Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 54/2017
PDF · 229.97 KB
No categories available
II. ÚS 54/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
, , zastúpenej advokátom JUDr. Michalom
Luknárom, Advokátska kancelária, Grösslingová 45, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Ncb 4/2015 z 31. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2015
doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Ncb 4/2015 z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 6. júla 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci spoločnosti MONAQ Leasing, a. s. (ďalej len
„žalobkyňa“), proti sťažovateľke ako žalovanej 1 a spoločnosti Office-assistance s. r. o., ako
žalovanej 2 (ďalej len „žalovaná 2“) požadovala žalobkyňa určiť, že 1. záložné právo
zriadené k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v obvode Okresného súdu Žiar nad Hronom
(ďalej len „okresný súd“) zaniklo; 2. pohľadávka sťažovateľky zo zmluvy o úvere
z 28. novembra 2005 v celom rozsahu zanikla; 3. pohľadávka žalovanej 2 zo zmluvy
o úvere z 31. októbra 2006 v celom rozsahu zanikla; 4. záložné práva sťažovateľky
k pohľadávkam žalobkyne registrované v Notárskom centrálnom registri záložných práv
29. novembra 2005 zanikli; 5. záložné práva žalovanej 2 k pohľadávkam žalobkyne
registrované v Notárskom centrálnom registri záložných práv 31. októbra 2006 zanikli.
Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 10 C 20/2013. Vzhľadom na to, že
sťažovateľka pri prvom úkone, ktorý jej patril, vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti
okresného súdu na prerokovanie žaloby v časti bodov 2 až 5 petitu, okresný súd v súlade
s ustanovením § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
platného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) skúmal aj všeobecnú miestnu príslušnosť.
Okresný súd dospel k názoru, že nie je miestne príslušný na konanie vo vzťahu k petitu
v bode 2 až 5 z dôvodu, že sťažovateľka, ale ani žalovaná 2 nemajú sídlo v obvode
okresného súdu a sťažovateľka včas vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti okresného
súdu. Okresný súd preto postúpil vec Okresnému súdu Bratislava I (v zmysle upovedomenia
o postúpení veci z 25. októbra 2014), kde bola vedená pod sp. zn. 37 Cb 138/2014.
V tejto súvislosti sťažovateľka zdôrazňuje, že v danom prípade nie je možné určiť
miestnu príslušnosť podľa § 11 ods. 2 OSP, pretože nejde o situáciu, keď je miestne
príslušných niekoľko súdov. Existencia viacerých miestne príslušných súdov môže totiž
prichádzať do úvahy len v prípade spoločenstva účastníkov (subjektívnej kumulácie podľa
§ 91 OSP) alebo miestnej príslušnosti danej na výber (§ 87 OSP). V predmetnej veci však
nejde o žiaden z uvedených prípadov.
Keďže Okresný súd Bratislava I svoju príslušnosť neuznal, vec predložil krajskému
súdu ako súdu nadriadenému, aby v spore o miestnu príslušnosť rozhodol.
2
Uznesením krajského súdu č. k. 3 Ncb 4/2015-356 z 31. marca 2015 bolo vyslovené,
že miestne príslušným súdom je okresný súd.
Sťažovateľka ďalej vyslovuje názor, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 89 OSP, pretože každý zo žalobných nárokov zodpovedajúcich bodom 1 až 5 petitu je
samostatným nárokom a týka sa inej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a žalobkyňou,
pričom na prerokovanie jednotlivých žalobných nárokov sú miestne príslušné rôzne súdy.
Skutočnosť, že okresný súd je miestne príslušný na prerokovanie žaloby v časti bodu 1
petitu, neznamená, že by mohol byť súčasne miestne príslušným aj na rozhodovanie sporov
týkajúcich sa existencie pohľadávok vzniknutých z úverových zmlúv a zo zmlúv o zriadení
záložného práva k pohľadávkam žalobkyne uzavretých medzi sťažovateľkou a žalobkyňou,
resp. že žalobkyňa by si mohla vybrať medzi okresným súdom (ako súdom miestne
príslušným na rozhodovanie o bode 1 petitu) a súdom miestne príslušným na rozhodovanie
o bodoch 2 až 5 petitu. Pritom navyše body 4 a 5 petitu sa netýkajú tých istých účastníkov
ako bod 1. Zároveň body 3, 4 a 5 skutkovo, ale ani vecne nesúvisia s bodom 1.
Sťažovateľka poukazuje aj na to, že okresný súd nemá právomoc prerokovať žalobu
v časti bodov 2 až 5 petitu, pretože na prerokovanie týchto sporov bola medzi
sťažovateľkou a žalobkyňou dohodnutá právomoc rozhodcovského súdu a sťažovateľka pri
svojom prvom úkone vzniesla aj námietku nedostatku právomoci okresného súdu na
prerokovanie žaloby v časti bodov 2 až 5 petitu. Okrem toho bolo potrebné konanie v časti
bodov 2 až 5 petitu zastaviť aj pre existenciu prekážky litispendencie, ktorú sťažovateľka
takisto namietla vo vyjadrení k žalobe. Žalobkyňa totiž podala žaloby s petitom totožným,
aký je uvedený v bodoch 2 až 5, aj na ďalšie súdy. Pri stotožnení sa s právnym posúdením
krajským súdom by vyplynul absurdný záver, že podaním totožných žalôb na viaceré súdy
by bola založená miestna príslušnosť všetkých týchto súdov na prerokovanie bodov 2 až 5
petitu. Takáto situácia by bola podľa sťažovateľky v absolútnom rozpore s princípom
právnej istoty.
Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Ncb 4/2015-356 z 31. marca 2015 nie je
prípustné odvolanie. Týmto uznesením je v zmysle § 105 ods. 3 OSP viazaný aj okresný
súd, ktorému uznesením krajského súdu bola vec postúpená. Je preto dôvodné
predpokladať, že sťažovateľka bez zrušenia tohto uznesenia bude neúspešná aj pri namietaní
nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu na prerokovanie bodov 2 až 5 petitu.
Keďže uznesenie neobsahuje ďalšie odôvodnenie, sťažovateľke nie je zrejmé, z akého
dôvodu krajský súd aplikoval ustanovenie § 89 OSP. Podľa názoru sťažovateľky krajský
súd nesprávnou aplikáciou tohto ustanovenia vylúčil ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku o všeobecnej miestnej príslušnosti, ktorú je súd povinný skúmať na základe
námietky účastníka vznesenej pri prvom úkone vo veci. Takéto rozhodnutie podporuje
špekulatívny postoj žalobkyne, ktorá podala rovnaké žaloby na viaceré súdy, a de facto to
znamená, že právo účastníka vzniesť námietku miestnej nepríslušnosti zostáva bez
akýchkoľvek právnych účinkov, resp. je mu takýmto postupom súdu odňaté jeho právo
namietať nedostatok miestnej príslušnosti súdu, ktorý si žalobca vyberie, hoci nejde
o miestnu príslušnosť danú na výber v zmysle § 87 OSP.
Sťažovateľka sa nestotožňuje s krajským súdom, pretože zo žaloby nepochybne
vyplýva, že každý z bodov 1 až 5 petitu je samostatným žalobným nárokom a žalobkyňa sa
na ich základe domáha, aby okresný súd o každom nároku rozhodol samostatným
určovacím výrokom. Sťažovateľka je toho názoru, že samotné podanie žaloby obsahujúce
viaceré žalobné nároky nemá za následok založenie miestnej príslušnosti súdu vo vzťahu
ku všetkým žalobným nárokom, ak by inak tento súd nebol príslušný na samotné
prerokovanie uplatnených nárokov. Obdobne to platí aj pri fakultatívnom spojení vecí
súdom podľa § 112 OSP, ktoré nie je možné v prípadoch, keď je potrebné vysloviť
nedostatok vecnej alebo miestnej príslušnosti a vec postúpiť inému súdu. V danej veci je na
konanie o bodoch 2 a 3 petitu miestne príslušný všeobecný súd sťažovateľky a na konanie
o bodoch 4 a 5 petitu je miestne príslušný všeobecný súd žalovanej 2. Krajský súd teda
rozhodol tak, že na konanie o bodoch 2 až 5 petitu určil miestne nepríslušný okresný súd,
čím porušil právo sťažovateľky na zákonného sudcu. Skutočnosť, že žalobkyňa podala
žalobu na miestne nepríslušnom súde, nemôže byť na ujmu práva sťažovateľky na
zákonného sudcu.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
4
„(i) Základné právo spoločnosti .(...), na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2015, sp. zn. 3Ncb/4/2015-356
porušené bolo.
(ii) Základné právo spoločnosti (...), na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2015, sp. zn. 3Ncb/4/2015-356
porušené bolo.
(iii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2015, sp. zn. 3Ncb/4/2015-
356 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
(iv) Spoločnosti .(...), priznáva náhradu trov zastúpenia v sume
355,73 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu
Sťažovateľa(...), do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľka žiada tiež o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd
odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. 3 Ncb 4/2015-356 z 31. marca 2015
a zároveň uložil okresnému súdu povinnosť vrátiť spisový materiál späť Okresnému súdu
Bratislava I až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Ncb 4/2015-356 z 31. marca 2015 vyplýva, že
„Vo veci vedenej na Okresnom súde v Bratislava I. v Bratislave pod sp.zn. 37 Cb 138/2014,
predtým na Okresnom súde Žiar nad Hronom, pod sp. zn. 10 C 20/2013 je miestne
príslušným súdom Okresný súd Žiar nad Hronom. (§ 88 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 89
O.s.p.).“.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
6
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 89
OSP, pretože každý zo žalobných nárokov zodpovedajúcich bodom 1 až 5 petitu je
samostatným nárokom a týka sa inej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a žalobkyňou,
pričom na prerokovanie jednotlivých žalobných nárokov sú miestne príslušné rôzne súdy.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na platné a účinné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, ktorých aplikácia vo veci prichádza do úvahy.
Podľa § 11 ods. 2 OSP ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na
ktoromkoľvek z nich.
Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému
návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 85 ods. 2 OSP všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v obvode
ktorého má právnická osoba sídlo.
Podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie
príslušný súd, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa konanie týka práva k nej, ak nie je
daná príslušnosť podľa písmena b).
Podľa § 89 OSP súd, ktorý je príslušný na konanie o určitej veci, je príslušný aj na
konanie o veciach s ňou spojených a o vzájomných návrhoch odporcu, s výnimkou vecí
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia, alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Podľa § 112 ods. 2 OSP ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na
spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú
vec vylúčiť na samostatné konanie.
Ďalej ústavný súd poukazuje na niektoré svoje zásadné stanoviská v súvislosti
so základným právom na zákonného sudcu.
Základné právo na zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú
podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú
nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie
jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola
zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy, a aby bol vylúčený –
pre rôzne dôvody a účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (I. ÚS 239/04, II. ÚS 510/2012).
Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp.
súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48
ods. 1 ústavy a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne
akceptovateľné (III. ÚS 116/06, II. ÚS 510/2012).
Samotná skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde a krajskom súde boli
ustálení ako zákonní sudcovia postupom podľa platného rozvrhu práce, nepostačuje
na záver o tom, že naozaj konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou podmienkou správneho
ustálenia osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej, resp. miestnej
príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom
vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle
čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
dohovoru (II. ÚS 283/09, II. ÚS 510/2012).
8
Ďalej je potrebné zaoberať sa otázkou ústavnej akceptovateľnosti tej skutočnosti, že
uznesenie krajského súdu č. k. 3 Ncb 4/2015-356 z 31. marca 2015 z formálneho hľadiska
obsahuje iba výrokovú časť, teda nie je v ňom osobitne začlenená časť uvádzajúca
odôvodnenie uznesenia. Pritom z výrokovej časti (okrem samotného výroku) vyplýva aj to,
že bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 1 písm. h) v spojení s § 89 OSP.
Táto časť výroku má podľa názoru ústavného súdu charakter odôvodnenia.
Sťažovateľka v tejto súvislosti v podanej sťažnosti uvádza, že uznesenie neobsahuje
„ďalšie odôvodnenie“, a preto nie je zrejmé, z akého dôvodu krajský súd aplikoval
Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi už viackrát zaoberal ústavnou
akceptovateľnosťou takých rozhodnutí všeobecných súdov o otázkach príslušnosti, ktoré
neobsahovali odôvodnenie. Stanoviská senátov ústavného súdu v tejto otázke sa výrazným
spôsobom rozchádzajú. Vzhľadom na to prebehlo konanie podľa § 6 zákona o ústavnom
súde, ktorého cieľom bolo zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného
súdu.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2013-21 z 13. februára 2013, ktorým bol
návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov zamietnutý, pretože žiadna
z navrhovaných alternatív nezískala nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých sudcov, možno
zistiť, že v zásade ide o dve rozdielne stanoviská.
Podľa jedného stanoviska absencia odôvodnenia uznesenia o miestnej príslušnosti
nesignalizuje také porušenie základných práv, ktorého intenzita (vzhľadom na inak správne
rozhodnutie) si vyžaduje zo strany ústavného súdu potrebu v tejto otázke autoritatívne
rozhodnúť. Aj keď príslušné uznesenie explicitne neobsahovalo dôvody, avšak bolo
z vecného hľadiska preskúmateľné a bola zistená jeho vecná správnosť, nie je daná potrebná
ústavnoprávna intenzita pre zásah ústavného súdu (napr. III. ÚS 228/06).
Podľa druhého stanoviska musí byť rozhodnutie nadriadeného súdu o založení
miestnej príslušnosti podľa § 105 ods. 3 OSP aspoň stručne odôvodnené, pričom absenciu
odôvodnenia uznesenia nadriadeného súdu o založení miestnej príslušnosti nemožno
nahradiť odôvodnením ústavného súdu, pretože by to znamenalo prekročenie právomocí
ústavného súdu (IV. ÚS 57/2012).
Nemožno mať väčšie pochybnosti o tom, že z ústavnoprávneho hľadiska prísnejšie
podmienky kladie už uvedené druhé stanovisko, podľa ktorého uznesenie o miestnej
príslušnosti v zásade musí byť odôvodnené, a to aspoň stručne.
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu č. k. 3 Ncb 4/2015-356
z 31. marca 2015 spĺňa podmienku stručného odôvodnenia tým, že poukazuje na
ustanovenie § 88 ods. 1 písm. h) v spojení s ustanovením § 89 OSP. Bod 1 petitu žaloby sa
nepochybne týka práva k nehnuteľnosti, a keďže sporná nehnuteľnosť leží v územnom
obvode okresného súdu, treba za miestne príslušný považovať v tomto bode okresný súd.
Vzhľadom na to, že s konaním týkajúcim sa práva k nehnuteľnosti sú spojené aj konania
o ďalších veciach, v zmysle § 89 OSP treba okresný súd považovať za miestne príslušný aj
na konanie o týchto ďalších veciach, teda s ohľadom na body 2 až 5 petitu.
Možno uzavrieť, že v danom prípade z nesporných skutkových okolností a z poukazu
na príslušné zákonné ustanovenia bolo možné utvoriť si dostatočný obraz o dôvodoch, ktoré
viedli krajský súd k jeho rozhodnutiu. Na tomto závere nič nemôže meniť skutočnosť, že
uznesenie krajského súdu z formálneho hľadiska nemalo v sebe osobitnú časť obsahujúcu
odôvodnenie, keďže odôvodnenie bolo včlenené do výrokovej časti uznesenia.
Pri skúmaní vecnej správnosti uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
krajský súd vychádzal z doslovného znenia ustanovenia § 89 OSP zakladajúceho miestnu
príslušnosť jedného súdu v konaní o viacerých (spojených) veciach. Rovnaký záver možno
vyvodiť aj z doslovného znenia ustanovenia § 11 ods. 2 OSP.
10
Sťažovateľ zastáva v danej otázke odlišný výklad, keďže podľa jeho názoru aplikácia
§ 89 a § 11 ods. 2 OSP v danom prípade neprichádza do úvahy.
Z knižnej publikácie Občanský soudní řád. Komentář. I. díl, s. 141, spracovanej
autorským kolektívom vedeným JUDr. Vlastimilom Handlom, CSc., a JUDr. Josefom
Rubešom, vydanej vydavateľstvom Panorama Praha v roku 1985 v súvislosti s ustanovením
§ 11 ods. 2 OSP vyplývajú nasledovné názory:
„Odsek 2 rieši prípady, kedy právna úprava zákonnej miestnej príslušnosti umožňuje
určenie niekoľkých súdov ako súdov príslušných. V takom prípade je možné konanie
vykonať na ktoromkoľvek z nich. Ide tak o prípady všeobecnej miestnej príslušnosti (§ 84 –
86), ak je v tej istej veci niekoľko odporcov s rozdielnym všeobecným súdom, tak o prípady
osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber (§ 87), alebo prípady spojenia vecí na jedno
konanie (§ 89). Voľba medzi niekoľkými príslušnými súdmi prináleží spravidla
navrhovateľovi; voľbu vykoná už podaním návrhu na začatie konania na zvolenom súde.“
V tej istej publikácii sa k ustanoveniu § 89 OSP uvádza (s. 392):
„Ustanovenie § 89 zakladá z dôvodov účelnosti a hospodárnosti konania osobitnú
miestnu príslušnosť na konanie o veciach spojených a na konanie o vzájomných návrhoch
odporcu. Túto príslušnosť upravuje tak, že súd príslušný na prejednanie určitej veci (bez
ohľadu na to, či všeobecný alebo daný na výber) je zároveň príslušný na prejednanie vecí
spojených a na prejednanie vzájomnej žaloby. Táto osobitná príslušnosť ostáva zachovaná
i vtedy, keď odpadnú dôvody na spojenie vecí a súd bude naďalej konať oddelene (§ 11
ods. 1).“
Z knižnej publikácie Občiansky súdny poriadok. Komentár. I. diel, spracovanej
autorským kolektívom vedeným JUDr. Markom Števčekom, PhD., vydanej vydavateľstvom
C. H. BECK v roku 2009 na s. 33 v súvislosti s ustanovením § 11 ods. 2 OSP vyplývajú
nasledovné názory:
„Existencia viacerých miestne príslušných súdov môže prichádzať do úvahy
v prípade spoločenstva účastníkov (subjektívnej kumulácie podľa § 91) alebo miestnej
príslušnosti danej na výber podľa § 87. Zákonná zásada, že sa môže konať na ktoromkoľvek
z viacerých miestne príslušných súdov, dáva žalobcovi právo rozhodnúť sa, na ktorý súd
žalobu podá. Závisí iba od voľby žalobcu, ktorú nemusí nijako odôvodňovať. Vyberať tak
môže len spomedzi súdov, ktoré sú na dané konanie miestne príslušné podľa zákonných
kritérií. Právo voľby žalobcu medzi viacerými miestne príslušnými súdmi neexistuje vtedy,
ak by sa voľbou obišli ustanovenia o výlučnej miestnej príslušnosti podľa § 88.“
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že kým prvá skupina autorov zastáva
stanovisko zhodné s krajským súdom, zatiaľ druhá skupina vyjadruje skôr názor
prezentovaný sťažovateľkou.
Podľa názoru ústavného súdu výklady dotknutých ustanovení v napadnutom uznesení
sa javia ako možné a ústavne konformné. Z toho zároveň vyplýva, že ústavný súd nemá
dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť, keďže tieto nie sú arbitrárne, ale ani zjavne
neodôvodnené. Okolnosť, že sťažovateľka má na vec iný názor, neznamená sama osebe bez
ďalšieho porušenie označených práv.
Ústavnoprávnu akceptovateľnosť výkladu zastávaného krajským súdom podporuje aj
ustanovenie § 112 ods. 2 OSP, z ktorého vyplýva právo navrhovateľa spojiť v návrhu na
začatie konania viacero vecí. Dôvodom, pre ktorý konajúci všeobecný súd nemusí takéto
spojenie vecí akceptovať, je, že sa veci na spojenie nehodia, a v takomto prípade môže
všeobecný súd niektorú vec vylúčiť na osobitné konanie. Dôvodom, pre ktorý by
navrhovateľ nemohol veci spojiť, nie je teda skutočnosť, že v jednotlivých veciach
prichádza do úvahy odlišná miestna príslušnosť. Výnimku by tvoril, samozrejme, prípad,
v ktorom by navrhovateľ napríklad uplatnil aj právo týkajúce sa nehnuteľnosti, avšak žalobu
by nepodal na súde, v obvode ktorého sa nehnuteľnosť nachádza.
Na uvedených záveroch nič nemôžu zmeniť tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorých
vo vzťahu k niektorým bodom petitu žaloby nie je daná právomoc súdu (táto patrí podľa
sťažovateľky rozhodcovskému súdu), resp. boli podané viaceré žaloby obsahujúce body 2
až 5 petitu na rôznych všeobecných súdoch.
12
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2017