Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 54/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, , zastúpenej advokátom JUDr. Michalom

Luknárom, Advokátska kancelária, Grösslingová 45, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia , Listiny základných práv

a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2015

doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 6. júla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci spoločnosti MONAQ Leasing, a. s. (ďalej len

„žalobkyňa“), proti sťažovateľke ako žalovanej 1 a spoločnosti Office-assistance s. r. o., ako

žalovanej 2 (ďalej len „žalovaná 2“) požadovala žalobkyňa určiť, že 1. záložné právo

zriadené k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v obvode Okresného súdu Žiar nad Hronom

(ďalej len „okresný súd“) zaniklo; 2. pohľadávka sťažovateľky zo zmluvy o úvere

z 28. novembra 2005 v celom rozsahu zanikla; 3. pohľadávka žalovanej 2 zo zmluvy

o úvere z 31. októbra 2006 v celom rozsahu zanikla; 4. záložné práva sťažovateľky

k pohľadávkam žalobkyne registrované v Notárskom centrálnom registri záložných práv

29. novembra 2005 zanikli; 5. záložné práva žalovanej 2 k pohľadávkam žalobkyne

registrované v Notárskom centrálnom registri záložných práv 31. októbra 2006 zanikli.

Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. . Vzhľadom na to, že

sťažovateľka pri prvom úkone, ktorý jej patril, vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti

okresného súdu na prerokovanie žaloby v časti bodov 2 až 5 petitu, okresný súd v súlade

s ustanovením v znení neskorších predpisov

platného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) skúmal aj všeobecnú miestnu príslušnosť.

Okresný súd dospel k názoru, že nie je miestne príslušný na konanie vo vzťahu k petitu

v bode 2 až 5 z dôvodu, že sťažovateľka, ale ani žalovaná 2 nemajú sídlo v obvode

okresného súdu a sťažovateľka včas vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti okresného

súdu. Okresný súd preto postúpil vec Okresnému súdu Bratislava I (v zmysle upovedomenia

o postúpení veci z 25. októbra 2014), kde bola vedená pod sp. zn. .

V tejto súvislosti sťažovateľka zdôrazňuje, že v danom prípade nie je možné určiť

miestnu príslušnosť podľa , pretože nejde o situáciu, keď je miestne

príslušných niekoľko súdov. Existencia viacerých miestne príslušných súdov môže totiž

prichádzať do úvahy len v prípade spoločenstva účastníkov (subjektívnej kumulácie podľa

) alebo miestnej príslušnosti danej na výber ( ). V predmetnej veci však

nejde o žiaden z uvedených prípadov.

Keďže Okresný súd Bratislava I svoju príslušnosť neuznal, vec predložil krajskému

súdu ako súdu nadriadenému, aby v spore o miestnu príslušnosť rozhodol.

2

Uznesením krajského súdu č. k. -356 z 31. marca 2015 bolo vyslovené,

že miestne príslušným súdom je okresný súd.

Sťažovateľka ďalej vyslovuje názor, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie

, pretože každý zo žalobných nárokov zodpovedajúcich bodom 1 až 5 petitu je

samostatným nárokom a týka sa inej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a žalobkyňou,

pričom na prerokovanie jednotlivých žalobných nárokov sú miestne príslušné rôzne súdy.

Skutočnosť, že okresný súd je miestne príslušný na prerokovanie žaloby v časti bodu 1

petitu, neznamená, že by mohol byť súčasne miestne príslušným aj na rozhodovanie sporov

týkajúcich sa existencie pohľadávok vzniknutých z úverových zmlúv a zo zmlúv o zriadení

záložného práva k pohľadávkam žalobkyne uzavretých medzi sťažovateľkou a žalobkyňou,

resp. že žalobkyňa by si mohla vybrať medzi okresným súdom (ako súdom miestne

príslušným na rozhodovanie o bode 1 petitu) a súdom miestne príslušným na rozhodovanie

o bodoch 2 až 5 petitu. Pritom navyše body 4 a 5 petitu sa netýkajú tých istých účastníkov

ako bod 1. Zároveň body 3, 4 a 5 skutkovo, ale ani vecne nesúvisia s bodom 1.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že okresný súd nemá právomoc prerokovať žalobu

v časti bodov 2 až 5 petitu, pretože na prerokovanie týchto sporov bola medzi

sťažovateľkou a žalobkyňou dohodnutá právomoc rozhodcovského súdu a sťažovateľka pri

svojom prvom úkone vzniesla aj námietku nedostatku právomoci okresného súdu na

prerokovanie žaloby v časti bodov 2 až 5 petitu. Okrem toho bolo potrebné konanie v časti

bodov 2 až 5 petitu zastaviť aj pre existenciu prekážky litispendencie, ktorú sťažovateľka

takisto namietla vo vyjadrení k žalobe. Žalobkyňa totiž podala žaloby s petitom totožným,

aký je uvedený v bodoch 2 až 5, aj na ďalšie súdy. Pri stotožnení sa s právnym posúdením

krajským súdom by vyplynul absurdný záver, že podaním totožných žalôb na viaceré súdy

by bola založená miestna príslušnosť všetkých týchto súdov na prerokovanie bodov 2 až 5

petitu. Takáto situácia by bola podľa sťažovateľky v absolútnom rozpore s princípom

právnej istoty.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. -356 z 31. marca 2015 nie je

prípustné odvolanie. Týmto uznesením je v zmysle viazaný aj okresný

súd, ktorému uznesením krajského súdu bola vec postúpená. Je preto dôvodné

predpokladať, že sťažovateľka bez zrušenia tohto uznesenia bude neúspešná aj pri namietaní

nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu na prerokovanie bodov 2 až 5 petitu.

Keďže uznesenie neobsahuje ďalšie odôvodnenie, sťažovateľke nie je zrejmé, z akého

dôvodu krajský súd aplikoval ustanovenie . Podľa názoru sťažovateľky krajský

súd nesprávnou aplikáciou tohto ustanovenia vylúčil ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku o všeobecnej miestnej príslušnosti, ktorú je súd povinný skúmať na základe

námietky účastníka vznesenej pri prvom úkone vo veci. Takéto rozhodnutie podporuje

špekulatívny postoj žalobkyne, ktorá podala rovnaké žaloby na viaceré súdy, a de facto to

znamená, že právo účastníka vzniesť námietku miestnej nepríslušnosti zostáva bez

akýchkoľvek právnych účinkov, resp. je mu takýmto postupom súdu odňaté jeho právo

namietať nedostatok miestnej príslušnosti súdu, ktorý si žalobca vyberie, hoci nejde

o miestnu príslušnosť danú na výber v zmysle .

Sťažovateľka sa nestotožňuje s krajským súdom, pretože zo žaloby nepochybne

vyplýva, že každý z bodov 1 až 5 petitu je samostatným žalobným nárokom a žalobkyňa sa

na ich základe domáha, aby okresný súd o každom nároku rozhodol samostatným

určovacím výrokom. Sťažovateľka je toho názoru, že samotné podanie žaloby obsahujúce

viaceré žalobné nároky nemá za následok založenie miestnej príslušnosti súdu vo vzťahu

ku všetkým žalobným nárokom, ak by inak tento súd nebol príslušný na samotné

prerokovanie uplatnených nárokov. Obdobne to platí aj pri fakultatívnom spojení vecí

súdom podľa , ktoré nie je možné v prípadoch, keď je potrebné vysloviť

nedostatok vecnej alebo miestnej príslušnosti a vec postúpiť inému súdu. V danej veci je na

konanie o bodoch 2 a 3 petitu miestne príslušný všeobecný súd sťažovateľky a na konanie

o bodoch 4 a 5 petitu je miestne príslušný všeobecný súd žalovanej 2. Krajský súd teda

rozhodol tak, že na konanie o bodoch 2 až 5 petitu určil miestne nepríslušný okresný súd,

čím porušil právo sťažovateľky na zákonného sudcu. Skutočnosť, že žalobkyňa podala

žalobu na miestne nepríslušnom súde, nemôže byť na ujmu práva sťažovateľky na

zákonného sudcu.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

4

„(i) Základné právo spoločnosti .(...), na zákonného sudcu podľa

a Listiny základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2015, sp. zn. -356

porušené bolo.

(ii) Základné právo spoločnosti (...), na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2015, sp. zn. -356

porušené bolo.

(iii) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2015, sp. zn. 3Ncb/4/2015-

356 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

(iv) Spoločnosti .(...), priznáva náhradu trov zastúpenia v sume

355,73 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu

Sťažovateľa(...), do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka žiada tiež o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. -356 z 31. marca 2015

a zároveň uložil okresnému súdu povinnosť vrátiť spisový materiál späť Okresnému súdu

Bratislava I až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -356 z 31. marca 2015 vyplýva, že

„Vo veci vedenej na Okresnom súde v Bratislava I. v Bratislave pod sp.zn. ,

predtým na Okresnom súde Žiar nad Hronom, pod sp. zn. je miestne

príslušným súdom Okresný súd Žiar nad Hronom. (§ 88 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 89

).“.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

6

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 89

, pretože každý zo žalobných nárokov zodpovedajúcich bodom 1 až 5 petitu je

samostatným nárokom a týka sa inej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a žalobkyňou,

pričom na prerokovanie jednotlivých žalobných nárokov sú miestne príslušné rôzne súdy.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na platné a účinné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku, ktorých aplikácia vo veci prichádza do úvahy.

Podľa ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na

ktoromkoľvek z nich.

Podľa na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému

návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v obvode

ktorého má právnická osoba sídlo.

Podľa namiesto všeobecného súdu odporcu je na konanie

príslušný súd, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, ak sa konanie týka práva k nej, ak nie je

daná príslušnosť podľa písmena b).

Podľa súd, ktorý je príslušný na konanie o určitej veci, je príslušný aj na

konanie o veciach s ňou spojených a o vzájomných návrhoch odporcu, s výnimkou vecí

uvedených v .

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia, alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Podľa ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na

spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú

vec vylúčiť na samostatné konanie.

Ďalej ústavný súd poukazuje na niektoré svoje zásadné stanoviská v súvislosti

so základným právom na zákonného sudcu.

Základné právo na zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú

podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú

nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie

jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola

zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy, a aby bol vylúčený –

pre rôzne dôvody a účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (, ).

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp.

súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48

ods. 1 a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne

akceptovateľné (, ).

Samotná skutočnosť, že sudcovia konajúci na okresnom súde a krajskom súde boli

ustálení ako zákonní sudcovia postupom podľa platného rozvrhu práce, nepostačuje

na záver o tom, že naozaj konali ako zákonní sudcovia. Prvoradou podmienkou správneho

ustálenia osoby zákonného sudcu je totiž správne ustálenie vecnej, resp. miestnej

príslušnosti konajúceho súdu. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom

vecne a miestne príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle

, resp. nezávislým a nestranným sudcom podľa prvej vety

dohovoru (, ).

8

Ďalej je potrebné zaoberať sa otázkou ústavnej akceptovateľnosti tej skutočnosti, že

uznesenie krajského súdu č. k. -356 z 31. marca 2015 z formálneho hľadiska

obsahuje iba výrokovú časť, teda nie je v ňom osobitne začlenená časť uvádzajúca

odôvodnenie uznesenia. Pritom z výrokovej časti (okrem samotného výroku) vyplýva aj to,

že bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie v spojení s .

Táto časť výroku má podľa názoru ústavného súdu charakter odôvodnenia.

Sťažovateľka v tejto súvislosti v podanej sťažnosti uvádza, že uznesenie neobsahuje

„ďalšie odôvodnenie“, a preto nie je zrejmé, z akého dôvodu krajský súd aplikoval

ustanovenie .

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi už viackrát zaoberal ústavnou

akceptovateľnosťou takých rozhodnutí všeobecných súdov o otázkach príslušnosti, ktoré

neobsahovali odôvodnenie. Stanoviská senátov ústavného súdu v tejto otázke sa výrazným

spôsobom rozchádzajú. Vzhľadom na to prebehlo konanie podľa § 6 zákona o ústavnom

súde, ktorého cieľom bolo zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného

súdu.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. PLz. -21 z 13. februára 2013, ktorým bol

návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov zamietnutý, pretože žiadna

z navrhovaných alternatív nezískala nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých sudcov, možno

zistiť, že v zásade ide o dve rozdielne stanoviská.

Podľa jedného stanoviska absencia odôvodnenia uznesenia o miestnej príslušnosti

nesignalizuje také porušenie základných práv, ktorého intenzita (vzhľadom na inak správne

rozhodnutie) si vyžaduje zo strany ústavného súdu potrebu v tejto otázke autoritatívne

rozhodnúť. Aj keď príslušné uznesenie explicitne neobsahovalo dôvody, avšak bolo

z vecného hľadiska preskúmateľné a bola zistená jeho vecná správnosť, nie je daná potrebná

ústavnoprávna intenzita pre zásah ústavného súdu (napr. ).

Podľa druhého stanoviska musí byť rozhodnutie nadriadeného súdu o založení

miestnej príslušnosti podľa aspoň stručne odôvodnené, pričom absenciu

odôvodnenia uznesenia nadriadeného súdu o založení miestnej príslušnosti nemožno

nahradiť odôvodnením ústavného súdu, pretože by to znamenalo prekročenie právomocí

ústavného súdu ().

Nemožno mať väčšie pochybnosti o tom, že z ústavnoprávneho hľadiska prísnejšie

podmienky kladie už uvedené druhé stanovisko, podľa ktorého uznesenie o miestnej

príslušnosti v zásade musí byť odôvodnené, a to aspoň stručne.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu č. k. -356

z 31. marca 2015 spĺňa podmienku stručného odôvodnenia tým, že poukazuje na

ustanovenie v spojení s ustanovením . Bod 1 petitu žaloby sa

nepochybne týka práva k nehnuteľnosti, a keďže sporná nehnuteľnosť leží v územnom

obvode okresného súdu, treba za miestne príslušný považovať v tomto bode okresný súd.

Vzhľadom na to, že s konaním týkajúcim sa práva k nehnuteľnosti sú spojené aj konania

o ďalších veciach, v zmysle treba okresný súd považovať za miestne príslušný aj

na konanie o týchto ďalších veciach, teda s ohľadom na body 2 až 5 petitu.

Možno uzavrieť, že v danom prípade z nesporných skutkových okolností a z poukazu

na príslušné zákonné ustanovenia bolo možné utvoriť si dostatočný obraz o dôvodoch, ktoré

viedli krajský súd k jeho rozhodnutiu. Na tomto závere nič nemôže meniť skutočnosť, že

uznesenie krajského súdu z formálneho hľadiska nemalo v sebe osobitnú časť obsahujúcu

odôvodnenie, keďže odôvodnenie bolo včlenené do výrokovej časti uznesenia.

Pri skúmaní vecnej správnosti uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

krajský súd vychádzal z doslovného znenia ustanovenia zakladajúceho miestnu

príslušnosť jedného súdu v konaní o viacerých (spojených) veciach. Rovnaký záver možno

vyvodiť aj z doslovného znenia ustanovenia .

10

Sťažovateľ zastáva v danej otázke odlišný výklad, keďže podľa jeho názoru aplikácia

a v danom prípade neprichádza do úvahy.

Z knižnej publikácie Občanský soudní řád. Komentář. I. díl, s. 141, spracovanej

autorským kolektívom vedeným JUDr. Vlastimilom Handlom, CSc., a JUDr. Josefom

Rubešom, vydanej vydavateľstvom Panorama Praha v roku 1985 v súvislosti s ustanovením

vyplývajú nasledovné názory:

„Odsek 2 rieši prípady, kedy právna úprava zákonnej miestnej príslušnosti umožňuje

určenie niekoľkých súdov ako súdov príslušných. V takom prípade je možné konanie

vykonať na ktoromkoľvek z nich. Ide tak o prípady všeobecnej miestnej príslušnosti (§ 84 –

86), ak je v tej istej veci niekoľko odporcov s rozdielnym všeobecným súdom, tak o prípady

osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber (§ 87), alebo prípady spojenia vecí na jedno

konanie (§ 89). Voľba medzi niekoľkými príslušnými súdmi prináleží spravidla

navrhovateľovi; voľbu vykoná už podaním návrhu na začatie konania na zvolenom súde.“

V tej istej publikácii sa k ustanoveniu uvádza (s. 392):

„Ustanovenie § 89 zakladá z dôvodov účelnosti a hospodárnosti konania osobitnú

miestnu príslušnosť na konanie o veciach spojených a na konanie o vzájomných návrhoch

odporcu. Túto príslušnosť upravuje tak, že súd príslušný na prejednanie určitej veci (bez

ohľadu na to, či všeobecný alebo daný na výber) je zároveň príslušný na prejednanie vecí

spojených a na prejednanie vzájomnej žaloby. Táto osobitná príslušnosť ostáva zachovaná

i vtedy, keď odpadnú dôvody na spojenie vecí a súd bude naďalej konať oddelene (§ 11

ods. 1).“

Z knižnej publikácie . Komentár. I. diel, spracovanej

autorským kolektívom vedeným JUDr. Markom Števčekom, PhD., vydanej vydavateľstvom

C. H. BECK v roku 2009 na s. 33 v súvislosti s ustanovením vyplývajú

nasledovné názory:

„Existencia viacerých miestne príslušných súdov môže prichádzať do úvahy

v prípade spoločenstva účastníkov (subjektívnej kumulácie podľa § 91) alebo miestnej

príslušnosti danej na výber podľa § 87. Zákonná zásada, že sa môže konať na ktoromkoľvek

z viacerých miestne príslušných súdov, dáva žalobcovi právo rozhodnúť sa, na ktorý súd

žalobu podá. Závisí iba od voľby žalobcu, ktorú nemusí nijako odôvodňovať. Vyberať tak

môže len spomedzi súdov, ktoré sú na dané konanie miestne príslušné podľa zákonných

kritérií. Právo voľby žalobcu medzi viacerými miestne príslušnými súdmi neexistuje vtedy,

ak by sa voľbou obišli ustanovenia o výlučnej miestnej príslušnosti podľa § 88.“

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že kým prvá skupina autorov zastáva

stanovisko zhodné s krajským súdom, zatiaľ druhá skupina vyjadruje skôr názor

prezentovaný sťažovateľkou.

Podľa názoru ústavného súdu výklady dotknutých ustanovení v napadnutom uznesení

sa javia ako možné a ústavne konformné. Z toho zároveň vyplýva, že ústavný súd nemá

dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť, keďže tieto nie sú arbitrárne, ale ani zjavne

neodôvodnené. Okolnosť, že sťažovateľka má na vec iný názor, neznamená sama osebe bez

ďalšieho porušenie označených práv.

Ústavnoprávnu akceptovateľnosť výkladu zastávaného krajským súdom podporuje aj

ustanovenie , z ktorého vyplýva právo navrhovateľa spojiť v návrhu na

začatie konania viacero vecí. Dôvodom, pre ktorý konajúci všeobecný súd nemusí takéto

spojenie vecí akceptovať, je, že sa veci na spojenie nehodia, a v takomto prípade môže

všeobecný súd niektorú vec vylúčiť na osobitné konanie. Dôvodom, pre ktorý by

navrhovateľ nemohol veci spojiť, nie je teda skutočnosť, že v jednotlivých veciach

prichádza do úvahy odlišná miestna príslušnosť. Výnimku by tvoril, samozrejme, prípad,

v ktorom by navrhovateľ napríklad uplatnil aj právo týkajúce sa nehnuteľnosti, avšak žalobu

by nepodal na súde, v obvode ktorého sa nehnuteľnosť nachádza.

Na uvedených záveroch nič nemôžu zmeniť tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorých

vo vzťahu k niektorým bodom petitu žaloby nie je daná právomoc súdu (táto patrí podľa

sťažovateľky rozhodcovskému súdu), resp. boli podané viaceré žaloby obsahujúce body 2

až 5 petitu na rôznych všeobecných súdoch.

12

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2017