Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 41/2015
PDF · 537.6 KB
No categories available
PL. ÚS 41/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 41/2015-103
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. februára 2017
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa,
Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika (sudca spravodajca) vo veci
návrhu skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom
JUDr. Petrom Kubinom, advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava, na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 82b ods. 2
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky takto
rozhodol:
Návrh skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet návrhu a priebeh konania
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 1. júla 2015
doručený návrh skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade § 82b ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“),
s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.
2. Navrhovatelia uviedli, že 1. júla 2015 nadobudol účinnosť zákon č. 140/2015 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon č. 140/2015 Z. z.“
alebo „Novela ZoSP“). Do zákona o sociálnom poistení sa ním zaviedol inštitút
minimálneho dôchodku, ktorého cieľom je podľa dôvodovej správy „zabezpečiť
poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával zárobkovú činnosť,
dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný na pomoc v hmotnej
núdzi. Za tým účelom sa starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok vyplácaný
po dovŕšení dôchodkového veku zvýši poistencovi, ktorý splní zákonom ustanovené
predpoklady, tak, aby suma tohto dôchodku alebo suma úhrnu dôchodkov, ktoré sa
poistencovi vyplácajú alebo na ktoré má nárok, bola vyššia ako suma životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu.“.
3. Podľa navrhovateľov bolo napadnuté ustanovenie doplnené do novely ZoSP
na základe pozmeňujúceho návrhu z dôvodu, že (podľa spoločnej správy výborov) sporiteľ
za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom sporení (ďalej aj „II. pilier“) «neplatí plnú
sadzbu starobného poistenia, pretože stanovenú časť platí vo forme príspevkov na starobné
sporenie do II. piliera. Rovnaký princíp je dôvodné a opodstatnené uplatniť aj pri stanovení
zásad zníženia sumy minimálneho dôchodku, na ktorý sa za stanovených podmienok zvyšuje
starobný dôchodok sporiteľa, ktorý je naďalej z hľadiska druhového členenia dôchodkových
dávok, starobným dôchodkom... Predloženým pozmeňujúcim návrhom sa reaguje
na možnosť vzniku morálneho hazardu v súvislosti so zavedením minimálneho dôchodku
pri skupine poistencov – sporiteľov. V prípade nižšej príjmovej skupiny sporiteľov by totiž
po zavedení minimálneho dôchodku v podobe predloženej do NR SR mohlo dôjsť k takému
stavu, kedy by z dôvodu dopadov investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólio
manažérov spravujúcich fondy II. piliera boli spôsobené straty „sanované“ z prostriedkov
daňovníkov (v podobe garancie minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade,
že by riziková investičná stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z I. a II. piliera vyšší
dôchodok než by mal, ak by do II. piliera nevstúpil a zároveň vyšší než minimálny
garantovaný dôchodok).».
4. Kritizované ustanovenie podľa navrhovateľov diskriminuje občanov z dôvodu ich
postavenia ako sporiteľov v systéme starobného dôchodkového sporenia (v II. pilieri) a je
v rozpore so zásadou rovnosti v právach a zásadou nediskriminácie pri uplatňovaní
základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy,
pretože vytvára nerovnosť medzi občanmi uplatňujúcimi svoje základné právo.
5. Podľa navrhovateľov zníženie minimálneho dôchodku z dôvodu účasti
na starobnom dôchodkovom sporení nesleduje ústavne nevyhnutný, rozumne odôvodnený,
legitímny cieľ, resp. legitímny a ospravedlniteľný dôvod na odlišné zaobchádzanie, pretože:
„(a) doplatok (čiastka rozdielu medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom,
na ktorý vznikol poistencovi nárok) sa financuje zo štátneho rozpočtu a nie z fondov
Sociálnej poisťovne;
(b) nárok na minimálny dôchodok závisí od počtu kvalifikovaných rokov trvania
dôchodkového poistenia;
(c) ak poistenec dosiahol potrebný počet kvalifikovaných rokov trvania
dôchodkového postenia, nárok na minimálny dôchodok a jeho výška nezávisí od výšky
príjmov, resp. zaplatených odvodov poistenca.“.
6. Argument uvedený v bode „(a)“ navrhovatelia vysvetlili skutočnosťou,
že doplatok, ako rozdiel medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom, na ktorý vznikol
poistencovi nárok podľa zákona o sociálnom poistení, nie je financovaný z fondu
starobného poistenia, ale zo štátneho rozpočtu, na tvorbe ktorého sa každý občan podieľa
platením daní a poplatkov. Na povinnosť občana platiť dane a poplatky pritom nemá žiaden
vplyv skutočnosť, či je alebo nie je sporiteľom podľa zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom
dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o starobnom dôchodkovom sporení“ alebo „ZoSDS“). Doplatok
do výšky minimálneho dôchodku má teda charakter štátnej sociálnej dávky (podobne ako
napríklad prídavky na deti či rodičovské príspevky). Štátne sociálne dávky sú typické tým,
že sú priznávané na základe potreby a solidarity a nie na základe zásluhy či miery
prispievania poberateľa dávky na sociálne zabezpečenie.
7. K dôvodu uvedenému v bode „(b)“ navrhovatelia uviedli, že podstatou
minimálneho dôchodku je zabezpečiť určitú minimálnu príjmovú hranicu pre všetky osoby
bez rozdielu a bez ohľadu na ich príjmy a mieru, ktorou sa podieľali na financovaní štátu.
Ak bolo účelom zavedenia minimálneho dôchodku dosiahnutie stavu, aby žiaden dôchodca,
ktorý splnil všeobecné podmienky pre vznik nároku na minimálny dôchodok, nebol
odkázaný na pomoc v hmotnej núdzi, potom je podľa navrhovateľov napadnuté ustanovenie
v rozpore s týmto účelom a práve ono bráni jeho dosiahnutiu, resp. zvyšuje riziko jeho
nedosiahnutia.
8. K argumentu uvedenému v bode „(c)“ navrhovatelia uviedli, že pri inštitúte
minimálneho dôchodku absentuje princíp zásluhovosti. Nárok na minimálny dôchodok
(resp. jeho doplatok) a jeho výška nijako nezávisia od výšky odvodov na dôchodkové
poistenie zaplatených poistencom, pokiaľ poistenec dosiahol potrebný počet rokov trvania
starobného dôchodkového poistenia.
9. Poukazujúc na čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy navrhovatelia
zdôraznili, že podľa platnej právnej úpravy je starobné dôchodkové sporenie podľa zákona
o starobnom dôchodkovom sporení oficiálnym a zákonom aprobovaným systémom
hmotného zabezpečenia v starobe rovnocenným s dôchodkovým poistením podľa zákona
o sociálnom poistení. Ak sa fyzická osoba rozhodne, že svoje základné právo na primerané
hmotné zabezpečenie v starobe uplatní aj účasťou v systéme starobného dôchodkového
sporenia, za toto rozhodnutie jej podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nesmie byť spôsobená ujma
na právach. Napadnuté ustanovenie však práve takúto ujmu spôsobuje. Osobe, ktorá sa
(slobodne a využijúc svoju zákonnú možnosť) rozhodla byť sporiteľom v II. pilieri,
garantuje nižšiu sumu minimálneho dôchodku než osobe, ktorá sa (rovnako slobodne
a využijúc svoju zákonnú možnosť) rozhodla zostať výlučne poistencom Sociálnej
poisťovne.
10. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania dospel ústavný súd
k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci, ktoré sú ustanovené
v ústave a v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a preto uznesením č. k.
PL. ÚS 41/2015-19 z 9. septembra 2015 prijal tento návrh na ďalšie konanie. Označeným
uznesením ústavný súd zároveň zamietol návrh na pozastavenie účinnosti napadnutého
právneho predpisu obsiahnutý v návrhu na začatie konania.
11. Ústavný súd požiadal 23. novembra 2015 podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom
súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej
republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.
12. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-873/2015 doručenom ústavnému
súdu 19. mája 2016 zdôraznila, že sociálne poistenie je ako systém založený na poistnom
princípe - osobnej participácii premietajúcej sa do zohľadňovania „zásluhovosti“
pri výpočte dôchodkovej dávky a na sociálnej solidarite a garancii štátu. Starobné
dôchodkové sporenie je sporením upraveným zákonom. Jeho účelom je síce spolu
s dôchodkovým poistením zabezpečiť príjem sporiteľovi v starobe a pozostalým pre prípad
jeho smrti, avšak ako z odvodeného gramatického tvaru „sporiť“ vyplýva, ide o vytváranie,
zhromažďovanie, či odkladanie úspor, prostriedkov, ktoré si sporiteľ ukladá vo vybranej
dôchodcovskej správcovskej spoločnosti. Diferencované zabezpečenie základných
životných podmienok v príslušných zákonoch neznamená automaticky nesúlad s čl. 39
ústavy. Vzhľadom na skutočnosť, že ústava nedefinuje základné životné podmienky,
umožňuje zákonodarcovi zvážiť, akým spôsobom zabezpečenie základného práva na
primerané hmotné zabezpečenie zrealizuje. Tak mu to umožňuje čl. 39 ods. 3 ústavy.
Porušenie princípu rovnosti nemožno posudzovať len z kvantitatívneho hľadiska
diferencovaného určenia súm. Rovnosť v právach podľa čl. 12 ods. 2 ústavy neznamená
kvantitatívne vyjadrenú rovnosť, ale takú rovnosť v právach, ktorá musí mať svoj ďalší,
kvalitatívny rozmer.
13. Vo vzťahu k čl. 39 ods. 1 ústavy národná rada zároveň uviedla, že zavedenie
minimálneho dôchodku je naplnením uvedeného základného sociálneho práva zaručeného
ústavou, keďže zaručuje príjem v určenej výške pre všetkých, ktorí majú nárok na starobný
alebo invalidný dôchodok. Keďže ide o dôchodkovú dávku, stanovenie jej podmienok musí
vychádzať z obdobných kritérií, aké platia pre nárok na dôchodok.
14. S poukazom na vybrané ustanovenia revidovanej Európskej sociálnej charty
Rady Európy (čl. 12 a čl. 23) národná rada uviedla, že zabezpečenie primeraných zdrojov
v starobe nie je výlučne povinnosťou štátu, ale môžu a majú sa na ňom podieľať
aj súkromné organizácie – v tomto prípade dôchodcovské správcovské spoločnosti. Nimi
poskytovaný dôchodok je preto práve v záujme rovnosti potrebné zohľadniť, čo však
v niektorých prípadoch môže viesť aj k zníženiu doplatku k dôchodku.
15. Zdroj financovania minimálneho dôchodku, ako argument použitý
navrhovateľmi, nie je podľa národnej rady relevantný na ustanovenie minimálneho
dôchodku a určenie jeho výšky, pretože aj fondy Sociálnej poisťovne sú súčasťou verejných
financií, takže je bezpredmetné, z akých finančných prostriedkov je vyplácaný. Taktiež sa
nemožno stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že minimálny dôchodok, resp. príplatok
k dôchodku do jeho dosiahnutia, má charakter štátnej sociálnej dávky. Tá je totiž vyplácaná
ustanoveným osobám z dôvodu existencie určitého stavu u nich. Dôchodok, na rozdiel
od štátnej sociálnej dávky, je však „osobnou dávkou“, nakoľko je viazaný na odpracovanú
dobu a zaplatené príspevky.
16. Národná rada zároveň súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci
samej.
17. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom
stanovisku č. 50312/2015/160 doručenom ústavnému súdu 8. februára 2016 vyslovila súhlas
s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. K veci samej uviedla, že návrh
novely ZoSP ustanovoval rovnakú hranicu minimálneho dôchodku, pod ktorú by sa
30 rokov pracujúca osoba nemala dostať bez ohľadu na to, či išlo alebo nešlo o poistenca –
sporiteľa. Na základe dodatočných analýz sa ukázalo, že v prípade nižšie príjmovej skupiny
poistencov, ktorí sú zároveň sporiteľmi, by po zavedení minimálneho dôchodku v podobe
predloženej do národnej rady mohlo dôjsť k takému stavu, kedy by prípadné straty
vyplývajúce z investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólio manažérov spravujúcich
dôchodkové fondy v rámci II. piliera boli „sanované“ z prostriedkov daňovníkov (v podobe
garancie minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade, že by riziková
investičná stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z I. a II. piliera vyšší dôchodok než by mal,
ak by do II. piliera nevstúpil a zároveň vyšší než minimálny garantovaný dôchodok).
Na elimináciu takéhoto stavu bol prijatý pozmeňujúci návrh, podľa ktorého sa suma
minimálneho dôchodku poistencovi – sporiteľovi zníži podľa rovnakých zásad ako sa mu
znižuje starobný dôchodok z I. piliera za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom
sporení v II. pilieri.
Z makroekonomického pohľadu je potrebné uviesť, že zo samotného charakteru
nastavenia II. piliera vyplýva, že má ísť o samofinancovateľný, a teda dlhodobo udržateľný
systém, pretože ak by to tak nebolo, II. pilier stráca opodstatnenosť. Štátom garantované
by malo byť len vhodne regulované prostredie, v ktorom sa sporenie a následná výplata
v II. pilieri realizuje. Zvádzaním akýchkoľvek garancií výšky dôchodku by totiž štát na seba
preberal opäť riziká, ktoré sa pri zavádzaní II. piliera snažil preniesť na súkromný sektor.
V prípade, ak by sa minimálny dôchodok vzťahoval aj na druhopilierové dôchodky, naštrbil
by sa tým samotný charakter a účel sporenia v II. pilieri, t. j. aby si ľudia sami sporili
na svoje budúce dôchodky a aby sa tým odbremenil štát od financovania časti
dôchodkových príjmov svojich občanov, a to predovšetkým z dôvodu zabezpečenia
dlhodobej finančnej udržateľnosti dôchodkového systému.
Z mikroekonomického pohľadu štát nemá záujem, aby rozhodnutie poistenca vstúpiť
do II. piliera bolo, okrem iných opodstatnených faktorov, akými sú napríklad vek, príjmové
podmienky poistenca a trendy výnosnosti II. piliera, ovplyvnené aj neželaným
determinantom, a to zárukou, že dôsledok prípadného zlého rozhodnutia prevezme na seba
štát formou garancie minimálneho dôchodkového príjmu. Uvedené podporuje aj skutočnosť,
že jedným z nosných princípov II. piliera je zásluhovosť. Účelom pozmeňujúceho návrhu
bolo teda vytvoriť právne prostredie, ktoré by zachovávalo základné princípy II. piliera,
ktorými sú samofinancovateľnosť a zásluhovosť a vytvorilo motivačný tlak na to, aby
v II. pilieri boli predovšetkým takí sporitelia, ktorí sa o svoje úspory dokážu a chcú
zaujímať, a pre ktorých je to výhodné, a motivačný tlak aj na dôchodkové správcovské
spoločnosti, aby čo najlepšie zhodnocovali úspory sporiteľov pri dodržaní pravidiel
obozretného podnikania. Tento cieľ možno považovať za legitímny.
18. Zákonodarcom použité prostriedky považuje vláda aj za primerané, a to z týchto
dôvodov:
«1. rozhodnutie vstúpiť do II. piliera (a počas otvorenia aj vystúpiť) je výlučne
na vôli poistenca,
2. napadnutým ustanovením nestrácajú poistenci sporitelia nárok na minimálny
dôchodok ako taký, naopak, ich nárok zodpovedá ich „účasti“ v I. pilieri,
3. dôchodkový príjem z II. piliera sa nezapočítava do úhrnu príjmov relevantných
pre vznik nároku na minimálny dôchodok (s výnimkou pozostalostných dôchodkov),
4. spôsob krátenia sumy zvýšenia sumy starobného dôchodku do sumy minimálneho
dôchodku je nastavený principiálne rovnako, ako je nastavený spôsob krátenia samotného
základného I. pilierového starobného dôchodku,
5. ak by sa poistenci – sporitelia ocitli v hmotnej núdzi, ich základné životné
podmienky budú zabezpečené v zásade rovnako, akoby boli zabezpečené, ak by neboli
v II. pilieri (rovnako to platí pre poistencov, ktorí nespĺňajú podmienku získania aspoň 30
kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia).»
19. Argument navrhovateľov o zdroji financovania minimálneho dôchodku považuje
vláda za irelevantný. Rovnako nesúhlasí s tvrdením, že doplatok do výšky minimálneho
dôchodku má charakter štátnej sociálnej dávky. Cieľom zavedenia inštitútu zvýšenia sumy
starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku do sumy minimálneho dôchodku nebolo
plošne chrániť životnú úroveň všetkých dôchodcov, čo potvrdzuje aj návrh úpravy
minimálneho dôchodku predložený do národnej rady (napr. vzhľadom na podmienku
dosiahnutia aspoň 30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia). Preto nemožno
akceptovať snahu navrhovateľov asociovať charakter takéhoto zvýšenia sumy základného
dôchodku s charakterom štátnych sociálnych dávok. Na druhej strane, ani štátne sociálne
dávky nemusia byť vyplácané iba na základe solidarity, bez akýchkoľvek podmienok, ktoré
vytvárajú rôzne skupiny poberateľov týchto dávok. Dôvodom zavedenia dvojpilierového
základného povinného dôchodkového systému bola vzhľadom na spoločenské, ekonomické
a demografické zmeny žiaduca diverzifikácia nástrojov slúžiacich na plnenie úloh štátu
súvisiacich so systémom sociálneho zabezpečenia. Z odlišného charakteru oboch systémov
(I. pilier – dávkovo definovaný, II. pilier – príspevkovo definovaný) vyplýva aj odlišný
mechanizmus určovania dôchodkov v I. a II. pilieri (vrátane garantovania väčšej solidarity
v I. pilieri), a tým aj odlišné postavenie poistencov – sporiteľov a poistencov – nesporiteľov.
Ak si fyzická osoba uplatní právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe
prostredníctvom voľby sporenia v II. pilieri, nie je podľa názoru vlády možné považovať
za ujmu (diskrimináciu) jej odlišné postavenie v porovnaní s fyzickou osobou, ktorá si
nezvolila II. pilier, a ktorej právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe sa realizuje
výlučne prostredníctvom I. piliera.
20. Vláda navrhla nevyhovieť návrhu navrhovateľov.
21. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 1. júna 2016 navrhovateľom
s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke upustenia od ústneho
pojednávania vo veci.
22. Navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručili 3. augusta
2016 ústavnému súdu svoje stanovisko. Súhlasili s upustením od ústneho pojednávania
vo veci samej. Zároveň namietli, že vyjadrenie národnej rady podpísal Béla Bugár,
podpredseda národnej rady, ktorý bol v danom konaní „zároveň jedným zo 66
navrhovateľov a vzhľadom na špecifický charakter konania o súlade právnych predpisov...
sa tohto svojho postavenia nemôže zbaviť.“. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo
podľa názoru navrhovateľov stanovisko národnej rady podané neoprávnenou osobou,
a preto by naň ústavný súd nemal vôbec prihliadať.
23. K samotnému obsahu vyjadrenia národnej rady navrhovatelia uviedli, že
dôchodkové poistenie ako celok (či už s účasťou v II. pilieri alebo bez nej) sa vyznačuje
princípom zásluhovosti. Pri minimálnom dôchodku však zásluhovosť absentuje.
Na minimálny dôchodok má nárok každý, kto prispieva na dôchodkové poistenie
po predpísaný počet kvalifikovaných rokov, a to bez ohľadu na to, akú celkovú sumu
do systému dôchodkového poistenia odvedie. Nižší nárok dôchodcov – sporiteľov na dávku
financovanú zo zdrojov, na ktorých tvorbe sa podieľajú v miere neovplyvnenej
a neovplyvniteľnej ich účasťou na II. pilieri dôchodkového zabezpečenia, nie je možné
legitímne odôvodniť ich nižšou mierou prispievania na tvorbu zdrojov, z ktorých sa táto
dávka vôbec nefinancuje. Minimálny dôchodok je financovaný zo zdrojov, na ktorých
tvorbe sa všetci podieľajú bez toho, aby na to mala vplyv skutočnosť, že sú alebo nie sú
sporiteľmi v II. pilieri. Minimálny dôchodok môže štát neskôr zákonom aj celkom zrušiť
a bude to z ústavného hľadiska v poriadku. Ak sa ale štát už rozhodol (dobrovoľne,
na základe politického programu vlády) ho občanom poskytovať, potom im ho musí
poskytovať bez diskriminácie.
24. Navrhovatelia zotrvali na podanom návrhu na začatie konania.
25. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Procesné otázky
26. Navrhovatelia doručili 7. júna 2016 ústavnému súdu podanie označené
ako „Námietka predpojatosti“, v ktorom podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde
odmietli sudkyňu ústavného súdu Ivettu Macejkovú pre jej predpojatosť, a to „so zreteľom
na jej pomer k právnemu zástupcovi navrhovateľov – advokátovi JUDr. Petrovi Kubinovi“.
V odôvodnení podania poukázali na vyjadrenia namietanej sudkyne v médiách i na webovej
stránke ústavného súdu a navrhli, aby ústavný súd menovanú sudkyňu vylúčil z výkonu
sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. PL. ÚS 41/2015.
27. Plénum ústavného súdu v súlade s § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí uznesením č. k. PL. ÚS 41/2015-90 z 15. februára 2017 rozhodlo,
že sudkyňa ústavného súdu Ivetta Macejková nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie
vo veci sp. zn. PL. ÚS 41/2015.
28. Druhá procesná otázka, ktorú musel ústavný súd vyriešiť pred meritórnym
prerokovaním návrhu, bola námietka navrhovateľov, aby neprihliadal na vyjadrenie
národnej rady ako odporcu, doručené ústavnému súdu 19. mája 2016, keďže ho podpísal
podpredseda národnej rady pán Béla Bugár, ktorý bol v danom konaní „zároveň jedným
z Navrhovateľov“.
29. Vznesená námietka podľa ústavného súdu neprihliada na skutočnosť, že
menovaného podpredsedu národnej rady, ktorý v čase podávania predmetného návrhu
na začatie konania túto funkciu ešte nevykonával a bol poslancom národnej rady, nemožno
stotožňovať so subjektom aktívne legitimovaným na podanie návrhu podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy.
30. Vyjadrenie odporcu je procesným podaním kolektívneho orgánu, celého
zákonodarného zboru, nie vyjadrením funkcionára národnej rady oprávneného procesné
podanie podpísať. Okrem toho, posudzovanie tejto otázky optikou navrhovateľov by
znamenalo, že v situácii, keď by súčasťou osobného substrátu navrhovateľa podľa čl. 130
ods. 1 písm. a) ústavy boli súčasne predseda národnej rady i jej podpredsedovia, národná
rada ako odporca by vzhľadom na § 43 ods. 2 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov prakticky nemohla realizovať svoje právo vyjadriť sa,
pretože jej vyjadrenie by nemal kto podpísať.
31. Z uvedených dôvodov vyhodnotil ústavný súd predmetnú námietku
navrhovateľov ako neopodstatnenú (irelevantnú).
III.
Východiská pre rozhodnutie a právne závery vo veci samej – návrh sudcu
spravodajcu
32. Po oboznámení sa s obsahom podkladov, ktoré ústavný súd na účel rozhodnutia
vo veci samej zaobstaral, sudca spravodajca predložil plénu ústavného súdu návrh nálezu,
ktorého podstatný obsah je stručne rekapitulovaný v nasledujúcej časti odôvodnenia
(v bodoch 33 až 72).
33. Do účinnosti zákona č. 140/2015 Z. z., teda do zavedenia inštitútu minimálneho
dôchodku do nášho právneho poriadku, mohol spôsob výpočtu starobného dôchodku
u individuálneho žiadateľa viesť k výslednej sume, vďaka ktorej sa tento žiadateľ dostal
do stavu hmotnej núdze relevantnej z hľadiska zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej
núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o pomoci v hmotnej núdzi“). Starobný dôchodok sa v tom čase, rovnako ako
v súčasnosti, vypočítaval ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia
dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej
dôchodkovej hodnoty.
34. Spôsob výpočtu starobného dôchodku odráža výrazné, presvedčivé,
konzekventné a adresné uplatňovanie zásluhovosti u konkrétneho žiadateľa o priznanie
nároku na starobný dôchodok. Popísané kvality získava práve vďaka činiteľu priemerného
osobného mzdového bodu, do výpočtu ktorého vstupujú vymeriavacie základy individuálnej
fyzickej osoby, odrážajúce jej zárobkové pomery, teda ohodnotenie hospodárskej aktivity,
ktorou prispela k úrovni výkonnosti národného hospodárstva.
35. Zákon o sociálnom poistení zohľadňuje predchádzajúcu účasť poberateľa
starobného dôchodku v systéme starobného dôchodkového sporenia tým, že starobný
dôchodok vypočítaný ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia
dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej
dôchodkovej hodnoty, zníži podľa § 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Zníženie
starobného dôchodku vyplácaného z I. piliera dôchodkového zabezpečenia je odôvodnené
nižšími príspevkami do tohto priebežného systému v ekonomicky aktívnej fáze života,
ako aj očakávaním, že zníženie bude kompenzované starobným dôchodkom vyplácaným
z II. piliera (§ 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení).
36. Zavedením kategórie minimálneho dôchodku pomáha zákonodarca žiadateľom
o starobný dôchodok, ktorým je kvôli nízkym zárobkovým pomerom počas ekonomicky
aktívnej fázy života priznaný nárok na starobný dôchodok v takej nízkej sume, že sa ocitnú
v hmotnej núdzi. Týchto poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli dôchodkovo poistení
(a tým v zásade aj zárobkovo činní) aspoň 30 rokov, nie je správne ponechať len na pomoc
v hmotnej núdzi a garantovať im prostredníctvom štátneho sociálneho systému mesačný
príjem kladúci ich na roveň tým, ktorí k úrovni národného hospodárstva prispievali nižšou
mierou alebo neprispievali vôbec. Zákonodarca si povedal, že ak individuálna zásluhovosť
nezabezpečí únik poberateľa starobného dôchodku, ktorý bol 30 rokov dôchodkovo
poistený, z hmotnej núdze, potom práve tridsaťročná ekonomická aktivita odôvodňuje
posilnenie solidarity spoločnosti, a to tak, že prostredníctvom štátneho rozpočtu sa
poberateľovi zvýši suma vypočítaného starobného dôchodku na úroveň 136 % sumy
životného minima.
37. Zároveň so zavedením minimálneho dôchodku sa zákonodarca rozhodol
zohľadniť pri určovaní jeho výšky (teda sumy, ktorá sa prostredníctvom zvýšenia nízkeho
starobného dôchodku má dosiahnuť) skutočnosť, že poberateľ starobného dôchodku je alebo
bol sporiteľom v II. pilieri.
38. Uplatňovaním účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sa sformovali štyri
skupiny dôchodcov, ktorí boli účastní II. piliera. Porovnanie poberateľov starobných
dôchodkov patriacich do jednej z týchto skupín s poberateľmi starobného dôchodku,
ktorí neboli sporiteľmi podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení, je základom pre
rozhodnutie o návrhu navrhovateľov.
39. Prvú skupinu tvoria poberatelia starobného dôchodku, ktorí z I. piliera výpočtom
podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume
dosahujúcej alebo prekračujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona
o sociálnom poistení. Teda ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66
ods. 6 zákona o sociálnom poistení) dosiahne alebo presiahne úroveň minimálneho
dôchodku zníženú z rovnakého dôvodu (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Týmto
poberateľom nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku podľa § 82b zákona
o sociálnom poistení. Navyše budú poberať aj starobný dôchodok z II. piliera,
ktorého výška zabezpečí, že ich celkový mesačný dôchodkový príjem dosiahne úroveň
minimálneho dôchodku, ktorú štát garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy
životného minima).
40. Druhú skupinu predstavujú dôchodcovia, ktorým (rovnako ako prvej skupine)
nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku z I. piliera, a to vďaka jeho výške
dosahujúcej alebo presahujúcej úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti
v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Aj táto skupina dôchodcov bude
poberať starobný dôchodok z II. piliera, ale v sume, ktorá bude mať za následok, že ich
celkový mesačný príjem nedosiahne 136 % sumy životného minima, na ktorú majú nárok
dôchodcovia v minulosti účastní len v I. pilieri.
41. Treťou skupinou sú poberatelia, ktorí z I. piliera výpočtom podľa § 66 ods. 1 a 6
zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume nedosahujúcej úroveň
vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení. Ich starobný dôchodok
znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) nedosiahne
úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona
o sociálnom poistení). Preto im Sociálna poisťovňa z prostriedkov poskytnutých jej
zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok na úroveň minimálneho dôchodku zníženého
podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať
starobný dôchodok z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom
presiahne 136 % sumy životného minima. Ide tu teda o poberateľov starobného dôchodku,
ktorým síce štát z dôvodu ich účasti v II. pilieri garantuje nižšiu úroveň minimálneho
dôchodku, ale po pripočítaní starobného dôchodku vyplácaného im z II. piliera bude ich
celkový mesačný dôchodkový príjem presahovať úroveň minimálneho dôchodku, ktorú štát
garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy životného minima).
42. Napokon štvrtá skupina je tvorená poberateľmi, ktorí z I. piliera výpočtom
podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume
nedosahujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona sociálnom poistení. Ich
starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom
poistení) nedosiahne úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri
(§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Sociálna poisťovňa im z prostriedkov
zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok znížený podľa § 66 ods. 6 zákona
o sociálnom poistení na úroveň minimálneho dôchodku zníženého podľa § 82b ods. 2
zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať starobný dôchodok
z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom nedosiahne 136 % sumy
životného minima. Ich celkový mesačný dôchodkový príjem tak bude nižší ako suma
minimálneho dôchodku garantovaného štátom pre dôchodcu – nesporiteľa.
43. Analýza relevantnej právnej úpravy teda vedie k záveru, že § 82b ods. 2 zákona
o sociálnom poistení spôsobuje druhej skupine a štvrtej skupine poberateľov starobného
dôchodku zníženie sumy mesačne vyplácaného starobného dôchodku (z I. piliera
i II. piliera) oproti sume vyplácanej poberateľom, ktorí boli dôchodkovo poistení len
v I. pilieri.
Aplikovateľnosť čl. 39 ods. 1 ústavy
44. V rámci priestoru, ktorým zákonodarca disponuje pri regulácii zákonnej matérie
stelesňujúcej tzv. sociálne práva, nemožno považovať predstavu o „primeranosti“
podľa čl. 39 ods. 1 ústavy za konštantnú veličinu a determinant relevantnej zákonnej
právnej úpravy. Ak je primerané hmotné zabezpečenie v starobe stelesnené do podoby
inštitútu ústavného „rangu“, potom je zákonodarca v záujme jeho reálnosti povinný jeho
zákonné stvárnenie priebežne modelovať v závislosti od ekonomickej kondície spoločnosti
a z nej plynúceho očakávania „primeraného“ sociálneho statusu jednotlivca, ktorý sa
na celospoločenskej ekonomickej prosperite svojou hospodárskou aktivitou dosiaľ podieľal,
no v dôsledku uznanej sociálnej udalosti sa možnosti jeho aktívneho postoja obmedzili,
resp. zanikli.
45. Pre porovnanie, článok 39 ods. 2 ústavy je konkretizovaný v zákone o pomoci
v hmotnej núdzi, ktorý pre posúdenie schopnosti fyzickej osoby zabezpečovať si základné
životné podmienky berie do úvahy aj pomery členov domácnosti (§ 3 zákona o pomoci
v hmotnej núdzi). Naproti tomu, starobný dôchodok ako dôchodková dávka má osobný
charakter. Skúma teda výlučne kvalifikované pomery dotknutej osoby. Ak je účelom
minimálneho dôchodku zaistiť, aby sa osoba, ktorá splnila podmienky vzniku nároku naň,
nestala odkázanou na pomoc v hmotnej núdzi, nemôže byť minimálny dôchodok
inkorporovaný do tej úrovne sociálneho systému, ktorá zabezpečuje základné životné
podmienky osobám v hmotnej núdzi. Minimálny dôchodok je nerozlučne previazaný
s právnym inštitútom starobného dôchodku. Platí to nielen z hľadiska legislatívnej techniky
a právneho jazyka (minimálny dôchodok po právno-technickej stránke spočíva len
vo zvýšení sumy starobného dôchodku), ale aj z nich rezultujúceho zámeru, ktorý
zákonodarca zavedením minimálneho dôchodku sledoval.
46. Z uvedených dôvodov možno uzavrieť, že právny inštitút zvýšenia sumy
starobného dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení
dôchodkového veku na sumu minimálneho dôchodku podľa § 82b zákona o sociálnom
poistení predstavuje legálny nástroj, ktorým zákonodarca modeluje podrobnosti
o základnom práve na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ako aj pri nespôsobilosti
na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.
Nesúlad § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy
47. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
48. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
49. V konkrétnom prípade nemožno interpretovať a uplatniť čl. 12 ods. 1 prvú vetu
ústavy izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorý je jeho
všeobecným pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom
verejnej moci konkrétny právne relevantný zákaz – zákaz diskriminácie (PL. ÚS 16/08).
50. Prvou vetou čl. 12 ods. 2 ústavy sa určujú dôvody, pre ktoré nemožno
diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické či iné
zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,
majetok, rod alebo iné postavenie). Ide o jasné, presne vymedziteľné dôvody, avšak zároveň
treba dodať, že taxatívny výpočet prvej vety čl. 12 ods. 2 ústavy sa premieňa
na demonštratívny výpočet de facto, a to z dôvodu abstraktnosti zákazu diskriminácie
pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť
dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákaz diskriminácie, sú tak
upravené v ústave príkladmo a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto
dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný (porovnaj PL. ÚS 37/95).
51. V zásade pre všetky práva tzv. druhej generácie je podstatné to, že sa ich
podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno „Domáhať ... len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady,
prostredníctvom ktorej ústava poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor
(v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie)
na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok bude garantovať
hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň
zdôrazňuje, že priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní
týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým
v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava
založená a ktoré chráni (PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 12/2014). Ústavným princípom,
ktorý predstavuje nespochybniteľný limit voľnosti zákonodarcu aj pri úprave sociálnych
práv (a teda aj základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy), je princíp rovnosti zakotvený
na všeobecnej úrovni práve v čl. 12 ústavy.
52. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť
diskriminovaný z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Ústavný súd sa vo svojej
judikatúre (PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 13/09) priklonil k rozhodovacej praxi ESĽP, v ktorej sa
postupom času ustálil test slúžiaci posudzovaniu zákazu diskriminácie. Test nachádza
odpovede na tento okruh otázok:
a) či došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe
alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,
b) či sa tak udialo na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného
neospravedlniteľného dôvodu,
c) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine a
d) uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod
ospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny
zásah.
53. Kritizovaná právna norma obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení
v množine všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí získali obdobie dôchodkového
poistenia v rozsahu najmenej 30 rokov, formálne kreuje podmnožinu poberateľov,
ktorí zároveň sú alebo boli sporiteľmi v systéme starobného dôchodkového sporenia. Aj títo
poberatelia starobného dôchodku mali v produktívnom veku postavenie poistencov
vykonávajúcich zárobkovú činnosť. Spĺňajú preto predstavu zákonodarcu o účele
minimálneho dôchodku. Suma zvýšenia starobného dôchodku však u jednej skupiny osôb
napĺňajúcich účel minimálneho dôchodku bude odlišná. Kritériom odlíšenia je pritom jedna
z dvoch právom aprobovaných foriem prispievania na budúci starobný dôchodok. Tým
došlo k vyčleneniu porovnateľnej skupiny jednotlivcov v spojitosti s výkonom základného
práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.
54. Aj keď sociálne práva patria do tzv. druhej generácie ľudských práv so všetkými
z toho plynúcimi dôsledkami, nemožno prehliadať ich silné prepojenie na ústavou chránenú
hodnotu ľudskej dôstojnosti. Tá by sa bez náležitých zábezpek sociálneho statusu zo strany
štátu stala iluzórnou. Kategória ľudskej dôstojnosti preto má vykazovať zásadný
interpretačný význam pri stanovovaní minimálneho štandardu konkrétneho základného
sociálneho práva (Wintr, J. Komentář k čl. 30 Listiny. In: Wagnerová, E.,
Šimíček, V., Langášek, T., Pospíšil, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář.
Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012, s. 629).
55. Starobným dôchodkom, ktorý predstavuje dávku dôchodkového zabezpečenia,
zákonodarca aktívne vytvaroval hmotné zabezpečenie občana v starobe. Starobný dôchodok
takto prispieva k zachovaniu dôstojnosti jednotlivca, ktorý v ekonomicky aktívnom období
svojho života napomáhal dosahovaniu istej úrovne spoločenského bohatstva aj tým, že sám
solidárne prispieval na starobné dôchodky iných a postupne kládol základy budúceho
právneho nároku na svoj vlastný starobný dôchodok. Teda sám aktívne a pre budúcnosť
chránil svoju ľudskú dôstojnosť. Po ukončení hospodársky produktívnej etapy svojho života
sa stáva odkázaným na systém, do ktorého ekonomicky prispieval. Ak sa mu v tej chvíli štát
otočí chrbtom, bude priamo atakovať jeho ľudskú dôstojnosť, lebo za realizáciu svojich
základných ľudských práv (práv prvej generácie) nebude môcť prevziať náležitú
zodpovednosť a materiálne ich sám garantovať.
56. Evidentná súvislosť medzi postojom ekonomicky produktívnej fyzickej osoby
k zodpovednosti za svoju budúcnosť v období, keď bude odkázaná, a úrovňou dôstojnosti
jej bytia v tomto období – to je podľa názoru ústavného súdu dostatočný dôvod, pre ktorý je
potrebné pod ústavný pojem „iné postavenie“ podľa čl. 12 ods. 2 ústavy zaradiť
aj postavenie občana v systéme dôchodkového zabezpečenia v období jeho ekonomicky
aktívneho života, a to z hľadiska toho, či sa na základe legálne aprobovanej voľby rozhodol
len pre poistný pilier, alebo využil aj možnosť starobného dôchodkového sporenia (pilier
sporivý). Inými slovami, ak fyzická osoba v produktívnej etape života využila legálne
uznanú voľbu spôsobu prispievania na svoj budúci starobný dôchodok, má ústavne zaručené
právo na to, aby došlo k testovaniu legitimity a primeranosti takého zaobchádzania s ňou,
ktoré je odlišné oproti zaobchádzaniu s osobou, ktorá v produktívnej etape života využila
inú (tiež dovolenú) voľbu.
57. Aj druhý krok diskriminačného testu je v posudzovanej veci naplnený.
K odlišnému zaobchádzaniu so skupinou poberateľov starobného dôchodku, ktorí boli
sporiteľmi v systéme starobného dôchodkového sporenia, dochádza na základe
kvalifikovaného kritéria, a to kritéria „iného postavenia“ podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.
58. Tretia úroveň diskriminačného testu sa zakladá na skúmaní, či posudzované
vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine.
59. Právna norma obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyčleňuje
skupinu poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli sporiteľmi v II. pilieri, z množiny
všetkých poberateľov starobných dôchodkov. Zo štyroch skupín poberateľov starobného
dôchodku vymedzených v bodoch 39 až 42 odôvodnenia ide o druhú skupinu (bod 40.)
a štvrtú skupinu (bod 42.). Poberateľom starobného dôchodku spadajúcim do týchto dvoch
skupín totiž nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku do sumy ustanovenej
v § 82b ods. 1 zákona o sociálnom poistení napriek tomu, že súčet starobného dôchodku
z I. piliera a starobného dôchodku z II. piliera bude nižší ako suma podľa § 82b ods. 1
zákona o sociálnom poistení. Niet pochýb, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenie je
analyzovaným dvom skupinám poberateľov starobného dôchodku na príťaž. Štát totiž v ich
prípade vyhodnotí ako primeranú (čl. 39 ods. 1 ústavy) nižšiu úroveň hmotného
zabezpečenia v starobe, kým pri poberateľoch, ktorí prispievali len do I. piliera, štát
garantuje vyššiu úroveň primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.
60. Napokon, posledná etapa diskriminačného testu sa koncentruje
na ospravedlniteľnosť odlišného zaobchádzania. Ide o to, či je tu ospravedlniteľný
(legitímny) dôvod odlišnosti v zaobchádzaní, a ak áno, či je odlišné zaobchádzanie
primerané.
61. Zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku je v dôvodovej správe odôvodnené
cieľom „zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával
zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný
na pomoc v hmotnej núdzi“, pričom však modifikácia tohto inštitútu v napadnutom § 82b
ods. 2 zákona o sociálnom poistení sa do zákona doplnila v snahe vylúčiť „možnosť vzniku
morálneho hazardu“ spočívajúceho v tom, že sporitelia v II. pilieri by sa o svoju investičnú
stratégiu nestarali kvôli istote minimálneho dôchodku a zákonodarca potom „považuje
za amorálne, aby sa v prípade zlého zhodnotenia úspor sporiteľov, skladali takýmto
dôchodcom ostatní daňovníci na minimálny dôchodok v nekrátenej sume“.
62. Spojením oboch citovaných zdôvodnení možno uzavrieť, že v účinnej právnej
úprave zákonodarca vyjadril odlišnú predstavu o minimálnej úrovni dôchodkového príjmu
u dvoch poberateľov starobného dôchodku, ktorí „počas väčšiny svojho pracovného života
vykonávali zárobkovú činnosť“, ale jeden z nich bol a druhý nebol sporiteľom v II. pilieri.
63. Zákonodarcom zamýšľaný cieľ napadnutej právnej úpravy je nelegitímny a ako
základ pre odlišné zaobchádzanie analyzovaných dvoch skupín poberateľov starobných
dôchodkov neospravedlniteľný. V prvom rade tu možno poukázať na právne ťažko
uchopiteľné pojmy, ktorými sa navrhovateľ právnej úpravy snaží legálne aprobované
rozhodovanie dôchodkovo poistených fyzických osôb hodnotiť kategóriami morálky. Tá
síce (podobne ako právo) predstavuje normatívny systém, ale z hľadiska aplikácie § 82b
ods. 2 zákona o sociálnom poistení je úplne iluzórna. Preskúmavaná právna úprava vôbec
nepredstavuje právny základ pre uplatňovanie morálnych hľadísk v procese posudzovania
nároku na starobný dôchodok. Naopak, všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí si
sporili v II. pilieri, kladie v spojení s dôvodovou správou do pozície morálnych hazardérov,
ktorým sa nebudú ostatní daňovníci skladať na minimálny dôchodok.
64. Jedna vec je morálka, ústavný súd však musí prísne zotrvať na pozíciách
skúmania predmetu prieskumu v rovine uplatňovania princípov, ktoré pozitívna právna
úprava vyjadruje a na ktorých je právna regulácia dôchodkového zabezpečenia postavená.
Ide o princípy zásluhovosti a solidarity. V prelínaní a dopĺňaní sa týchto dvoch kategórií sa
realizuje predstava zákonodarcu (štátu) o spravodlivosti pri garantovaní primeraného
hmotného zabezpečenia v starobe (čl. 39 ods. 1 ústavy).
65. Miera zásluhovosti u poberateľov starobného dôchodku – sporiteľov nemôže byť
vyhodnotená ako nižšia len vďaka skutočnosti, že v produktívnom období života svoje
poistné platby poukazovali sčasti do priebežného systému dôchodkového zabezpečenia
(poistenie) a sčasti do kapitalizačného, individuálne orientovaného systému (sporenie).
Miera zásluhovosti sa musí merať celkovou sumou, ktorú dôchodkovo poistená osoba
do systému dôchodkového zabezpečenia každý mesiac v produktívnom období svojho
života odviedla. Zásluhovosť nemožno merať rozdelením tejto sumy do každého z dvoch
zákonom dovolených systémov dôchodkového zabezpečenia.
66. Právna úprava minimálneho dôchodku ústavne súladným spôsobom diferencuje
medzi tými, ktorí boli dôchodkovo poistení menej ako 30 rokov, a tými, ktorí boli
dôchodkovo poistení aspoň 30 rokov. Ústavne súladným spôsobom sú diferencovaní aj tí,
ktorí v jednotlivých kalendárnych rokoch dôchodkového poistenia dosahovali osobný
mzdový bod 0,241, a tí, ktorí takúto hodnotu osobného mzdového bodu nedosiahli. Ústavný
súlad je daný tým, že uvedené diferenciačné kritériá zodpovedajú spravodlivosti
pri zabezpečovaní primeraného hmotného zabezpečenia občanov v starobe, ktorá spočíva
v odzrkadlení zásluhovosti nielen vo výpočte celkovej sumy starobného dôchodku (starobný
dôchodok podľa § 66 zákona o sociálnom poistení), ale aj v miere solidarity,
ktorú od spoločnosti môže poberateľ starobného dôchodku očakávať (minimálny dôchodok
podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení).
67. Ústavne nesúladným spôsobom sú však pri minimálnom dôchodku diferencovaní
tí, ktorí boli dôchodkovo poistení v I. pilieri, a tí, ktorí využili právo priznané
zákonodarcom, a zvolili si okrem I. piliera aj sporivý pilier. Miera ich zásluh len vďaka
uvedenej voľbe nie je odlišná. Ak občan pracoval pre spoločnosť, nemožno jeho prácu,
z ktorej platil povinné poistné do I. piliera, ale aj do II. piliera, považovať za menej cennú
v porovnaní s rovnakou prácou iného občana, ktorý z nej platil povinné poistné len
do I. piliera. Výsledkom je potom vyčleňovanie znižujúce dôstojnosť človeka, ktoré je
morálne nevyhovujúce (Bobek, M. Komentář k čl. 3 Listiny. In: Wagnerová, E., Šimíček,
V., Langášek, T., Pospíšil, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha:
Wolters Kluwer, 2012, s. 101).
Nesúlad § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 4 ústavy
68. Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
69. Ústavný súd judikoval (PL. ÚS 18/97), že čl. 12 ods. 4 ústavy vo všeobecnosti
vylučuje možný dôsledok (dopad) využívania základných práv alebo slobôd fyzickými
alebo právnickými osobami na ich ďalšie práva. Ústavná norma v ňom obsiahnutá je
adresovaná všetkým orgánom štátu (vrátane jeho zákonodarného orgánu) a ostatne
menovanému rovnako ukladá, aby pri právnej úprave takýchto práv vylúčil vznik
akejkoľvek ujmy, ktorú by ich „nositelia“ mohli utrpieť v dôsledku toho, že si predtým
uplatnili (uplatňovali) niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd. Prvá a základná
požiadavka, ktorá z uvedeného ustanovenia pre zákonodarcu vyplýva, je, aby konkrétna
právna úprava práva (práv) nespájala, či dokonca nepodmieňovala ich nadobudnutie
alebo využívanie s predošlým uplatnením alebo neuplatnením niektorého zo základných
práv alebo slobôd.
70. Voľba, či byť dôchodkovo poistený iba v I. pilieri, alebo si aj sporiť v II. pilieri,
predstavuje uplatnenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Z hľadiska ústavnej
podstaty uplatňovania čl. 39 ods. 1 ústavy sú obe tieto formy rovnocenné, lebo ich zákon
vytvoril podľa predpisu obsiahnutého v čl. 51 ods. 1 ústavy.
71. Napriek konštatovanej rovnocennosti sa však zákonodarca po tom, ako
ekonomicky aktívna osoba vstúpi do ústavne predpokladaného obdobia staroby, na ňu
pozerá prostredníctvom § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení odlišne, a to len
v závislosti od piliera dôchodkového zabezpečenia, ktorý si v produktívnom období života
zvolila. Ak využila priebežný pilier aj sporivý pilier, dostane sa jej napriek rovnakým
zásluhám nižšej garancie minimálnej úrovne dôchodkového zabezpečenia v porovnaní so
subjektom, ktorý využil iba priebežný pilier. Nižšia úroveň minimálneho dôchodku
u poberateľov starobného dôchodku uvedených v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení
pritom nepredstavuje ani prirodzený dôsledok slobodnej voľby jedného z popísaných dvoch
spôsobov dôchodkového zabezpečenia (m. m. rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 1749/08). Na práve na starobný dôchodok je preto u tejto
skupiny subjektov spôsobená ujma, ktorá podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nie je dovolená. Preto
§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení nie je v súlade s požiadavkou rovnosti (čl. 12
ods. 1, 2 a 4 ústavy) pri zabezpečovaní primeraného hmotného zabezpečenia v starobe
podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.
72. Na základe uvedenej argumentácie predložil sudca spravodajca plénu ústavného
súdu návrh na rozhodnutie vo veci samej v tomto znení:
„Ustanovenie § 82b ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
zákona č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, n i e
j e v súlade s čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
IV.
73. Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených
v čl. 105 ods. 2, čl. 107, čl. 125 ods. 1 písm. a) a b), čl. 125a ods. 1, čl. 125b ods. 1, čl. 128,
čl. 129 ods. 2 až 7, čl. 129a, čl. 136 ods. 2 a 3, čl. 138 ods. 2 písm. b) a c), o zjednocovaní
právnych názorov senátov, o úprave svojich vnútorných pomerov a o návrhu rozpočtu
ústavného súdu. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Ak sa ústavný súd vo veci podľa
čl. 129a neuznesie nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov, konanie sa zastaví.
74. Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.
75. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 4 ods. 2 zákona
o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní
a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde
plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto
väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
76. V danom prípade boli na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu prítomní
desiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak dochádza k zamietnutiu
návrhu (čl. 131 ods. 1 ústavy, § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
77. Pri hlasovaní o návrhu nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých
sudcov. Vzhľadom na uvedené bol návrh podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy
a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý z procesných dôvodov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2017