Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 63/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhoracká 11/A,

Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 2 a 3

a práv podľa a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhoracká 11/A,

Malacky, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c)

a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 21. januára 2016.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. januára 2011 uznaný

za vinného zo spáchania trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1, 2 písm. a)

a ods. 3 písm. a) účinného v čase spáchania skutku, za čo mu bol uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov (ďalej aj „odsudzujúci rozsudok“).

Taktiež krajský súd označeným rozsudkom zaviazal sťažovateľa (spolu s ďalšími

obvinenými) nahradiť poškodenému škodu.

Sťažovateľ (ako aj ďalší obvinení) podal proti odsudzujúcemu rozsudku odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 10. januára 2012, podľa

ktorého vo vzťahu k sťažovateľovi zostal odsudzujúci rozsudok (vo výroku o vine, ako

aj vo výroku o treste) nezmenený. Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu a proti odsudzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

dovolanie z dôvodov uvedených v , a .

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 11. novembra 2015

dovolanie sťažovateľa podľa odmietol.

Podľa tvrdenia sťažovateľa je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neústavné,

keďže podľa jeho názoru ním došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu,

ktorého súčasťou je aj právo na obhajobu „vedenú v prvom rade zvoleným obhajcom,

obzvlášť ak je na konaní prítomný a žiada, aby boli všetky dôkazy proti jeho klientovi

vykonané za jeho prítomnosti...“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že obvinený môže svoje právo na obhajobu realizovať

až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste konania výsluchu konkrétneho

svedka, „resp. v danom prípade pokiaľ by bol výsluch svedka – poškodeného v prípravnom

konaní realizovaný. Preto prvostupňový súd nemohol čítať výpoveď poškodeného

z prípravného konania na hlavnom pojednávaní.“.

Podľa názoru sťažovateľa pozornosti najvyššieho súdu ušlo, že procesne

nepoužiteľná výpoveď poškodeného bola čítaná na hlavnom pojednávaní na účely

odstránenia rozporov medzi touto výpoveďou a jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní.

Sťažovateľ zároveň spochybňuje vierohodnosť poškodeného, ktorého výpoveď mala byť

hlavným dôkazom pre uznanie jeho viny. Podľa názoru sťažovateľa skutkové zistenia

vyvodené všeobecnými súdmi nevyplynuli z vykonaného dokazovania a pri hodnotení

dôkazov súd neprihliadol na princíp „in dubio pro reo“.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1.) Uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. bolo porušené základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 3

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 a ods. 3 písm. c, písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ktorý bol vyhlásený pod č.

2.) Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. značka zo dňa 11. 11. 2015

sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3.) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

363,79 Eur na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v ktorej

opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho základných práv podľa a 3 , ako aj jeho práv podľa a 3

písm. c) a d) dohovoru.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej malo dôjsť k porušeniu jeho

základného práva na obhajobu tým, že na hlavnom pojednávaní bola čítaná výpoveď

poškodeného z prípravného konania na účely odstránenia rozporov medzi touto výpoveďou

a jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorého relevantnej časti sa najmä uvádza:

„Obvinený vo svojom dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/

s odôvodnením, že vyšetrovateľ vykonal výsluch poškodeného bez

prítomnosti obhajcu, čím došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g)

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom

konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie

podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie

dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2alebo 5, namietaná okolnosť bola

tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred

odvolacím súdom.

Obvinený v priebehu celého konania, ani v rámci odvolacieho konania neuviedol

žiadne také námietky, ktoré možno stotožniť s námietkami vzťahujúcimi sa na uplatnený

dovolací dôvod, preto najvyšší súd na tento dôvod neprihliadal.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu ani len netvrdí, že by námietku čítania výpovede poškodeného

z prípravného konania na hlavnom pojednávaní uplatnil najneskôr v odvolacom konaní.

Pritom je zjavné, že namietaná skutočnosť mu musela byť známa už v priebehu konania na

súde prvého stupňa.

Za situácie, keď sťažovateľ nenamietal nezákonnosť čítania výpovede poškodeného

z prípravného konania ani na hlavnom pojednávaní, na ktorom k jej čítaniu došlo, ani

v odvolacom konaní, nebolo povinnosťou najvyššieho súdu sa touto námietkou vôbec

zaoberať, a to s poukazom na , podľa ktorého dôvody podľa

odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie,

známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom;

to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno

použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná

okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom.

Vo vzťahu k posudzovanej námietke sťažovateľa, ktorú mohol a mal uplatniť

najneskôr v odvolacom konaní, poukazuje aj na svoju rozhodovaciu prax založenú na

právnom názore, v zmysle ktorého v prípadoch ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc (, , ,

).

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa nemusel v napadnutom uznesení

s posudzovanou námietkou sťažovateľa vôbec zaoberať. Napriek tomu dovolací súd

v napadnutom uznesení uviedol:

„Nad rámec rozhodnutia najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej

trestnej veci bolo začaté trestné stíhanie uznesením vyšetrovateľa policajného zboru

z 22. júna 2003, ČVS: SJP-29/OVOZTČ-BB-2003. Následne bol poškodený

v prípravnom konaní vypočutý 10. júla 2003. K vzneseniu obvinenia voči

(a ďalším osobám) došlo na základe uznesenia vyšetrovateľa z 15. júla 2003,

ČVS: SJP-29/OVOZTČ-BB-2003. Až od tohto momentu vznikol dôvod povinnej obhajoby

v zmysle účinného do 31. decembra 2005 a ďalšie úkony

v prípravnom konaní už boli vykonávané z prítomnosti obhajcu obvineného. Je síce

pravdou, že poškodený už v prípravnom konaní nebol vypočutý v prítomnosti obhajcu

obvineného, čím by mohlo dôjsť k porušeniu princípov kontradiktórnosti, avšak takéto

pochybenie bolo zhojené vypočutím poškodeného na hlavnom pojednávaní dňa 27. apríla

2007 za prítomnosti obhajcu obvineného.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že námietka sťažovateľa

smerujúca proti čítaniu výpovede poškodeného z prípravného konania na hlavnom

pojednávaní nie je opodstatnená a nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom

označených práv garantovaných a dohovorom.

Výhradami sťažovateľa týkajúcimi sa vykonaného dokazovania, resp. hodnotenia

dôkazov vrátane hodnotenia vierohodnosti poškodeného sa najvyšší súd nezaoberal

s poukazom na svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej najvyšší súd ako dovolací

súd nie je v dovolacom konaní oprávnený posudzovať správnosť a úplnosť skutkových

zistení a prehodnocovať vykonané dôkazy. V napadnutom uznesení sa v tejto súvislosti

najmä uvádza:

«Z obsahu ďalších námietok uplatnených v dovolaní vyplýva, že obvinený namieta

predovšetkým zistený skutkový stav a spôsob, akým súdy prvého a druhého stupňa

v napadnutom konaní vyhodnotili vykonané dôkazy.

Najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti

právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných

a hmotnoprávnych chýb, taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371

ods. 1 písm. a/ až písm. n/ . Mimoriadny opravný prostriedok -

dovolanie - neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako

tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Správnosť

a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní

sám vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti rozsahu

vykonaného dokazovania, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy,

nemôže zakladať žiadny z dovolacích dôvodov podľa .

Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy

po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza

k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne

pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu

dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti.

Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená

v ustanovení , podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Je teda výlučne na úvahe súdu, ktoré dôkazy vykoná a tieto následne vyhodnotí podľa

svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností

prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán.

Nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie

dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné subsumovať

pod dôvod dovolania podľa , ale ide o skrytú

formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v

jeho prospech.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia je,

že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom

konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol

subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú

v . Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa .

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie dovolacieho dôvodu uvedeného

v je dovolací súd vždy viazaný konečným

skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci

obvineného to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce

skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku

krajského súdu. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú

spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov trestného činu hrubého

nátlaku podľa , , účinného

v čase spáchania skutku, zo spáchania ktorého bol obvinený uznaný vinným.

V súvislosti s námietkou obvineného, že súdy neaplikovali základnú zásadu trestného

konania (v pochybnostiach v prospech obvineného), najvyšší súd poznamenáva, že použitie

zásady „in dubio pro reo“, ktorá vyplýva z ustanovenia ,

prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní

o dokazovanej skutočností, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných

dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu

nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.

Táto zásada sa týka iba skutkových zistení, čo však nemôže byť, s poukazom na vyššie

uvedené, predmetom skúmania dovolacieho súdu.»

Citované právne závery najvyššieho súdu vychádzajú z jeho ustálenej judikatúry

a zodpovedajú zneniu príslušnej právnej normy ‒ ,

časť vety za bodkočiarkou, v zmysle ktorej správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Z uvedeného vyplýva, že námietky sťažovateľa týkajúce sa dokazovania, a teda

zisťovania skutkového stavu neboli spôsobilými dovolacími dôvodmi, a preto ústavný súd

považuje závery, ku ktorým najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel, z ústavného

hľadiska za akceptovateľné. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj opakovane

zdôrazňovaný právny názor, podľa ktorého všeobecný súd nemôže porušiť

garantované práva sťažovateľov, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v súdnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon

č. v znení neskorších predpisov (m. m. napr. ,

, ). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd aj námietky sťažovateľa

týkajúce sa nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu považuje za zjavne neopodstatnené.

Sumarizujúc svoje závery k námietkam sťažovateľa, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní jeho sťažnosť odmietol ako celok z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2017