Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 374/2026
PDF · 324.44 KB
No categories available
II. ÚS 374/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov 1. , , zastúpeného ATLegal, s. r. o., Mlynské Nivy 73, Bratislava, a 2. VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, Karloveská 2, Bratislava, zastúpeného Podhorský & Partners, s. r. o., Mlynské Nivy 53, Bratislava, proti postupu a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1Obdo/5/2024 z 11. júna 2025 takto
r o z h o d o l :
1. Ústavné sťažnosti o d m i e t a .
2. Návrhu na dočasné opatrenie sťažovateľa v prvom rade n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavné sťažnosti sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ v prvom rade sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. novembra 2025 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu označenými v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vrátiť najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. V ústavnej sťažnosti sa domáha aj vydania dočasného opatrenia.
2. Sťažovateľ v druhom rade sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. novembra 2025 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vrátiť najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.
3. Uznesením ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 14/2026-5 z 11. februára 2026 boli ústavné sťažnosti sťažovateľov spojené na spoločné konanie.
4. Dňa 10. marca 2006 bola medzi sťažovateľom v druhom rade (žalobcom) a sťažovateľom v prvom rade (žalovaným) uzatvorená zmluva o prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo (ďalej len „zmluva o prevádzke VEG“), ktorej predmetom bola úprava vzájomných vzťahov, práv a povinností zmluvných strán v súvislosti s efektívnou a bezpečnou prevádzkou Vodnej elektrárne Gabčíkovo a v súvislosti s predajom služieb a produktov, o ktorej Krajský súd v Bratislave zmeňujúcim rozsudkom sp. zn. 1Cob/84/2014 z 9. marca 2015 rozhodol tak, že je neplatná. Predmetný rozsudok krajského súdu bol potvrdený aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/40/2015 z 29. júna 2016, ktorý prešiel ústavným prieskumom (uznesenie sp. zn. I. ÚS 14/2017 z 11. januára 2017). Neplatnosť zmluvy o prevádzke VEG podľa § 39 Občianskeho zákonníka bola určená pre rozpor s vtedy platným a účinným zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „rozsudok krajského súdu v súvisiacom konaní“).
5. Sťažovateľ v druhom rade sa voči sťažovateľovi v prvom rade žalobou z 22. augusta 2014 domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 45 018 786,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % p. a. od 27. júla 2013 do zaplatenia. Sťažovateľ v prvom rade podal 5. marca 2018 vzájomnú žalobu, ktorou sa od sťažovateľa v druhom rade domáhal zaplatenia sumy 159 479 711,94 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 28. marca 2015 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorú podaním z 19. októbra 2018 vzal späť v časti 17 509,894,70 eur spolu s príslušenstvom k nej prislúchajúcim.
6. O podanej žalobe okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 23Cb/140/2014-1559 z 25. apríla 2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 23Cb/140/2014-2121 z 13. decembra 2019 tak, že:
„I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 23Cb/163/2008 zamieta.
II. Súd žalobu zamieta.
III. Súd konanie v časti vzájomnej žaloby, v ktorej žalovaný žiadal zaviazať žalobcu na zaplatenie sumy v sume 17.509.894,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 17.509.894,70 eur od 28. marca 2015 do zaplatenia zastavuje.
IV. Vo zvyšku vzájomnú žalobu žalovaného zamieta.
V. V časti konania o žalobe žalobcu súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
VI. V časti konania o vzájomnej žalobe žalovaného súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.“ (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).
7. Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2Cob/56/2020-3493 z 22. novembra 2022 rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku II a IV a súvisiacom výroku V a VI o náhrade trov konania potvrdil a žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
8. Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie. Sťažovateľ v druhom rade podal dovolanie z dôvodu podľa § 431 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) [argumentujúc vadou podľa § 420 písm. f) CSP], ako aj podľa § 432 CSP v judikatúrnej situácii predpokladanej v § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP v spojení s návrhom na odklad právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu (§ 444 ods. 2 CSP). Sťažovateľ v prvom rade podal dovolanie z dôvodu podľa § 431 CSP [argumentujúc vadou podľa § 420 písm. f) CSP], ako aj podľa § 432 CSP v judikatúrnej situácii predpokladanej v § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s návrhom na odklad právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.
9. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušil a vec vrátil Mestskému súdu Bratislava III (ďalej len „mestský súd“) na ďalšie konanie (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu“).
II. Argumentácia sťažovateľov
II.1. Argumentácia sťažovateľa v prvom rade:
10. Sťažovateľ v prvom rade vo svojej rozsiahlej ústavnej sťažnosti v úvode zhŕňa genézu konania pred všeobecnými súdmi. Upriamuje pozornosť na to, že vo svojom vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa v druhom rade (žalobcu) z 8. novembra 2023 požiadal dovolací súd, aby dovolanie sťažovateľa v druhom rade odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, keďže dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom ustanoveným v Civilnom sporovom poriadku. K vyjadreniu sťažovateľa v prvom rade zaujal stanovisko aj sťažovateľ v druhom rade 2. januára 2024, na ktoré sťažovateľ v prvom rade opätovne reagoval 7. februára 2025, akcentujúc na potrebu odmietnutia dovolania sťažovateľa v druhom rade, ktorú doplnil o ďalšiu argumentáciu.
11. Sťažovateľ v prvom rade napáda uznesenie najvyššieho súdu v časti kasačného výroku dopadajúceho na konania o žalobe (t. j. výroky II a V rozsudku okresného súdu). Zásah do svojich základných práv vidí v tom, že najvyšší súd vyhovel dovolaniu žalobcu a zrušil výroky o žalobe bez toho, aby boli (i) splnené podmienky prípustnosti a dôvodnosti dovolania žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 420 písm. f) CSP, (ii) záver najvyššieho súdu o prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 420 písm. f) CSP je arbitrárny a nedostatočne odôvodnený a (iii) dovolací súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v prvom rade, ktorou odôvodňoval neprípustnosť a nedôvodnosť dovolania sťažovateľa v druhom rade a nedal sťažovateľovi v prvom rade uspokojivú odpoveď, prečo ním uvádzané skutočnosti nezakladajú dôvod na odmietnutie dovolania. Zároveň v prvom rade nemal rozumnú a dostatočnú možnosť pred vydaním napadnutého uznesenia vyjadriť sa k možnosti a aplikácii záverov uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/39/2023 z 30. októbra 2024 v konaní o žalobe ani k argumentácii sťažovateľa v druhom rade obsiahnutej v jeho vyjadreniach zo 7. apríla 2025 a 6. mája 2025, ktoré tento najvyššiemu súdu predložil.
12. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že sťažovateľ v druhom rade v dovolaní neuviedol žiadnu konkrétnu právnu otázku riešenú odvolacím súdom ani ako ju odvolací súd riešil s ohľadom na rozhodné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, neuviedol, ako mala byť táto riešená a súčasne aby predstavovala všeobecný právny záver aplikovateľný v obdobných prípadoch, ďalej
nevysvetlil, od riešenia akej konkrétnej právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu a akým spôsobom sa odvolací súd odklonil a za akých konkrétnych skutkových okolností, a v čom sú tieto rovnaké (obdobné) skutkovým okolnostiam v konaní o žalobe. Najvyšší súd k argumentácii sťažovateľa v prvom rade k potrebe odmietnutia dovolania sťažovateľa v druhom rade nezaujal nijaký postoj a nedal mu odpoveď na to, prečo ním uvádzané skutočnosti sú bez relevancie. Sťažovateľ v kontexte bodu 64 napadnutého uznesenia namieta, že najvyšší súd nevysvetlil, z ktorej konkrétnej časti dovolania žalobcu mal vyabstrahovať právnu otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní žalobcu, následne neuviedol, ako by mala vyabstrahovaná právna otázka z dovolania žalobcu znieť, a uviedol navzájom rozporné tvrdenia, keď na jednej strane uviedol, že právna otázka bola vyabstrahovaná z dovolania žalobcu, a na druhej uviedol, že túto vyabstrahoval z bodov 119 a 120 a nasl. odôvodnenia krajského súdu. Správnosť svojho názoru odôvodňuje aj poukazom na judikatúru ústavného súdu, ako aj najvyššieho súdu. Základné právo sťažovateľa v prvom rade na súdnu ochranu tak bolo porušené tým, že najvyšší súd meritórne prejednal neprípustné dovolanie sťažovateľa v druhom rade, a to bez zohľadnenia argumentácie sťažovateľa v prvom rade produkovanej vo vyjadreniach v dovolacom konaní.
13. Následne sťažovateľ v prvom rade namieta, že uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/42/2020 a 8Cdo/39/2023 nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá by riešila otázku aktívnej vecnej legitimácie štátneho podniku za skutkových okolností, ktoré boli rovnaké (obdobné) ako v konaní o žalobe. K nesplneniu podmienky ustálenej rozhodovacej praxe uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/42/2020 a 8Cdo/39/2023 sťažovateľ uvádza, že (i) nejde o rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, (ii) nejde o skutočne opakujúcu sa prax senátov najvyššieho súdu, (iii) najvyšší súd nezdôvodnil, prečo predmetné uznesenia predstavujú ustálenú prax dovolacieho súdu ani v čom sú skutkové okolnosti riešené v týchto rozhodnutiach a charakter plnenia obdobné alebo podobné ako v konaní o žalobe.
14. Následne sa sťažovateľ v prvom rade obšírne venuje odôvodneniu, prečo v prejednávanej veci nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie sťažovateľa v druhom rade, a to poukazom na zmluvu o prevádzkovaní VEG, právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka, ako aj klasifikáciu sťažovateľa v druhom rade podľa zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“). K argumentácii sťažovateľa v druhom rade, ktorý sa vydania plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia domáha ako zmluvná strana zmluvy o prevádzke VEG, sťažovateľ v prvom rade poukazuje aj na to, že ide o tzv. novotu, ktorá nie je uvedená v odvolaní, a preto nemohla založiť prípustnosť dovolania a najvyšší súd neodôvodnil, prečo túto v dovolacom konaní pripustil.
15. Sťažovateľ v prvom rade formuluje aj návrh na vydanie dočasného opatrenia, ktorý odôvodňuje vysokými sumami, ktoré sú predmetom konania v spojení so skutočnosťou, že rozsudky súdov nižších inštancií boli zrušené bez toho, aby na zrušenie boli splnené podmienky, pričom vyhovením jeho návrhu nedôjde k zásahu do verejného záujmu.
II.2. Argumentácia sťažovateľa v druhom rade:
16. Sťažovateľ v druhom rade uvádza, že sťažovatelia sa zmluvou o prevádzke VEG riadili aj v roku 2012. Sťažovateľ v prvom rade uhradil sťažovateľovi v druhom rade platby v celkovej výške 159 479 711,94 eur s DPH a časť výnosov, ktoré si sťažovateľ v prvom rade ponechal,
predstavuje sumu 45 018 786,50 eur. Z právoplatne určenej absolútnej neplatnosti zmluvy o prevádzke VEG v súvisiacom konaní sťažovateľ v druhom rade odvodzuje voči sťažovateľovi v prvom rade svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 45 018 786,50 eur s prísl., voči ktorému sťažovateľ v prvom rade podal vzájomnú žalobu 5. marca 2018, ktorou sa od sťažovateľa v druhom rade domáhal zaplatenia sumy 159 479 711,94 eur s prísl., ktorá bola následne v časti 17 509 894,70 eur s prísl. vzatá späť.
17. Z bodu 103 odôvodnenia rozsudku krajského súdu („odvolací súd predovšetkým opakovane zdôrazňuje, že predmetom sporu je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom konaní“ a v bode 116 uviedol, že „s právnym posúdením premlčania súdom prvej inštancie nesúhlasí, je toho názoru, že k uplatneniu práva zo strany žalovaného došlo až podaním zo dňa 27. marca 2015, keďže z tohto vyjadrenia je zrejmé, že žalovaný si uplatnil voči žalobcovi protinárok na vydanie bezdôvodného obohatenia“) sťažovateľ v druhom rade vyvodzuje, že podstatou rozsudku krajského súdu bol záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako štátneho podniku v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia z absolútne neplatnej zmluvy o prevádzke VEG, keďže táto svedčí vlastníkovi majetku VEG – Slovenskej republike. Odvolací súd v predmetnom rozhodnutí dospel tiež k záveru, že žalobca nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní o vzájomnej žalobe.
18. Sťažovateľ v druhom rade poukazuje na bod 77 uznesenia najvyššieho súdu [„Dovolací súd vymedzuje negatívne, že účastník Zmluvy o prevádzke VEG, ktorej absolútna neplatnosť bola súdnym rozhodnutím právoplatne určená, nemá aktívnu alebo pasívnu legitimáciu v súdnom spore o vydanie bezdôvodného obohatenia (vzniknutého v roku 2012), pokiaľ sa nárok uplatnený žalobou alebo vzájomnou žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia netýkal plnenia zo Zmluvy o prevádzke VEG, plnenia vyplývajúceho z realizácie práv a povinností upravených v Zmluve o prevádzke VEG.“]. Následne v bode 78 tohto rozhodnutia najvyšší súd uvádza, že „podľa názoru dovolacieho súdu, na posúdenie aktívnej legitimácie nemá v danej veci vplyv, kto bol vlastníkom majetku VEG v roku 2012, pokiaľ sa uplatňuje titulom bezdôvodného obohatenia plnenia, ktoré bolo poskytnuté, prijaté na základe realizácie práv a povinností upravených v Zmluve o prevádzke VEG. Záver súdu vyplýva z § 457 OZ...“, a v bode 83 uzatvára: „v ďalšom konaní bude povinnosťou súdov, po riadne vykonanom dokazovaní, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi strán sporu uvádzanými v ich podaniach vrátane dovolaní, riadne zdôvodniť nevykonanie konkrétnych dôkazov, ktoré navrhli, a vplyv tejto skutočnosti na rozhodovanie vo veci, vysporiadať sa s relevanciou tvrdení strán sporu o vlastníctve majetku VEG v roku 2012 vo vzťahu k uplatneným nárokom žaloby a vzájomnej žaloby...“
19. Podľa sťažovateľa v druhom rade právna argumentácia najvyššieho súdu, ktorý na jednej strane tvrdí, že na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie nemá v danej veci vplyv vlastníctvo k majetku VEG v roku 2012, pokiaľ sa uplatňuje z titulu bezdôvodného obohatenia plnenie, ktoré bolo poskytnuté a prijaté z titulu jej realizácie, a na strane druhej ukladá súdom nižšej inštancie povinnosť vysporiadať sa s relevanciou tvrdení strán sporu o vlastníctve VEG v roku 2012 vo vzťahu k uplatneným nárokom žaloby a vzájomnej žaloby, je absurdná a právne neakceptovateľná.
20. K rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/39/2023 z 30. októbra 2024, na ktoré poukázal najvyšší súd, sťažovateľ v druhom rade uvádza, že v novšom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/8/2024
z 25. júna 2025 je pasívne legitimovaným štát ako vlastník stavby zriadenej na cudzom pozemku, a nie štátny podnik, ktorý spravuje stavby a plní povinnosti a oprávnenia zo zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. Sťažovateľ v uvedenom vzhliada rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, čím je oslabená jeho právna istota. Najvyšší súd neposkytol dostatočné odôvodnenie ani právnu argumentáciu, z ktorej by bolo možné vyabstrahovať právnu logiku a myšlienkové pochody dovolacieho súdu, v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie prekvapivé a zmätočné.
21. Sťažovateľ v druhom rade uzatvára, že (i) neprimerané a svojvoľné závery, ktoré nie sú v súlade s právnou istotou, (ii) prekvapivosť napadnutého rozhodnutia a (iii) nezrozumiteľnosť a zmätočnosť jeho odôvodnenia predstavujú zásah do základných práv sťažovateľa v druhom rade.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
22. Ústavný súd ústavné sťažnosti sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
23. Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľa v prvom rade je založená na (i) meritórnom prieskume neprípustného dovolania sťažovateľa v druhom rade a (ii) nevysporiadaní sa s argumentáciou sťažovateľa v prvom rade produkovanou v jeho vyjadreniach v dovolacom konaní v spojení nemožnosťou zaujať stanovisko k posledným dvom vyjadreniam sťažovateľa v druhom rade produkovaným v dovolacom konaní. K porušeniu základných práv sťažovateľa v prvom rade malo dôjsť popretím jeho aktívnej vecnej legitimácie, podporeným záverom o bezvýznamnosti potreby skúmania otázky vlastníctva majetku VEG v roku 2012 a následným záväzným kasačným názorom, aby sa súdy nižších inštancií vysporiadali s relevanciou skutkových tvrdení sporových strán k vlastníctvu VEG, ktoré považuje za zmätočné a narušujúce jeho právnu istotu.
24. V súvislosti s kasačným charakterom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd považuje za žiaduce zdôrazniť, že zásadne môže o merite veci rozhodovať len v prípade takej ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti „konečným“ rozhodnutiam orgánov verejnej moci. Spravidla musí ísť o rozhodnutie, ktorým sa súdne či iné konanie končí a jeho účastník nemá možnosť inej právnej obrany než využitie inštitútu ústavnej sťažnosti. V konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ešte stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010). Úlohou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti totiž nie je meniť, resp. naprávať tvrdené či skutočné pochybenia všeobecných súdov a iných orgánov v dosiaľ právoplatne neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný zaoberať sa zásahom do ústavne zaručených práv a slobôd sťažovateľa v právoplatne skončenej veci za súčasného vyčerpania všetkých garantovaných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Napriek už uvedenému môže aj kasačné rozhodnutie všeobecného súdu byť principiálne spôsobilé porušiť základné právo účastníka konania, avšak k zrušeniu kasačného rozhodnutia ústavný súd pristupuje skutočne len z výnimočných dôvodov spočívajúcich buď v závažných pochybeniach súdov blížiacich sa k zmätočnosti, ak znehodnocujú ďalšie konanie, alebo ak by išlo o veľmi pevnú hmotnoprávnu pozíciu preskúmavaného kasačného rozhodnutia (IV. ÚS 397/2024 a tam uvedená judikatúra).
25. Pokiaľ ide o sťažovateľom v prvom rade tvrdenú neprípustnosť dovolania, ústavný súd poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je v zásade príslušný dovolací súd, ktorý je pri takomto posudzovaní viazaný ústavnými požiadavkami na dodržanie základných práv účastníkov konania. K posudzovaniu dovolaní sporových strán ústavný súd opakovane zaujal názor o potrebe materiálneho prístupu spočívajúceho v tom, aby dovolací súd otázku právneho významu z textu dovolania vyabstrahoval. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane, nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (I. ÚS 336/2019, III. ÚS 223/2021). Až následne možno posúdiť, či (i) od posúdenia tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (ii) ide o niektorú zo situácií predpokladaných v § 421 ods. 1 CSP (II. ÚS 199/2025).
26. Hoci dovolacia otázka nebola sťažovateľom v druhom rade vymedzená explicitne formulovaním otázky, ústavný súd je toho názoru, že dovolací dôvod bol vymedzený v súlade s § 432 CSP. Po oboznámení sa s dovolaním sťažovateľa v druhom rade (ktorého prípustnosť sťažovateľ v prvom rade namieta) nie je možné prisvedčiť sťažnostným námietkam sťažovateľa v prvom rade. Hoci dovolacia (právna) otázka v dovolaní nie je explicitne vyjadrená výslovnou formuláciou, z obsahu dovolania je podstata právnej otázky vyabstrahovateľná, keďže sťažovateľ v druhom rade nepochybne namieta posúdenie nedostatku svojej vecnej legitimácie ako štátneho podniku vystupovať samostatne, vo vlastnom mene v súdnych konaniach týkajúcich sa právnych vzťahov, do ktorých vstúpil samostatne, vo vlastnom mene, čím sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ako aj všeobecných súdov bez toho, aby svoj odklon zdôvodnil, čo sťažovateľ v druhom rade považuje za nesprávny záver. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je následne možné určiť právnu otázku, ktorej nesprávneho posúdenia sa dopustil krajský súd, a to, či žalobca ako štátny podnik je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, ktorou sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia z plnení poskytnutých na základe záväzkovo- právneho vzťahu, ktorý uzatvoril vo vlastnom mene. Predmetným dal najvyšší súd sťažovateľovi v prvom rade dostatočnú odpoveď na to, akú právnu otázku vyabstrahoval z dovolania sťažovateľa v druhom rade, ktorú následne podrobil dovolaciemu prieskumu s výsledkom, že nie je možné prijať záver, aby štátny podnik na jednej strane vstúpil do záväzkového vzťahu vo vlastnom mene, a na strane druhej si práva z tohto vzťahu následne uplatňoval v mene štátu. Je tak zrejmé, že krajský súd pochybil pri posúdení vecnej legitimácie žalobcu, pokiaľ prijal záver, že vecná legitimácia na vydanie bezdôvodného obohatenia svedčí vlastníkovi majetku VEG.
27. K argumentácii sťažovateľa v prvom rade, že najvyšší súd vyabstrahoval právnu otázku z odôvodnenia krajského súdu, najmä bodov 119 a 120 a nasl. v spojení so vzájomnou protirečivosťou, či právna otázka bola vyabstrahovaná z dovolania žalobcu, resp. z odôvodnenia odvolacieho súdu, ústavný súd uvádza, že z bodu 64 sťažnosťou napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne vyplýva, že právna otázka bola vyabstrahovaná z dovolania žalobcu (sťažovateľa v druhom rade), pričom poukazom na body 119 a nasl. rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd poukazuje na závery o nedostatku vecnej legitimácie, ktorými krajský súd odôvodnil potvrdenie rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby, čo predstavuje nesprávne právne posúdenie právnej otázky.
28. K sťažnostným námietkam sťažovateľa v prvom rade smerujúcim k neexistencii ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odklonil, ústavný súd uvádza,
že sťažovateľ sa v prvom rade domáha zrejme neprimerane reštriktívneho výkladu možnosti považovania nepublikovaných rozhodnutí najvyššieho súdu za jeho ustálenú rozhodovaciu prax. Tento (okrem rozhodnutia dovolacieho súdu, na ktoré poukázal sťažovateľ v druhom rade v dovolaní) poukázal aj na ďalšie rozhodnutie dovolacieho súdu, v ktorom sa riešila vecná legitimácia štátneho podniku (t. j. subjektu totožného ako je sťažovateľ v druhom rade) a uzatvoril, že v danej otázke existuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/39/2023 sa najvyšší súd explicitne odvolal na skoršie rozhodnutie sp. zn. 4Obdo/42/2020 a v bode 25 uviedol: „Je pravdou, že v tejto veci išlo o obchodnoprávny vzťah, avšak argumentácia dovolacieho súdu týkajúca sa hmotnoprávneho vzťahu a procesnej vecnej legitimácie je totožná.“ V prijatom závere najvyššieho súdu ústavný súd nevzhliada exces spočívajúci v absencii ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
29. K argumentácii sťažovateľa v prvom rade o tzv. novotách uplatnených až v dovolacom konaní (že sťažovateľ v druhom rade sa vydania plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia domáha ako zmluvná strana zmluvy o prevádzke VEG) ústavný súd uvádza, že už z odôvodnenia krajského súdu (s. 59) vyplýva, že plnenia sa sťažovateľ domáha z titulu bezdôvodného obohatenia na základe plnení poskytnutých z neplatnej zmluvy o prevádzke VEG. Predmetnú sťažnostnú námietku preto ústavný súd považuje za neopodstatnenú.
30. K porušeniu kontradiktórnosti vo vzťahu k ďalším vyjadreniam produkovaným sťažovateľom v druhom rade v dovolacom konaní 7. apríla 2025 a 6. mája 2025 ústavný súd uvádza, že obsah týchto vyjadrení mu vzhľadom na ich nepriloženie k ústavnej sťažnosti nie je známy. Zohľadňujúc však odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, z týchto podaní sťažovateľa v druhom rade najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti jeho dovolania nevychádzal (z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd zohľadnil dovolania sporových strán, vyjadrenia strán k dovolaniu protistrany a návrhy na odklad právoplatnosti, ktorý bol obsahovou súčasťou tak dovolania žalobcu, ako aj žalovaného). V tomto smere navyše ústavný súd poukazuje na § 436 ods. 4 CSP, podľa ktorého sa stranám doručujú vyjadrenia strany k dovolaniu protistrany, nie ďalšie podania. Ani predmetným postupom dovolacieho súdu tak nemohlo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľa v prvom rade v intenzite dosahujúcej ústavnoprávnu relevanciu.
31. K sťažnostnej argumentácii sťažovateľa v druhom rade o protirečivosti jednotlivých bodov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, konkrétne, že najvyšší súd uviedol k posúdeniu vecnej legitimácie žalobcu, že táto sa neodvíja od vlastníctva majetku VEG, a následne zaviazal súdy nižších inštancií, aby sa vysporiadali s relevanciou tvrdení strán týkajúcich sa vlastníctva majetku VEG, ústavný súd uvádza, že v dlhotrvajúcom spore boli produkované viaceré skutkové tvrdenia sporových strán, čo sa týka vlastníctva k majetku VEG, s ktorými sa súdy nižších inštancií v dôsledku kasácie ich rozhodnutí budú musieť vysporiadať, a to v súlade s prezentovaným názorom najvyššieho súdu. V uvedenom ústavný súd nevzhliada protirečivosť, ktorá by vyúsťovala do zmätočnosti napadnutého rozhodnutia a zasahovala do práv sťažovateľa. Takisto racionálnym je vyjadrený právny názor najvyššieho súdu, ktorý aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu požadujúceho bezdôvodné obohatenie (resp. oboch sporových strán pre účely žaloby a vzájomnej žaloby) v rovine plnení poskytnutých a prijatých v kontexte zmluvných povinností vyplývajúcich sporovým stranám zo zmluvy viaže na status zmluvného účastníka záväzkovo-právneho vzťahu, t. j. zmluvy o prevádzke VEG, ktorej neplatnosť bola právoplatne určená.
32. K argumentácii sťažovateľa v druhom rade dopadajúceho na novšie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/8/2024 z 25. júna 2025, oslabujúceho jeho právnu istotu, ústavný súd uvádza, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia toto rozhodnutie najvyššieho súdu známe nebolo. Ústavný súd tak nemôže posúdiť skutočnosti, ktoré objektívne nemohol posúdiť a zohľadniť najvyšší súd pri rozhodovaní posudzovanej veci. Sťažovateľovi v druhom rade (napriek záväznému právnemu názoru vyjadrenému v kasačnom rozhodnutí) nič nebráni, aby v novom konaní poukazoval na súdne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, s ktorými by sa všeobecné súdy v zmysle zásady iura novit curia mali vysporiadať.
33. Na základe už uvedeného ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
34. Sťažovateľ v prvom rade v ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd odložil právoplatnosť sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v časti výroku, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku II a V a rozsudku krajského súdu, ktorý potvrdil správnosť výrokov II a V okresného súdu a vrátil vec mestskému súdu na ďalšie konanie a súčasne, aby sa mestský súd dočasne zdržal v konaní pod sp. zn. 85Cb/110/2025 vydania rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.
35. Ústavný súd poukazuje na to, že pozastavenie právoplatnosti je prípustné len pri dôvodoch zakladajúcich reálne, bezprostredné a konkrétne (dostatočne intenzívne) ohrozenie základných práv a slobôd, hrozbu značnej hospodárskej škody alebo iný vážny nenapraviteľný následok, pričom ústavný súd musí vyvažovať účinnú ochranu ústavnosti s požiadavkami právnej istoty, demokracie a prezumpcie ústavnosti. Cieľom takéhoto dočasného opatrenia je zaistiť poskytnutie efektívnej a účinnej ústavnej ochrany zo strany ústavného súdu v konaní o samotnej ústavnej sťažnosti. Ak je zrejmé, že v konkrétnom prípade existujú dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre nesplnenie podmienok konania alebo zjavnú neopodstatnenosť, v dôsledku čoho je vylúčené, aby jej po meritórnom prerokovaní bolo možné vyhovieť, neprichádza do úvahy ani to, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie (II. ÚS 218/2026). Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa v prvom rade je potrebné odmietnuť v celom rozsahu (bod 1 výroku uznesenia), preto neprichádzalo do úvahy, aby v časti návrhu na pozastavenie právoplatnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s uložením povinnosti mestskému súdu zdržať sa rozhodnutia do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu ústavnej sťažnosti vyhovel (bod 2 výroku uznesenia).
36. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2026
Peter Molnár
predseda senátu