Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 7/2017
PDF · 316.34 KB
No categories available
III. ÚS 7/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného JUDr. Ľubošom
Petrovským, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
čl. 36 a čl. 40 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 49 ods. 3 Charty základných
práv Európskej únie a práv podľa čl. 3 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 25/2012
z 23. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 5/2014
z 27. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
JUDr. Ľubošom Petrovským, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 a čl. 50 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 a čl. 40 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 3 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu
(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-3 T 25/2012 z 23. januára 2014 (ďalej len
„namietaný rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 5/2014 z 27. februára 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol namietaným rozsudkom
uznaný vinným zo spáchania pokračovacích trestných činov skrátenia dane a poistného
podľa § 276 ods. 1 a 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) a neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4
Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov,
ako aj peňažný trest vo výške 100 000 €. O odvolaní sťažovateľa uplatnenom proti
namietanému rozsudku rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým
prvostupňové rozhodnutie vo výroku o vine a treste potvrdil a zrušil ho iba v časti výroku
o náhrade škody. Sťažovateľ napadol druhostupňové rozhodnutie dovolaním, ktoré bolo
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2015 z 12. júla 2016 odmietnuté podľa
§ 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“).
Sťažovateľ uvádza, že namietanými rozhodnutiami boli porušené jeho základné
práva na obhajobu a na súdnu ochranu zaručené ústavou a listinou, právo na spravodlivý
proces zaručené dohovorom a v dôsledku neprimeraného trestu, ktorý mu bol uložený, aj
jeho práva podľa čl. 3 dohovoru, čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 49 ods. 3 charty.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že k porušeniu jeho
základného práva na obhajobu došlo poskytnutím neprimerane krátkej lehoty
na preštudovanie spisového materiálu vo fáze ukončenia vyšetrovania orgánmi činnými
v trestnom konaní a uvedené pochybenie nebolo zo strany konajúcich súdov korigované.
Porušenie označeného základného práva vidí sťažovateľ aj v odmietnutí ním predložených
dôkazných návrhov a odpoveď odvolacieho súdu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa
odmietnutia jeho dôkazných návrhov hodnotí ako povrchnú a nedôslednú. Na tomto mieste
sťažovateľ takisto argumentuje, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkou
o ustanovení náhradného obhajcu, keďže podľa jeho názoru ustanovením náhradného
obhajcu došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože pre uvedený postup neboli
splnené zákonné podmienky.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
opiera sťažovateľ o tvrdenie, že sa „Súdy zásadne odchýlili od znenia príslušných
ustanovení o vykonávaní dôkazov tak, že bol zásadne popretý ich účel a význam“. Podľa
vyjadrenia sťažovateľa listinné dôkazy neboli vykonané na hlavnom pojednávaní zákonným
spôsobom, keďže neboli prečítané a nebol dokonca prečítaný ani ich podstatný obsah.
Sťažovateľ takisto namieta, že z priebehu hlavného pojednávania nebol vykonávaný
zvukový záznam.
Sťažovateľ tiež dôvodí, že sa obe namietané uznesenia opierajú o protokoly
a platobné výmery pochádzajúce z nezákonných daňových kontrol, u ktorých pri ich
vykonávaní nebola dodržaná maximálna dĺžka trvania.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku nespĺňa
parametre dôkladného hodnotenia vykonaných dôkazov, kde sťažovateľ poukazuje
na konkrétne svedecké výpovede, podľa jeho názoru súdom nesprávne vyhodnotené, ale aj
na svoje návrhy na vykonanie dôkazov (podľa sťažovateľa relevantné výpovede označených
svedkov), ktoré súd odmietol vykonať.
Sťažovateľ v ďalšom bode namieta vady rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom
podľa názoru sťažovateľa absentuje „výrok rozhodnutia o odvolaní proti výroku o vine,
treste a spôsobe jeho výkonu“. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že najvyšší súd ako súd
odvolací nevenoval z časového hľadiska jeho veci dostatočnú pozornosť, na základe čoho
považuje sťažovateľ toto rozhodnutie za nezákonné a arbitrárne.
Vo vzťahu k výške rozsudkom uloženého trestu odňatia slobody sťažovateľ
argumentuje, že „Pri ukladaní trestu súdy nepostupovali v zmysle zákonných ustanovení
upravujúcich ukladanie trestu, nepostupovali nestranne, objektívne“, keďže podľa
sťažovateľa „Uložený trest (najvyšší možný) predstavuje zjavnú svojvôľu súdu,
nezohľadňuje a je v príkrom rozpore so zásadami ukladania trestov podľa ust. § 34
Tr. zákona, nezohľadňuje pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich
okolnosti podľa ust. § 38 Tr. zákona.“ .
Sťažovateľ preto v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa podľa
čl. 16 ods. 2, čl. 46 a čl. 50 ústavy, čl. 36 a čl. 40 listiny a čl. 49 ods. 3 charty a práv
sťažovateľa podľa čl. 3 a čl. 6 dohovoru namietaným rozsudkom špecializovaného súdu
a namietaným uznesením najvyššieho súdu, predmetné rozhodnutia zrušil a vrátil vec
špecializovanému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 30 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
II. 1 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 a čl. 50
ústavy, čl. 36 a čl. 40 listiny a čl. 49 ods. 3 charty a práv podľa čl. 3 a čl. 6 dohovoru
namietaným rozsudkom špecializovaného súdu
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie
ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Z obsahu sťažností a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok špecializovaného
súdu vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu
realizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie
konanie bolo skončené namietaným uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie
ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom
špecializovaného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127
ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou
prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľa namietaným rozsudkom
špecializovaného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II. 2 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 a čl. 50
ústavy, čl. 36 a čl. 40 listiny a čl. 49 ods. 3 charty a práv podľa čl. 3 a čl. 6 dohovoru
namietaným uznesením najvyššieho súdu
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky sťažovateľa aj
vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním
sťažovateľa, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania.
Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, aby
posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy,
listiny, charty a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd
opätovne pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť
a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd
v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného
uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú
konajúce súdy vo veci sťažovateľa aplikovali, inými slovami, ústavnú udržateľnosť
napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odvolania sťažovateľa, ktoré uplatnil proti
prvostupňovému rozhodnutiu, a zistil, že sú odvolacie námietky v podstate totožné
a argumentáciou, ktorú sťažovateľ prezentoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
Najvyšší súd rozhodnutie, ktorým vyhodnotil odvolanie sťažovateľa v časti výrokov
o vine a treste ako nedôvodné, založil na uvedenej argumentácii, ktorú ústavný súd posúdil
a zaujal k nej svoje stanovisko.
Najvyšší súd sa vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o zmarení jeho práva na
obhajobu neprimerane krátkou dobou poskytnutou mu na preštudovanie spisového
materiálu po ukončení vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní, kde poukázal na
to, že z dvoch obhajcov, ktorých si sťažovateľ zvolil, využil možnosť preštudovať spisový
materiál iba jeden obhajca, ďalej na to, že sťažovateľ disponoval kópiami spisového
materiálu z prípravného konania, ktorých vyhotovenie mu bolo umožnené, a navyše mal
možnosť študovať spisový materiál nahliadnutím do spisu na špecializovanom súde v lehote
od 17. apríla 2013 do 21. novembra 2013, a túto možnosť sťažovateľ aj využil.
Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že z uvedených skutočností jasne
a nepochybne vyplýva, že sťažovateľovi bol na preštudovanie spisového materiálu
poskytnutý štandardný priestor, ktorý nevyvoláva žiadne pochybnosti o zachovaní práva
sťažovateľa na obhajobu v dotknutej etape trestného konania. Argumenty ponúknuté
ústavnému súdu, kde sťažovateľ dôvodí, že zo skutočnosti osobného prevzatia
vyhotovených kópií spisového materiálu družkou sťažovateľa nemožno bez ďalšieho
vyvodiť, že mal sťažovateľ predmetné kópie aj reálne k dispozícii, kvalifikuje ústavný súd
ako špekulatívne a nekorektné.
Sťažovateľ v podanom odvolaní argumentoval aj nezákonnosťou procesu
oboznamovania sa s listinnými dôkazmi na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd poukazujúc
na obsah ustanovenia § 269 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „Písomné vyjadrenia,
posudky, správy štátnych orgánov a ďalšie listiny, ktorými sa vykonáva dôkaz na hlavnom
pojednávaní, sa prečítajú celé alebo ich časť, ktorá sa týka dokazovanej skutočnosti,
a umožní sa do nich nazrieť stranám, a ak je to potrebné, aj svedkom a znalcom“,
konštatoval, že síce nebol čítaný celý obsah listinných dôkazov, avšak v súlade s citovaným
ustanovením boli čítané práve ich relevantné časti týkajúce sa dokazovaných skutočností.
Sťažovateľ počas tohto oboznámenia mal možnosť nahliadať do listín a vyjadriť sa k nim
a túto možnosť aj využil a vo vyjadrení k oboznámeniu sa s listinnými dôkazmi uvádzal, že
ich obsah je mu známy. I napriek skutočnosti nevyhotovenia zvukového záznamu
z dôvodov technickej prekážky, o čom konajúci súd sťažovateľa vopred informoval,
považoval vzhľadom na uvedený postup odvolací súd proces oboznámenia sa s listinnými
dôkazmi za zákonný a transparentný.
Ústavný súd nevidí žiaden dôvod považovať stanovisko odvolacieho súdu
za nekonformné s garantovaným právom sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
postup pri oboznámení podľa stanoviska odvolacieho súdu zodpovedal citovanému
zákonnému ustanoveniu a zásada kontradiktórnosti konania bola voči strane obhajoby
dodržaná, keďže jej bolo umožnené tak oboznámiť sa s relevantným obsahom listinných
dôkazov, ako aj sa k nim vyjadriť.
K námietkam sťažovateľa o ustanovení náhradného obhajcu bez splnenia zákonných
podmienok odvolací súd poukázal na znenie ustanovenia § 42 ods. 1 Trestného poriadku,
podľa ktorého „Ak je dôvodná obava, že by mohol byť zmarený v prípravnom konaní
výsluch obvineného, ktorý trvá na prítomnosti obhajcu, hlavné pojednávanie alebo verejné
zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu, môže byť
obvinenému popri zvolenom obhajcovi alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný
obhajca.“. V nadväznosti na to najvyšší súd sťažovateľovi jasne vysvetlil, že sťažovateľom
zvolený obhajca ospravedlnil svoju neprítomnosť na hlavnom pojednávaní (10. januára
2014) dočasnou práceneschopnosťou, pričom z uvedeného dôvodu v záujme realizácie
hlavného pojednávania bol sťažovateľovi ustanovený náhradný obhajca, keď záujem
na riadnom vykonaní hlavného pojednávania bol umocnený blížiacim sa ukončením
maximálnej lehoty trvania väzby sťažovateľa.
Ústavný súd je toho názoru, že postup prvostupňového súdu, ktorý kvalifikoval
odvolací súd ako zákonný, mal jasnú oporu v príslušných ustanoveniach Trestného
poriadku, ktoré sledujú naplnenie jednej zo základných zásad trestného konania zakotvenej
v ustanovení § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorej je súd povinný prejednávať
väzobné trestné veci čo najrýchlejšie.
K odvolacím námietkam sťažovateľa o odmietnutí jeho dôkazných návrhov a k jeho
námietkam o spôsobe hodnotenia vykonaných dôkazov najvyšší súd prezentoval túto
argumentáciu:
„Obžalovaným v odvolaní namietaná nezákonnosť postupu a rozhodovania daňových
úradov pri vykonávaní daňových kontrol nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a daňové
výmery neboli podkladom na výpočet výšky odpočtu a skrátenia dane, nakoľko súd prvého
stupňa tento výpočet vykonal z faktúr vystavených obžalovaným.
K výsluchu svedkov, ktorí boli v prípravnom konaní vypočutí súbežne v rovnakom
čase, a preto sa ich obhajcovia obžalovaného nemohli zúčastniť, najvyšší súd uvádza,
že na návrh prokurátora boli tieto výsluchy z dôkazov vypustené, prvostupňový súd ich
nevykonal a k ich obsahu pri rozhodovaní neprihliadal. Navyše je potrebné uviesť aj to,
že tieto svedecké výpovede boli získané v okrese v dobe, keď mal obžalovaný
dvoch obhajcov a títo sa mohli týchto úkonov zúčastniť. Dôvodnosť tejto odvolacej námietky
obžalovaného je preto iba čiastočná, postupom súdu prvého stupňa bol však tento
nedostatok odstránený.
Pokiaľ ide o návrhy obžalovaného na doplnenie dokazovania najvyšší súd konštatuje,
že tak zamestnanci správcu dane, ktorí sa podieľali na daňových kontrolách
v spoločnostiach obžalovaného ako i zamestnanci jeho spoločností vo svedeckých
výpovediach vypovedali, že pre odstup času si už nepamätajú okolnosti daňovej kontroly,
obchodovania s euroočkami a lykožrútmi, prípadne k skrmovaniu lykožrúta. Výsledok
daňových kontrol bol dôkladne preverený účtovnými dokladmi spoločností vystavenými
i obžalovaným (predloženými obžalovaným, resp. zaistenými políciou), správami miestnych
zistení daňových úradov, daňovými protokolmi, bankovými dokladmi a tieto listiny tvorili
podklad pre odborné vyjadrenia, znalecké posudky z odboru ekonómie a účtovníctva, ako aj
poľnohospodárskeho ústavu. K obchodovaniu s komoditami uvedenými vo výroku
napadnutého rozsudku a k jeho rozsahu boli vypočutí svedkovia, na ktorých výpovede
prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne poukázal s tým,
že v zásade nič konkrétne neuviedli, resp. vypovedali iba vo všeobecnosti.
Odvolacie námietky obžalovaného k dĺžke, rozsahu a výsledkom daňových kontrol
nie sú dôvodné, pretože neboli podkladom pre ustálenie skutkového stavu, ktorý totiž
vychádzal (z celkovej účtovnej dokumentácie predloženej obžalovaným, respektíve dokladov
zadržaných políciou) z faktúr a daňových priznaní vystavených obžalovaným, ktorými
deklaroval uskutočnenie nákupu a predaja euroočiek a lykožrúta, hoci vedel, že tieto
obchody sa neuskutočnili. Zo sumáru vykonaných a vyhodnotených dôkazov logicky
vyplynulo, že obchody týkajúce sa lykožrútov a euroočiek boli iba fiktívne - účtovne síce
čiastočne podložené, avšak k skutočnému nákupu a predaju tejto komodity nikdy nedošlo.
Vyplýva to nielen zo svedeckej výpovede , ale aj z ďalších svedeckých
výpovedí a listín o úmrtí v roku 2007, ktorá bola zástupkyňou spoločnosti
, ale obchod s euroočkami sa mal s ňou realizovať až v treťom štvrťroku
2008 a v roku 2002, ktorý bol zástupcom spoločnosti ktorá
však nikdy nemala prevádzkové povolenie v a o spoločnosti
ktorej sídlo sa malo nachádzať v neobývanom
a nezariadenom rodinnom dome bez označenia sídla firmy, ktorú zastupoval
, podľa ktorého účtovné doklady mu boli odcudzené nielen zo sídla spoločnosti, ale
aj z jeho auta, čo však ani v jednom prípade polícii neoznámil.
Pre spoľahlivé a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine obžalovaného nebolo
potrebné ani vyhotovenie a vykonanie kontrolného znaleckého posudku z odvetvia
ekonomiky a účtovníctva a ekonomického auditu v spoločnostiach obžalovaného. Stav
účtovníctva v týchto spoločnostiach (znalcovi boli poskytnuté všetky účtovné doklady
zo spoločností obžalovaného, ale aj políciou, ktorá ich zaistila, ďalšie doklady napriek
výzvam obžalovaný nepredložil) a z neho vyplývajúce skutočnosti už boli dostatočne
preukázané znaleckým posudkom z tohto odvetvia a výpoveďou znalca, ako aj odbornými
vyjadreniami a stanoviskami, ktoré boli zákonným spôsobom oboznámené na hlavných
pojednávaniach a potvrdené výpoveďami ich spracovateľov v procesnom postavení
svedkov. Opačný postup by bol odôvodnený len za stavu, ak by o úplnosti, jasnosti a
správnosti znaleckých posudkov, odborných vyjadrení a stanovísk existovali vážne
pochybnosti, čo sa však v posudzovanom prípade nestalo.
Prvostupňový súd nemal zákonný dôvod ani pre znalecké skúmanie vierohodnosti
výpovede svedka a ani najvyšší súd pre takýto postup nezistil žiadne
skutočnosti vyvolávajúce pochybnosti o duševnom stave tohto svedka. Rozpory v jeho
výpovediach boli v rámci kontradiktórneho procesu zákonným spôsobom objasnené
za súčinnosti procesných strán a súdu, čo je v dostatočnom a potrebnom rozsahu uvedené
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd k tomu pre úplnosť pripomína, že podľa
§ 150 Tr. por. možno znalecky vyšetriť duševný stav svedka len vtedy, ak sú závažné
pochybnosti, či nie je u svedka, ktorého výpoveď je pre rozhodnutie obzvlášť dôležitá,
podstatne znížená schopnosť správne vnímať, alebo vypovedať. Súd prvého stupňa správne
vychádzal aj z výpovedí tohto svedka (ako aj zo svedeckých výpovedí kontrolórov daňových
úradov, účtovných dokladov vystavených obžalovaným a dokumentácie daňových úradov,
a to aj z Maďarskej republiky podrobne uvedených a vyhodnotených v odôvodnení
napadnutého rozsudku) ako zástupcu spoločností pričom logicky
objasnil nielen zmenu jeho výpovede v neprospech obžalovaného ohľadne euroočiek, ale
najmä to, že táto svedecká výpoveď je zhodná s ďalšími zákonným spôsobom vykonanými
a vyhodnotenými dôkazmi, ktoré sú uvedené v napadnutom rozsudku. Pre úplnosť je
potrebné pripomenúť, že rozpory vo výpovediach svedka boli dostatočne
objasnené v kontradiktórnom procese, a preto nebol dôvod na konfrontovanie tohto svedka
s obžalovaným, ako na to opakovane poukazoval v konaní pred Špecializovaným trestným
súdom.“
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že prvostupňový súd
vykonal dokazovanie zákonným spôsobom tak, aby bol zistený skutkový stav veci,
o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie,
na základe čoho dospel k úplným a správnym skutkovým záverom. V rámci zhrnutia
odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:
„Fiktívne obchodné transakcie s lykožrútom začali v spoločnosti
cez ďalšie jeho spoločnosti
a napokon účtovne skončili v spoločnosti
, kde sa však na sklade nenachádzali, hoci mali byť nazbierané
v mnohomiliónovom počte. Náklady z ich manipuláciou boli faktúrami vykázané iba v roku
2008 vo firme a týkali sa zberu lykožrútov pracovníkmi firmy
, ktorá vystavila mesačné faktúry až koncom marca a koncom júna
2010, hoci spoločnosť obžalovaného obchod s lykožrútom realizovala už
v januári 2010. Zo skládky dreva nebolo možné spôsobmi prezentovanými obžalovaným
nachytať lykožrúta v ním uvádzanom množstve, pričom jeho skrmovanie nebolo potvrdené
žiadnou relevantnou inštitúciou zaoberajúcou sa týmto škodcom.
V súvislosti s výsledkami vykonaného dokazovania aj najvyšší súd konštatuje, že
zo znaleckého dokazovania a účtovných dokladov, ktoré súd prvého stupňa taktiež podrobne
vyhodnotil vyplýva, že euroočká mali byť spoločnostiam obžalovaného dodávané
v mesiacoch september a december 2008, marec, jún, september, november a december
2009 a marec, jún a august 2010. Životnosť letných euroočiek - vrúbľov, ktoré sa odoberajú
bezprostredne pred očkovaním je maximálne 36 hodín a životnosť zimných je asi 2 mesiace
pri skladovaní do 5 stupňov Celzia a pri 85 - 95 % relatívnej vzdušnej vlhkosti. Umiestnenie
mnohomiliónového množstva euroočiek na európskom trhu nebol v období po obžalovanom
deklarovanom vývoze vrúbľov zistený.
Prvostupňový súd preto správne dospel k záveru, že obžalovaný konal v priamom
úmysle, keď obchody s týmito komoditami iba predstieral, aby oklamal daňové kontroly.
Podľa názoru najvyššieho súdu vykonané a vyhodnotené dôkazy nasvedčujú aj tomu, že
obžalovaný založenie spoločností vykonal iba za účelom získania neoprávnených ziskov
tým, že bude znižovať daňový základ a uplatňovaním si nároku na vrátenie dane z pridanej
hodnoty, čo sa mu aj podarilo. Výšku neoprávneného zisku súd prvého stupňa zistil
z účtovníctva obžalovaného a tento pri skrátení dane a poistného viac než 433 krát
prekročil sumu veľkého rozsahu a pri neodvedení dane a poistného 3,8 krát prekročil sumu
veľkého rozsahu.“
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že ustálenie skutkového stavu
ako základu pre uznanie viny sťažovateľa opreli súdy o celý súbor dôkazov (svedecké
výpovede, znalecké posudky, odborné vyjadrenia a relevantné listinné dôkazy)
vyhodnotených v súlade so zásadami náležitého zistenia skutkového stavu a voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 12 ods. 10 a 12 Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o jednu z ťažiskových námietok sťažovateľa, ktorou sťažovateľ
spochybňoval udržateľnosť ustálených skutkových záverov rozsudku ‒tvrdenia
o nepoužiteľnosti výsledkov nezákonných daňových kontrol pre účely dokazovania, jej
opodstatnenosť najvyšší súd vylúčil poukazom na skutočnosť, že produkty predmetných
daňových kontrol neboli v rámci dokazovania uplatnené, pretože k ustáleniu skutkového
stavu použil konajúci súd účtovnú dokumentáciu sťažovateľa (faktúry a daňové priznania).
Najvyšší súd takisto poukázal na súbor listinných materiálov a svedeckých výpovedí,
na základe ktorých konajúci súd preukázal fiktívnosť obchodov, ktoré mali vytvoriť
predpoklady pre zníženie daňového základu u sťažovateľa a následného uplatnenia si
nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Odvolací súd tiež zdôraznil komplexný
charakter použitého znaleckého posudku vychádzajúceho z relevantnej účtovnej
dokumentácie, podporeného výpoveďou znalca a vypracovanými odbornými vyjadreniami
a stanoviskami, ako aj vypočutím ich spracovateľov v pozícii svedkov, kde v nadväznosti
na to zdôvodnil odmietnutie návrhov sťažovateľa na vypracovanie kontrolného znaleckého
posudku a realizáciu ekonomického auditu obchodných spoločností sťažovateľa.
V uvedenom smere zdôvodnil odvolací súd aj odmietnutie návrhu sťažovateľa na znalecké
skúmanie vierohodnosti výpovede relevantného svedka, a to poukazom na striktné
podmienky pre znalecké vyšetrenie duševného stavu svedka, ktoré v uvedenom prípade
neboli dané, ale aj vyhodnotením súladnosti predmetnej výpovede v kontexte ostatných
produkovaných dôkazov, čo zároveň vylúčilo potrebu vykonania konfrontácie medzi týmto
svedkom a obžalovaným. Odvolací súd tiež reflektoval na argumentáciu sťažovateľa
o nesprávnosti záverov vykonaného vyšetrovacieho pokusu, kde poukázal na skutočnosť, že
bol realizovaný práve v reakcii na obranu sťažovateľa, ktorej spochybnenie vyšetrovací
pokus potvrdil, a to aj za účasti odborníkov.
Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa s argumentáciou odvolania sťažovateľa
v každom smere náležite vysporiadal, a síce obhájil zákonnosť vykonaného procesu
dokazovania, riadne vysvetlil dôvody odmietnutia prezentovaných dôkazných návrhov
sťažovateľa a tiež úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení celého súboru vykonaných
dôkazov. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené odvolacie námietky sťažovateľa
hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez zjavných logických protirečení, plne
zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných
súdov judikatúrou ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označených námietok
za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ tiež namieta rozhodnutie súdu o uložení trestu odňatia slobody vo výmere
jedenásť rokov a považuje ho za zjavnú svojvôľu. V odvolaní sťažovateľ požadoval
zníženie hornej hranice trestnej sadzby najprísnejšieho trestného činu o jednu tretinu,
odvolací súd však vo svojom rozhodnutí uviedol, že pre tento postup nebol dôvod, pričom
„okolnosti spáchania čiastkových skutkov a rozsah neoprávneného zisku odôvodňovali
uloženie trestu odňatia slobody pri hornej hranici zákonnej trestnej sadzby, a to vo výmere
11 rokov“.
Sťažovateľ v časti argumentácie týkajúcej sa výšky uloženého trestu odňatia slobody
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uplatnil námietku porušenia čl. 16 ods. 2 ústavy,
čl. 3 dohovoru a čl. 49 ods. 3 dohovoru.
Ústavný súd v uvedených súvislostiach poukazuje na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, ku ktorej sa už tradične v rámci svojej rozhodovacej činnosti prikláňa
a ktorá pristupuje k prieskumu uložených trestov veľmi zdržanlivo a pripúšťa možnosť
porušenia čl. 3 dohovoru len v prípadoch zvlášť závažnej neprimeranosti trestu.
Z odôvodnenia oboch rozhodnutí konajúcich súdov vyplýva, že rozhodnutie
o uložení trestu odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov, teda pri hornej hranici príslušnej
trestnej sadzby, sa opieralo o aplikáciu ustanovení § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2,
§ 41 ods. 1, § 34 ods. 1 a § 34 ods. 4 Trestného zákona.
Podľa odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku sa u sťažovateľa navzájom
kompenzovali poľahčujúca okolnosť [§ 36 písm. j)Trestného zákona – sťažovateľ viedol
pred spáchaním trestného činu riadny život] a priťažujúca okolnosť [§ 37 písm. h)
Trestného zákona – sťažovateľ spáchal viac trestných činov, konkrétne dva trestné činy]);
pristúpilo sa k uloženiu úhrnného trestu podľa zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahovalo
na trestný čin najprísnejšie trestný (trestný čin podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona –
trestná sadzba sedem rokov až dvanásť rokov); v zmysle účelu trestu podľa § 34 ods. 1
Trestného zákona bol ukladaný taký trest, ktorý v konkrétnych okolnostiach sťažovateľa má
sťažovateľovi zabrániť v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvoriť podmienky pre jeho
prevýchovu, súčasne iných odradiť od páchania trestnej činnosti a tiež vyjadriť morálne
odsúdenie sťažovateľa; podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona pri určení konkrétnej výmery
trestu odňatia slobody u sťažovateľa sa prihliadlo na spôsob spáchania trestných činov, kde
bolo konštatované, že sťažovateľ páchal trestnú činnosť celkom zámerne a po dlhšiu dobu,
ako aj na následok spáchaných trestných činov, kde bolo konštatované, že skrátenie dane
v celkovej výške 57 661 795,95 € a neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie dane
z pridanej hodnoty v celkovej výške 509 250,84 € niekoľkonásobne prevyšovalo základnú
výmeru škody veľkého rozsahu (133 000 €) podmieňujúcu použitie kvalifikovanej
skutkovej podstaty podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s výmerou trestnej sadzby
od sedem do dvanásť rokov, pričom zistený následok ‒niekoľkonásobné prevýšenie škody
ustanovenej uvedeným odsekom bolo dôvodom posunu k hornej hranici trestnej sadzby.
Ústavný súd je toho názoru, že takto uložený trest odňatia slobody je výsledkom
absolútne regulárnej aplikácie príslušných zákonných ustanovení a ani náznakom
nesignalizuje arbitrárnosť postupu súdu pri ukladaní trestu, čo vylučuje akúkoľvek úvahu
o namietanom porušení sťažovateľom označených článkov ústavy, dohovoru a charty.
Označenú námietku sťažovateľa preto ústavný súd kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú.
K sťažovateľom namietanému nedostatku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vidí
v absencii výroku o zamietnutí odvolania v časti smerujúcej proti výrokom o vine a treste,
ústavný súd uvádza, že si je vedomý záverov nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 177/2012
z 28. januára 2014, ktorý zdôraznil ústavnoprávny význam a účinky právoplatného výroku
o vine. U sťažovateľa však nejde o okolnosti celkom totožné s okolnosťami veci, ktorej sa
týka predmetný nález. V prípade sťažovateľa rozhodnutím odvolacieho súdu nebol výrok
o treste dotknutý, keďže došlo iba k zrušeniu výroku o náhrade škody. Nebol teda dôvod na
uplatnenie rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v zmysle rozhodnutia Trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu č. 2 z 26. novembra 2013, podľa ktorého právnej vety
„Ak odvolací súd zruší napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a len v tomto rozsahu
vráti vec súdu prvého stupňa, čím výrok o vine nadobudne právoplatnosť, dovolanie
nemožno podať len proti výroku o vine, keďže vo veci existuje stav neukončeného trestného
stíhania. V takom prípade treba vyčkať na rozhodnutie o treste. Lehota na podanie
dovolania potom aj vo vzťahu k výroku o vine plynie od doručenia rozhodnutia, ktorým bolo
rozhodnuté o uložení trestu alebo upustené od potrestania.“. Dovolanie sťažovateľa teda
nebolo odmietnuté podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku (odmietnutie dovolania
podaného proti neprípustnému rozhodnutiu), ale podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku,
teda pre nesplnenie dovolacích dôvodov v zmysle § 371 Trestného poriadku, a preto
nemožno v prípade sťažovateľa hovoriť o odňatí možnosti konať, ako to bolo vo veci
označeného nálezu ústavného súdu. Takisto z obsahu odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia
je zrejmé, že najvyšší súd sa odvolaním sťažovateľa uplatneným vo vzťahu k výrokom
o vine a treste riadne zaoberal a posúdil ho ako nedôvodné, formálny nedostatok absencie
osobitného výroku tak v okolnostiach veci sťažovateľa nedosahuje takú intenzitu, ktorá by
odôvodňovala zásah zo strany ústavného súdu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017