Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 5/2017
PDF · 151.3 KB
No categories available
III. ÚS 5/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , maloletých
a zastúpených advokátkou
JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 C 194/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , maloletých a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. septembra 2016 doručená spoločná sťažnosť , maloletých
a , všetci (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
5 C 194/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú navrhovateľmi
v „kompenzačnom“ konaní, ktorého predmetom je ich nárok na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá im mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s exekučným konaním,
v rámci ktorého došlo k zablokovaniu ich finančných prostriedkov v banke. Podľa
vyjadrenia sťažovateľov konanie začalo doručením ich návrhu na okresný súd 8. júla 2013.
Sťažovatelia namietajú, že okresný súd si sám navodil prekážku v konaní tým, že aj bez
návrhu na začatie konania inicioval konanie, ktorého predmetom bolo schválenie právneho
úkonu maloletých vzhľadom na skutočnosť, že maloletí sťažovatelia sú účastníkmi
napadnutého konania na strane navrhovateľov. Z doručených príloh sťažnosti tiež vyplýva,
že konanie o schválenie právneho úkonu začalo vydaním uznesenia o začatí konania
sp. zn. 11 P 194/2016 z 3. februára 2014 (ďalej len „konanie o schválenie právneho úkonu
maloletých sťažovateľov“). Okresný súd v uvedenej veci rozhodol na pojednávaní
rozsudkom z 10. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok“) tak, že právny úkon maloletých
sťažovateľov (podanie návrhu, ktorým sa napadnuté konanie začalo, pozn.) schválil. Proti
označenému rozsudku podala odvolanie sťažovateľka , ktorá v odvolaní
uviedla, že pojednávania sa nemohla zúčastniť a že nemala vedomosť o tom, že okresný súd
bude rozhodovať rozsudkom aj napriek tej skutočnosti, že jej splnomocnený zástupca
(sťažovateľ a zároveň manžel, pozn.) sa predmetného pojednávania zúčastnil a po vyhlásení
rozsudku sa vzdal práva podať odvolanie. O tomto odvolaní sťažovateľky
rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 11 CoP 720/2015 z 18. marca 2016.
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uviedli, že okresný súd v napadnutom konaní nemohol
konať a účelovo opakovane a zmätočne „vytýčil termín pojednávania na deň 18.092015...,
keď nemal vedomosť o tom, že rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 11P 309/2013 zo dňa
10.04.2014 nebol riadne a účinne doručený do vlastných rúk sťažovateľke v prvom rade
a ani sťažovateľovi v 4. rade, pričom z obsahu spisu č.k. 5 C 194/2013 mal zákonný sudca
vedomosť, že v období od 12.04.2014 do 15.01.2015 bol sťažovateľ vo väzbe..., takže tento
rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a ani vykonateľnosť...“.
2
Z doručených príloh sťažnosti konkrétne z kópie zápisnice o pojednávaní
z 18. septembra 2015 okrem iného vyplýva aj to, že sťažovateľ (ďalej
len „sťažovateľ v 1. rade“) v napadnutom konaní vzniesol námietku zaujatosti
na pojednávaní a zároveň informoval okresný súd o tom, že do podateľne súdu doručil
námietku zaujatosti.
Sťažovatelia vychádzajúc z uvedeného namietajú, že napadnuté konanie trvá
neprimerane dlho, v dôsledku čoho dochádza k porušovaniu ich označených práv. Zároveň
tvrdia, že napadnuté konanie má pre nich „mimoriadny význam“ a tiež že „k prieťahom
v danej veci neprispeli, majú od počiatku záujem na rýchlom a spravodlivom prejednaní
veci a rozhodnutí...“ .
V petite svojej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich
sťažnosti tak, že vysloví porušenie ich označených práv v napadnutom konaní vedenom
pred okresným súdom, prikáže mu konať bez zbytočných prieťahov, prizná im finančné
zadosťučinenie v súhrne 12 000 eur, ako aj náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovatelia namietajú postup okresného súdu v napadnutom konaní a tvrdia, že
v ňom dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj porušovaniu ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
4
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Ústavný súd vychádzajúc z opísaných úkonov okresného súdu a sťažovateľov v prvej
časti tohto rozhodnutia dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu
v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu ich označených práv, pretože okresný súd
v napadnutom konaní postupoval v súlade so záujmami maloletých sťažovateľov, keď sám
od seba inicioval konanie o schválenie právneho úkonu maloletých sťažovateľov. Preto
prekážku v postupe v napadnutom konaní ústavný súd hodnotí za zákonnú a nevyhnutnú pre
zistenie, či právny úkon zastupujúcich rodičov podanie návrhu, ktorým napadnuté konanie
začalo, bol v záujme maloletých sťažovateľov, a teda či právny úkon podanie návrhu bolo
účinné a či maloletých sťažovateľov možno v okolnostiach veci považovať aj za účastníkov
napadnutého konania. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľ
v 1. rade po vyhlásení rozsudku, ktorým okresný súd schválil právny úkon maloletých
sťažovateľov, sa ako účastník konania a zároveň splnomocnený zástupca svojej manželky
na predmetom pojednávaní vzdal práva podať odvolanie. Napriek uvedenému manželka
proti uvedenému rozsudku (o schválení právneho úkonu) podala odvolanie,
hoci právny úkon bol súdom schválený. Následne sťažovateľ v 1. rade na pojednávaniach
v napadnutom konaní argumentoval tým, že existuje prekážka vo veci samej, a to
skutočnosť, že rozsudok o schválení právneho úkonu nenadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť, a to z dôvodu ním tvrdeného nedostatku riadneho a účinného doručenia.
Inými slovami, sťažovateľ sám priznal a tvrdil existenciu zákonnej prekážky v ďalšom
postupe okresného súdu v napadnutom konaní, pričom sťažovateľka proti
tomuto rozsudku, ktorým bol schválený právny úkon maloletých sťažovateľov, podala
odvolanie, čím zároveň si musela byť vedomá toho, že podaním odvolania môže oddialiť
právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku, od ktorého bol závislý ďalší postup súdu
v napadnutom konaní.
Ústavný súd konštatuje, že k doterajšej dĺžke napadnutého konania nepochybne
prispela aj skutočnosť, že sťažovateľ v 1. rade na pojednávaní konanom 18. septembra 2015
podal námietku zaujatosti, o ktorej bolo potrebné rozhodnúť.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že okresný súd v zmysle stabilnej judikatúry
ústavného súdu nenesie zodpovednosť za predĺženie konania v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkom konania, preto zodpovednosť v takomto prípade nemožno
pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade
s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených
procesných právach bolo potrebné zohľadniť pri posúdení postupu okresného súdu a otázky,
či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov jeho postupom.
Po preskúmaní časových úsekov, kedy okresný súd mohol vo veci konať, teda
neexistovala prekážka v jeho ďalšom postupe, berúc do úvahy aj tvrdenia sťažovateľa
v 1. rade, ktorý ešte v septembri 2015 namietal, že konanie o schválení právneho úkonu
maloletých sťažovateľov nebolo právoplatne skončené z dôvodov tvrdených vád
doručovania, ktorá mala byť podľa vyjadrenia sťažovateľov odstránená až 12. októbra 2015,
ďalej berúc do úvahy skutočnosť, že bolo potrebné rozhodnúť aj o námietke zaujatosti
sťažovateľa v 1. rade, ústavný súd konštatuje, že okresný súd postupoval v súlade
s označenými právami sťažovateľov.
Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,
III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
6
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
pred okresným súdom vo svetle uvedeného nemá sama osebe takú ústavne relevantnú
intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie
označených práv sťažovateľov, preto ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017