Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 7/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného JUDr. Ľubošom

Petrovským, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , a , podľa

čl. 36 a čl. 40 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 49 ods. 3 Charty základných

práv Európskej únie a práv podľa čl. 3 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 23. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

JUDr. Ľubošom Petrovským, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 a čl. 40 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 3 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 23. januára 2014 (ďalej len

„namietaný rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol namietaným rozsudkom

uznaný vinným zo spáchania pokračovacích trestných činov skrátenia dane a poistného

podľa a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a neodvedenia dane a poistného podľa a

a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov,

ako aj peňažný trest vo výške 100 000 €. O odvolaní sťažovateľa uplatnenom proti

namietanému rozsudku rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým

prvostupňové rozhodnutie vo výroku o vine a treste potvrdil a zrušil ho iba v časti výroku

o náhrade škody. Sťažovateľ napadol druhostupňové rozhodnutie dovolaním, ktoré bolo

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júla 2016 odmietnuté podľa

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

Sťažovateľ uvádza, že namietanými rozhodnutiami boli porušené jeho základné

práva na obhajobu a na súdnu ochranu zaručené a listinou, právo na spravodlivý

proces zaručené dohovorom a v dôsledku neprimeraného trestu, ktorý mu bol uložený, aj

jeho práva podľa dohovoru, a charty.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že k porušeniu jeho

základného práva na obhajobu došlo poskytnutím neprimerane krátkej lehoty

na preštudovanie spisového materiálu vo fáze ukončenia vyšetrovania orgánmi činnými

v trestnom konaní a uvedené pochybenie nebolo zo strany konajúcich súdov korigované.

Porušenie označeného základného práva vidí sťažovateľ aj v odmietnutí ním predložených

dôkazných návrhov a odpoveď odvolacieho súdu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa

odmietnutia jeho dôkazných návrhov hodnotí ako povrchnú a nedôslednú. Na tomto mieste

sťažovateľ takisto argumentuje, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkou

o ustanovení náhradného obhajcu, keďže podľa jeho názoru ustanovením náhradného

obhajcu došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, pretože pre uvedený postup neboli

splnené zákonné podmienky.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

opiera sťažovateľ o tvrdenie, že sa „Súdy zásadne odchýlili od znenia príslušných

ustanovení o vykonávaní dôkazov tak, že bol zásadne popretý ich účel a význam“. Podľa

vyjadrenia sťažovateľa listinné dôkazy neboli vykonané na hlavnom pojednávaní zákonným

spôsobom, keďže neboli prečítané a nebol dokonca prečítaný ani ich podstatný obsah.

Sťažovateľ takisto namieta, že z priebehu hlavného pojednávania nebol vykonávaný

zvukový záznam.

Sťažovateľ tiež dôvodí, že sa obe namietané uznesenia opierajú o protokoly

a platobné výmery pochádzajúce z nezákonných daňových kontrol, u ktorých pri ich

vykonávaní nebola dodržaná maximálna dĺžka trvania.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku nespĺňa

parametre dôkladného hodnotenia vykonaných dôkazov, kde sťažovateľ poukazuje

na konkrétne svedecké výpovede, podľa jeho názoru súdom nesprávne vyhodnotené, ale aj

na svoje návrhy na vykonanie dôkazov (podľa sťažovateľa relevantné výpovede označených

svedkov), ktoré súd odmietol vykonať.

Sťažovateľ v ďalšom bode namieta vady rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom

podľa názoru sťažovateľa absentuje „výrok rozhodnutia o odvolaní proti výroku o vine,

treste a spôsobe jeho výkonu“. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že najvyšší súd ako súd

odvolací nevenoval z časového hľadiska jeho veci dostatočnú pozornosť, na základe čoho

považuje sťažovateľ toto rozhodnutie za nezákonné a arbitrárne.

Vo vzťahu k výške rozsudkom uloženého trestu odňatia slobody sťažovateľ

argumentuje, že „Pri ukladaní trestu súdy nepostupovali v zmysle zákonných ustanovení

upravujúcich ukladanie trestu, nepostupovali nestranne, objektívne“, keďže podľa

sťažovateľa „Uložený trest (najvyšší možný) predstavuje zjavnú svojvôľu súdu,

nezohľadňuje a je v príkrom rozpore so zásadami ukladania trestov podľa ust. § 34

Tr. zákona, nezohľadňuje pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich

okolnosti podľa ust. § 38 Tr. zákona.“ .

Sťažovateľ preto v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa podľa

, a , a listiny a charty a práv

sťažovateľa podľa čl. 3 a čl. 6 dohovoru namietaným rozsudkom špecializovaného súdu

a namietaným uznesením najvyššieho súdu, predmetné rozhodnutia zrušil a vrátil vec

špecializovanému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

v sume 30 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

II. 1 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 a čl. 50

, a listiny a charty a práv podľa a dohovoru

namietaným rozsudkom špecializovaného súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie

ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Z obsahu sťažností a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok špecializovaného

súdu vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu

realizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie

konanie bolo skončené namietaným uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie

ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom

špecializovaného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127

ods. 1 . To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou

prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľa namietaným rozsudkom

špecializovaného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II. 2 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 46 a čl. 50

, a listiny a charty a práv podľa a dohovoru

namietaným uznesením najvyššieho súdu

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky sťažovateľa aj

vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním

sťažovateľa, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania.

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, aby

posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov ,

listiny, charty a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd

opätovne pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť

a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd

v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného

uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú

konajúce súdy vo veci sťažovateľa aplikovali, inými slovami, ústavnú udržateľnosť

napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odvolania sťažovateľa, ktoré uplatnil proti

prvostupňovému rozhodnutiu, a zistil, že sú odvolacie námietky v podstate totožné

a argumentáciou, ktorú sťažovateľ prezentoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Najvyšší súd rozhodnutie, ktorým vyhodnotil odvolanie sťažovateľa v časti výrokov

o vine a treste ako nedôvodné, založil na uvedenej argumentácii, ktorú ústavný súd posúdil

a zaujal k nej svoje stanovisko.

Najvyšší súd sa vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o zmarení jeho práva na

obhajobu neprimerane krátkou dobou poskytnutou mu na preštudovanie spisového

materiálu po ukončení vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní, kde poukázal na

to, že z dvoch obhajcov, ktorých si sťažovateľ zvolil, využil možnosť preštudovať spisový

materiál iba jeden obhajca, ďalej na to, že sťažovateľ disponoval kópiami spisového

materiálu z prípravného konania, ktorých vyhotovenie mu bolo umožnené, a navyše mal

možnosť študovať spisový materiál nahliadnutím do spisu na špecializovanom súde v lehote

od 17. apríla 2013 do 21. novembra 2013, a túto možnosť sťažovateľ aj využil.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že z uvedených skutočností jasne

a nepochybne vyplýva, že sťažovateľovi bol na preštudovanie spisového materiálu

poskytnutý štandardný priestor, ktorý nevyvoláva žiadne pochybnosti o zachovaní práva

sťažovateľa na obhajobu v dotknutej etape trestného konania. Argumenty ponúknuté

ústavnému súdu, kde sťažovateľ dôvodí, že zo skutočnosti osobného prevzatia

vyhotovených kópií spisového materiálu družkou sťažovateľa nemožno bez ďalšieho

vyvodiť, že mal sťažovateľ predmetné kópie aj reálne k dispozícii, kvalifikuje ústavný súd

ako špekulatívne a nekorektné.

Sťažovateľ v podanom odvolaní argumentoval aj nezákonnosťou procesu

oboznamovania sa s listinnými dôkazmi na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd poukazujúc

na obsah ustanovenia , podľa ktorého „Písomné vyjadrenia,

posudky, správy štátnych orgánov a ďalšie listiny, ktorými sa vykonáva dôkaz na hlavnom

pojednávaní, sa prečítajú celé alebo ich časť, ktorá sa týka dokazovanej skutočnosti,

a umožní sa do nich nazrieť stranám, a ak je to potrebné, aj svedkom a znalcom“,

konštatoval, že síce nebol čítaný celý obsah listinných dôkazov, avšak v súlade s citovaným

ustanovením boli čítané práve ich relevantné časti týkajúce sa dokazovaných skutočností.

Sťažovateľ počas tohto oboznámenia mal možnosť nahliadať do listín a vyjadriť sa k nim

a túto možnosť aj využil a vo vyjadrení k oboznámeniu sa s listinnými dôkazmi uvádzal, že

ich obsah je mu známy. I napriek skutočnosti nevyhotovenia zvukového záznamu

z dôvodov technickej prekážky, o čom konajúci súd sťažovateľa vopred informoval,

považoval vzhľadom na uvedený postup odvolací súd proces oboznámenia sa s listinnými

dôkazmi za zákonný a transparentný.

Ústavný súd nevidí žiaden dôvod považovať stanovisko odvolacieho súdu

za nekonformné s garantovaným právom sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže

postup pri oboznámení podľa stanoviska odvolacieho súdu zodpovedal citovanému

zákonnému ustanoveniu a zásada kontradiktórnosti konania bola voči strane obhajoby

dodržaná, keďže jej bolo umožnené tak oboznámiť sa s relevantným obsahom listinných

dôkazov, ako aj sa k nim vyjadriť.

K námietkam sťažovateľa o ustanovení náhradného obhajcu bez splnenia zákonných

podmienok odvolací súd poukázal na znenie ustanovenia ,

podľa ktorého „Ak je dôvodná obava, že by mohol byť zmarený v prípravnom konaní

výsluch obvineného, ktorý trvá na prítomnosti obhajcu, hlavné pojednávanie alebo verejné

zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu, môže byť

obvinenému popri zvolenom obhajcovi alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný

obhajca.“. V nadväznosti na to najvyšší súd sťažovateľovi jasne vysvetlil, že sťažovateľom

zvolený obhajca ospravedlnil svoju neprítomnosť na hlavnom pojednávaní (10. januára

2014) dočasnou práceneschopnosťou, pričom z uvedeného dôvodu v záujme realizácie

hlavného pojednávania bol sťažovateľovi ustanovený náhradný obhajca, keď záujem

na riadnom vykonaní hlavného pojednávania bol umocnený blížiacim sa ukončením

maximálnej lehoty trvania väzby sťažovateľa.

Ústavný súd je toho názoru, že postup prvostupňového súdu, ktorý kvalifikoval

odvolací súd ako zákonný, mal jasnú oporu v príslušných ustanoveniach Trestného

poriadku, ktoré sledujú naplnenie jednej zo základných zásad trestného konania zakotvenej

v ustanovení , podľa ktorej je súd povinný prejednávať

väzobné trestné veci čo najrýchlejšie.

K odvolacím námietkam sťažovateľa o odmietnutí jeho dôkazných návrhov a k jeho

námietkam o spôsobe hodnotenia vykonaných dôkazov najvyšší súd prezentoval túto

argumentáciu:

„Obžalovaným v odvolaní namietaná nezákonnosť postupu a rozhodovania daňových

úradov pri vykonávaní daňových kontrol nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a daňové

výmery neboli podkladom na výpočet výšky odpočtu a skrátenia dane, nakoľko súd prvého

stupňa tento výpočet vykonal z faktúr vystavených obžalovaným.

K výsluchu svedkov, ktorí boli v prípravnom konaní vypočutí súbežne v rovnakom

čase, a preto sa ich obhajcovia obžalovaného nemohli zúčastniť, najvyšší súd uvádza,

že na návrh prokurátora boli tieto výsluchy z dôkazov vypustené, prvostupňový súd ich

nevykonal a k ich obsahu pri rozhodovaní neprihliadal. Navyše je potrebné uviesť aj to,

že tieto svedecké výpovede boli získané v okrese v dobe, keď mal obžalovaný

dvoch obhajcov a títo sa mohli týchto úkonov zúčastniť. Dôvodnosť tejto odvolacej námietky

obžalovaného je preto iba čiastočná, postupom súdu prvého stupňa bol však tento

nedostatok odstránený.

Pokiaľ ide o návrhy obžalovaného na doplnenie dokazovania najvyšší súd konštatuje,

že tak zamestnanci správcu dane, ktorí sa podieľali na daňových kontrolách

v spoločnostiach obžalovaného ako i zamestnanci jeho spoločností vo svedeckých

výpovediach vypovedali, že pre odstup času si už nepamätajú okolnosti daňovej kontroly,

obchodovania s euroočkami a lykožrútmi, prípadne k skrmovaniu lykožrúta. Výsledok

daňových kontrol bol dôkladne preverený účtovnými dokladmi spoločností vystavenými

i obžalovaným (predloženými obžalovaným, resp. zaistenými políciou), správami miestnych

zistení daňových úradov, daňovými protokolmi, bankovými dokladmi a tieto listiny tvorili

podklad pre odborné vyjadrenia, znalecké posudky z odboru ekonómie a účtovníctva, ako aj

poľnohospodárskeho ústavu. K obchodovaniu s komoditami uvedenými vo výroku

napadnutého rozsudku a k jeho rozsahu boli vypočutí svedkovia, na ktorých výpovede

prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne poukázal s tým,

že v zásade nič konkrétne neuviedli, resp. vypovedali iba vo všeobecnosti.

Odvolacie námietky obžalovaného k dĺžke, rozsahu a výsledkom daňových kontrol

nie sú dôvodné, pretože neboli podkladom pre ustálenie skutkového stavu, ktorý totiž

vychádzal (z celkovej účtovnej dokumentácie predloženej obžalovaným, respektíve dokladov

zadržaných políciou) z faktúr a daňových priznaní vystavených obžalovaným, ktorými

deklaroval uskutočnenie nákupu a predaja euroočiek a lykožrúta, hoci vedel, že tieto

obchody sa neuskutočnili. Zo sumáru vykonaných a vyhodnotených dôkazov logicky

vyplynulo, že obchody týkajúce sa lykožrútov a euroočiek boli iba fiktívne - účtovne síce

čiastočne podložené, avšak k skutočnému nákupu a predaju tejto komodity nikdy nedošlo.

Vyplýva to nielen zo svedeckej výpovede , ale aj z ďalších svedeckých

výpovedí a listín o úmrtí v roku 2007, ktorá bola zástupkyňou spoločnosti

, ale obchod s euroočkami sa mal s ňou realizovať až v treťom štvrťroku

2008 a v roku 2002, ktorý bol zástupcom spoločnosti ktorá

však nikdy nemala prevádzkové povolenie v a o spoločnosti

ktorej sídlo sa malo nachádzať v neobývanom

a nezariadenom rodinnom dome bez označenia sídla firmy, ktorú zastupoval

, podľa ktorého účtovné doklady mu boli odcudzené nielen zo sídla spoločnosti, ale

aj z jeho auta, čo však ani v jednom prípade polícii neoznámil.

Pre spoľahlivé a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine obžalovaného nebolo

potrebné ani vyhotovenie a vykonanie kontrolného znaleckého posudku z odvetvia

ekonomiky a účtovníctva a ekonomického auditu v spoločnostiach obžalovaného. Stav

účtovníctva v týchto spoločnostiach (znalcovi boli poskytnuté všetky účtovné doklady

zo spoločností obžalovaného, ale aj políciou, ktorá ich zaistila, ďalšie doklady napriek

výzvam obžalovaný nepredložil) a z neho vyplývajúce skutočnosti už boli dostatočne

preukázané znaleckým posudkom z tohto odvetvia a výpoveďou znalca, ako aj odbornými

vyjadreniami a stanoviskami, ktoré boli zákonným spôsobom oboznámené na hlavných

pojednávaniach a potvrdené výpoveďami ich spracovateľov v procesnom postavení

svedkov. Opačný postup by bol odôvodnený len za stavu, ak by o úplnosti, jasnosti a

správnosti znaleckých posudkov, odborných vyjadrení a stanovísk existovali vážne

pochybnosti, čo sa však v posudzovanom prípade nestalo.

Prvostupňový súd nemal zákonný dôvod ani pre znalecké skúmanie vierohodnosti

výpovede svedka a ani najvyšší súd pre takýto postup nezistil žiadne

skutočnosti vyvolávajúce pochybnosti o duševnom stave tohto svedka. Rozpory v jeho

výpovediach boli v rámci kontradiktórneho procesu zákonným spôsobom objasnené

za súčinnosti procesných strán a súdu, čo je v dostatočnom a potrebnom rozsahu uvedené

v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd k tomu pre úplnosť pripomína, že podľa

možno znalecky vyšetriť duševný stav svedka len vtedy, ak sú závažné

pochybnosti, či nie je u svedka, ktorého výpoveď je pre rozhodnutie obzvlášť dôležitá,

podstatne znížená schopnosť správne vnímať, alebo vypovedať. Súd prvého stupňa správne

vychádzal aj z výpovedí tohto svedka (ako aj zo svedeckých výpovedí kontrolórov daňových

úradov, účtovných dokladov vystavených obžalovaným a dokumentácie daňových úradov,

a to aj z Maďarskej republiky podrobne uvedených a vyhodnotených v odôvodnení

napadnutého rozsudku) ako zástupcu spoločností pričom logicky

objasnil nielen zmenu jeho výpovede v neprospech obžalovaného ohľadne euroočiek, ale

najmä to, že táto svedecká výpoveď je zhodná s ďalšími zákonným spôsobom vykonanými

a vyhodnotenými dôkazmi, ktoré sú uvedené v napadnutom rozsudku. Pre úplnosť je

potrebné pripomenúť, že rozpory vo výpovediach svedka boli dostatočne

objasnené v kontradiktórnom procese, a preto nebol dôvod na konfrontovanie tohto svedka

s obžalovaným, ako na to opakovane poukazoval v konaní pred Špecializovaným trestným

súdom.“

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že prvostupňový súd

vykonal dokazovanie zákonným spôsobom tak, aby bol zistený skutkový stav veci,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie,

na základe čoho dospel k úplným a správnym skutkovým záverom. V rámci zhrnutia

odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„Fiktívne obchodné transakcie s lykožrútom začali v spoločnosti

cez ďalšie jeho spoločnosti

a napokon účtovne skončili v spoločnosti

, kde sa však na sklade nenachádzali, hoci mali byť nazbierané

v mnohomiliónovom počte. Náklady z ich manipuláciou boli faktúrami vykázané iba v roku

2008 vo firme a týkali sa zberu lykožrútov pracovníkmi firmy

, ktorá vystavila mesačné faktúry až koncom marca a koncom júna

2010, hoci spoločnosť obžalovaného obchod s lykožrútom realizovala už

v januári 2010. Zo skládky dreva nebolo možné spôsobmi prezentovanými obžalovaným

nachytať lykožrúta v ním uvádzanom množstve, pričom jeho skrmovanie nebolo potvrdené

žiadnou relevantnou inštitúciou zaoberajúcou sa týmto škodcom.

V súvislosti s výsledkami vykonaného dokazovania aj najvyšší súd konštatuje, že

zo znaleckého dokazovania a účtovných dokladov, ktoré súd prvého stupňa taktiež podrobne

vyhodnotil vyplýva, že euroočká mali byť spoločnostiam obžalovaného dodávané

v mesiacoch september a december 2008, marec, jún, september, november a december

2009 a marec, jún a august 2010. Životnosť letných euroočiek - vrúbľov, ktoré sa odoberajú

bezprostredne pred očkovaním je maximálne 36 hodín a životnosť zimných je asi 2 mesiace

pri skladovaní do 5 stupňov Celzia a pri 85 - 95 % relatívnej vzdušnej vlhkosti. Umiestnenie

mnohomiliónového množstva euroočiek na európskom trhu nebol v období po obžalovanom

deklarovanom vývoze vrúbľov zistený.

Prvostupňový súd preto správne dospel k záveru, že obžalovaný konal v priamom

úmysle, keď obchody s týmito komoditami iba predstieral, aby oklamal daňové kontroly.

Podľa názoru najvyššieho súdu vykonané a vyhodnotené dôkazy nasvedčujú aj tomu, že

obžalovaný založenie spoločností vykonal iba za účelom získania neoprávnených ziskov

tým, že bude znižovať daňový základ a uplatňovaním si nároku na vrátenie dane z pridanej

hodnoty, čo sa mu aj podarilo. Výšku neoprávneného zisku súd prvého stupňa zistil

z účtovníctva obžalovaného a tento pri skrátení dane a poistného viac než 433 krát

prekročil sumu veľkého rozsahu a pri neodvedení dane a poistného 3,8 krát prekročil sumu

veľkého rozsahu.“

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že ustálenie skutkového stavu

ako základu pre uznanie viny sťažovateľa opreli súdy o celý súbor dôkazov (svedecké

výpovede, znalecké posudky, odborné vyjadrenia a relevantné listinné dôkazy)

vyhodnotených v súlade so zásadami náležitého zistenia skutkového stavu a voľného

hodnotenia dôkazov podľa a .

Pokiaľ ide o jednu z ťažiskových námietok sťažovateľa, ktorou sťažovateľ

spochybňoval udržateľnosť ustálených skutkových záverov rozsudku ‒tvrdenia

o nepoužiteľnosti výsledkov nezákonných daňových kontrol pre účely dokazovania, jej

opodstatnenosť najvyšší súd vylúčil poukazom na skutočnosť, že produkty predmetných

daňových kontrol neboli v rámci dokazovania uplatnené, pretože k ustáleniu skutkového

stavu použil konajúci súd účtovnú dokumentáciu sťažovateľa (faktúry a daňové priznania).

Najvyšší súd takisto poukázal na súbor listinných materiálov a svedeckých výpovedí,

na základe ktorých konajúci súd preukázal fiktívnosť obchodov, ktoré mali vytvoriť

predpoklady pre zníženie daňového základu u sťažovateľa a následného uplatnenia si

nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Odvolací súd tiež zdôraznil komplexný

charakter použitého znaleckého posudku vychádzajúceho z relevantnej účtovnej

dokumentácie, podporeného výpoveďou znalca a vypracovanými odbornými vyjadreniami

a stanoviskami, ako aj vypočutím ich spracovateľov v pozícii svedkov, kde v nadväznosti

na to zdôvodnil odmietnutie návrhov sťažovateľa na vypracovanie kontrolného znaleckého

posudku a realizáciu ekonomického auditu obchodných spoločností sťažovateľa.

V uvedenom smere zdôvodnil odvolací súd aj odmietnutie návrhu sťažovateľa na znalecké

skúmanie vierohodnosti výpovede relevantného svedka, a to poukazom na striktné

podmienky pre znalecké vyšetrenie duševného stavu svedka, ktoré v uvedenom prípade

neboli dané, ale aj vyhodnotením súladnosti predmetnej výpovede v kontexte ostatných

produkovaných dôkazov, čo zároveň vylúčilo potrebu vykonania konfrontácie medzi týmto

svedkom a obžalovaným. Odvolací súd tiež reflektoval na argumentáciu sťažovateľa

o nesprávnosti záverov vykonaného vyšetrovacieho pokusu, kde poukázal na skutočnosť, že

bol realizovaný práve v reakcii na obranu sťažovateľa, ktorej spochybnenie vyšetrovací

pokus potvrdil, a to aj za účasti odborníkov.

Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa s argumentáciou odvolania sťažovateľa

v každom smere náležite vysporiadal, a síce obhájil zákonnosť vykonaného procesu

dokazovania, riadne vysvetlil dôvody odmietnutia prezentovaných dôkazných návrhov

sťažovateľa a tiež úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení celého súboru vykonaných

dôkazov. Odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené odvolacie námietky sťažovateľa

hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez zjavných logických protirečení, plne

zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných

súdov judikatúrou ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označených námietok

za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ tiež namieta rozhodnutie súdu o uložení trestu odňatia slobody vo výmere

jedenásť rokov a považuje ho za zjavnú svojvôľu. V odvolaní sťažovateľ požadoval

zníženie hornej hranice trestnej sadzby najprísnejšieho trestného činu o jednu tretinu,

odvolací súd však vo svojom rozhodnutí uviedol, že pre tento postup nebol dôvod, pričom

„okolnosti spáchania čiastkových skutkov a rozsah neoprávneného zisku odôvodňovali

uloženie trestu odňatia slobody pri hornej hranici zákonnej trestnej sadzby, a to vo výmere

11 rokov“.

Sťažovateľ v časti argumentácie týkajúcej sa výšky uloženého trestu odňatia slobody

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uplatnil námietku porušenia ,

čl. 3 dohovoru a čl. 49 ods. 3 dohovoru.

Ústavný súd v uvedených súvislostiach poukazuje na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, ku ktorej sa už tradične v rámci svojej rozhodovacej činnosti prikláňa

a ktorá pristupuje k prieskumu uložených trestov veľmi zdržanlivo a pripúšťa možnosť

porušenia čl. 3 dohovoru len v prípadoch zvlášť závažnej neprimeranosti trestu.

Z odôvodnenia oboch rozhodnutí konajúcich súdov vyplýva, že rozhodnutie

o uložení trestu odňatia slobody vo výmere jedenásť rokov, teda pri hornej hranici príslušnej

trestnej sadzby, sa opieralo o aplikáciu ustanovení § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2,

, a .

Podľa odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku sa u sťažovateľa navzájom

kompenzovali poľahčujúca okolnosť [ – sťažovateľ viedol

pred spáchaním trestného činu riadny život] a priťažujúca okolnosť [§ 37 písm. h)

– sťažovateľ spáchal viac trestných činov, konkrétne dva trestné činy]);

pristúpilo sa k uloženiu úhrnného trestu podľa zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahovalo

na trestný čin najprísnejšie trestný (trestný čin podľa a –

trestná sadzba sedem rokov až dvanásť rokov); v zmysle účelu trestu podľa § 34 ods. 1

bol ukladaný taký trest, ktorý v konkrétnych okolnostiach sťažovateľa má

sťažovateľovi zabrániť v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvoriť podmienky pre jeho

prevýchovu, súčasne iných odradiť od páchania trestnej činnosti a tiež vyjadriť morálne

odsúdenie sťažovateľa; podľa pri určení konkrétnej výmery

trestu odňatia slobody u sťažovateľa sa prihliadlo na spôsob spáchania trestných činov, kde

bolo konštatované, že sťažovateľ páchal trestnú činnosť celkom zámerne a po dlhšiu dobu,

ako aj na následok spáchaných trestných činov, kde bolo konštatované, že skrátenie dane

v celkovej výške 57 661 795,95 € a neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie dane

z pridanej hodnoty v celkovej výške 509 250,84 € niekoľkonásobne prevyšovalo základnú

výmeru škody veľkého rozsahu (133 000 €) podmieňujúcu použitie kvalifikovanej

skutkovej podstaty podľa s výmerou trestnej sadzby

od sedem do dvanásť rokov, pričom zistený následok ‒niekoľkonásobné prevýšenie škody

ustanovenej uvedeným odsekom bolo dôvodom posunu k hornej hranici trestnej sadzby.

Ústavný súd je toho názoru, že takto uložený trest odňatia slobody je výsledkom

absolútne regulárnej aplikácie príslušných zákonných ustanovení a ani náznakom

nesignalizuje arbitrárnosť postupu súdu pri ukladaní trestu, čo vylučuje akúkoľvek úvahu

o namietanom porušení sťažovateľom označených článkov , dohovoru a charty.

Označenú námietku sťažovateľa preto ústavný súd kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú.

K sťažovateľom namietanému nedostatku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vidí

v absencii výroku o zamietnutí odvolania v časti smerujúcej proti výrokom o vine a treste,

ústavný súd uvádza, že si je vedomý záverov nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. januára 2014, ktorý zdôraznil ústavnoprávny význam a účinky právoplatného výroku

o vine. U sťažovateľa však nejde o okolnosti celkom totožné s okolnosťami veci, ktorej sa

týka predmetný nález. V prípade sťažovateľa rozhodnutím odvolacieho súdu nebol výrok

o treste dotknutý, keďže došlo iba k zrušeniu výroku o náhrade škody. Nebol teda dôvod na

uplatnenie rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v zmysle rozhodnutia Trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu č. 2 z 26. novembra 2013, podľa ktorého právnej vety

„Ak odvolací súd zruší napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a len v tomto rozsahu

vráti vec súdu prvého stupňa, čím výrok o vine nadobudne právoplatnosť, dovolanie

nemožno podať len proti výroku o vine, keďže vo veci existuje stav neukončeného trestného

stíhania. V takom prípade treba vyčkať na rozhodnutie o treste. Lehota na podanie

dovolania potom aj vo vzťahu k výroku o vine plynie od doručenia rozhodnutia, ktorým bolo

rozhodnuté o uložení trestu alebo upustené od potrestania.“. Dovolanie sťažovateľa teda

nebolo odmietnuté podľa (odmietnutie dovolania

podaného proti neprípustnému rozhodnutiu), ale podľa ,

teda pre nesplnenie dovolacích dôvodov v zmysle , a preto

nemožno v prípade sťažovateľa hovoriť o odňatí možnosti konať, ako to bolo vo veci

označeného nálezu ústavného súdu. Takisto z obsahu odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia

je zrejmé, že najvyšší súd sa odvolaním sťažovateľa uplatneným vo vzťahu k výrokom

o vine a treste riadne zaoberal a posúdil ho ako nedôvodné, formálny nedostatok absencie

osobitného výroku tak v okolnostiach veci sťažovateľa nedosahuje takú intenzitu, ktorá by

odôvodňovala zásah zo strany ústavného súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017