Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 41/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-103

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. februára 2017

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa,

Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika (sudca spravodajca) vo veci

návrhu skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených advokátom

JUDr. Petrom Kubinom, advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava, na začatie

konania podľa o súlade

o sociálnom poistení v znení , ktorým sa

mení a dopĺňa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s

v spojení s , 2 a 4 takto

rozhodol:

Návrh skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet návrhu a priebeh konania

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 1. júla 2015

doručený návrh skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“) na začatie konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade § 82b ods. 2 zákona

č. o sociálnom poistení v znení , ktorým sa mení

a dopĺňa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“),

s v spojení s , 2 a 4 .

2. Navrhovatelia uviedli, že 1. júla 2015 nadobudol účinnosť ,

ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „“

alebo „Novela ZoSP“). Do zákona o sociálnom poistení sa ním zaviedol inštitút

minimálneho dôchodku, ktorého cieľom je podľa dôvodovej správy „zabezpečiť

poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával zárobkovú činnosť,

dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný na pomoc v hmotnej

núdzi. Za tým účelom sa starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok vyplácaný

po dovŕšení dôchodkového veku zvýši poistencovi, ktorý splní zákonom ustanovené

predpoklady, tak, aby suma tohto dôchodku alebo suma úhrnu dôchodkov, ktoré sa

poistencovi vyplácajú alebo na ktoré má nárok, bola vyššia ako suma životného minima

pre jednu plnoletú fyzickú osobu.“.

3. Podľa navrhovateľov bolo napadnuté ustanovenie doplnené do novely ZoSP

na základe pozmeňujúceho návrhu z dôvodu, že (podľa spoločnej správy výborov) sporiteľ

za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom sporení (ďalej aj „II. pilier“) «neplatí plnú

sadzbu starobného poistenia, pretože stanovenú časť platí vo forme príspevkov na starobné

sporenie do II. piliera. Rovnaký princíp je dôvodné a opodstatnené uplatniť aj pri stanovení

zásad zníženia sumy minimálneho dôchodku, na ktorý sa za stanovených podmienok zvyšuje

starobný dôchodok sporiteľa, ktorý je naďalej z hľadiska druhového členenia dôchodkových

dávok, starobným dôchodkom... Predloženým pozmeňujúcim návrhom sa reaguje

na možnosť vzniku morálneho hazardu v súvislosti so zavedením minimálneho dôchodku

pri skupine poistencov – sporiteľov. V prípade nižšej príjmovej skupiny sporiteľov by totiž

po zavedení minimálneho dôchodku v podobe predloženej do NR SR mohlo dôjsť k takému

stavu, kedy by z dôvodu dopadov investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólio

manažérov spravujúcich fondy II. piliera boli spôsobené straty „sanované“ z prostriedkov

daňovníkov (v podobe garancie minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade,

že by riziková investičná stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z I. a II. piliera vyšší

dôchodok než by mal, ak by do II. piliera nevstúpil a zároveň vyšší než minimálny

garantovaný dôchodok).».

4. Kritizované ustanovenie podľa navrhovateľov diskriminuje občanov z dôvodu ich

postavenia ako sporiteľov v systéme starobného dôchodkového sporenia (v II. pilieri) a je

v rozpore so zásadou rovnosti v právach a zásadou nediskriminácie pri uplatňovaní

základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa ,

pretože vytvára nerovnosť medzi občanmi uplatňujúcimi svoje základné právo.

5. Podľa navrhovateľov zníženie minimálneho dôchodku z dôvodu účasti

na starobnom dôchodkovom sporení nesleduje ústavne nevyhnutný, rozumne odôvodnený,

legitímny cieľ, resp. legitímny a ospravedlniteľný dôvod na odlišné zaobchádzanie, pretože:

„(a) doplatok (čiastka rozdielu medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom,

na ktorý vznikol poistencovi nárok) sa financuje zo štátneho rozpočtu a nie z fondov

Sociálnej poisťovne;

(b) nárok na minimálny dôchodok závisí od počtu kvalifikovaných rokov trvania

dôchodkového poistenia;

(c) ak poistenec dosiahol potrebný počet kvalifikovaných rokov trvania

dôchodkového postenia, nárok na minimálny dôchodok a jeho výška nezávisí od výšky

príjmov, resp. zaplatených odvodov poistenca.“.

6. Argument uvedený v bode „(a)“ navrhovatelia vysvetlili skutočnosťou,

že doplatok, ako rozdiel medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom, na ktorý vznikol

poistencovi nárok podľa zákona o sociálnom poistení, nie je financovaný z fondu

starobného poistenia, ale zo štátneho rozpočtu, na tvorbe ktorého sa každý občan podieľa

platením daní a poplatkov. Na povinnosť občana platiť dane a poplatky pritom nemá žiaden

vplyv skutočnosť, či je alebo nie je sporiteľom podľa o starobnom

dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o starobnom dôchodkovom sporení“ alebo „ZoSDS“). Doplatok

do výšky minimálneho dôchodku má teda charakter štátnej sociálnej dávky (podobne ako

napríklad prídavky na deti či rodičovské príspevky). Štátne sociálne dávky sú typické tým,

že sú priznávané na základe potreby a solidarity a nie na základe zásluhy či miery

prispievania poberateľa dávky na sociálne zabezpečenie.

7. K dôvodu uvedenému v bode „(b)“ navrhovatelia uviedli, že podstatou

minimálneho dôchodku je zabezpečiť určitú minimálnu príjmovú hranicu pre všetky osoby

bez rozdielu a bez ohľadu na ich príjmy a mieru, ktorou sa podieľali na financovaní štátu.

Ak bolo účelom zavedenia minimálneho dôchodku dosiahnutie stavu, aby žiaden dôchodca,

ktorý splnil všeobecné podmienky pre vznik nároku na minimálny dôchodok, nebol

odkázaný na pomoc v hmotnej núdzi, potom je podľa navrhovateľov napadnuté ustanovenie

v rozpore s týmto účelom a práve ono bráni jeho dosiahnutiu, resp. zvyšuje riziko jeho

nedosiahnutia.

8. K argumentu uvedenému v bode „(c)“ navrhovatelia uviedli, že pri inštitúte

minimálneho dôchodku absentuje princíp zásluhovosti. Nárok na minimálny dôchodok

(resp. jeho doplatok) a jeho výška nijako nezávisia od výšky odvodov na dôchodkové

poistenie zaplatených poistencom, pokiaľ poistenec dosiahol potrebný počet rokov trvania

starobného dôchodkového poistenia.

9. Poukazujúc na v spojení s navrhovatelia

zdôraznili, že podľa platnej právnej úpravy je starobné dôchodkové sporenie podľa zákona

o starobnom dôchodkovom sporení oficiálnym a zákonom aprobovaným systémom

hmotného zabezpečenia v starobe rovnocenným s dôchodkovým poistením podľa zákona

o sociálnom poistení. Ak sa fyzická osoba rozhodne, že svoje základné právo na primerané

hmotné zabezpečenie v starobe uplatní aj účasťou v systéme starobného dôchodkového

sporenia, za toto rozhodnutie jej podľa nesmie byť spôsobená ujma

na právach. Napadnuté ustanovenie však práve takúto ujmu spôsobuje. Osobe, ktorá sa

(slobodne a využijúc svoju zákonnú možnosť) rozhodla byť sporiteľom v II. pilieri,

garantuje nižšiu sumu minimálneho dôchodku než osobe, ktorá sa (rovnako slobodne

a využijúc svoju zákonnú možnosť) rozhodla zostať výlučne poistencom Sociálnej

poisťovne.

10. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania dospel ústavný súd

k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci, ktoré sú ustanovené

v ústave a v o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a preto uznesením č. k.

-19 z 9. septembra 2015 prijal tento návrh na ďalšie konanie. Označeným

uznesením ústavný súd zároveň zamietol návrh na pozastavenie účinnosti napadnutého

právneho predpisu obsiahnutý v návrhu na začatie konania.

11. Ústavný súd požiadal 23. novembra 2015 podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom

súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej

republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.

12. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-873/2015 doručenom ústavnému

súdu 19. mája 2016 zdôraznila, že sociálne poistenie je ako systém založený na poistnom

princípe - osobnej participácii premietajúcej sa do zohľadňovania „zásluhovosti“

pri výpočte dôchodkovej dávky a na sociálnej solidarite a garancii štátu. Starobné

dôchodkové sporenie je sporením upraveným zákonom. Jeho účelom je síce spolu

s dôchodkovým poistením zabezpečiť príjem sporiteľovi v starobe a pozostalým pre prípad

jeho smrti, avšak ako z odvodeného gramatického tvaru „sporiť“ vyplýva, ide o vytváranie,

zhromažďovanie, či odkladanie úspor, prostriedkov, ktoré si sporiteľ ukladá vo vybranej

dôchodcovskej správcovskej spoločnosti. Diferencované zabezpečenie základných

životných podmienok v príslušných zákonoch neznamená automaticky nesúlad s čl. 39

. Vzhľadom na skutočnosť, že nedefinuje základné životné podmienky,

umožňuje zákonodarcovi zvážiť, akým spôsobom zabezpečenie základného práva na

primerané hmotné zabezpečenie zrealizuje. Tak mu to umožňuje .

Porušenie princípu rovnosti nemožno posudzovať len z kvantitatívneho hľadiska

diferencovaného určenia súm. Rovnosť v právach podľa neznamená

kvantitatívne vyjadrenú rovnosť, ale takú rovnosť v právach, ktorá musí mať svoj ďalší,

kvalitatívny rozmer.

13. Vo vzťahu k národná rada zároveň uviedla, že zavedenie

minimálneho dôchodku je naplnením uvedeného základného sociálneho práva zaručeného

, keďže zaručuje príjem v určenej výške pre všetkých, ktorí majú nárok na starobný

alebo invalidný dôchodok. Keďže ide o dôchodkovú dávku, stanovenie jej podmienok musí

vychádzať z obdobných kritérií, aké platia pre nárok na dôchodok.

14. S poukazom na vybrané ustanovenia revidovanej Európskej sociálnej charty

Rady Európy (čl. 12 a čl. 23) národná rada uviedla, že zabezpečenie primeraných zdrojov

v starobe nie je výlučne povinnosťou štátu, ale môžu a majú sa na ňom podieľať

aj súkromné organizácie – v tomto prípade dôchodcovské správcovské spoločnosti. Nimi

poskytovaný dôchodok je preto práve v záujme rovnosti potrebné zohľadniť, čo však

v niektorých prípadoch môže viesť aj k zníženiu doplatku k dôchodku.

15. Zdroj financovania minimálneho dôchodku, ako argument použitý

navrhovateľmi, nie je podľa národnej rady relevantný na ustanovenie minimálneho

dôchodku a určenie jeho výšky, pretože aj fondy Sociálnej poisťovne sú súčasťou verejných

financií, takže je bezpredmetné, z akých finančných prostriedkov je vyplácaný. Taktiež sa

nemožno stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že minimálny dôchodok, resp. príplatok

k dôchodku do jeho dosiahnutia, má charakter štátnej sociálnej dávky. Tá je totiž vyplácaná

ustanoveným osobám z dôvodu existencie určitého stavu u nich. Dôchodok, na rozdiel

od štátnej sociálnej dávky, je však „osobnou dávkou“, nakoľko je viazaný na odpracovanú

dobu a zaplatené príspevky.

16. Národná rada zároveň súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci

samej.

17. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom

stanovisku č. doručenom ústavnému súdu 8. februára 2016 vyslovila súhlas

s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. K veci samej uviedla, že návrh

novely ZoSP ustanovoval rovnakú hranicu minimálneho dôchodku, pod ktorú by sa

30 rokov pracujúca osoba nemala dostať bez ohľadu na to, či išlo alebo nešlo o poistenca –

sporiteľa. Na základe dodatočných analýz sa ukázalo, že v prípade nižšie príjmovej skupiny

poistencov, ktorí sú zároveň sporiteľmi, by po zavedení minimálneho dôchodku v podobe

predloženej do národnej rady mohlo dôjsť k takému stavu, kedy by prípadné straty

vyplývajúce z investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólio manažérov spravujúcich

dôchodkové fondy v rámci II. piliera boli „sanované“ z prostriedkov daňovníkov (v podobe

garancie minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade, že by riziková

investičná stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z I. a II. piliera vyšší dôchodok než by mal,

ak by do II. piliera nevstúpil a zároveň vyšší než minimálny garantovaný dôchodok).

Na elimináciu takéhoto stavu bol prijatý pozmeňujúci návrh, podľa ktorého sa suma

minimálneho dôchodku poistencovi – sporiteľovi zníži podľa rovnakých zásad ako sa mu

znižuje starobný dôchodok z I. piliera za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom

sporení v II. pilieri.

Z makroekonomického pohľadu je potrebné uviesť, že zo samotného charakteru

nastavenia II. piliera vyplýva, že má ísť o samofinancovateľný, a teda dlhodobo udržateľný

systém, pretože ak by to tak nebolo, II. pilier stráca opodstatnenosť. Štátom garantované

by malo byť len vhodne regulované prostredie, v ktorom sa sporenie a následná výplata

v II. pilieri realizuje. Zvádzaním akýchkoľvek garancií výšky dôchodku by totiž štát na seba

preberal opäť riziká, ktoré sa pri zavádzaní II. piliera snažil preniesť na súkromný sektor.

V prípade, ak by sa minimálny dôchodok vzťahoval aj na druhopilierové dôchodky, naštrbil

by sa tým samotný charakter a účel sporenia v II. pilieri, t. j. aby si ľudia sami sporili

na svoje budúce dôchodky a aby sa tým odbremenil štát od financovania časti

dôchodkových príjmov svojich občanov, a to predovšetkým z dôvodu zabezpečenia

dlhodobej finančnej udržateľnosti dôchodkového systému.

Z mikroekonomického pohľadu štát nemá záujem, aby rozhodnutie poistenca vstúpiť

do II. piliera bolo, okrem iných opodstatnených faktorov, akými sú napríklad vek, príjmové

podmienky poistenca a trendy výnosnosti II. piliera, ovplyvnené aj neželaným

determinantom, a to zárukou, že dôsledok prípadného zlého rozhodnutia prevezme na seba

štát formou garancie minimálneho dôchodkového príjmu. Uvedené podporuje aj skutočnosť,

že jedným z nosných princípov II. piliera je zásluhovosť. Účelom pozmeňujúceho návrhu

bolo teda vytvoriť právne prostredie, ktoré by zachovávalo základné princípy II. piliera,

ktorými sú samofinancovateľnosť a zásluhovosť a vytvorilo motivačný tlak na to, aby

v II. pilieri boli predovšetkým takí sporitelia, ktorí sa o svoje úspory dokážu a chcú

zaujímať, a pre ktorých je to výhodné, a motivačný tlak aj na dôchodkové správcovské

spoločnosti, aby čo najlepšie zhodnocovali úspory sporiteľov pri dodržaní pravidiel

obozretného podnikania. Tento cieľ možno považovať za legitímny.

18. Zákonodarcom použité prostriedky považuje vláda aj za primerané, a to z týchto

dôvodov:

«1. rozhodnutie vstúpiť do II. piliera (a počas otvorenia aj vystúpiť) je výlučne

na vôli poistenca,

2. napadnutým ustanovením nestrácajú poistenci sporitelia nárok na minimálny

dôchodok ako taký, naopak, ich nárok zodpovedá ich „účasti“ v I. pilieri,

3. dôchodkový príjem z II. piliera sa nezapočítava do úhrnu príjmov relevantných

pre vznik nároku na minimálny dôchodok (s výnimkou pozostalostných dôchodkov),

4. spôsob krátenia sumy zvýšenia sumy starobného dôchodku do sumy minimálneho

dôchodku je nastavený principiálne rovnako, ako je nastavený spôsob krátenia samotného

základného I. pilierového starobného dôchodku,

5. ak by sa poistenci – sporitelia ocitli v hmotnej núdzi, ich základné životné

podmienky budú zabezpečené v zásade rovnako, akoby boli zabezpečené, ak by neboli

v II. pilieri (rovnako to platí pre poistencov, ktorí nespĺňajú podmienku získania aspoň 30

kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia).»

19. Argument navrhovateľov o zdroji financovania minimálneho dôchodku považuje

vláda za irelevantný. Rovnako nesúhlasí s tvrdením, že doplatok do výšky minimálneho

dôchodku má charakter štátnej sociálnej dávky. Cieľom zavedenia inštitútu zvýšenia sumy

starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku do sumy minimálneho dôchodku nebolo

plošne chrániť životnú úroveň všetkých dôchodcov, čo potvrdzuje aj návrh úpravy

minimálneho dôchodku predložený do národnej rady (napr. vzhľadom na podmienku

dosiahnutia aspoň 30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia). Preto nemožno

akceptovať snahu navrhovateľov asociovať charakter takéhoto zvýšenia sumy základného

dôchodku s charakterom štátnych sociálnych dávok. Na druhej strane, ani štátne sociálne

dávky nemusia byť vyplácané iba na základe solidarity, bez akýchkoľvek podmienok, ktoré

vytvárajú rôzne skupiny poberateľov týchto dávok. Dôvodom zavedenia dvojpilierového

základného povinného dôchodkového systému bola vzhľadom na spoločenské, ekonomické

a demografické zmeny žiaduca diverzifikácia nástrojov slúžiacich na plnenie úloh štátu

súvisiacich so systémom sociálneho zabezpečenia. Z odlišného charakteru oboch systémov

(I. pilier – dávkovo definovaný, II. pilier – príspevkovo definovaný) vyplýva aj odlišný

mechanizmus určovania dôchodkov v I. a II. pilieri (vrátane garantovania väčšej solidarity

v I. pilieri), a tým aj odlišné postavenie poistencov – sporiteľov a poistencov – nesporiteľov.

Ak si fyzická osoba uplatní právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe

prostredníctvom voľby sporenia v II. pilieri, nie je podľa názoru vlády možné považovať

za ujmu (diskrimináciu) jej odlišné postavenie v porovnaní s fyzickou osobou, ktorá si

nezvolila II. pilier, a ktorej právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe sa realizuje

výlučne prostredníctvom I. piliera.

20. Vláda navrhla nevyhovieť návrhu navrhovateľov.

21. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 1. júna 2016 navrhovateľom

s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke upustenia od ústneho

pojednávania vo veci.

22. Navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručili 3. augusta

2016 ústavnému súdu svoje stanovisko. Súhlasili s upustením od ústneho pojednávania

vo veci samej. Zároveň namietli, že vyjadrenie národnej rady podpísal Béla Bugár,

podpredseda národnej rady, ktorý bol v danom konaní „zároveň jedným zo 66

navrhovateľov a vzhľadom na špecifický charakter konania o súlade právnych predpisov...

sa tohto svojho postavenia nemôže zbaviť.“. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo

podľa názoru navrhovateľov stanovisko národnej rady podané neoprávnenou osobou,

a preto by naň ústavný súd nemal vôbec prihliadať.

23. K samotnému obsahu vyjadrenia národnej rady navrhovatelia uviedli, že

dôchodkové poistenie ako celok (či už s účasťou v II. pilieri alebo bez nej) sa vyznačuje

princípom zásluhovosti. Pri minimálnom dôchodku však zásluhovosť absentuje.

Na minimálny dôchodok má nárok každý, kto prispieva na dôchodkové poistenie

po predpísaný počet kvalifikovaných rokov, a to bez ohľadu na to, akú celkovú sumu

do systému dôchodkového poistenia odvedie. Nižší nárok dôchodcov – sporiteľov na dávku

financovanú zo zdrojov, na ktorých tvorbe sa podieľajú v miere neovplyvnenej

a neovplyvniteľnej ich účasťou na II. pilieri dôchodkového zabezpečenia, nie je možné

legitímne odôvodniť ich nižšou mierou prispievania na tvorbu zdrojov, z ktorých sa táto

dávka vôbec nefinancuje. Minimálny dôchodok je financovaný zo zdrojov, na ktorých

tvorbe sa všetci podieľajú bez toho, aby na to mala vplyv skutočnosť, že sú alebo nie sú

sporiteľmi v II. pilieri. Minimálny dôchodok môže štát neskôr zákonom aj celkom zrušiť

a bude to z ústavného hľadiska v poriadku. Ak sa ale štát už rozhodol (dobrovoľne,

na základe politického programu vlády) ho občanom poskytovať, potom im ho musí

poskytovať bez diskriminácie.

24. Navrhovatelia zotrvali na podanom návrhu na začatie konania.

25. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Procesné otázky

26. Navrhovatelia doručili 7. júna 2016 ústavnému súdu podanie označené

ako „Námietka predpojatosti“, v ktorom podľa

odmietli sudkyňu ústavného súdu Ivettu Macejkovú pre jej predpojatosť, a to „so zreteľom

na jej pomer k právnemu zástupcovi navrhovateľov – advokátovi JUDr. Petrovi Kubinovi“.

V odôvodnení podania poukázali na vyjadrenia namietanej sudkyne v médiách i na webovej

stránke ústavného súdu a navrhli, aby ústavný súd menovanú sudkyňu vylúčil z výkonu

sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. .

27. Plénum ústavného súdu v súlade s

na neverejnom zasadnutí uznesením č. k. -90 z 15. februára 2017 rozhodlo,

že sudkyňa ústavného súdu Ivetta Macejková nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie

vo veci sp. zn. .

28. Druhá procesná otázka, ktorú musel ústavný súd vyriešiť pred meritórnym

prerokovaním návrhu, bola námietka navrhovateľov, aby neprihliadal na vyjadrenie

národnej rady ako odporcu, doručené ústavnému súdu 19. mája 2016, keďže ho podpísal

podpredseda národnej rady pán Béla Bugár, ktorý bol v danom konaní „zároveň jedným

z Navrhovateľov“.

29. Vznesená námietka podľa ústavného súdu neprihliada na skutočnosť, že

menovaného podpredsedu národnej rady, ktorý v čase podávania predmetného návrhu

na začatie konania túto funkciu ešte nevykonával a bol poslancom národnej rady, nemožno

stotožňovať so subjektom aktívne legitimovaným na podanie návrhu podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) v spojení s .

30. Vyjadrenie odporcu je procesným podaním kolektívneho orgánu, celého

zákonodarného zboru, nie vyjadrením funkcionára národnej rady oprávneného procesné

podanie podpísať. Okrem toho, posudzovanie tejto otázky optikou navrhovateľov by

znamenalo, že v situácii, keď by súčasťou osobného substrátu navrhovateľa podľa čl. 130

ods. 1 písm. a) boli súčasne predseda národnej rady i jej podpredsedovia, národná

rada ako odporca by vzhľadom na § 43 ods. 2 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov prakticky nemohla realizovať svoje právo vyjadriť sa,

pretože jej vyjadrenie by nemal kto podpísať.

31. Z uvedených dôvodov vyhodnotil ústavný súd predmetnú námietku

navrhovateľov ako neopodstatnenú (irelevantnú).

III.

Východiská pre rozhodnutie a právne závery vo veci samej – návrh sudcu

spravodajcu

32. Po oboznámení sa s obsahom podkladov, ktoré ústavný súd na účel rozhodnutia

vo veci samej zaobstaral, sudca spravodajca predložil plénu ústavného súdu návrh nálezu,

ktorého podstatný obsah je stručne rekapitulovaný v nasledujúcej časti odôvodnenia

(v bodoch 33 až 72).

33. Do účinnosti , teda do zavedenia inštitútu minimálneho

dôchodku do nášho právneho poriadku, mohol spôsob výpočtu starobného dôchodku

u individuálneho žiadateľa viesť k výslednej sume, vďaka ktorej sa tento žiadateľ dostal

do stavu hmotnej núdze relevantnej z hľadiska o pomoci v hmotnej

núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o pomoci v hmotnej núdzi“). Starobný dôchodok sa v tom čase, rovnako ako

v súčasnosti, vypočítaval ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia

dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej

dôchodkovej hodnoty.

34. Spôsob výpočtu starobného dôchodku odráža výrazné, presvedčivé,

konzekventné a adresné uplatňovanie zásluhovosti u konkrétneho žiadateľa o priznanie

nároku na starobný dôchodok. Popísané kvality získava práve vďaka činiteľu priemerného

osobného mzdového bodu, do výpočtu ktorého vstupujú vymeriavacie základy individuálnej

fyzickej osoby, odrážajúce jej zárobkové pomery, teda ohodnotenie hospodárskej aktivity,

ktorou prispela k úrovni výkonnosti národného hospodárstva.

35. Zákon o sociálnom poistení zohľadňuje predchádzajúcu účasť poberateľa

starobného dôchodku v systéme starobného dôchodkového sporenia tým, že starobný

dôchodok vypočítaný ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia

dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej

dôchodkovej hodnoty, zníži podľa § 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Zníženie

starobného dôchodku vyplácaného z I. piliera dôchodkového zabezpečenia je odôvodnené

nižšími príspevkami do tohto priebežného systému v ekonomicky aktívnej fáze života,

ako aj očakávaním, že zníženie bude kompenzované starobným dôchodkom vyplácaným

z II. piliera (§ 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení).

36. Zavedením kategórie minimálneho dôchodku pomáha zákonodarca žiadateľom

o starobný dôchodok, ktorým je kvôli nízkym zárobkovým pomerom počas ekonomicky

aktívnej fázy života priznaný nárok na starobný dôchodok v takej nízkej sume, že sa ocitnú

v hmotnej núdzi. Týchto poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli dôchodkovo poistení

(a tým v zásade aj zárobkovo činní) aspoň 30 rokov, nie je správne ponechať len na pomoc

v hmotnej núdzi a garantovať im prostredníctvom štátneho sociálneho systému mesačný

príjem kladúci ich na roveň tým, ktorí k úrovni národného hospodárstva prispievali nižšou

mierou alebo neprispievali vôbec. Zákonodarca si povedal, že ak individuálna zásluhovosť

nezabezpečí únik poberateľa starobného dôchodku, ktorý bol 30 rokov dôchodkovo

poistený, z hmotnej núdze, potom práve tridsaťročná ekonomická aktivita odôvodňuje

posilnenie solidarity spoločnosti, a to tak, že prostredníctvom štátneho rozpočtu sa

poberateľovi zvýši suma vypočítaného starobného dôchodku na úroveň 136 % sumy

životného minima.

37. Zároveň so zavedením minimálneho dôchodku sa zákonodarca rozhodol

zohľadniť pri určovaní jeho výšky (teda sumy, ktorá sa prostredníctvom zvýšenia nízkeho

starobného dôchodku má dosiahnuť) skutočnosť, že poberateľ starobného dôchodku je alebo

bol sporiteľom v II. pilieri.

38. Uplatňovaním účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sa sformovali štyri

skupiny dôchodcov, ktorí boli účastní II. piliera. Porovnanie poberateľov starobných

dôchodkov patriacich do jednej z týchto skupín s poberateľmi starobného dôchodku,

ktorí neboli sporiteľmi podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení, je základom pre

rozhodnutie o návrhu navrhovateľov.

39. Prvú skupinu tvoria poberatelia starobného dôchodku, ktorí z I. piliera výpočtom

podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume

dosahujúcej alebo prekračujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona

o sociálnom poistení. Teda ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66

ods. 6 zákona o sociálnom poistení) dosiahne alebo presiahne úroveň minimálneho

dôchodku zníženú z rovnakého dôvodu (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Týmto

poberateľom nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku podľa § 82b zákona

o sociálnom poistení. Navyše budú poberať aj starobný dôchodok z II. piliera,

ktorého výška zabezpečí, že ich celkový mesačný dôchodkový príjem dosiahne úroveň

minimálneho dôchodku, ktorú štát garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy

životného minima).

40. Druhú skupinu predstavujú dôchodcovia, ktorým (rovnako ako prvej skupine)

nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku z I. piliera, a to vďaka jeho výške

dosahujúcej alebo presahujúcej úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti

v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Aj táto skupina dôchodcov bude

poberať starobný dôchodok z II. piliera, ale v sume, ktorá bude mať za následok, že ich

celkový mesačný príjem nedosiahne 136 % sumy životného minima, na ktorú majú nárok

dôchodcovia v minulosti účastní len v I. pilieri.

41. Treťou skupinou sú poberatelia, ktorí z I. piliera výpočtom podľa § 66 ods. 1 a 6

zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume nedosahujúcej úroveň

vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení. Ich starobný dôchodok

znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) nedosiahne

úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona

o sociálnom poistení). Preto im Sociálna poisťovňa z prostriedkov poskytnutých jej

zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok na úroveň minimálneho dôchodku zníženého

podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať

starobný dôchodok z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom

presiahne 136 % sumy životného minima. Ide tu teda o poberateľov starobného dôchodku,

ktorým síce štát z dôvodu ich účasti v II. pilieri garantuje nižšiu úroveň minimálneho

dôchodku, ale po pripočítaní starobného dôchodku vyplácaného im z II. piliera bude ich

celkový mesačný dôchodkový príjem presahovať úroveň minimálneho dôchodku, ktorú štát

garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy životného minima).

42. Napokon štvrtá skupina je tvorená poberateľmi, ktorí z I. piliera výpočtom

podľa § 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume

nedosahujúcej úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona sociálnom poistení. Ich

starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom

poistení) nedosiahne úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri

(§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Sociálna poisťovňa im z prostriedkov

zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok znížený podľa § 66 ods. 6 zákona

o sociálnom poistení na úroveň minimálneho dôchodku zníženého podľa § 82b ods. 2

zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať starobný dôchodok

z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom nedosiahne 136 % sumy

životného minima. Ich celkový mesačný dôchodkový príjem tak bude nižší ako suma

minimálneho dôchodku garantovaného štátom pre dôchodcu – nesporiteľa.

43. Analýza relevantnej právnej úpravy teda vedie k záveru, že § 82b ods. 2 zákona

o sociálnom poistení spôsobuje druhej skupine a štvrtej skupine poberateľov starobného

dôchodku zníženie sumy mesačne vyplácaného starobného dôchodku (z I. piliera

i II. piliera) oproti sume vyplácanej poberateľom, ktorí boli dôchodkovo poistení len

v I. pilieri.

Aplikovateľnosť

44. V rámci priestoru, ktorým zákonodarca disponuje pri regulácii zákonnej matérie

stelesňujúcej tzv. sociálne práva, nemožno považovať predstavu o „primeranosti“

podľa za konštantnú veličinu a determinant relevantnej zákonnej

právnej úpravy. Ak je primerané hmotné zabezpečenie v starobe stelesnené do podoby

inštitútu ústavného „rangu“, potom je zákonodarca v záujme jeho reálnosti povinný jeho

zákonné stvárnenie priebežne modelovať v závislosti od ekonomickej kondície spoločnosti

a z nej plynúceho očakávania „primeraného“ sociálneho statusu jednotlivca, ktorý sa

na celospoločenskej ekonomickej prosperite svojou hospodárskou aktivitou dosiaľ podieľal,

no v dôsledku uznanej sociálnej udalosti sa možnosti jeho aktívneho postoja obmedzili,

resp. zanikli.

45. Pre porovnanie, je konkretizovaný v zákone o pomoci

v hmotnej núdzi, ktorý pre posúdenie schopnosti fyzickej osoby zabezpečovať si základné

životné podmienky berie do úvahy aj pomery členov domácnosti (§ 3 zákona o pomoci

v hmotnej núdzi). Naproti tomu, starobný dôchodok ako dôchodková dávka má osobný

charakter. Skúma teda výlučne kvalifikované pomery dotknutej osoby. Ak je účelom

minimálneho dôchodku zaistiť, aby sa osoba, ktorá splnila podmienky vzniku nároku naň,

nestala odkázanou na pomoc v hmotnej núdzi, nemôže byť minimálny dôchodok

inkorporovaný do tej úrovne sociálneho systému, ktorá zabezpečuje základné životné

podmienky osobám v hmotnej núdzi. Minimálny dôchodok je nerozlučne previazaný

s právnym inštitútom starobného dôchodku. Platí to nielen z hľadiska legislatívnej techniky

a právneho jazyka (minimálny dôchodok po právno-technickej stránke spočíva len

vo zvýšení sumy starobného dôchodku), ale aj z nich rezultujúceho zámeru, ktorý

zákonodarca zavedením minimálneho dôchodku sledoval.

46. Z uvedených dôvodov možno uzavrieť, že právny inštitút zvýšenia sumy

starobného dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení

dôchodkového veku na sumu minimálneho dôchodku podľa § 82b zákona o sociálnom

poistení predstavuje legálny nástroj, ktorým zákonodarca modeluje podrobnosti

o základnom práve na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ako aj pri nespôsobilosti

na prácu podľa .

Nesúlad zákona o sociálnom poistení s v spojení s

ods. 1 a 2

47. Podľa sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

48. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

49. V konkrétnom prípade nemožno interpretovať a uplatniť čl. 12 ods. 1 prvú vetu

izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s , ktorý je jeho

všeobecným pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom

verejnej moci konkrétny právne relevantný zákaz – zákaz diskriminácie ().

50. Prvou vetou sa určujú dôvody, pre ktoré nemožno

diskriminovať (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické či iné

zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine,

majetok, rod alebo iné postavenie). Ide o jasné, presne vymedziteľné dôvody, avšak zároveň

treba dodať, že taxatívny výpočet prvej vety sa premieňa

na demonštratívny výpočet de facto, a to z dôvodu abstraktnosti zákazu diskriminácie

pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť

dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákaz diskriminácie, sú tak

upravené v ústave príkladmo a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto

dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný (porovnaj ).

51. V zásade pre všetky práva tzv. druhej generácie je podstatné to, že sa ich

podľa možno „Domáhať ... len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady,

prostredníctvom ktorej poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor

(v porovnaní s inými skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie)

na účely určenia, v akom rozsahu, kvalite a za akých podmienok bude garantovať

hospodárske, sociálne a kultúrne práva a slobody. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň

zdôrazňuje, že priestor pre voľnú úvahu poskytnutý zákonodarcovi pri prijímaní

týchto zákonov nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým

v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je

založená a ktoré chráni (, ). Ústavným princípom,

ktorý predstavuje nespochybniteľný limit voľnosti zákonodarcu aj pri úprave sociálnych

práv (a teda aj základného práva podľa ), je princíp rovnosti zakotvený

na všeobecnej úrovni práve v .

52. Z vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť

diskriminovaný z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Ústavný súd sa vo svojej

judikatúre (, ) priklonil k rozhodovacej praxi ESĽP, v ktorej sa

postupom času ustálil test slúžiaci posudzovaniu zákazu diskriminácie. Test nachádza

odpovede na tento okruh otázok:

a) či došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe

alebo v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,

b) či sa tak udialo na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného

neospravedlniteľného dôvodu,

c) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine a

d) uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod

ospravedlnenia (verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny

zásah.

53. Kritizovaná právna norma obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení

v množine všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí získali obdobie dôchodkového

poistenia v rozsahu najmenej 30 rokov, formálne kreuje podmnožinu poberateľov,

ktorí zároveň sú alebo boli sporiteľmi v systéme starobného dôchodkového sporenia. Aj títo

poberatelia starobného dôchodku mali v produktívnom veku postavenie poistencov

vykonávajúcich zárobkovú činnosť. Spĺňajú preto predstavu zákonodarcu o účele

minimálneho dôchodku. Suma zvýšenia starobného dôchodku však u jednej skupiny osôb

napĺňajúcich účel minimálneho dôchodku bude odlišná. Kritériom odlíšenia je pritom jedna

z dvoch právom aprobovaných foriem prispievania na budúci starobný dôchodok. Tým

došlo k vyčleneniu porovnateľnej skupiny jednotlivcov v spojitosti s výkonom základného

práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

54. Aj keď sociálne práva patria do tzv. druhej generácie ľudských práv so všetkými

z toho plynúcimi dôsledkami, nemožno prehliadať ich silné prepojenie na chránenú

hodnotu ľudskej dôstojnosti. Tá by sa bez náležitých zábezpek sociálneho statusu zo strany

štátu stala iluzórnou. Kategória ľudskej dôstojnosti preto má vykazovať zásadný

interpretačný význam pri stanovovaní minimálneho štandardu konkrétneho základného

sociálneho práva (Wintr, J. Komentář k čl. 30 Listiny. In: Wagnerová, E.,

Šimíček, V., Langášek, T., Pospíšil, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář.

Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012, s. 629).

55. Starobným dôchodkom, ktorý predstavuje dávku dôchodkového zabezpečenia,

zákonodarca aktívne vytvaroval hmotné zabezpečenie občana v starobe. Starobný dôchodok

takto prispieva k zachovaniu dôstojnosti jednotlivca, ktorý v ekonomicky aktívnom období

svojho života napomáhal dosahovaniu istej úrovne spoločenského bohatstva aj tým, že sám

solidárne prispieval na starobné dôchodky iných a postupne kládol základy budúceho

právneho nároku na svoj vlastný starobný dôchodok. Teda sám aktívne a pre budúcnosť

chránil svoju ľudskú dôstojnosť. Po ukončení hospodársky produktívnej etapy svojho života

sa stáva odkázaným na systém, do ktorého ekonomicky prispieval. Ak sa mu v tej chvíli štát

otočí chrbtom, bude priamo atakovať jeho ľudskú dôstojnosť, lebo za realizáciu svojich

základných ľudských práv (práv prvej generácie) nebude môcť prevziať náležitú

zodpovednosť a materiálne ich sám garantovať.

56. Evidentná súvislosť medzi postojom ekonomicky produktívnej fyzickej osoby

k zodpovednosti za svoju budúcnosť v období, keď bude odkázaná, a úrovňou dôstojnosti

jej bytia v tomto období – to je podľa názoru ústavného súdu dostatočný dôvod, pre ktorý je

potrebné pod ústavný pojem „iné postavenie“ podľa zaradiť

aj postavenie občana v systéme dôchodkového zabezpečenia v období jeho ekonomicky

aktívneho života, a to z hľadiska toho, či sa na základe legálne aprobovanej voľby rozhodol

len pre poistný pilier, alebo využil aj možnosť starobného dôchodkového sporenia (pilier

sporivý). Inými slovami, ak fyzická osoba v produktívnej etape života využila legálne

uznanú voľbu spôsobu prispievania na svoj budúci starobný dôchodok, má ústavne zaručené

právo na to, aby došlo k testovaniu legitimity a primeranosti takého zaobchádzania s ňou,

ktoré je odlišné oproti zaobchádzaniu s osobou, ktorá v produktívnej etape života využila

inú (tiež dovolenú) voľbu.

57. Aj druhý krok diskriminačného testu je v posudzovanej veci naplnený.

K odlišnému zaobchádzaniu so skupinou poberateľov starobného dôchodku, ktorí boli

sporiteľmi v systéme starobného dôchodkového sporenia, dochádza na základe

kvalifikovaného kritéria, a to kritéria „iného postavenia“ podľa .

58. Tretia úroveň diskriminačného testu sa zakladá na skúmaní, či posudzované

vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine.

59. Právna norma obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyčleňuje

skupinu poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli sporiteľmi v II. pilieri, z množiny

všetkých poberateľov starobných dôchodkov. Zo štyroch skupín poberateľov starobného

dôchodku vymedzených v bodoch 39 až 42 odôvodnenia ide o druhú skupinu (bod 40.)

a štvrtú skupinu (bod 42.). Poberateľom starobného dôchodku spadajúcim do týchto dvoch

skupín totiž nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku do sumy ustanovenej

v § 82b ods. 1 zákona o sociálnom poistení napriek tomu, že súčet starobného dôchodku

z I. piliera a starobného dôchodku z II. piliera bude nižší ako suma podľa § 82b ods. 1

zákona o sociálnom poistení. Niet pochýb, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenie je

analyzovaným dvom skupinám poberateľov starobného dôchodku na príťaž. Štát totiž v ich

prípade vyhodnotí ako primeranú ( ) nižšiu úroveň hmotného

zabezpečenia v starobe, kým pri poberateľoch, ktorí prispievali len do I. piliera, štát

garantuje vyššiu úroveň primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.

60. Napokon, posledná etapa diskriminačného testu sa koncentruje

na ospravedlniteľnosť odlišného zaobchádzania. Ide o to, či je tu ospravedlniteľný

(legitímny) dôvod odlišnosti v zaobchádzaní, a ak áno, či je odlišné zaobchádzanie

primerané.

61. Zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku je v dôvodovej správe odôvodnené

cieľom „zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával

zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný

na pomoc v hmotnej núdzi“, pričom však modifikácia tohto inštitútu v napadnutom § 82b

ods. 2 zákona o sociálnom poistení sa do zákona doplnila v snahe vylúčiť „možnosť vzniku

morálneho hazardu“ spočívajúceho v tom, že sporitelia v II. pilieri by sa o svoju investičnú

stratégiu nestarali kvôli istote minimálneho dôchodku a zákonodarca potom „považuje

za amorálne, aby sa v prípade zlého zhodnotenia úspor sporiteľov, skladali takýmto

dôchodcom ostatní daňovníci na minimálny dôchodok v nekrátenej sume“.

62. Spojením oboch citovaných zdôvodnení možno uzavrieť, že v účinnej právnej

úprave zákonodarca vyjadril odlišnú predstavu o minimálnej úrovni dôchodkového príjmu

u dvoch poberateľov starobného dôchodku, ktorí „počas väčšiny svojho pracovného života

vykonávali zárobkovú činnosť“, ale jeden z nich bol a druhý nebol sporiteľom v II. pilieri.

63. Zákonodarcom zamýšľaný cieľ napadnutej právnej úpravy je nelegitímny a ako

základ pre odlišné zaobchádzanie analyzovaných dvoch skupín poberateľov starobných

dôchodkov neospravedlniteľný. V prvom rade tu možno poukázať na právne ťažko

uchopiteľné pojmy, ktorými sa navrhovateľ právnej úpravy snaží legálne aprobované

rozhodovanie dôchodkovo poistených fyzických osôb hodnotiť kategóriami morálky. Tá

síce (podobne ako právo) predstavuje normatívny systém, ale z hľadiska aplikácie § 82b

ods. 2 zákona o sociálnom poistení je úplne iluzórna. Preskúmavaná právna úprava vôbec

nepredstavuje právny základ pre uplatňovanie morálnych hľadísk v procese posudzovania

nároku na starobný dôchodok. Naopak, všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí si

sporili v II. pilieri, kladie v spojení s dôvodovou správou do pozície morálnych hazardérov,

ktorým sa nebudú ostatní daňovníci skladať na minimálny dôchodok.

64. Jedna vec je morálka, ústavný súd však musí prísne zotrvať na pozíciách

skúmania predmetu prieskumu v rovine uplatňovania princípov, ktoré pozitívna právna

úprava vyjadruje a na ktorých je právna regulácia dôchodkového zabezpečenia postavená.

Ide o princípy zásluhovosti a solidarity. V prelínaní a dopĺňaní sa týchto dvoch kategórií sa

realizuje predstava zákonodarcu (štátu) o spravodlivosti pri garantovaní primeraného

hmotného zabezpečenia v starobe ( ).

65. Miera zásluhovosti u poberateľov starobného dôchodku – sporiteľov nemôže byť

vyhodnotená ako nižšia len vďaka skutočnosti, že v produktívnom období života svoje

poistné platby poukazovali sčasti do priebežného systému dôchodkového zabezpečenia

(poistenie) a sčasti do kapitalizačného, individuálne orientovaného systému (sporenie).

Miera zásluhovosti sa musí merať celkovou sumou, ktorú dôchodkovo poistená osoba

do systému dôchodkového zabezpečenia každý mesiac v produktívnom období svojho

života odviedla. Zásluhovosť nemožno merať rozdelením tejto sumy do každého z dvoch

zákonom dovolených systémov dôchodkového zabezpečenia.

66. Právna úprava minimálneho dôchodku ústavne súladným spôsobom diferencuje

medzi tými, ktorí boli dôchodkovo poistení menej ako 30 rokov, a tými, ktorí boli

dôchodkovo poistení aspoň 30 rokov. Ústavne súladným spôsobom sú diferencovaní aj tí,

ktorí v jednotlivých kalendárnych rokoch dôchodkového poistenia dosahovali osobný

mzdový bod 0,241, a tí, ktorí takúto hodnotu osobného mzdového bodu nedosiahli. Ústavný

súlad je daný tým, že uvedené diferenciačné kritériá zodpovedajú spravodlivosti

pri zabezpečovaní primeraného hmotného zabezpečenia občanov v starobe, ktorá spočíva

v odzrkadlení zásluhovosti nielen vo výpočte celkovej sumy starobného dôchodku (starobný

dôchodok podľa § 66 zákona o sociálnom poistení), ale aj v miere solidarity,

ktorú od spoločnosti môže poberateľ starobného dôchodku očakávať (minimálny dôchodok

podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení).

67. Ústavne nesúladným spôsobom sú však pri minimálnom dôchodku diferencovaní

tí, ktorí boli dôchodkovo poistení v I. pilieri, a tí, ktorí využili právo priznané

zákonodarcom, a zvolili si okrem I. piliera aj sporivý pilier. Miera ich zásluh len vďaka

uvedenej voľbe nie je odlišná. Ak občan pracoval pre spoločnosť, nemožno jeho prácu,

z ktorej platil povinné poistné do I. piliera, ale aj do II. piliera, považovať za menej cennú

v porovnaní s rovnakou prácou iného občana, ktorý z nej platil povinné poistné len

do I. piliera. Výsledkom je potom vyčleňovanie znižujúce dôstojnosť človeka, ktoré je

morálne nevyhovujúce (Bobek, M. Komentář k čl. 3 Listiny. In: Wagnerová, E., Šimíček,

V., Langášek, T., Pospíšil, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha:

Wolters Kluwer, 2012, s. 101).

Nesúlad zákona o sociálnom poistení s v spojení s

ods. 4

68. Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

69. Ústavný súd judikoval (), že vo všeobecnosti

vylučuje možný dôsledok (dopad) využívania základných práv alebo slobôd fyzickými

alebo právnickými osobami na ich ďalšie práva. Ústavná norma v ňom obsiahnutá je

adresovaná všetkým orgánom štátu (vrátane jeho zákonodarného orgánu) a ostatne

menovanému rovnako ukladá, aby pri právnej úprave takýchto práv vylúčil vznik

akejkoľvek ujmy, ktorú by ich „nositelia“ mohli utrpieť v dôsledku toho, že si predtým

uplatnili (uplatňovali) niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd. Prvá a základná

požiadavka, ktorá z uvedeného ustanovenia pre zákonodarcu vyplýva, je, aby konkrétna

právna úprava práva (práv) nespájala, či dokonca nepodmieňovala ich nadobudnutie

alebo využívanie s predošlým uplatnením alebo neuplatnením niektorého zo základných

práv alebo slobôd.

70. Voľba, či byť dôchodkovo poistený iba v I. pilieri, alebo si aj sporiť v II. pilieri,

predstavuje uplatnenie základného práva podľa . Z hľadiska ústavnej

podstaty uplatňovania sú obe tieto formy rovnocenné, lebo ich zákon

vytvoril podľa predpisu obsiahnutého v .

71. Napriek konštatovanej rovnocennosti sa však zákonodarca po tom, ako

ekonomicky aktívna osoba vstúpi do ústavne predpokladaného obdobia staroby, na ňu

pozerá prostredníctvom § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení odlišne, a to len

v závislosti od piliera dôchodkového zabezpečenia, ktorý si v produktívnom období života

zvolila. Ak využila priebežný pilier aj sporivý pilier, dostane sa jej napriek rovnakým

zásluhám nižšej garancie minimálnej úrovne dôchodkového zabezpečenia v porovnaní so

subjektom, ktorý využil iba priebežný pilier. Nižšia úroveň minimálneho dôchodku

u poberateľov starobného dôchodku uvedených v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení

pritom nepredstavuje ani prirodzený dôsledok slobodnej voľby jedného z popísaných dvoch

spôsobov dôchodkového zabezpečenia (m. m. rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky vo veci sp. zn. ). Na práve na starobný dôchodok je preto u tejto

skupiny subjektov spôsobená ujma, ktorá podľa nie je dovolená. Preto

§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení nie je v súlade s požiadavkou rovnosti (čl. 12

ods. 1, 2 a 4 ) pri zabezpečovaní primeraného hmotného zabezpečenia v starobe

podľa .

72. Na základe uvedenej argumentácie predložil sudca spravodajca plénu ústavného

súdu návrh na rozhodnutie vo veci samej v tomto znení:

„Ustanovenie o sociálnom poistení v znení

, ktorým sa mení a dopĺňa o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, n i e

j e v súlade s v spojení s , 2 a 4 .“

IV.

73. Podľa ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených

v čl. 105 ods. 2, čl. 107, čl. 125 ods. 1 písm. a) a b), čl. 125a ods. 1, čl. 125b ods. 1, čl. 128,

čl. 129 ods. 2 až 7, čl. 129a, čl. 136 ods. 2 a 3, čl. 138 ods. 2 písm. b) a c), o zjednocovaní

právnych názorov senátov, o úprave svojich vnútorných pomerov a o návrhu rozpočtu

ústavného súdu. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne. Ak sa ústavný súd vo veci podľa

čl. 129a neuznesie nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov, konanie sa zastaví.

74. Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

75. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 4 ods. 2 zákona

o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní

a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. Podľa

plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto

väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

76. V danom prípade boli na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu prítomní

desiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, inak dochádza k zamietnutiu

návrhu ( , ).

77. Pri hlasovaní o návrhu nebola dosiahnutá nadpolovičná väčšina hlasov všetkých

sudcov. Vzhľadom na uvedené bol návrh podľa druhej a tretej vety

a zamietnutý z procesných dôvodov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2017