existencia je závislá na existencii škody na majetku dcérskych spoločností a ak sa odstráni škoda vzniknutá dcérskym spoločnostiam, odstráni sa aj škoda spôsobená ich akcionárom. Súd prvej inštancie mal za to, že je možné uplatniť si márne vynaložené investície v tom prípade, keď je daná príčinná súvislosť medzi škodou a porušením povinnosti. Uvedený kauzálny nexus súd v danom prípade nevzhliadol, keďže v tomto prípade ide o odvodený vzťah, pretože ak ku škode došlo, tak medzi dcérskymi spoločnosťami pôvodného žalobcu a žalovaným, až v dôsledku toho, že dcérskym spoločnostiam vznikla škoda (pretože prestali podnikať a dosahovať zisk), mohla vzniknúť škoda aj žalobcovi, resp. pôvodnému žalobcovi. Avšak v prípade, ak by dcérske spoločnosti pôvodného žalobcu boli úspešné v súdnych konaniach, z toho dôvodu by bol úspešný aj žalobca, ktorý by sa prostredníctvom dividend podieľal na zisku dcérskych spoločností, teda by sa dostal aj k svojim investíciám. Pokiaľ sa teda dcérske spoločnosti pôvodného žalobcu domáhajú náhrady škody voči žalovanému titulom ušlého zisku, pretože im malo byť zamedzené podnikanie v oblasti služieb hybridnej pošty, potom je nelogické, aby sa aj pôvodný žalobca domáhal náhrady škody z rovnakého dôvodu uplatňujúc si skutočnú škodu, hoci na relevantnom trhu nikdy nepôsobil a jeho zodpovednostný vzťah so žalovaným je odvodený od zodpovednostného vzťahu ďalších subjektov so žalovaným. Súd na záver poznamenáva, že z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie nevykonal dokazovanie výsluchom znalcov, a to B. C. D. E. F., D. a znalca spoločnosti ZNALEKON s.r.o., keďže prvoradé bolo posúdenie vecnej legitimácie, vo vzťahu ku ktorej súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní na strane žalobcu absentuje. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa (ďalej len „“) s tým, že plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa a , t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že právnym základom uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ zo strany žalovanej je priamo zakotvený v princípe priamej zodpovednosti členského štátu EÚ za škodu spôsobenú ktorýmkoľvek orgánom členského štátu konajúcim v jeho mene, majúcom základ v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii práva EÚ vychádza pritom z prednosti európskeho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Prednosť práva EÚ a jeho priamy účinok spolu s princípom zodpovednosti členského štátu a uplatnenia nároku na náhradu škody vyplýva výlučne z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Právo EÚ je súčasťou vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, pričom v prípade pochybností je nevyhnutné vykladať normy a jednotlivé ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky eurokonformne v súlade s právom, právnymi princípmi a zásadami EÚ. Súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sa nejedná o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa , ale právny základ zodpovednosti členských štátov EÚ za škodu spôsobenú ktorýmkoľvek orgánom verejnej moci členského štátu konajúcim v jeho mene vychádza z judikatúry Súdneho dvora EÚ, pričom poukázal na prelomové rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Francovich a Bonifaci zo dňa 19.11.1991, C-6/90 a C-9/90, Brasserie du pecheur a Factortame III zo dňa 5.3.1996, C-46/93 a C-48/93, ktorými Súdny dvor EÚ stanovil tri kumulatívne podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením komunitárneho práva. Odvolateľ mal za to, že nevyhnutnosť posudzovania prípadu v súlade s právom EÚ nemožno vzťahovať iba na meritum veci, ale je potrebné v súlade s právom EÚ a jeho priamym účinkom a judikatúrou Súdneho dvora EÚ posudzovať i ďalšie právne aspekty nevyhnutné pre priznanie nároku na náhradu škody, akými sú aktívna legitimácia žalobcu v spojení s príčinnou súvislosťou. Namietal, že konajúci súd svoje presvedčenie o posudzovaní predmetného prípadu výlučne podľa práva EÚ nepretavil aj do posudzovania aktívnej vecnej legitimácie a príčinnej súvislosti a pri preskúmavaní existencie aktívnej vecnej legitimácie a príčinnej súvislosti postupoval podľa vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Uviedol, že prvoinštančný súd nemal za spornú podmienku porušenia právnej povinnosti a podmienku vzniku škody, pričom jediným nenaplneným atribútom pre priznanie nároku, ktorý konajúci súd nemal za preukázaný, bola existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ a vznikom škody na strane žalobcu ako škody skutočnej z titulu zmarenej investície, nakoľko v danom prípade ide o odvodený vzťah, pretože ak ku škode došlo, tak medzi dcérskymi

spoločnosťami priamo pôsobiacimi na trhu služieb hybridnej pošty a žalovanou, a až v dôsledku toho, že dcérskym spoločnostiam vznikla škoda, mohla vzniknúť škoda aj žalobcovi. Poukázal na nevyhnutnosť rozhodovania vnútroštátnych všeobecných súdov v súlade so zásadou účinnosti (efektivity) a zásadou rovnocennosti (ekvivalencie). Na základe zásady efektivity nemôžu byť obsahové a formálne podmienky stanovené vnútroštátnymi právnymi poriadkami menej výhodné než tie, ktoré sa týkajú obdobných návrhov vnútroštátnej povahy a nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie nápravy. Upriamil pozornosť na Smernicu EP a Rady č. 2014/104/EÚ zo dňa 26.11.2014 (ďalej len „Smernica“) upravujúcu oblasť pravidiel žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a EÚ, ktorá rieši problematiku porušenia čl. 102 a čl. 106 ZFEÚ). V zmysle uvedenej Smernice by sa mali články 101 a 102 ZFEÚ účinne uplatňovať, tieto články majú priamy účinok v rámci vzťahov medzi jednotlivcami a zakladajú práva a povinnosti dotknutých jednotlivcov, ktoré musia vnútroštátne súdy presadzovať. Pri rozhodovaní sporov súdy chránia subjektívne práva na základe práva Únie, a to napríklad priznaním náhrady škody jednotlivcom poškodeným v dôsledku porušenia. Úplná účinnosť článkov 101 a 102 ZFEÚ si vyžaduje, aby si každý – jednotlivec vrátane spotrebiteľov a podnikov alebo orgán verejnej moci mohol na vnútroštátnych súdoch uplatniť nárok na náhradu škody, ktorú utrpel v dôsledku porušenia týchto ustanovení. Toto právo na náhradu škody sa uplatňuje rovnako na porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ verejnoprávnymi podnikmi a podnikmi, ktorým členské štáty priznali osobitné alebo výlučné práva. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ si každá osoba môže uplatniť nárok na náhradu škody, ak existuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením práva hospodárskej súťaže. Všetky vnútroštátne pravidlá upravujúce výkon práva na náhradu škody vrátane tých, ktoré sa týkajú aspektov, ktoré Smernica neupravuje (problematika príčinnej súvislosti), musia byť v súlade so zásadou účinnosti a zásadou rovnocennosti, to znamená, že by sa nemali formulovať ani uplatňovať spôsobom, ktorý by nadmerne sťažoval alebo znemožňoval výkon práva ani spôsobom, ktorý je nevýhodnejší v porovnaní s pravidlami uplatniteľnými v prípade podobných žalôb pre porušenie vnútroštátnych právnych predpisov. V tejto súvislosti poukázal odvolateľ okrem iného na rozhodnutia vo veciach Courage a Manfredi. Žalobca tiež tvrdil, že široko koncipované vymedzenie aktívnej vecnej legitimácie sa vzťahuje aj na nepriamych kupujúcich (odberateľov), čiže na kupujúcich, ktorí neboli v priamom vzťahu s porušovateľom, ale napriek tomu utrpeli značnú ujmu v dôsledku protiprávneho zvýšenia ceny, ktoré sa prostredníctvom distribučného reťazca prenieslo aj na nich (aktívne legitimovaným môže byť aj nepriamy dodávateľ). V dôsledku uvedeného sa koncipovanie aktívnej legitimácie vzťahuje aj na subjekty priamo nepôsobiace na trhu služieb hybridnej pošty (žalobca), ktoré neboli v priamom vzťahu s porušovateľom (žalovaná), ale ktorí napriek tomu utrpeli v dôsledku protiprávneho zmonopolizovania trhu služieb hybridnej pošty v prospech Slovenskej pošty, a.s. značnú ujmu, v ktorého dôsledku sa tento dopad preniesol i na takýto subjekt v podobe zmarenia investícií do dcérskych spoločností. Zdôraznil, že otázka aktívnej vecnej legitimácie je ako súčasť existencie práva na náhradu škody upravená nie vnútroštátnym súdom, ale právom EÚ, preto akékoľvek vnútroštátne pravidlá, ktoré vylučujú alebo sťažujú aktívnu legitimáciu osôb poškodených porušením súťažného práva, a tým aj výkon práva na náhradu škody, sú v rozpore s právom EÚ a súdy na ne nesmú prihliadať. V súvislosti s otázkou príčinnej súvislosti odvolateľ opätovne poukázal na Smernicu, v zmysle ktorej právo na náhradu škody sa uplatňuje rovnako na porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ verejnoprávnymi podnikmi a podnikmi, ktorým členské štáty priznali osobitné alebo výlučné práva. Zároveň poukázal na rozsudok vo veci Manfredi, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že úplná účinnosť čl. 81 ZZES), teraz čl. 101 ZFEÚ a najmä potrebný účinok zákazu uvedeného v ods. 1 by boli spochybnené, ak by sa akákoľvek osoba nemohla domáhať náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž. Podľa názoru odvolateľa možno uvedené rozhodnutie aplikovať analogicky aj vo vzťahu k nárokom na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia zákazu zneužitia dominantného postavenia zakotveného v čl. 102 ZFEÚ. Mal za to, že i keď Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci Kone a i. C-557/12 uviedol, že v zásade náleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého z členských štátov, aby upravil pravidlá týkajúce sa uplatnenia pojmu “príčinná súvislosť“, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátne pravidlá musia zabezpečiť plnú účinnosť práva hospodárskej súťaže Únie. Plná účinnosť čl. 101 ZFEÚ (t.j. totožne čl. 102 a 106 ZFEÚ) by však bola spochybnená, ak by právo každej osoby požiadať o náhradu škody bolo vnútroštátnym právom kategoricky a bez ohľadu na osobitné okolnosti prejednávanej veci podriadené existencii priamej príčinnej súvislosti s vylúčením tohto práva na základe skutočnosti, že dotknutá osoba mala zmluvný vzťah nie s účastníkom kartelu, ale s podnikom, ktorý sa ho nezúčastnil, pričom však cenová politika vyplývala z kartelu, ktorý prispel k skresleniu mechanizmu tvorby ceny na konkurenčných trhoch. V súvislosti s otázkou príčinnej súvislosti poukázal aj na rozhodnutie NS SR R 37/1995 a NS ČR sp.zn. . Vo vzťahu k otázke

existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní uviedol, že absencia príčinnej súvislosti bola v judikatúre Súdneho dvora EÚ konštatovaná iba za špecifických okolností, a to v prípade, ak bolo preukázané, že ku škode by došlo aj bez porušenia práva EÚ alebo v prípade, ak škoda nastala skôr ako bolo právo EÚ porušené. Pokiaľ ide o návratnosť investície, nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že zabezpečenie návratnosti investícií akcionára do spoločnosti cestou výplaty podielu akcionára na zisku nepredstavuje jediný zákonný spôsob, nakoľko ako akcionár spoločnosti mohol zabezpečiť návratnosť investícií napríklad predajom spoločnosti, resp. niektorej zo spoločností a zisk z predaja by predstavoval návratnosť investícií. Vo vzťahu k záveru o duplicitnej kompenzácii žalobcu z dôvodu uplatnenia rovnakého nároku voči žalovanej zo strany dcérskych spoločností pôvodného žalobcu, uviedol, že sa javí ako vhodné prerušiť konanie až do právoplatného skončenia týchto konaní (vedených na Okresnom súde Bratislava I, sp.zn. a ). V súvislosti s podnikateľským rizikom uviedol, že medzi očakávateľné riziká s následkom straty nemožno radiť nenaplnenie podnikateľského zámeru, resp. ukončenie podnikania z dôvodu protiprávneho konania zákonodarcu. Odvolateľ navrhol, že v prípade, ak by mal odvolací súd naďalej pochybnosť o oprávnenosti nároku žalobcu, aby predložil Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa čl. 3 ods. 1 Smernice 2014/104/ EÚ Európskeho parlamentu a Rady z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie vykladať v tom zmysle, že každá poškodená osoba, ktorá utrpela škodu porušením práva hospodárskej súťaže konaním Slovenskej republiky v rozpore s čl. 86 ods. 1 ZZES (teraz čl. 106 ods. 1 ZFEU) v spojení s čl. 82 ZZES (teraz čl. 102 ZFEU) v rozsahu, v akom sa Slovenskej pošte, a.s. prijatím , ktorým došlo k novelizácii ust. o poštových službách vyhradilo dodávanie hybridných poštových zásielok, sa môže domáhať úplnej náhrady tejto škody a jej získania?“. Alternatívne, pre prípad, ak by odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, navrhol, aby vyslovil povinnosť súdu prvej inštancie predložiť uvedenú otázku Súdnemu dvoru EÚ. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. K odvolaniu žalobcu podala písomné vyjadrenie zo dňa 10.9.2018 žalovaná, v ktorom uviedla, že žalobca sa vo viacerých častiach odvolania odvoláva na Smernicu EP a Rady 2014/104/EÚ, hoci sám podal iný druh žaloby, pričom právnym základom uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ je priamo zakotvený v princípe priamej zodpovednosti členského štátu EÚ. Zdôraznila, že žaloba založená na princípe zodpovednosti členského štátu za porušenie práva EÚ a žaloba podľa Smernice sú dvomi rozdielnymi druhmi žalôb a nemožno ich stotožňovať. Prvá z uvedených žalôb má za úlohu chrániť jednotlivcov pred následkom konania, ktorým členské štáty v pozícii subjektov verejného práva spôsobili porušením práva EÚ škodu, druhá z uvedených žalôb sa uplatňuje medzi subjektami – jednotlivcami pôsobiacimi na tom istom relevantnom trhu. Je zrejmé, že ani žalobca ani žalovaná ako jednotlivci na relevantnom trhu nepôsobili a už vôbec nie v pozícii súťažiteľov. Upozornila, že žalobca doteraz v konaní netvrdil, že jeho žaloba je žalobou podľa Smernice. V prípade ak škoda mala žalobcovi vzniknúť monopolom disponujúcim exkluzívnymi právami vo vzťahu k poskytovaniu služieb hybridnej pošty, mal si údajne vzniknutú škodu uplatňovať od subjektu, ktorý zo zneužitia dominantného postavenia profitoval, t.j. od Slovenskej pošty. Ak teda žalobca odkazuje na Smernicu, musí zohľadniť aj to, že v zmysle tohto predpisu žaloval nesprávny subjekt. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie pri preskúmavaní existencie aktívnej vecnej legitimácie a príčinnej súvislosti postupoval výlučne podľa vnútroštátneho práva, konštatovala, že v prípade, ak právna úprava EÚ chýba, žaloby sa spravujú vnútroštátnymi pravidlami a postupmi členských štátov. Poukázala na to, že žalobca neidentifikoval osobitné, špecifické pravidlá, akým má byť posudzovaná aktívna vecná legitimácia, či existencia priamej príčinnej súvislosti. Ak teda sám nevedel určiť pravidlo práva EÚ, ktoré malo mať prednosť pred vnútroštátnymi pravidlami, potom sa nemôže domáhať zrušenia rozhodnutia na základe tvrdenia, že použitie týchto pravidiel založilo vady rozsudku súdu prvej inštancie (podotkla, že aj Smernica vyžaduje, že každá osoba si môže uplatniť nárok na náhradu utrpenej škody, jedine ak existuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením práva hospodárskej súťaže). Ďalej uviedla, že uplatnenie zásady účinnosti a zásady rovnocennosti neznamená, že žalobcovia odvolávajúci sa na aplikáciu práva EÚ majú automaticky právo na úspech v konaní. V prípade zásady rovnocennosti vnútroštátny súd nemôže aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako sú tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom. Žalobca v rámci odvolania nedokázal identifikovať žiadne pravidlo, ktoré by, v porovnaní so situáciami založenými na podobnej, ale vnútroštátnej norme, bolo pre neho menej výhodné. Naopak, pravidlo posudzovania aktívnej vecnej legitimácie a príčinnej súvislosti, je základom skúmania každého vnútroštátneho prípadu

týkajúceho sa náhrady škody, dokonca tvorí štandardnú súčasť európskych právnych kódexov, pričom neexistuje žiadna norma alebo pravidlo prijatá na úrovni EÚ, ktorá by neumožňovala tieto pravidlá vnútroštátnym súdom uplatňovať. V prípade zásady účinnosti procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznaných úniovým právom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Žalovaná uviedla, že povinnosti, ktoré platia všeobecne a univerzálne, vrátane povinnosti tvrdenia a unesenia dôkazného bremena nemožno chápať ako povinnosti, ktoré by výkon práv znemožňovali alebo nadmerne sťažovali. Ak žalobca tvrdil, že škoda je priama, bolo jeho úlohou uvedené tvrdenie dokázať. Žalobca naviac nedokázal identifikovať žiadne pravidlo, ktoré by znamenalo, že členské štáty nemôžu uplatňovať základné atribúty pre skúmanie zodpovednosti za škodu. Uvedené platí o to viac, keď aj samotný princíp zodpovednosti za škodu spôsobenú za porušenie práva EÚ zakotvuje ako jednu z podmienok priamu príčinnú súvislosť (rozsudok Brasserie du pecheur SA, spojené veci C-46/93 a C-48/93). Konštatovala, že spoločnosti Prvá Doručovacia, a.s. a Slovak Mail Services, a.s. si ako dcérske spoločnosti žalobcu uplatnili voči žalovanej nárok na náhradu škody. Žalobca žiadnym spôsobom neadresoval otázku, prečo by žalobca, aj napriek tomu, že nebol adresátom novely, nepôsobil priamo na relevantnom trhu poskytovateľov hybridných poštových služieb, nemal v predmete podnikania poskytovanie poštových služieb, mal byť subjektom, ktorý je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku na náhradu škody. Podľa názoru žalovanej ak žalobca na relevantnom trhu nepôsobil, potom aj z pohľadu práva EÚ a prípadných následkov jeho porušenia, z ktorého má vyplývať zodpovednosť členského štátu, nie je možné žalobcu označiť ako beneficienta alebo subjekt, ktorý bol alebo mal byť primárne dotknutý obmedzením hospodárskej súťaže. Žalobca pritom vo všetkých konaniach náhradu škody viaže vždy na jednu skutočnosť, a to, či by dcérske spoločnosti zisk generovali alebo nie; táto otázka však už je predmetom riešenia v sporoch iniciovaných dcérskymi spoločnosťami. Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konaní týkajúcich sa dcérskych spoločností uviedla, že návrh je nedostatočný, nakoľko nedefinuje, podľa akého ust. sa prerušenia domáha a návrh je nedôvodný, nakoľko konania týkajúce sa dcérskych spoločností nepredstavujú prekážku postupu konania a nevytvárajú dôvod pre obligatórne a fakultatívne prerušenie konania. Podľa jej názoru konanie nie je potrebné prerušiť z dôvodu, že nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a priamej príčinnej súvislosti nie je možné zo strany žalobcu odstrániť. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky, žalovaná uviedla, že nastolená otázka je zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie nemá reálny dosah na spor. Žalobca nepodal žalobu podľa Smernice, preto akékoľvek otázky, ktoré by sa týkali jej výkladu, sú pre rozhodnutie veci irelevantné. Žalovaná ďalej tvrdila, že žalobca sa pýta otázku, ktorej relevancia pre rozhodnutie vo veci nie je daná, nakoľko nie je potrebná zo strany Súdneho dvora EÚ žiadna ingerencia týkajúca sa zodpovedania otázky, či nejaký subjekt môže alebo nemôže podať žalobu. Zároveň žalovaná poukázala na to, že Súdny dvor EÚ nie je príslušný vykladať vnútroštátne právo, pretože takýto výklad patrí výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

5. Žalobca reagoval podaním zo dňa 29.10.2018, v ktorom uviedol, že porušenie práva EÚ žalovanou ako členským štátom predstavuje nespornú právnu skutočnosť zakladajúcu zodpovednosť žalovanej za takéto porušenie práva, ktoré bolo konštatované a potvrdené Komisiou Európskych spoločenstiev v rozhodnutí o slovenských právnych predpisoch týkajúcich sa služieb hybridnej pošty zo dňa 7.10.2008, a to v dôsledku prijatia novely poštového zákona. Podľa jeho názoru je potrebné oprávnenosť nároku žalobcu skúmať aj v intenciách Smernice z dôvodu prepojenosti porušenia čl. 106 ods. 1 v spojení čl. 102 ZFEÚ v zmysle rozhodnutia Komisie a Smernice upravujúcej právo na náhradu škody v prípade porušenia čl. 101 a 102 ZFEÚ v podmienkach tohto konania. Poukázal na to, že negatívny dopad konania žalovanej malo za priamy následok vznik skutočnej škody u žalobcu titulom zmarenej investície, resp. márne vynaložených nákladov do dcérskych spoločností. Mal za to, že protiprávne konanie žalovanej preukázateľne narušujúce hospodársku súťaž na trhu služieb hybridnej pošty nemožno posudzovať iba z hľadiska princípu priamej zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, ale aj z hľadiska následkov porušenia práva hospodárskej súťaže upravených v Smernici. Konanie žalovanej neoprávnene narušilo hospodársku súťaž v neprospech ďalších subjektov, čo v konečnom dôsledku umožňuje a vyžaduje aplikáciu Smernice. Uviedol, že k monopolizovaniu postavenia Slovenskej pošty, a.s. a vyhradení výlučných kompetencií v oblasti trhu služieb hybridnej pošty nedošlo na základe konania alebo konkrétneho rozhodnutia Slovenskej pošty, a.s., ale iba na základe protiprávneho konania žalovanej. O posudzovaní nároku v intenciách Smernice argumentoval už na pojednávaní dňa 4.6.2018. Vo vzťahu k vylúčeniu možnosti aplikácie vnútroštátnej právnej úpravy poukázal na to, že právne názory

vyjadrené v judikatúre Súdneho dvora EÚ predstavujú jeden z prameňov práva EÚ a tvoria záväzné výkladové pravidlá s povinnou aplikačnou prednosťou pred vnútroštátnym právom. Podľa jeho názoru poukazom na konkrétne rozhodnutia Súdneho dvora EÚ dostatočne identifikoval pravidlá posudzovania otázky aktívnej vecnej legitimácie a príčinnej súvislosti v okolnostiach predmetného konania. V tejto súvislosti opätovne poukázal na rozhodnutia vo veciach Courage a Manfredi a Kone. Vo vzťahu k otázke príčinnej súvislosti odkázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 24.10.2017, sp.zn. . K zásade efektivity a ekvivalencie uviedol, že vnútroštátne pravidlá sa neuplatňujú za menej priaznivých podmienok, avšak ak právo EÚ nastavuje podmienky posudzovania otázky aktívnej vecnej legitimácie a príčinnej súvislosti výhodnejšie, je nevyhnutné vychádzať pri ich posudzovaní z pravidiel nastavených v judikatúre EÚ. Pokiaľ ide o tvrdenú duplicitu nároku, uviedol, že žalobca sa v tomto konaní domáha náhrady skutočnej škody – zmarenej investície, pričom v konaniach dcérskych spoločností sa jedná o náhradu ušlého zisku, teda nároky nemožno stotožňovať. Posúdenie otázky existencie nároku dcérskych spoločností môže podľa jeho názoru predstavovať otázku, od ktorej bude odvislé rozhodnutie v tejto veci, nakoľko až po rozhodnutí v daných veciach bude možné spoľahlivo posúdiť, či bude možné zabezpečiť návratnosť investícií žalobcu, teda náhradu skutočnej škody, cestou výplaty dividendy v uvedených spoločnostiach v plnom rozsahu, resp. čiastočne. V súvislosti s absenciou uvedenia ustanovenia, podľa ktorého žiadal žalobca o prerušenie konania, konštatoval, že vzhľadom na možnosť rozhodnutia súdu o prerušení konania aj bez návrhu, je argumentácia žalovanej nedôvodná. Pokiaľ ide o návrh na predloženie prejudiciálnej otázky, uviedol, že má za to, že zodpovedanie predmetnej otázky je rozhodujúce z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom konaní.

6. V podaní zo dňa 27.11.2019 žalovaná uviedla, že neexistuje žiadne rozhodnutie, ktoré by potvrdilo zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením práva EÚ na strane žalovanej, nakoľko o žalobách o náhradu škody rozhodujú vnútroštátne súdy po posúdení existencie všetkých predpokladov. Pokiaľ ide o rozhodnutia, na ktoré poukázal žalobca, tieto podľa názoru žalovanej nesvedčia v prospech založenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. V uvedených sporoch neboli na strane žalobcov domáhajúcich sa náhrady škody investori požadujúci náhradu škody spôsobenej zásahom do podnikania dcérskych spoločností, a to za súčasného uplatnenia nároku aj dcérskymi spoločnosťami. Naviac rozhodnutie vo veci Brasserie du Pecheur potvrdzuje povinnosť skúmania existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Opätovne namietal, že žaloba založená na princípe priamej zodpovednosti členského štátu za porušenie práva EÚ a žaloba podľa Smernice sú dvoma rozdielnymi druhmi žalôb a nemožno ich stotožňovať a zamieňať. Podľa jeho názoru žalobca nedokázal jednoznačne klasifikovať akú žalobu podal a čoho sa domáha v konaní. Pokiaľ ide o argumentáciu iura novit curia, konštatoval, že uvedená zásada má limitácie v skutkových zisteniach a pokiaľ tieto neumožňujú uplatnenú požiadavku podriadiť pod inú hmotnoprávnu normu, nemohol súd prvej inštancie vykonať právnu re-kvalifikáciu. Za okolností, keď žalobca netvrdil a nepreukázal, že na trhu pôsobil, potom súd prvej inštancie nemal k dispozícii také skutkové zistenia, ktoré by umožňovali podriadenie nároku pod hmotnoprávnu normu ochraňujúcu subjekty formou možnosti podania žaloby v rámci súkromnoprávneho vymáhania súťažného práva. Zdôraznila, že ako zákonodarný zbor nie je verejnoprávnym podnikom a týmto podnikom bola jedine Slovenská pošta, a.s., voči ktorej žaloba nesmerovala. Vo vzťahu k formulácii „každá osoba“ uviedla, že uvedené znamená, že členské štáty nemôžu stanovovať vlastné, príp. individuálne podmienky, v zmysle ktorých by určitým subjektom bolo znemožnené domáhať sa náhrady škody; toto však neznamená, že vnútroštátne súdy nemajú povinnosť posudzovať, či nárok ako taký je daný a či existuje príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním. Poukázala na to, že ani v jednom z rozhodnutí nebolo priznané právo na náhradu škody subjektom, ktoré nemali dosah alebo nepôsobili na trhu ani investorom, ktorý by uplatňovali práva v rovnakom rozsahu ako ich dcérske spoločnosti, ale iba subjektom, na ktorý mala kartelová dohoda/zosúladený postup priamy dopad (rozhodnutia vo veci Courage a Manfredi). Aj v rozhodnutí vo veci Kone AG a ostatní vs ÖBB Infrastruktur AG súdny dvor chránil pred negatívnymi dôsledkami taký subjekt, ktorý využíval produkty a nakupoval služby od subjektov, ktoré svoje ceny prispôsobili v dôsledku kartelu, t.j. skutkové okolnosti sa diametrálne odlišujú od skutkových okolností týkajúcich sa veci žalobcu. Rovnako tomu je aj v prípade nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. , ktorý nechráni subjekty, ktoré žiadnym spôsobom existenciu príčinnej súvislosti nepreukázali, lebo jednoducho nie je daná. Žalovaná zároveň poukázala na to, že žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že ako investor niesol zodpovednosť a riziko za vzťahy, do ktorých vstupuje a že sa návratnosti svojich investícií mohol domáhať iba cestou dividendy. K návrhu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúcich konaní uviedla, že z nedostatočného opisu žalobcu nie je možné vyvodiť potrebu prerušenia konania. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania z dôvodu prejudiciálnej otázky, konštatovala, že časť otázky presne kopíruje

ustanovenie čl. 3 ods. 1 Smernice, čiže je zopakovaním legislatívneho textu a nie je otázkou ako takou a vo vzťahu k doplneniu navrhovaného znenia otázky o skutočnosti týkajúce sa Slovenskej pošty, a.s., táto sa už týka konkrétnych okolností prípadu, ktorých skúmanie je v kompetencii vnútroštátneho súdu. Otázku položenú žalobcom by Súdny dvor EÚ odmietol zodpovedať, keďže požadovaný výklad práva EÚ nemá nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej a tiež z dôvodu jej neprípustnosti pre nedostatky vo formulácii.

7. Podaním zo dňa 6.5.2019 žalobca podal návrh na iniciovanie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom a návrh na prerušenie konania podľa , ktorý odôvodnil potrebou posúdenia existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby o náhradu škody voči žalovanej a posúdenie, či sa porušenia práva hospodárskej súťaže mohla v zmysle Smernice dopustiť aj žalovaná ako členský štát, a spôsobiť tak škodu žalobcovi, hoci nepôsobila na relevantnom trhu ako priamy súťažiteľ (podnik). Uviedol, že v danom prípade došlo k naplneniu podmienok definovaných v čl. 267 ods. 2 a 3 ZFEÚ pre vznik povinnosti vnútroštátneho súdu (odvolacieho súdu) na podanie návrhu na začatie konania o predbežnej otázke.

8. Žalovaná sa k návrhu žalobcu na iniciovanie prejudiciálneho konania vyjadrila v podaní zo dňa 31.5.2019, v ktorom zopakovala, že žalobca nepodal žalobu podľa Smernice, relevancia pre rozhodnutie vo veci nie je daná a žalobca sa dožaduje aj výkladu vnútroštátneho práva a otázky, ktorých posúdenie zo strany súdu prvej inštancie žalobca namieta, sú otázkami, ktoré spadajú do právomoci vnútroštátnych súdov.

9. Žalobca reagoval podaním zo dňa 20.6.2019, v ktorom nesúhlasil s argumentáciou žalovanej a vychádzajúc zo zásady iura novit curia je súd oprávnený rozhodnúť o uplatnenom nároku v prípade vzhliadnutia dôvodnosti aj v intenciách účinkov Smernice. Žalovaná sa nijakým spôsobom nevysporiadala s argumentáciou žalobcu, ktorou odôvodňuje naplnenie podmienok v zmysle čl. 267 ods. 2 a 3 ZFEÚ pre vznik povinnosti odvolacieho súdu spočívajúcej v obligatórnom predložení predbežnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ. Podľa jeho názoru neobstojí tvrdenie žalovanej, že charakter porušenia práva EÚ majú právomoc posudzovať jedine vnútroštátne súdy, nakoľko výklad Smernice v intenciách uvedenej otázky je oprávnený poskytnúť výlučne Súdny dvor EÚ.

10. Žalovaná v podaní zo dňa 25.7.2019 uviedla, že nad rámec svojich predchádzajúcich podaní poukazuje na to, že argumentácia žalobcu smeruje aj k neprípustnému rozširovaniu odvolacích dôvodov po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Ak otázka položená žalobcom je rozhodujúca pre odvolacie konanie, potom musela jej dôležitosť pre rozhodnutie existovať už v konaní pred súdom prvej inštancie

11. Žalobca sa vyjadril v podaní zo dňa 23.8.2019, v ktorom uviedol, že jeho návrh predstavuje samostatný procesný návrh, ktorým preukazuje odvolaciemu súdu dôvody zakladajúce jeho povinnosť predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru EÚ a týmto návrhom neotvára otázku nesprávnosti napadnutého rozsudku nad rozsah odvolacích dôvodov, ale poukazuje na existenciu povinnosti odvolacieho súdu predložiť prejudiciálnu otázku. Túto otázku označil žalobca ako otázku podstatnú pre posúdenie nároku už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie.

12. V podaní zo dňa 5.6.2020 žalovaná navrhla, aby súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči pôvodnému žalobcovi Direct Marketing, a.s., ktoré jej vznikli do času nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I, č.k. -203, voči pôvodnému žalobcovi MEGACOM, a.s., ktoré jej vznikli do času nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č.k. -1081 a voči žalobcovi, ktoré jej vznikli po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č.k. -1081. Poukázala pritom na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.1.2017, sp.zn. a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3.10.2018, sp.zn. .

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (, a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Podľa čl. 86 ods. 1 Zmluvy o ES v prípade verejnoprávnych podnikov a podnikov, ktorým členské štáty priznávajú osobitné alebo výlučné práva, tieto štáty neustanovia ani neponechajú v účinnosti opatrenia, ktoré sú v rozpore s pravidlami tejto zmluvy, najmä s pravidlami uvedeným v článkoch 12 a 81 až 89.

15. Podľa čl. 82 Zmluvy o ES akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na spoločnom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné so spoločným trhom, ak sa tým ovplyvní obchod medzi členskými štátmi. Takéto zneužívanie môže zahŕňať najmä: a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok, b) obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov, c) uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých plneniach, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú, d) podmieňovanie uzatvárania zmlúv prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv. 16. Podľa uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). 17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody titulom zodpovednosti členského štátu EÚ za škodu spôsobenú ktorýmkoľvek orgánom verejnej moci tohto členského štátu konajúcim v jeho mene, ktorá zodpovednosť vychádza z judikatúry Súdneho dvora. Prvoinštančný súd zároveň aplikoval relevantnú judikatúru, keď vychádzal z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, a to z rozsudku Francovich a Bonifaci, v spojených veciach z 19.11.1991 (C-6/90 a C-9/90), v ktorých bola zakotvená zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ a z rozsudku Brasserie du pecheur SA a Factortame Ltd a i. v spojených veciach z 5.3.1996 (C- 46/93 a C-48/93). 18. Nárok žalobcu vychádzal z porušenia práva EÚ Slovenskou republikou, ktoré malo spočívať v prijatí , ktorým došlo k novelizácii o poštových službách, čím sa začala hybridná pošta považovať za poštovú službu a jej poskytovanie sa stalo vyhradené výlučne pre tzv. poskytovateľa univerzálnej služby, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá umožňovala podnikať v oblasti poskytovania služieb hybridnej pošty ktorémukoľvek subjektu. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalobca, resp. pôvodný žalobca Direct Marketing, a.s. nikdy nepodnikal na trhu hybridnej pošty, nedisponoval oprávnením na podnikanie v predmete podnikania, týkajúceho sa služby hybridnej pošty (resp. poskytovania poštových služieb), a teda nebol adresátom novely zákona, ktorou sa Slovenskej pošte, a.s. vyhradilo dodávanie služieb hybridnej pošty. Pôvodný žalobca bol akcionárom spoločností Slovak Mail Services a.s. a Prvá Doručovacia, a.s., ktoré podnikali na trhu v oblasti poskytovania poštových služieb, t.j. potencionálnymi poškodenými v súvislosti s tvrdeným porušením práva EÚ by mohli byť práve tieto spoločnosti a vzťah medzi pôvodným žalobcom a žalovaným je iba odvodeným zodpovednostným vzťahom. Inak povedané, dôsledkom novely zákona o poštových službách nebol (a nemohol byť) vznik škody u (pôvodného) žalobcu z dôvodu zabránenia mu podnikať v oblasti služieb hybridnej pošty. Jeho majetkovú účasť v dcérskych spoločnostiach možno považovať iba za dispozíciu so svojím majetkom s predpokladaným očakávaním zisku v podobe dividendy akcionára, pričom nároky na náhradu ušlého zisku sú sprostredkovane nárokmi na ušlú dividendu akcionárov spoločnosti, ako správne vyvodil súd prvej inštancie. Pokiaľ žalobca namietal, že prvoinštančný súd postupoval pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie a príčinnej súvislosti podľa vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky, hoci mu vyplýva povinnosť posudzovať prípad výlučne podľa práva EÚ, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom nepochybil, ak v konaní o náhradu škody skúmal dôvodnosť nároku žalobcu, t.j. či (pôvodnému) žalobcovi vznikla škoda a či táto škoda vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ. Prvoinštančný súd pri posudzovaní nároku žalobcu nijakým spôsobom žalobcovi nezmaril možnosť uplatňovať si svoj nárok na náhradu škody tým, že pre úspešnosť v spore vyžadoval od žalobcu preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením práva EÚ. Uvedeným postupom tiež neznemožnil ani nesťažil získanie nápravy, keďže nevyžadoval od žalobcu splnenie podmienok, ktoré by boli pre neho menej výhodné ako v obdobných prípadoch. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Zároveň je potrebné uviesť, že vo vzťahu k nárokom na náhradu škody v komunitárnom práve neexistuje žiadna právna úprava, príp. definícia vytvorená judikatúrou, ktorá by akýmkoľvek spôsobom charakterizovala alebo stanovovala podmienky skúmania vecnej legitimácie. Ak žalobca poukázal na ustanovenie Smernice, v zmysle ktorého sa vyžaduje, aby si každý jednotlivec mohol uplatniť nárok na náhradu škody, uvedené nijakým spôsobom nepreukazuje nesprávny postup

prvoinštančného súdu, ktorý v konaní skúmal, či žalobcovi vznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na odôvodnenie rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C 46/93 a C 48/93, v ktorom súdny dvor vyslovil, že právo Spoločenstva uznáva právo na náhradu škody, ak sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom, že porušenie je dostatočne závažné a napokon, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorá prislúcha štátu, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (bod 51 rozsudku). Tiež uviedol, že pokiaľ ide o tretiu podmienku, je na vnútroštátnych súdoch, aby preverili, či existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorú má členský štát, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (bod 65 rozsudku). Ak teda súd prvej inštancie v danom prípade skúmal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením práva EÚ, postupoval v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. 19. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu vychádzajúcej zo Smernice je potrebné (v súlade s obranou žalovanej) uviesť, že nárok na náhradu škody porušením práva EÚ členským štátom je špecifickým nárokom, ktorého právny základ stanovila judikatúra Súdneho dvora EÚ, čím sa umožnilo jednotlivcovi domáhať sa voči členskému štátu nároku na náhradu škody spôsobenú mu porušením komunitárneho práva. Naproti tomu Smernica upravuje nárok na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže podnikom alebo združením podnikov (čl. 1 ods. 1 touto Smernicou sa stanovujú pravidlá potrebné na zabezpečenie toho, aby každá osoba, ktorá utrpela škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže podnikom alebo združením podnikov, mohla účinne vykonávať svoje právo uplatniť si nárok na úplnú náhradu tejto škody od tohto podniku alebo združenia). Je teda zrejmé, že ide o dva rôzne nároky, vychádzajúce zo vzťahu medzi rôznymi subjektami a tieto nároky nemožno zamieňať. Z uvedeného dôvodu nie je na mieste aplikovať ustanovenia Smernice na prejednávaný prípad, a to ani z dôvodu, že v oboch prípadoch ide o oblasť porušenia hospodárskej súťaže. Napokon, ani z predmetnej Smernice nevyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť zodpovednosť podnikov za škodu vo forme zmarenej investície, stanovuje iba povinnosť zabezpečiť zodpovednosť podnikov za prenesenie zvýšenia ceny vo vzťahu k priamym a nepriamym dodávateľom v rámci dodávateľského reťazca. Pôvodný žalobca nebol priamym ani nepriamym dodávateľom, ani spotrebiteľom na trhu hybridnej pošty a žalobu podal titulom zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva, nie titulom zodpovednosti iného súťažiteľa za porušenie hospodárskej súťaže (a nevyplýva to ani zo skutkových tvrdení žalobcu uvedených v žalobe), pričom žalovaná zároveň nie je súťažiteľom na trhu služieb hybridnej pošty. Ani eurokonformným výkladom nemožno dospieť k záveru, že v rámci zodpovednosti členského štátu za porušenie práva EÚ týkajúceho sa hospodárskej súťaže má byť pokrytá škoda, ktorá predstavuje zmarenú investíciu žalobcu vo svojich dcérskych spoločnostiach. Išlo by o neprípustné rozširovanie zodpovednosti členského štátu za škodu ako aj okruhu poškodených. 20. So zreteľom na vyššie uvedené, keď v konaní absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu a nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti, je zároveň nutné vyvodiť, že rozhodnutie v tejto veci nemôže byť nijakým spôsobom závislé od výsledku konaní o náhradu škody iniciovaných dcérskymi spoločnosťami. Odvolací súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konaní vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. a sp. zn. zamietol ako nedôvodný. 21. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu iniciovanie prejudiciálneho konania, v rámci ktorého mala byť Súdnemu dvoru EÚ predložená otázka v znení, či sa má čl. 3 ods. 1 Smernice vykladať v tom zmysle, že každá poškodená osoba, ktorá utrpela škodu porušením práva hospodárskej súťaže konaním Slovenskej republiky v rozpore s čl. 86 ods. 1 v spojení s čl. 82 ZZES (teraz čl. 106 ods. 1 a čl. 102 ZFEÚ) v rozsahu, v akom sa Slovenskej pošte, a.s. prijatím vyhradilo dodávanie hybridných poštových zásielok, sa môže domáhať úplnej náhrady tejto škody a jej získania. Odvolací súd vo vzťahu k návrhu žalobcu na prerušenie konania v súvislosti s návrhom na iniciovanie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ konštatuje, že žalobcom položená otázka je zjavne neopodstatnená. Odvolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že zodpovednosť členského štátu vychádza výlučne z judikatúry Súdneho dvora EÚ (ktorú skutočnosť tvrdí aj sám žalobca), preto aplikácia Smernica na prejednávaný prípad je vylúčená. Otázka je naviac zmätočná, nakoľko sa týka konkrétnych okolností prejednávanej veci, ktorých skúmanie je v kompetencii vnútroštátneho súdu. Z uvedených dôvodov odvolací súd zamietol aj tento návrh žalobcu na prerušenie konania. 22. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ako vecne správne potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a a plne úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na plnú

náhradu trov odvolacieho konania. V súvislosti so žiadosťou žalovanej, aby súd uložil povinnosť nahradiť trovy konania pôvodným žalobcom, odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k pôvodnému žalobcovi Direct Marketing, a.s. nebolo zo strany žalovanej podané odvolanie proti výroku o trovách konania, v ktorom by namietala priznanie trov proti vtedy aktuálnemu žalobcovi (MEGACOM, a.s.), preto odvolací súd nebol oprávnený z týchto dôvodov preskúmať prvoinštančný rozsudok v tejto časti a prípadne vyhovieť námietkam žalovanej. Pokiaľ ide o náhradu trov konania proti spoločnosti MEGACOM, a.s., odvolací súd konštatuje, že uvedený subjekt už nie je stranou sporu vzhľadom na zmenu strany sporu pripustenú uznesením odvolacieho súdu zo dňa 17.2.2019, č.k. -1081. Odvolací súd sa v uvedenom rozhodnutí vysporiadal s argumentáciou žalovanej a zároveň uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že zo strany žalobcu išlo pri postúpení pohľadávky o zjavnú snahu o zneužitie práva. V štádiu rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu sa v danom smere nič nezmenilo, t.j. nenastali žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu záveru odvolacieho súdu vysloveného v predmetnom uznesení, preto odvolací súd zaviazal na náhradu trov konania stranu sporu aktuálne vystupujúcu v konaní.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).