Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 76/2019
PDF · 215.83 KB
No categories available
III. ÚS 76/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku, zo sudcu Petra Straku a sudcu
Martina Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Juskom, Račí potok 3, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, prezumpcie jeho neviny
zaručenej čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho práva na osobnú slobodu
zaručeného čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a prezumpcie jeho neviny zaručenej čl. 6
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 5/2014 z 27. februára 2014 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. decembra 2018 v elektronickej forme podpísanej zaručeným elektronickým podpisom
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, prezumpcie svojej neviny zaručenej čl. 50 ods. 2 ústavy,
práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a prezumpcie svojej neviny zaručenej
čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 5/2014 z 27. februára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracoviska Banská Bystrica,
(ďalej aj „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. BB-3T 25/2012 z 23. januára 2014
(ďalej aj „rozsudok špecializovaného trestného súdu“) uznaný vinným zo spáchania
pokračovacích trestných činov skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
v jednočinnom súbehu s pokračovacím trestným činom neodvedenia dane a poistného podľa
§ 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
jedenásť rokov a peňažný trest v sume 100 000 €.
3. Proti rozsudku špecializovaného trestného súdu, konkrétne proti všetkým výrokom
tohto rozsudku, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil napadnutý rozsudok
vo výroku o náhrade škody. Výrok rozsudku špecializovaného trestného súdu o vine a treste
sťažovateľa zostal rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý, keďže odvolací súd
považoval odvolanie sťažovateľa v tejto časti za nedôvodné.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že „vo výrokovej časti predmetného
uznesenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky k iným napádaným výrokom rozsudku
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica absolútne nevyjadril
a preto som z uvedeného dôvodu presvedčený, že rozsudok Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pracovisko Banská Bystrica doposiaľ vo výroku o vine a treste nie je právoplatný
a teda ani vykonateľný“. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zároveň poukázal na skutočnosť,
že „Najvyššiemu súdu SR bol spis po rozhodnutí prvostupňového súdu o mojom odvolaní
predložený dňa 15.2.2014 a dňa 27.2.2014, teda o 12 dní už bolo vo veci rozhodnuté...
vyšetrovací spis, ktorý je súčasťou celého trestného spisu má okolo 80 zväzkov a cca 40.000
strán a súdny spis 15 zväzkov a cca 8.000 strán, je preto nemožné, aby senát Najvyššieho
súdu SR sa oboznámil s celým spisom, ktorého znalosť je nevyhnutným predpokladom
pre kvalifikované a zákonné rozhodnutie. Mám zato, že Najvyšší súd SR rozhodol o mojom
odvolaní bez znalosti celého spisu a z tohto dôvodu sa nemohol opierať o vykonané dôkazy
a preto je takéto rozhodnutie arbitrárne.“. Uvedeným konaním najvyššieho súdu došlo
podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa vyplývajúce z čl. 17 ods. 1 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd - právo na osobnú slobodu, z čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd - právo
na spravodlivý proces, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd - právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, čl. 50 ods. 2 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd - zásada prezumpcie neviny
v dôsledku porušenia ustanovení zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2014
pod spisovou značkou 4 To 5/2014 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prepúšťa nar.: ,
, t.č.:
z výkonu trestu odňatia slobody.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie vo výške 1.000.000 EUR (slovom jeden milión eur).
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnemu zástupcovi.“
6. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd „dočasným opatrením v zmysle § 52
ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. rozhodol o prepustení mojej osoby z výkonu trestu odňatia
slobody“.
7. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 2545/2018 a bola
pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi. Sudca spravodajca Rudolf Tkáčik
bol podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca
2018 do 28. februára 2019 členom III. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval
do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia jeho členov, pozn.) v zložení
Rudolf Tkáčik (predseda senátu), Jana Baricová a Mojmír Mamojka.
8. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa rozhodnutá pôvodným
III. senátom ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu 16. októbra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“) bola preto náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. Podľa čl. II bodu 5
rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu
je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca
spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje
III. senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka
a Martin Vernarský (sudca spravodajca). O ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo teda
rozhodnuté v tomto zložení senátu.
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.
15. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
16. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky
18. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
19. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
20. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
na základe postupu stanového zákonom
a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia
vydaného súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti
stanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný
súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne
považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho
spáchaní;
d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán;
e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby,
alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie
o vypovedaní alebo vydaní.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
22. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
III.
Právne hodnotenie ústavného súdu
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
23. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
24. Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že napadnuté uznesenie
už bolo predmetom jeho prieskumu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a to na základe
sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 11. októbra 2016. Konanie bolo vedené
pod sp. zn. III. ÚS 7/2017 a ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 7/2017-23
z 10. januára 2017 uvedenú skoršiu sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V odôvodnení uvedeného uznesenia ústavný súd k námietke sťažovateľa o nevysporiadaní
sa s jeho odvolaním v celom rozsahu zo strany najvyššieho súdu meritórne uviedol, že
„z obsahu odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd sa odvolaním
sťažovateľa uplatneným vo vzťahu k výrokom o vine a treste riadne zaoberal a posúdil ho
ako nedôvodné, formálny nedostatok absencie osobitného výroku tak v okolnostiach veci
sťažovateľa nedosahuje takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala zásah zo strany ústavného
súdu.“.
25. Keďže sa ústavný súd v uvedenom skoršom konaní a uznesení
č. k. III. ÚS 7/2017-23 z 10. januára 2017 predmetnou námietkou sťažovateľa a jej vplyvom
na jeho základné práva zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ústavy, ako aj na jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaoberal a meritórne o nej
rozhodol, vznikla pre prípadné konanie o rovnakej budúcej sťažnosti toho istého
sťažovateľa prekážka veci rozhodnutej (res iudicata). Z uvedeného dôvodu ústavný súd
terajšiu sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv zaručených
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením odmietol ako neprípustnú podľa § 55 písm. a)
v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
26. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že ústavnú
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, I. ÚS 1/2019). Preto jednou zo základných podmienok prijatia ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124 zákona o ústavnom
súde. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, II. ÚS 695/2014).
27. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
28. Rovnako aj v období doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, keď bol
ešte účinným zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „predošlý zákon o ústavnom súde“), sa podľa jeho § 53
ods. 3 uplatňovalo pravidlo, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
29. Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti (vec III. ÚS 7/2017) zistil,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 5/2014 z 27. februára 2014 nadobudlo
právoplatnosť 27. februára 2014. Rovnako je ústavnému súdu z uvedenej súvisiacej
veci známe, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal
24. júla 2015 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením
sp. zn. 1 Tdo 11/ 2015 z 12. júla 2016 tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 11/2015 z 12. júla 2016 bolo
sťažovateľovi doručené 12.augusta 2016.
30. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,
ktorým tento rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu ako odvolacieho súdu, bolo sťažovateľovi doručené 12. augusta 2016. Sťažovateľ sa
na ústavný súd so svojou sťažnosťou obrátil 23. decembra 2018, teda až po uplynutí
zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, keď lehota
v danom prípade začala v zmysle § 124 zákona o ústavnom súde (resp. v zmysle vtedy
účinného § 53 ods. 3 predošlého zákona o ústavnom súde) plynúť 12. augusta 2016,
teda odo dňa, keď bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie o mimoriadnom opravnom
prostriedku.
31. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej
proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 dohovoru v súlade
s § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
K namietanému porušeniu základného práva na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu
32. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania. Z praktického hľadiska aplikačnej činnosti ústavného súdu to
znamená, že ústavný súd môže skúmať namietané porušenie základných práv a slobôd len
takým zásahom, ktorý sťažovateľ v petite svojej sťažnosti nezameniteľným spôsobom
označil.
33. Podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jeho práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu z 27. februára 2014 v konaní
sp. zn. 4 To 5/2014.
34. Rešpektovanie sťažovateľovej dispozície návrhom na začatie konania
i predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí ústavný súd viesť k odmietnutiu
predbežne prerokúvanej sťažnosti z dôvodu jej oneskorenosti i v tejto časti. Dôvodom sú
časové súvislosti uvedené v bode 30 odôvodnenia tohto uznesenia, ktoré ústavný súd
nebude na tomto mieste opakovať. Aj v tejto časti je tak sťažnosť sťažovateľa podaná
oneskorene podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
35. Berúc do úvahy dôslednosť odôvodnenia svojho odmietavého uznesenia, ústavný
súd ešte k časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote dopĺňa,
že tieto dve práva môžu byť porušené v zásade len postupom súdu, a nie samotným
rozhodnutím súdu. Preto ani niet vecnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným
uznesením najvyššieho súdu a právami zakotvenými v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti vrátane
jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu