Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 43/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Romanom Frnčom, Uralská 11, Košice, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v exekučnom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -52

z 28. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -52 z 28. októbra 2016

(ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 28. októbra 2016“ alebo „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. sa oprávnený z exekúcie domáha proti sťažovateľovi

ako povinnému z exekúcie zaplatenia sumy 4 970,07 € s príslušenstvom z titulu vrátenia

úveru, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu

č. k. -81 zo 4. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu

zo 4. septembra 2012“ alebo „exekučný titul“). Okresný súd napadnutým uznesením

z 28. októbra 2016 rozhodol v tomto exekučnom konaní o námietkach sťažovateľa

proti exekúcii a jeho návrhu na povolenie odkladu exekúcie tak, že ich zamietol.

3. Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa neho

nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery okresného súdu v napadnutom uznesení

a nezákonné vedenie exekučného konania proti nemu.

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii obdobne ako v námietkach proti

exekúcii uvádza, že podľa neho je namietané exekučné konanie proti nemu vedené

na základe exekučného titulu (rozsudku okresného súdu zo 4. septembra 2012), ktorý

nemohol nadobudnúť právoplatnosť, keďže mu nebol doručený, a doručenie okresným

súdom ustanovenému opatrovníkovi (z dôvodu nezistenia miesta jeho pobytu v základnom

konaní) považuje za neúčinné. Neúčinnosť doručenia exekučného titulu opatrovníkovi vidí

sťažovateľ v tom, že opatrovníka mu okresný súd v základnom konaní ustanovil v rozpore

s ustanovením , keď bez zisťovania okruhu jeho

blízkych osôb a prioritného ustanovenia opatrovníka z pomedzi týchto osôb za opatrovníka

ustanovil zamestnanca okresného súdu. Sťažovateľ zdôraznil, že okresným súdom

ustanovený opatrovník v základnom konaní nevykonal žiadne úkony na obranu jeho práv

a dokonca nepodal ani odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 4. septembra 2012.

5. Podľa sťažovateľa sa okresný súd nevysporiadal správne a dostatočne ani s jeho

návrhom na odklad exekúcie, keď tento zamietol podľa sťažovateľa bez náležitého

odôvodnenia a vysporiadania sa so sťažovateľom uvádzanými dôvodmi.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv

(základného práva na ochranu vlastníctva podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. , zrušil uznesenie okresného súdu z 28. októbra 2016 a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konania a priznal mu náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

13. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

14. Ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté

uznesenie okresného súdu v spojení s jeho postupom z hľadiska sťažovateľom namietanej

nezákonnosti vedenia exekučného konania pre neexistenciu právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu a konštatuje, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa je totožná s jeho

argumentáciou v námietkach proti exekúcii a s touto jeho argumentáciou sa ústavne

udržateľným spôsobom vysporiadal samotný okresný súd, ktorý sa relevantne vysporiadal

so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil,

keď uviedol:

„... exekučný súd... nechal si pripojiť... spis, pod ktorým bolo vedené pôvodne

konanie, výsledkom ktorého bolo vydanie rozsudku, ktorý je v tomto konaní exekučným

titulom. ...

Po preskúmaní uvedeného spisu mal exekučný sud za preukázané, že v pôvodnom

konaní nebolo možné žalovanému (v tomto konaní povinnému) doručiť písomnosti na

adresu jeho trvalého pobytu, nakoľko na danej adrese sa žalovaný nezdržiaval, resp.

zásielky sa vrátili späť s poznámkou poštového doručovateľa, že adresát je neznámi.

Následne po neúspešnom vykonaní šetrenia pobytu žalovaného, súd… ustanovil

žalovanému… opatrovníka a to zamestnanca Okresného súdu Košice-okolie

. … rozsudok bol doručovaný účastníkom konania a ustanovenému opatrovníkovi

žalovaného. ...

Exekučný súd preskúmal doručovanie a zistil, že v spise sa nachádzajú poštové

doručenky preukazujúce prevzatie predmetného rozsudku. … Proti danému rozhodnutiu

nebol podaný opravný prostriedok a preto predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť...

a vykonateľnosť…

Nakoľko sa v prípade povinného jedná o fyzickú osobu, v prípade neúspešného

doručenia súdnej zásielky v tomto prípade – rozsudku, je súd v zmysle ust. § 29 ods. 2

O. s. p /pozn. povinný/ ustanoviť opatrovníka. Zároveň súd poukazuje aj na novú úpravu

, že v tomto Civilnom sporovom konaní táto formulácia opatrovníka nemá ekvivalent,

nakoľko bola zavedená striktná zásada, že každý si má strážiť svoj pobyt, odpadol dôvod

ustanovovať opatrovníka osobe, ktorej pobyt nie je známy. ...

Nakoľko povinným namietané skutočnosti sú preukázané v súdnom spise,

preskúmaním, ktorého má exekučný súd za preukázané, že procesný postup bol dodržaný

a vykonaný v zmysle citovaných zákonných ustanovení, je teda preukázané, že povinným

namietané skutočnosti sú nedôvodné. Predmetný exekučný titul nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť v súlade s právnymi predpismi a preto exekučný súd nemá dôvod ho

spochybňovať. ...

Povinný vo svojom podaní nepreukázal žiadne dôkazy, na základe ktorých by bolo

možné preskúmať jeho podanie. Nakoľko je však exekučný súd v danom štádiu viazaný

právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, súd nemôže predmetné rozhodnutie,

na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, spochybniť bez priameho dôkazu, ktorý by

preukázal nevykonateľnosť exekučného titulu, resp. neprípustnosť vykonania exekúcie. ...“

15. Okresný súd v napadnutom uznesení sťažovateľovi taktiež zrozumiteľne

vysvetlil, že exekučný súd nie je opravnou inštanciou, ktorá by mala v právomoci naprávať

prípadné pochybenia v základnom konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul,

a predmetom exekučného konania je len nútený výkon právoplatného a vykonateľného,

t. j. v exekučnom konaní už nemenného exekučného titulu.

16. Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie svojich práv aj v zamietnutí jeho návrhu

na odklad exekúcie z dôvodu podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku napadnutým

uznesením z 28. októbra 2016, ústavný súd konštatuje, že pre využitie zákonnej možnosti

exekučného súdu povoliť odklad exekúcie vedenej proti fyzickej osobe podľa § 56 ods. 1

Exekučného poriadku je nevyhnutné súčasné preukázanie niekoľkých rozhodných

skutočností. Preto len samotné sťažovateľom tvrdené (a podľa sťažovateľa aj rozhodnutím

preukázané) priznanie dávok v hmotnej núdzi samo osebe zjavne nie je skutočnosťou,

ktorá bez ďalšieho môže odôvodňovať vyhovenie návrhu na odklad exekúcie. Vzhľadom

na uvedené ani v prípade objektivizovania tvrdenia sťažovateľa, že okresný súd v rozpore

s obsahom spisu v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza nepredloženie rozhodnutia

o priznaní dávok v hmotnej núdzi, by uvedená nepresnosť nebola spôsobilá založiť možnosť

namietaného porušenia sťažovateľom označených práv. Ústavný súd zdôrazňuje,

že sťažovateľovi nič nebráni, aby sa opakovane domáhal povolenia odkladu exekúcie, ak sa

domnieva, že podmienky na odklad sú dané a tieto vie exekučnému súdu uviesť aj

preukázať.

17. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla zakladať dôvod

na zásah do napadnutého uznesenia okresného súdu z 28. októbra 2016 v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v , a nezistil možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením okresného súdu ani jeho postupom,

odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2017