Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 80/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti DSC, a. s., Slávičie údolie 106, Bratislava, zastúpenej advokátom

Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. septembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DSC, a. s., Slávičie

údolie 106, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

1 M Obdo 2/2014 zo 16. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhal voči obchodnej

spoločnosti (ďalej len „odporca“),

zaplatenia sumy 299 312,37 € s príslušenstvom, ktorá predstavovala odplatu za vykonané

stavebné práce.

V predmetnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -194

z 24. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 24. septembra 2012“)

tak, že návrh zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu z 24. septembra 2012 podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-267 z 13. júna 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 13. júna 2013“)

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil (oba rozsudky nadobudli právoplatnosť

9. augusta 2013).

Sťažovateľ podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku

krajského súdu z 13. júna 2013.

Generálny prokurátor podal 11. júna 2014 proti rozsudku krajského súdu

z 13. júna 2013 a rozsudku okresného súdu z 24. septembra 2012 mimoriadne dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že toto mimoriadne dovolanie

odmietol ako neprípustné z dôvodu, že sťažovateľ mohol sám podať dovolanie z dôvodu

podľa (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom, ktorý vyslovil najvyšší súd v napadnutom

uznesení. Podľa sťažovateľa najvyšší súd neodstránil obzvlášť závažnú vadu odvolacieho

konania, ktorá spočívala v tom, že krajský súd bez nariadenia pojednávania a bez vedomosti

sťažovateľa vykonal dodatočné dokazovanie tým, že od odporcu zabezpečil písomný dôkaz

– prílohu č. 11 zmluvy o dielo, na základe ktorého potvrdil rozsudok okresného súdu

z 24. septembra 2012. O tejto vade sa sťažovateľ dozvedel pri nahliadnutí do spisu

12. septembra 2013, t. j. po uplynutí lehoty na podanie dovolania, preto túto vadu bolo

možné odstrániť len podaním mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.

Sťažovateľ argumentuje tým, že uvedená vada predstavuje porušenie princípu

rovnosti zbraní, ktorá je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry

ústavného súdu opodstatneným dôvodom na uplatnenie mimoriadneho opravného

prostriedku a na zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu vo veci, t. j. prelomenie zásady

rei iudicatae.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Najvyšší súd SR napriek zdokladovanému závažnému procesnému pochybeniu

Krajského súdu v Bratislave v podobe porušenia princípu rovnosti zbraní jeho rozsudok

č. -267 z 13. 6. 2013, napadnutý mimoriadnym dovolaním generálneho

prokurátora, nezrušil a vec nevrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,

kde vzhľadom na skutočnosti uvedené v čl. III tejto sťažnosti nižšie nemôže obstáť ani

ostatná argumentácia porušovateľa, že prípustnosti mimoriadneho dovolania tu údajne

bránila aj možnosť sťažovateľa sa domáhať ochrany svojich práv právne aprobovaným

postupom, t. j. cestou riadneho dovolania (čo však nie je pravda).

Závažného procesného pochybenia sa Krajský súd v Bratislave dopustil... keď

v rámci odvolacieho konania vykonal dodatočné, v prvostupňového konania nevykonané

dokazovanie „Prílohou č. 11 Zmluvy o dielo“ bez toho, aby odvolací súd nariadil pre toto

dokazovanie pojednávanie, či by sťažovateľa na toto dokazovanie akokoľvek upozornil.

Najmä keď podľa jeho vlastného uznesenia č. -248 z 25. 4. 2013

predstavovala Príloha č. 11 Zmluvy o dielo dôkaz, bez ktorého nemohol odvolací súd vec

rozhodnúť, t. j. podstatný dôkaz. Viď. nasledovný priebeh odvolacieho konania v časovom

slede:

25. 04. 2013 Pojednávanie bez účastníkov − „odročené na neurčito s tým,

že od žalobcu bude vyžiadaná príloha č. 11 zmluvy o dielo“ (č. l. 247 − 248)

02. 05. 2013 Založenie Prílohu č. 11 zmluvy o dielo odporcom (č. l. 249 − 259)

02. 05. 2013 Príkaz súdu prípis z 25. 4. 13 sťažovateľovi neexpedovať (č. l. 248 dole)

21. 05. 2013 Interné oznámenie o dátume vyhlásenia rozsudku (č. l. 260)

13. 06. 2013 Odvolací rozsudok = potvrdenie zamietnutia žaloby (č. l. 261 − 262)

čím v zmysle § bola sťažovateľovi upretá možnosť sa

k tomuto, pre konanie zjavne rozhodnému dôkazu na pojednávaní vyjadriť; najmä keď

odvolací súd z Prílohy č. 11 vo svojom rozsudky aj následne vychádzal − viď. str. 5

odvolacieho rozsudku (dôkaz o vykonanom dokazovaní „in camera“)...

Závažnosť predmetného pochybenia odvolacieho súdu je o to podstatnejšia,

že v súvislosti s jeho dokonaným plánom vykonať v odvolacom konaní dodatočné

dokazovanie explicitne uložil jeho spisovej kancelárii, aby sťažovateľ o tejto skutočnosti

neinformovala − viď, č. l. 248 dole: „neexpeduj prípis zhora (dod. č. 11 založil žalovaný)

spis predlož dr. “.»

Sťažovateľ následne argumentuje tým, že mimoriadne dovolanie bolo prípustné,

keďže o uvedenej vade sa dozvedel až po uplynutí lehoty na podanie dovolania,

preto ho nemohol podať priamo on. V tejto súvislosti tiež uvádza:

«Argumentácia porušovateľa o možnosti sťažovateľa napadnúť v čl. II popísané

skutočnosti riadnym dovolaním, ako právne aprobovaného postupu, nemôže podľa

sťažovateľa obstáť z nasledovných dôvodov:

• v čl. II popísané skutočnosti predstavujú nie ľahké, ale zjavne závažné pochybenie

odvolacieho súdu (princíp spravodlivosti tu prevýšil princíp právnej istoty: viď. viď.

Sutyazhnik proti Rusku z 23. júla 2009. Bulgakova proti Rusku z 18. januára 2007; Ryabykh

proti Rusku č. 52854/99, ods. 52

• sťažovateľ sa o v čl. II popísaných závažných skutočnostiach (č. l. 247 − 259)

dozvedel až dňa 12. 9. 2013 nahliadnutím do súdneho spisu, t. j. po uplynutí dovolacej

lehoty (uplynula 9. 9. 2013), čím podľa nebolo viac možné vyššie uvedené

skutočnosti dovolaním namietať − akékoľvek dovolanie sťažovateľa po 9. 9. 2013 by bolo

porušiteľom pre časovú neprípustnosť odmietnuté;

titulom čoho pri posudzovaní prípustnosti generálnym prokurátorom podaného

mimoriadneho dovolania porušiteľ vychádza ako z nesprávneho právneho posúdenia,

tak aj z nedostatočných skutkových zistení, čím porušil sťažovateľovo právo na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie.

... v čase podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom dňa 6. 6. 2014

nebolo v zmysle už tiež viac možné rozhodnutie odvolacieho súdu

dovolaním z v čl. II uvedených vád napadnúť. Táto skutočnosť je daná tým, že v § 243e

ods. 1 explicitne stojí „... túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.“,

čo už 6. 6. 2014 zjavne možné nebolo. Iné by bolo, keby v stálo

„... túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti

takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.“, t. j. by vo svojom

texte namiesto „prítomného času“ operoval aj s tzv. „minulým časom“, čomu však zjavne

nie je.»

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je tzv. prekvapivým

rozhodnutím, pričom uvádza:

„Sťažovateľ si s poukazom na zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia

dovoľuje vzhľadom na v tejto sťažnosti napadnuté základné práva namietať aj prekvapivosť

napadnutého rozhodnutia, keď argumentácia porušovateľa, ktorou mimoriadnemu

dovolaniu generálneho prokurátora nevyhovel, nebola predmetom argumentácie

ako sťažovateľa tak ani odporcu... titulom čoho tým, že porušiteľ neumožnil sťažovateľovi

zaujať postoj k ním neskôr aplikovanému a účastníkom nedomáhanému právnemu názoru,

odňal tým sťažovateľovi možnosť jeho rozhodnutie vo svoj prospech ovplyvniť (porušenie

SR a Dohovoru).

Najmä mu tým znemožnil upozorniť porušiteľa, že v zmysle judikatúry ESĽP

generálnym prokurátorom namietané skutočnosti predstavujú podstatnú vadu konania,

pričom ich napadnutie riadnym dovolaním nebolo z časových dôvodov ani možné.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. 1 M z 16. 6. 2015 porušené bolo.

... Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 M

z 16. 6. 2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

(Sťažovateľovi, pozn.)... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

296,44 €, ktorú je Najvyšší súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho

zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, I.

ÚS 110/02, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora ako neprípustné. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«V zmysle f ods. 1 mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo

k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom

posúdení veci.

V súvislosti s prípustnosťou mimoriadneho dovolania v prejednávanej veci dovolací

súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. júla 2013, ktorý zdôrazňuje, že princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho

právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov

právneho štátu. Ústavný sud tu vyslovil, že pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil

rozsudok krajského súdu na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

Slovenskej republiky len z dôvodu, pre ktorý mohol sám účastník konania podať dovolanie,

sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného

zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva dotknutého účastníka

konania na súdnu ochranu zaručeného ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Obdobne už v uznesení ÚS sp. zn.

z 19. júla 2000 vyslovil ústavný súd názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie možno

považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie,

ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesné legitimovaný iba

generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať

dovolanie účastníkom konania.

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov (s výnimkou dovolania − ) alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde

nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku

().

Rešpektovanie uvedených kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu

( ), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu ( ) a práva

na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru

(m. m. , , ).

Tieto citované kritériá zdôraznil aj ústavný súd v stanovisku pléna Ústavného súdu

SR z 18. marca 2015 sp. zn. PLz. , kde výslovne konštatuje, že uplatnenie

mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky

priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení na strane súdu,

a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v , ktoré

formuluje dôvody zmätočnosti rozhodnutia. V prípade existencie niektorého z dovolacích

dôvodov v tomto ustanovení obsiahnutom, má samotný účastník konania k dispozícii

mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť

aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne

neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov, je uplatnenie

mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s a dohovoru. V

týchto prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá

zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje,

aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a

predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, v

dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

Ústavný súd vo svojom stanovisku uzavrel, že rešpektujúc princíp právnej istoty,

ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky

vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných

prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na

ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.

Napokon, v predmetnej veci je potrebné zdôrazniť aj ostatné rozhodnutia ESĽP

vo veciach mimoriadneho dovolania v prípadoch DRAFT-OVA, a. s. proti SR, PSMA,

spol. s r. o. proti SR a COMPCAR, s. r. o. proti SR. ESĽP svojimi rozhodnutiami zo dňa

09. 06. 2015 s poukazom na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu

právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych

sporoch na základe mimoriadnych opravných prostriedkov, v rámci ktorej pripúšťa takýto

postup len za účelom napravenia podstatných vád konania alebo omylov vo výkone

spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny systém a nie za účelom zabezpečenia

právnej čistoty. Pokiaľ súd nezistil žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by

odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych

rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto mimoriadny opravný prostriedok

použiť. V týchto veciach tak došlo podľa ESĽP v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho

dovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, zaručeného článkom

6 Dohovoru. Je teda zjavné, že právne závery ústavného súdu sú konformné so závermi

Európskeho súdu pre ľudské práva a potvrdzujú líniu doktríny pripúšťajúcej mimoriadne

dovolanie ako výnimočný prostriedok ochrany účastníka výlučne v situácii, kedy existujú

podstatné a presvedčivé okolnosti umožňujúce poskytnúť mu ochranu výlučne

a bezvýhradne len prostredníctvom zásahu generálneho prokurátora. Pokiaľ účastník má

možnosť použitia iného opravného prostriedku, ktorý je v jeho vlastnej procesnej dispozícii,

musí použiť prednostne takýto právne aprobovaný postup, t. j. cestu riadneho dovolania.

S ohľadom na citované nálezy a stanovisko ústavného súdu a na konštantnú

judikatúru ESĽP, ktoré sú v celom rozsahu aplikovateľné aj na vec prejednávanú, musí

najvyšší súd konštatovať, že mimoriadne dovolanie nie je prípustným opravným

prostriedkom z dôvodu, že generálny prokurátor sa dovoláva preskúmania rozhodnutia

všeobecných súdov výlučne z dôvodu, pre ktorý mohol sám účastník konania podať

dovolanie a dosiahnuť tak primeranú nápravu súvisiacu s tvrdeným odňatím možnosti konať

pred súdom podľa ust.

Je nesporné, že žalobca sa proti rozsudku okresného súdu odvolal a vzhľadom

na potvrdzujúci charakter výroku rozsudku krajského súdu, ktorý výrokom tohto rozsudku

zároveň nezaložil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu je zrejmé, že mohol rozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba

z dôvodu podľa , t. j. že v konaní došlo k niektorej z vád

vymenovaných v , nie však z dôvodov ustanovených a

(t. j. že konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci).

Žalobca dovolanie z dôvodu, že v konaní došlo k niektorej z procesných vád vymenovaných

v nepodal, teda nevyužil všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky

na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.

Na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide

o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti,

a rovnako tak aj pokiaľ ide o návrh na začatie konania o mimoriadnom dovolaní

().

Generálny prokurátor môže teda podať mimoriadne dovolanie na základe podnetu

účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím

súdu na základe zistenia, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,

ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických

osôb alebo štátu, ak túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Tieto

predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Ak uvedené zákonné predpoklady ako celok

splnené nie sú, t. j. stačí, ak niektorý z nich chýba (okrem výnimky vyplývajúcej

z ustanovenia , že v prípadoch uvedených v a

má generálny prokurátor oprávnenie podať mimoriadne dovolanie aj bez podnetu), je treba

mať za to, že generálny prokurátor nie je oprávnený podať tento mimoriadny opravný

prostriedok; ak ho napriek tomu podá, dovolací súd ho musí odmietnuť.

Vychádzajúc z dikcie ust. nie je mimoriadne dovolanie prípustné

za predpokladu, keď nebola splnená podmienka nemožnosti dosiahnuť ochranu práv

účastníka inými právnymi prostriedkami. Z ustanovenia vyplýva,

že ak prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu,

alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol

porušený zákon (§ 243f), ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov

fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu mimoriadne dovolanie.

Dovolací súd konštatujúc neprípustnosť mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora pre rozpor podaného mimoriadneho dovolania s podmienkami vymedzenými

v ust. § mimoriadne dovolanie odmietol ( v spojení

s § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p).»

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu zo 16. júna 2015, ktorým tento odmietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora ako neprípustné.

Sťažovateľ v prvom rade namieta právny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti

mimoriadneho dovolania, keďže sťažovateľ sám mohol podať dovolanie z dôvodu podľa

.

Následne sťažovateľ poukazuje na procesnú vadu v odvolacom konaní – vykonanie

dokazovania mimo ústneho pojednávania bez jeho vedomosti, ktorú podľa neho mal

najvyšší súd odstrániť tým, že mimoriadnemu dovolaniu vyhovie a rozsudok krajského súdu

z 13. júna 2013 zruší.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoj právny názor o neprípustnosti

mimoriadneho dovolania, ktorým sa generálny prokurátor domáha preskúmania rozhodnutia

odvolacieho súdu výlučne z dôvodu, pre ktorý mohol sám účastník konania podať dovolanie

odkazom na judikatúru ústavného súdu, poukazujúc aj na jeho zjednocujúce stanovisko,

sp. zn. PLz. z 18. marca 2015, v ktorom ústavný súd uviedol: „Rešpektujúc

princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp

subsidiarity podľa , ako i výnimočnosť

mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného

generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní

akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Podľa názoru ústavného súdu v predmetnej veci neboli zistené také okolnosti,

pre ktoré by tento právny názor nebolo možné aplikovať. Generálny prokurátor podal

mimoriadne dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 13. júna 2013 a proti rozsudku

okresného súdu z 24. septembra 2012 z dôvodu, že sťažovateľovi mala byť postupom

krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom [ ].

Z uvedeného dôvodu mohol sťažovateľ napadnúť predmetný rozsudok krajského súdu

dovolaním, ktoré nepodal zo subjektívnych dôvodov. Predmetný právny názor najvyššieho

súdu takto nemožno považovať za arbitrárny, je primerane odôvodnený, preto je ústavne

akceptovateľný.

Ústavný súd vzhľadom na ústavnú akceptovateľnosť záveru o neprípustnosti

mimoriadneho dovolania nepreskúmaval námietku sťažovateľa týkajúcu sa postupu

krajského súdu, t. j. vykonania dokazovania v odvolacom konaní. V tejto súvislosti

je relevantné aj to, že túto námietku skúmal ústavný súd v konaní o sťažnosti sťažovateľa

doručenej ústavnému súdu 22. septembra 2015, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základných práv podľa , a a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 13. júna 2013. Po preskúmaní

tejto sťažnosti sťažovateľa, v ktorej uplatnil identickú námietku týkajúcu sa vykonaného

dokazovania krajským súdom, ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -15

z 28. januára 2016 tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V tomto smere by

bolo neprípustné, aby ústavný súd opakovane rozhodoval vo veci, o ktorej už skôr rozhodol

[ ].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2017