Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 14/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-284

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Andreou Tomlainovou, PhD., LL.M., Advokátska

kancelária ATLegal, s. r. o., Grösslingová 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva „na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“, základného práva „na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3,

čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1, čl.141 ods. 1, čl. l44 ods. 1 a čl. 154c

ods. 1 , Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd a “, základných práv

„podľa , a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, základného práva

„na zákonného sudcu podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ a základného práva „vlastniť

majetok zaručené a právo pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“ postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra

2016 mailom (10. októbra 2016 poštou) doručená a podaniami z 10. októbra 2016 doplnená

sťažnosť spoločnosti (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala

porušenie v záhlaví uvedených práv postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. júna 2016 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ si v sťažnosti ojedinelého rozsahu 182 strán rozčlenených do 704

bodov spracúvajúcich skutkový stav a právnu argumentáciu uplatnil aj požiadavku na

prerokovanie ústavnej sťažnosti mimo poradia podľa § 26 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon

o ústavnom súde“).

3. V konaní prejavil želanie získať status intervenienta súkromnoprávny subjekt

Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, ktorá je protistranou v konaní vedenom pred

všeobecnými súdmi predchádzajúcom podaniu predmetnej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd

mu doručil relevantné písomné podklady.

I.A Podstata argumentácie sťažovateľa

4. Sťažovateľ rozčlenil sťažnosť na množstvo podbodov (I. až II.G), v ktorých

spracoval skutkový stav a právnu argumentáciu spôsobom, ktorý ústavný súd približuje

formou niekoľko typických citácií:

«312. Z uvedeného je zrejmé, že Porušovateľ v Napadnutom rozsudku v súvislosti

s dovolacím dôvodom... okrem iného:

(i) zaujal zjavne nesprávne stanovisko, v zmysle ktorého v danom prípade bolo

možné aplikovať judikatúru Súdneho dvora EÚ (ktorá vytvorila kritérium koncesie na

služby spočívajúce v prenose hospodárskeho rizika spojeného s poskytovaním služieb alebo

jeho významnej časti z obstarávateľa na koncesionára) na Zmluvu o prevádzke VEG

v konaní o Žalobe, ktoré v rozpore s pravidlami logiky založil na irelevantných tvrdeniach

a navyše aj nesprávnych tvrdeniach,

- toto svoje stanovisko Porušovateľ v Napadnutom rozsudku riadne neodôvodnil,

a riadne sa nezaoberal a nevysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa v tomto smere,

- uviedol v Napadnutom rozsudku vzájomne rozporné tvrdenia k otázke, či v danom

prípade konania o Žalobe, bolo potrebné na Zmluvu o prevádzke VEG aplikovať judikatúru

Súdneho dvora EÚ, alebo naopak sa posudzoval len rozpor so ZVO a výklad

komunitárneho práva, a teda ani judikatúra Súdneho dvore EÚ, neboli potrebné pre

rozhodnutie o Žalobe,

(ii) postupoval v rozpore so ZVO, Smernicou a judikatúrou Súdneho dvora EÚ,

pretože považoval za hospodárske riziko (riziko vystavenia sa nebezpečenstvu trhu) spojené

s poskytovaním služieb (tak ako ho definuje judikatúra Súdneho dvora EÚ) aj okolnosti,

ktoré judikatúra Súdneho dvora EÚ za takéto riziko nepovažuje, pričom svoje stanovisko

žiadnym spôsobom neodôvodnil,

- Porušovateľ sa nijak nevysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa v tomto smere,

- Porušovateľ podal v Napadnutom rozsudku svoj vlastný výklad komunitárneho

práva v rozpore a nad rámec judikatúry Súdneho dvora EÚ, na 60 však nemal právomoc,

(iii) vychádzal zo skutočností v rozpore so skutkovým stavom, ktoré žiadnym

spôsobom nevyplynuli z vykonaného dokazovania, a nijak neodôvodnil na základe čoho mal

tieto skutočnosti za preukázané,

(iv) v rozpore s v časti meritórne nepreskúmal Druhostupňový

rozsudok z hľadiska dovolacieho dôvodu uvedeného v čl.1.A.2 Dovolania, v ktorom

Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci zo strany KS BA (ktorý v rozpore

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ dospel k záveru, že na Sťažovateľa nebolo prenesené

hospodárske riziko spojené s prevádzkou Prevádzkového majetku VEG), založené na

konkrétnom tvrdení KS BA uvedené v Druhostupňovom rozsudku (Sťažovateľ neznášal

náklady na poistenie stavebnej časti VEG),

- Porušovateľ v Napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysvetlil a neodôvodnil,

prečo v časti meritórne nepreskúmal Druhostupňový rozsudok z hľadiska dovolacieho

dôvodu uvedeného v čl.I.A.2 Dovolania a vôbec sa nezaoberal a nevysporiadal

s argumentáciou Sťažovateľa v tomto smere,

(v) posudzoval správnosť právneho názoru KS BA (v zmysle ktorého na Sťažovateľa

nebolo prenesené hospodárske riziko spojené s prevádzkou Prevádzkového majetku VEG)

z hľadiska tvrdenia, že Žalovaný v 2.rade znášal náklady na poistenie Prevádzkového

majetku VEG, na ktorom KS BA nezaložil Druhostupňový rozsudok, a ktoré nevyplýva zo

skutkového stavu /isteného OS BA II. a je navyše aj v rozpore s tvrdením KS BA uvedeným

v Druhostupňovom rozsudku,

- nijak neodôvodnil na základe čoho dospel k záveru, že mal na základe Dovolania

právomoc preskúmavať správnosť právneho názoru KS BA aj z hľadiska uvedeného

tvrdenia,

(vi) stanovisko Porušovateľa v zmysle ktorého Zmluva o prevádzke VEG nie je

koncesiou na služby z dôvodu, že Žalovaný v 2. rade znášal náklady na poistenie

Prevádzkového majetku VEG, je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (ktorá definuje

hospodárske riziko spojené s poskytovaním služieb), pričom Porušovateľ toto svoje

stanovisko žiadnym spôsobom neodôvodnil a nezaoberal sa a nevysporiadal sa

s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a ani argumentáciou Sťažovateľa v tomto

smere,

(vii) v rozpore s právom EÚ vychádzal z predpokladu, že vnútroštátny súd má

právomoc za okolnosti spadajúce pod hospodárske riziko spojené s poskytovaním služieb,

považovať aj okolnosti v rozpore a nad rámec judikatúry Súdneho dvora EÚ,

(viii) vychádzal z predpokladu, že Žalovaný v 2. rade je obstarávateľom podľa § 8

ods. 1 písm. a) ZVO v spojitosti s § 8 ods. 3 písm. a) bod 2 ZVO, hoci v konaní nebolo

preukázané splnenie podmienok na to, aby Žalovaný v 2.rade mohol byť považovaný za

takéhoto obstarávateľa,

- Porušovateľ sa v Napadnutom rozsudku nijak nevysporiadal s argumentáciou

Sťažovateľa v tomto smere

(ix) Porušovateľ sa v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nezaoberal otázkou,

či na Sťažovateľa nebola prenesená významná časť hospodárskeho rizika spojeného

s prevádzkou Prevádzkového majetku VEG.

Z dôvodov uvedených v bodoch 237 až 311 ako aj v tomto bode 312 tejto ústavnej

sťažnosti je zrejmé, že Napadnutý rozsudok je arbitrárny, ústavne neudržateľný a zjavne

neodôvodnený a Porušovateľ Napadnutým rozsudkom porušil právo Sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa SR a Dohovoru. Súčasne, z dôvodov

uvedených v bodoch 268, 277 a 303 tejto ústavnej sťažnosti je zrejmé, že Napadnutým

rozsudkom a postupom Porušovateľa došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na zákonného

sudcu podľa SR (k tomu pozri aj čl. II.B1.3 tejto ústavnej sťažnosti).

...

422. Z uvedeného je zrejmé, že Porušovateľ v Napadnutom rozsudku v súvislosti

s dovolacím dôvodom podľa čl.1. A. 4 Dovolania okrem iného:

(i) zaujal nesprávne stanovisko, že postačovalo, ak UVO v žalobe uviedol, že zmluva

je zákazkou na služby uzatvorenou v rozpore so ZVO, a až do právoplatného skončenia

konania (t. j. aj po uplynutí prekluzívnej 1-ročnej lehoty podľa zrušeného § 148 ZVO)

mohol uvádzať konkrétne dôvody a konkrétne skutočnosti, pre ktorého zmluva je zákazkou

na služby (a nie koncesiou na služby),

- toto stanovisko Porušovateľa je v rozpore so závermi vyplývajú z výkladu zrušeného

ZVO v spojitosti s a SR, princípmi vyplývajúcimi z

ods. 1 v spojitosti s a princípmi vyplývajúci z analogickej aplikácie

súdnej judikatúry,

(ii) Porušovateľ sa vôbec nezaoberal výkladom zrušeného § 148 ZVO v spojitosti

s č1. 2 ods.2 a SR, princípmi vyplývajúcimi z v spojitosti

s a princípmi vyplývajúci z analogickej aplikácie súdnej judikatúry, ktoré

sú relevantné pri posudzovaní otázky riešenej v čl.I.A.4 Dovolania,

- Porušovateľ sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa uvedenou

v tomto smere.

Z dôvodov uvedených v bodoch 411 až 421 ako aj v tomto bode 422 tejto ústavnej

sťažnosti je zrejmé, že Napadnutý rozsudok je arbitrárny, ústavne neudržateľný a zjavne

neodôvodnený a Porušovateľ Napadnutým rozsudkom porušil právo Sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa čl .46 ods. 1 SR a Dohovoru aj v spojitosti s ,

a SR.

...

479. Stanovisko Porušovateľa v Napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého:

- pre posúdenie aktívnej legitimácie Žalobcu na podanie Žaloby bol rozhodujúci

právny stav ku dňu podania Žaloby,

- Žalobca zrušením § 148 ZVO (1. apríla 2010) nestratil oprávnenie domáhať sa

určenia neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG a vystupovať v tomto konaní ako žalobca,

napriek tomu, že od l. apríla 2010 neexistuje žiadny platný a účinný zákon, ktorý by

stanovoval oprávnenie Žalobcu domáhať sa určenia neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG a

vystupovať v tomto konaní ako žalobca,

a) je v priamom rozpore s v spojitosti s ,

b) v rozpore s a SR, z ktorých vyplýva:

- každý orgán štátu má buď , alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý

nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu alebo zákon dovoľuje,

- bez SR určeného zákonného základu, v jeho rozsahu a spôsobom

ustanoveným zákonom žiadny štátny orgán SR nemôže a nesmie konať.

- článku 2 ods. 2 v časti: „Štátne orgány môžu konať...

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ zodpovedá konanie orgánu Štátu v rozsahu

zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom,

- SR obmedzuje Štátnu moc vo vzťahu k fyzickým

a právnickým osobám a zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne

orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje SR a ďalšie zákony,

- princíp právnej istoty spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu

odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných

právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.

480. Z uvedeného je zrejmé, že Porušovateľ v Napadnutom rozsudku v súvislosti

s dovolacím dôvodom podľa čl. I. A.6 Dovolania okrem iného:

(i) založil svoje stanovisko na irelevantných a nezmyselných tvrdeniach v rozpore

s pravidlami formálnej logiky.

(ii) pri posudzovaní tohto dovolacieho dôvodu neaplikoval relevantné právne normy

( a v spojitosti s SR).

- stanovisko Porušovateľa je pritom v rozpore s a

v spojitosti s čl. l ods. 1 SR,

(iii) Porušovateľ sa vôbec nezaberal a nevysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa

uvedenou v čl. I.A.6 Dovolania, v ktorej sa Sťažovateľ zaoberal aplikáciou čl. 2 ods. 2

SR a na daný prípad.

Z dôvodov uvedených v bodoch 470 až 479 ako aj v tomto bode 480 tejto ústavnej

sťažnosti je zrejmé, že Napadnutý rozsudok je arbitrárny, ústavne neudržateľný a zjavne

neodôvodnený, a Porušovateľ Napadnutým rozsudkom porušil právo Sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa č1. 46 ods. 1 SR a č1. 6 ods. 1 Dohovoru aj v spojitosti s ,

, č. 144 ods. 1 a SR.»

I.B

5. Sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby jeho sťažnosť prerokoval prednostne mimo

poradia.

6. Vo veci samej požiadal, aby ústavný súd rozhodol o porušení sťažovateľom

označených základných práv v spojitosti s namietnutými normami Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobodách. Tiež požiadal, aby ústavný súd vyslovil, že napadnuté

rozhodnutie sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,

aby v nej znovu konal a rozhodol.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

10. Z obsahu podanej sťažnosti je zrejmé, že v okolnostiach prípadu má ústavný súd

plniť úlohu ďalšej vnútroštátnej opravnej inštancie súdnej moci Slovenskej republiky.

Ústavný súd nie je zriadený pre túto úlohu.

11. Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť ústavnoprávne nevyvážená, čo

preukazuje napríklad okolnosť, že sťažovateľ v úvode namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a a 2 a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (s. 2 sťažnosti), no neskôr namieta porušenie „v spojitosti s čl. 1

ods. 1, a SR“ bez toho, aby uviedol, v čom vidí porušenie

označených ústavných noriem v okolnostiach svojho prípadu (napr. s. 111). Aj táto

okolnosť preukazuje, že sťažovateľ si s prihliadnutím na ním zvolený rozsah sťažnosti mal

dať viac záležať na zachovaní prehľadnosti a presvedčivosti predloženej sťažnosti, v ktorej

sa dá len veľmi ťažko orientovať.

12. Napriek už uvedenému ústavný súd zistil, že v okolnostiach prípadu existuje viac

ústavne relevantných príčin, z ktorých každá osobitne znamená splnenie zákonom

ustanovených podmienok na odmietnutie sťažnosti. Ústavný súd preskúmal sťažnosť

z hľadiska najzávažnejších podmienok na odmietnutie sťažnosti. Ústavný súd priznal túto

právnu kvalifikáciu tvrdeniam sťažovateľa o porušení práv, ktoré sa mu priznávajú podľa

práva Európskej únie.

13. Sťažovateľ dôvod na podanie sťažnosti vytvoril účelovo. Prejavom účelovosti je

napríklad rozpor v dôvodoch, ktoré ho priviedli k podaniu sťažnosti. Časť argumentácie

o porušení svojich práv priznaných únijným právom našiel vo výklade o údajne

precedentnej otázke, o ktorej nerozhodoval zákonný sudca na Súdnom dvore Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“), lebo slovenské všeobecné súdy mu odňali právomoc tým, že

Súdnemu dvoru nepredložili prejudiciálnu otázku na rozhodnutie. Inú časť argumentácie

o porušení svojich práv priznaných únijným právom zas našiel vo výklade, podľa ktorého

slovenské súdy v jeho veci neuplatnili dostatočne jasné a jednoznačné, ustálené case-law

Súdneho dvora. Je očividné, že ak case-law Súdneho dvora je ustálené, potom nemohlo

dôjsť k namietnutému porušeniu sťažovateľových práv v dôsledku nepredloženia

prejudiciálnej otázky na posúdenie zákonnému sudcovi na Súdnom dvore. Zdá sa, že

sťažovateľ tento rozpor vo vlastnej konštrukcii dôvodov porušenia svojich základných práv

priznaných prehliadol kvôli nadmernému rozsahu celej sťažnosti.

14. Súdny dvor vo veci Križan a ostatní (vec C-416/10) zaviedol rozlíšenie medzi

únijnou a ústavnou relevanciou sporu o právo. Smernice EÚ nie sú ústavne relevantným

prameňom práva v Slovenskej republike. Sťažovateľ neuviedol, v čom v okolnostiach

prípadu spočíva ústavná intenzita nesprávneho (euro-nekonformného) výkladu použitého

vo vnútroštátnej aplikácii únijného práva so silou smernice.

15. K prameňom primárneho európskeho práva v kategórii „právne záväzných aktov

ES/EÚ“ ( ) treba zo sekundárneho európskeho práva pripočítať nariadenia

a case-law Súdneho dvora, ktoré by sa pri zaužívanom slovenskom pohľade na súdne

rozhodnutie ako prameň práva ľahko vymklo spod ochrany doložkou prednosti, ak by sa

v ústave použil konzervatívnejší pojem, akým je pojem „právne záväzné akty ES a EÚ“.

16. Ako osobitnú otázku v súvislosti s výkladom pojmu „právne záväzné akty

ES/EÚ“ treba uviesť smernice EÚ. V ich prípade prichádza do úvahy alternatívny výklad,

pričom v prvej verzii, pri interpretácii prihliadajúcej na „nomenklatúru“ prameňov práva

ES/EÚ smernice k „právne záväzným aktom“ podľa zaradiť nemožno.

Naopak, v druhej verzii smernice patria k prameňom práva ES/EÚ, ktoré podľa čl. 7 ods. 2

môžu mať prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Alternatíva je daná samou

povahou smerníc, predurčuje ju ich obsah, ktorý je zväčša adresovaný iba členským štátom,

ale niekedy upravuje aj práva fyzických osôb a právnických osôb. Takto vymedzená otázka

„právne záväzných aktov ES/EÚ“ stráca doterajší politický či akademický charakter a stáva

sa veľmi významnou právnou otázkou interpretácie a aplikácie európskeho práva na

rozhraní s ústavným právom.

17. V prvej alternatíve výkladu pojmu „právne záväzné akty ES/EÚ“ pod tento

pojem nemožno subsumovať ani smernice, lebo tie sú určené na založenie pozitívneho

záväzku členských štátov prijať v určených lehotách vnútroštátnu právnu úpravu

s predpísaným „smernicovým“ obsahom, ale nie sú použiteľné na priamu aplikáciu ako

prameň vnútroštátneho práva. Ak štát nesplní pozitívny záväzok vôbec, ak ho nesplní

v celom rozsahu záväzku alebo ak ho nesplní včas, transpozícia smernice do vnútroštátneho

práva sa nedeje prednostnou aplikáciou smernice pred vnútroštátnou právnou úpravou. Proti

štátu, ktorý nevytvorí vnútroštátnu právnu úpravu zhodnú so smernicou, sa začne konanie

určené na donútenie členského štátu k transpozícii smernice. Preto v súlade s európskym

právom nemožno smernice označiť za právne záväzné akty ES/EÚ podľa .

18. V druhej alternatíve účel smerníc v európskom práve treba postaviť do úzadia,

„na druhú koľaj“. V procese transpozície smerníc do právneho poriadku Slovenskej

republiky sa nielen hypoteticky, ale aj fakticky dejú chyby. Smernice sú transponované

nesprávne, časť ich obsahu sa nestane súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

V takých prípadoch obsah smernice, ktorý sa nedostane do zákona, ale „presahuje ho“, by

sa mohol stať súčasťou úpravy aplikovanej na Slovensku podľa ustanovenia čl. 7 ods. 2

, pomocou interpretácie práva vyvodenej z prednosti „právne záväzného aktu

smernice“ pred zákonmi Slovenskej republiky tak, že súbor práv a povinností určených

smernicou, ale nie zákonom by sa vo fáze aplikácie práva vynucoval orgánmi verejnej moci

v Slovenskej republike podľa v spojení s .

19. V prospech druhej alternatívy možno odkázať aj na meniaci sa význam smerníc

v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora. Súdny dvor za eurokonformný výklad smerníc

označil taký výklad, pri ktorom sa smernice uznávajú za prameň práva upravujúci právne

postavenie fyzických osôb a právnických osôb vtedy, keď týmto subjektom práva

zo smernice vyplýva viac práv, resp. väčší rozsah práv, ako priznáva vnútroštátne právo.

Uplatnenie smernice je obmedzené na vertikálne vzťahy osoby voči štátu (C-14/83, Sabine

von Colson and Elisabeth Kamann v. Land Nordrhein-Westfalen; C-106/89 Marleasing SA

v. La Comercial Internacional de Alimentacion SA). Inak povedané, eurokonformný výklad

smernice umožňuje uplatniť smernicu v prospech fyzickej osoby alebo právnickej osoby,

ale vylučuje uplatnenie smernice v ich neprospech. Túto doktrínu eurokonformného

výkladu už uplatnil aj ústavný súd, hoci nevyhovel sťažnosti v konaní, v ktorom ju uplatnil

().

20. Priame uplatnenie práv zo smernice EÚ podľa doktríny eurokonformného

výkladu sa netýka horizontálnych vzťahov medzi fyzickými a právnickými osobami

navzájom. V dôsledku toho napríklad spotrebiteľ nemôže žalovať podnikateľa, že mu

poskytol tovar alebo službu bez vlastností predpísaných smernicou. Praktickým dôsledkom

je, že na rad politík EÚ a odvetví spoločného trhu sa smernice ako prameň práva pre fyzické

osoby a právnické osoby nebudú vzťahovať, lebo povaha ich regulácie sa viaže

s opatreniami smerujúcimi výlučne voči štátom (napr. v ochrane spotrebiteľa, pri úprave

bezpečnosti výrobkov atď.) Z hľadiska témy „právne záväzných aktov ES a EÚ“ ako

ústavnoprávneho pojmu relevantného na území Slovenskej republiky to znamená, že

smernice s prednosťou pred zákonmi Slovenskej republiky založenou case-law Súdneho

dvora v dohľadnom čase budú skôr výnimkou ako pravidlom. Ak by sa výnimka mala

zmeniť na pravidlo, napríklad pri chybe v transpozícii smernice, potom právnym základom

pre taký výklad nie je case-law Súdneho dvora, ale a jeho interpretácia

nad rámec case-law.

21. Sťažovateľ nenamietol nesprávnu transformáciu únijného práva (smernice) do

právneho poriadku Slovenskej republiky. Sťažovateľ namietol nesúlad aplikácie práva

všeobecnými súdmi Slovenskej republiky s case-law Súdneho dvora ES/EÚ, porušenie

eurokonformného výkladu únijného práva. Porušenie únijného práva nezakladá vždy aj

porušenie ústavného práva. K takému právnemu účinku dochádza iba vtedy, keď porušenie

prameňa únijného práva má ústavnú intenzitu.

22. Ústavný súd nemá právomoc preskúmať dodržanie prameňa únijného práva

nielen za podmienok vymedzených v case-law Súdneho dvora ES/EÚ, ale ani v sporoch

o právo, ktoré nedosahujú ústavnú intenzitu protiprávnosti. Skutočnosť, že bolo porušené

únijné právo, sama osebe nezakladá ústavnú intenzitu protiprávneho stavu.

23. Zhodné (bod 22) platí o početných konštrukciách, ktoré sťažovateľ označil za

príčinu porušenia vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Ústavný súd

vyhodnotil predložené námietky ako námietky, ktorých podrobný prieskum nie je dôvodný,

keďže sťažovateľ namietol porušenie svojich práv vo vzťahoch bez ústavnej intenzity, ba

veľakrát v ústavnoprávne celkom malicherných otázkach. To znamená, že v namietnutých

okolnostiach k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa očividne nemohlo dôjsť.

24. Ústavný súd vyslovuje názor, že tento stav je zapríčinený prístupom sťažovateľa,

ktorý pre svoju nadmerne rozsiahlu sťažnosť využil v podstatnom rozsahu argumentáciu,

akú predtým prezentoval orgánom všeobecného súdnictva. Sťažovateľ pri tomto postupe

prehliadol, že pred orgánmi všeobecného súdnictva viedol spor o zákonnosť, kým pred

ústavným súdom má viesť spor o ústavnosť.

25. Ústavný súd napokon pripomína svoj veľakrát opakovaný názor, že „do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda že za porušenie tohto

základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ).“ (),

Ústavný súd pokladá za dôležité pripomenúť tento svoj názor, lebo argumentácia

sťažovateľa sa stále znovu vracia k jeho nespokojnosti, že najvyšší súd sa nestotožnil s jeho

právnou argumentáciou, s jeho právnymi názormi, s jeho hodnotením dôkazov. Podstatou

sťažnosti je teda nespokojnosť sťažovateľa s neúspechom v konaní, ktoré sa pomocou

ústavnej sťažnosti pokúsil zvrátiť, aby dosiahol ďalšie konanie pred najvyšším súdom.

26. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie

o zrušení napádaného rozhodnutia, o práve na primerané finančné zadosťučinenie

a o úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti,

ktorou sa ich sťažovateľ domáhal, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2017