Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 127/2017
PDF · 102.27 KB
No categories available
II. ÚS 127/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, Ústav na výkon väzby , vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 50 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152
ods. 1 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 prvej vety a ods. 3 písm. b)
a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 37
ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 T 97/2015 a jeho rozsudkom z 2. júna 2016, ako aj postupom
Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 60/2016 a jeho uznesením
z 3. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára
2017 doručená sťažnosť , Ústav na výkon väzby (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a 3, čl. 50 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 prvej vety a ods. 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 36
ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom
Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 T 97/2015 a jeho rozsudkom z 2. júna 2016, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 60/2016 a jeho uznesením
z 3. novembra 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. januára 2017.
Zo sťažnosti a z listinných dôkazov, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že
rozsudkom okresného súdu č. k. 3 T 97/2015-1072 z 2. júna 2016 bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania opätovného zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
§ 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) v spojení s § 138 písm. b) Trestného zákona, ako aj
pokračujúceho prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b), ako aj
§ 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody
v trvaní 14 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Uznesením krajského súdu č. k. 4 To 60/2016-1177 z 3. novembra 2016 bol rozsudok
okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu znova
prerokoval a rozhodol. Krajský súd takto rozhodol na základe odvolania sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy porušili jeho označené práva podľa
ústavy, dohovoru a listiny.
Sťažovateľ poukazuje najmä na to, že zo zvukového záznamu z hlavného
pojednávania okresného súdu konaného 17. decembra 2015 (ktorého prepis sťažovateľ
predložil) vyplýva (v časovom úseku od 2:27:48 do cca 2:35:00), že sudca JUDr. Martin
Ivan konal a rozhodoval svojvoľne a protiústavne. Vo svojich písomných uzneseniach
uvádzal nepravdivé údaje, pozmeňoval výpovede svedkov (policajtov). Podrobnosti
vyplývajú z trestného spisu, ku ktorému má sťažovateľ obmedzené možnosti prístupu.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že si neželá nič iné ako spravodlivé súdne konanie, ale tiež
aby rozhodoval taký sudca, ktorý riadi konanie podľa zákona a ústavy.
Napokon žiada, aby mu bol ustanovený za právneho zástupcu v konaní vedenom
ústavným súdom JUDr. Tibor Šulák z Hurbanova.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o sťažnosti vo vzťahu k okresnému súdu nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa
ústavy, dohovoru a listiny mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
V danej súvislosti treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať odvolanie
využil s plným úspechom, keďže krajský súd na základe jeho odvolania rozsudok okresného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu treba uviesť, že na jeho základe
bude trestné konanie proti sťažovateľovi pokračovať znova pred okresným súdom, pričom
proti jeho rozhodnutiu bude opätovne prípustné odvolanie. Nové rozhodnutie krajského
súdu bude možné v ďalšom napadnúť ešte dovolaním, o ktorom by rozhodoval Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Až po prípadnom dovolacom rozhodnutí
najvyššieho súdu (ak toto bude v neprospech sťažovateľa) prichádza do úvahy prípadná
možnosť obrátiť sa na ústavný súd.
V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť
intervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu
neposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde;
ďalej porov. aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013,
III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05).
Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce
rozhodnutie krajského súdu, čo znamená, že konanie na všeobecných súdoch ďalej
pokračuje. Ústavný súd však stabilne vychádza z názoru, že jeho hlavnou úlohou je ochrana
spravodlivosti a ústavnosti konania ako celku. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa môže
domáhať ochrany svojich práv v konaní pred odvolacím súdom, ktorému bola vec vrátená
na ďalšie prerokovanie, a následne v dovolacom konaní, je ústavná sťažnosť v tejto fáze
konania predčasná, a preto ju v tejto časti ústavný súd odmietol ako neprípustnú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2017