Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 41/2015
PDF · 430.72 KB
No categories available
PL. ÚS 41/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 9. septembra 2015
predbežne prerokoval návrh skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
zastúpených advokátom JUDr. Petrom Kubinom, advokátska kancelária, Štefánikova 15,
Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
o súlade § 82b ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona
č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 39 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
a takto
rozhodol:
1. Návrh skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a
na ďalšie konanie.
2. Návrh skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na pozastavenie
účinnosti § 82b ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona
č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 1. júla 2015
doručený návrh skupiny 66 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade § 82b ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“),
s čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.
Navrhovatelia uvádzajú, že 1. júla 2015 nadobudol účinnosť zákon č. 140/2015 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 140/2015
Z. z.“ ,v citovanom texte aj „Novela ZoSP“). Do zákona o sociálnom poistení sa ním
zaviedol inštitút minimálneho dôchodku, ktorého cieľom je podľa dôvodovej správy
„zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával
zárobkovú činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný
na pomoc v hmotnej núdzi. Za tým účelom sa starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok
vyplácaný po dovŕšení dôchodkového veku zvýši poistencovi, ktorý splní zákonom
ustanovené predpoklady, tak, aby suma tohto dôchodku alebo suma úhrnu dôchodkov, ktoré
sa poistencovi vyplácajú alebo na ktoré má nárok, bola vyššia ako suma životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu.“.
Ďalej navrhovatelia informujú, že „bolo do Novely ZoSP pozmeňujúcim návrhom
vložené Napadnuté ustanovenie...“, ktorého dôvodom je podľa spoločnej správy výborov
fakt, že sporiteľ za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom sporení «neplatí plnú sadzbu
starobného poistenia, pretože stanovenú časť platí vo forme príspevkov na starobné
sporenie do II. piliera. Rovnaký princíp je dôvodné a opodstatnené uplatniť aj pri stanovení
zásad zníženia sumy minimálneho dôchodku, na ktorý sa za stanovených podmienok zvyšuje
starobný dôchodok sporiteľa, ktorý je naďalej z hľadiska druhového členenia dôchodkových
dávok, starobným dôchodkom... Predloženým pozmeňujúcim návrhom sa reaguje
na možnosť vzniku morálneho hazardu v súvislosti so zavedením minimálneho dôchodku
pri skupine poistencov – sporiteľov. V prípade nižšej príjmovej skupiny sporiteľov by totiž
po zavedení minimálneho dôchodku v podobe predloženej do NR SR mohlo dôjsť k takému
stavu, kedy by z dôvodu dopadov investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólio
manažérov spravujúcich fondy II. piliera boli spôsobené straty „sanované“ z prostriedkov
daňovníkov (v podobe garancie minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade,
že by riziková investičná stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z I. a II. piliera vyšší
dôchodok než by mal, ak by do II. piliera nevstúpil a zároveň vyšší než minimálny
garantovaný dôchodok). Uvedeným pozmeňujúcim návrhom sa jasne deklaruje, že SMER –
SD odmieta niesť garancie za výsledok hospodárenia súkromných dôchodkových
správcovských spoločností a že považuje za amorálne, aby sa v prípade zlého zhodnotenia
úspor sporiteľov, skladali takýmto dôchodcom ostatní daňovníci na minimálny dôchodok
v nekrátenej sume.».
Kritizované ustanovenie podľa názoru navrhovateľov „diskriminuje občanov
z dôvodu ich postavenia sporiteľa v systéme starobného dôchodkového sporenia... je tak
v rozpore so zásadou rovnosti v právach a zásadou nediskriminácie pri uplatňovaní
základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, pretože vytvára nerovnosť medzi občanmi uplatňujúcimi svoje
základné právo“.
Navrhovatelia konkretizujú, že „zníženie minimálneho dôchodku podľa Napadnutého
ustanovenia u osôb z dôvodu ich účasti na starobnom dôchodkovom sporení...
nepredstavuje ústavne nevyhnutný rozumne odôvodnený legitímny cieľ, resp. legitímny
a ospravedlniteľný dôvod na diskrimináciu, a je navyše nezlučiteľný s princípmi logiky,
to všetko z nasledovných dôvodov:
(a) doplatok (čiastka rozdielu medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom,
na ktorý vznikol poistencovi nárok) sa financuje zo štátneho rozpočtu a nie z fondov
Sociálnej poisťovne;
(b) nárok na minimálny dôchodok závisí od počtu kvalifikovaných rokov trvania
dôchodkového poistenia;
(c) ak poistenec dosiahol potrebný počet kvalifikovaných rokov trvania
dôchodkového postenia, nárok na minimálny dôchodok a jeho výška nezávisí od výšky
príjmov, resp. zaplatených odvodov poistenca.“.
Argument uvedený v bode „(a)“ navrhovatelia zakladajú na skutočnosti, že doplatok
ako rozdiel medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom, na ktorý vznikol poistencovi
nárok podľa zákona o sociálnom poistení, „nie je financovaný z fondu starobného poistenia,
ale zo štátneho rozpočtu, na tvorbe ktorého sa každý občan platiaci odvody na dôchodkové
poistenie podieľa platením daní a poplatkov. Na povinnosť občana platiť dane a poplatky
pritom nemá žiaden vplyv skutočnosť, či je alebo nie je sporiteľom“ podľa zákona
č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (v citovanom texte aj „ZoSDS“, pozn.).
Podľa navrhovateľov teda „na tvorbu zdrojov, z ktorých sa financuje inštitút minimálneho
dôchodku (resp. doplatku) nemá vôbec žiaden vplyv to, či príslušný dôchodca platil počas
svojho pracovného života odvody len do Sociálnej poisťovne alebo či si na svoj starobný
dôchodok sporil aj v II. pilieri... dane a poplatky totiž bol povinný platiť bez ohľadu na to,
a jeho daňové a poplatkové povinnosti neboli tým nijako ovplyvnené. Keďže teda sporitelia
podľa ZoSDS sa na tvorbe zdrojov používaných na financovanie minimálneho dôchodku
(resp. doplatku) podieľajú rovnakou mierou ako osoby, ktoré sporiteľmi podľa ZoSDS nie
sú, nie je možné s nimi ohľadom výšky ich minimálneho dôchodku zaobchádzať menej
priaznivo než s osobami, ktoré sporiteľmi podľa ZoSDS nie sú... Doplatok do výšky
minimálneho dôchodku má teda charakter štátnej sociálnej dávky (podobne ako napríklad
prídavky na deti či rodičovské príspevky). Štátne sociálne dávky sú typické tým, že sú
priznávané na základe potreby a solidarity a nie na základe zásluhy či miery prispievania
poberateľa dávky na sociálne zabezpečenie.“.
K dôvodu uvedenému v bode „(b)“ navrhovatelia uvádzajú, že podstatou
minimálneho dôchodku „je zabezpečiť určitú minimálnu príjmovú hranicu pre všetky osoby
bez rozdielu (a bez ohľadu na ich príjmy a mieru, ktorou sa podieľali na financovaní
štátu)“. Pri jeho zavedení musí byť tento inštitút uplatňovaný „férovo a nediskriminačne“.
Dôvod zavedenia minimálneho dôchodku má za následok, že „je a musí byť úplne
irelevantné, či poistenec zároveň bol alebo nebol sporiteľom podľa ZoSDS. Ak je účelom
zavedenia minimálneho dôchodku dosiahnuť stav, aby žiaden dôchodca, ktorý splnil
všeobecné kvalifikačné podmienky pre vznik nároku na minimálny dôchodok, nebol
odkázaný na pomoc v hmotnej núdzi, potom je Napadnuté ustanovenie v priamom rozpore
s týmto účelom a práve ono bráni jeho dosiahnutiu, resp. zvyšuje riziko jeho nedosiahnutia.
Znížená suma minimálneho dôchodku pre sporiteľov podľa ZoSDS totižto vedie
aj k situáciám, že pri týchto sporiteľoch súčet dôchodkov z I. piliera a II. piliera nedosahuje
úroveň minimálneho dôchodku, a tak základný cieľ Napadnutého ustanovenia... nie je
naplnený.“.
K argumentu uvedenému v bode „(c)“ navrhovatelia dôvodia, že „pri inštitúte
minimálneho dôchodku absentuje princíp zásluhovosti. Nárok na minimálny dôchodok
(resp. jeho doplatok) a jeho výška nijako nezávisí od výšky jeho odvodov na dôchodkové
poistenie zaplatených poistencom, pokiaľ tento dosiahol potrebný počet kvalifikovaných
rokov trvania starobného dôchodkového poistenia...
Ak vznik nároku na minimálny dôchodok a jeho výška vôbec nezávisia od výšky
zaplatených odvodov poistenca na starobné dôchodkové poistenie, potom nemôže byť
legitímnym dôvodom zníženia minimálneho dôchodku skutočnosť, že osoba platila časť
odvodov na dôchodkové zabezpečenie do II. piliera. To je aj logické, keďže teoreticky
nemožno vylúčiť ani to, že poistenec, ktorý je zároveň sporiteľom v II. pilieri odvedie
na odvodoch do fondu starobného poistenia Sociálnej poisťovne v absolútnom vyjadrení
celkovo vyššiu sumu než poistenec, ktorý sporiteľom v II. pilieri nikdy nebol, či už z dôvodu
vyšších príjmov, z ktorých platil odvody alebo z dôvodu dlhšej doby platenia odvodov.
Prečo by potom takýto poistenec – sporiteľ mal byť negatívne diskriminovaný a dostávať
nižší minimálny dôchodok než poistenec, ktorý sporiteľom nebol.“.
Navrhovatelia sa stotožňujú i s dôvodmi, na ktorých založil prezident Slovenskej
republiky (ďalej len „prezident“) rozhodnutím č. 3535 2015 KPSR z 28. mája 2015 vrátenie
zákona z 13. mája 2015, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Súhlasne s prezidentom argumentujú, že „deklarovaným cieľom inštitútu
minimálneho dôchodku je plošne chrániť životnú úroveň dôchodcov na spoločnom
definovanom minime, keď nemajú možnosť zabezpečiť si krytie svojich životných potrieb
z pracovných príjmov, pričom v takomto prípade sa u občanov zúčastnených iba na I. pilieri
dôchodkového zabezpečenia vôbec bližšie neskúma, čo bolo príčinou takejto sociálnej
situácie dôchodcu (do ktorej sa mohol dostať napríklad v dôsledku okolností, ktoré
predstavujú omnoho väčší a nielen morálny hazard než zákonom aprobovaná účasť
na starobnom dôchodkovom sporení)“. Rovnako uvádzajú, že „dôchodkové nároky sa
odvíjajú od výšky príjmov počas desiatok rokov života poistenca, keď sa mu v rôznych
obdobiach môže celkovo ekonomicky dariť lepšie či horšie a legitimizovať systematickú
penalizáciu sporiteľov v prístupe k minimálnemu dôchodku len na základe aktuálneho stavu
(keď sa prejavuje krátkodobý výsledok toho, že do II. piliera v minulosti vstúpili aj občania,
pre ktorých to vzhľadom na krátky zostávajúci čas sporenia nebolo výhodné) je
neprimerané a v rozpore s deklarovaným zámerom solidarity spoločnosti k dôchodcom
s nízkymi príjmami, ktorý je podstatným dôvodom pre zavedenie inštitútu minimálneho
dôchodku“.
S poukazom na čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy navrhovatelia
zdôrazňujú, že „podľa platnej právnej úpravy sa občan môže rozhodnúť, či svoje základné
právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe... uplatní tak, že bude iba poistencom
Sociálnej poisťovne (I. pilier) alebo tak, že popri účasti v I. pilieri bode aj sporiteľom
podľa ZoSDS (II. pilier). Starobné dôchodkové sporenie je oficiálnym a zákonom
rozpoznaným systémom hmotného zabezpečenia v starobe rovnocenným s dôchodkovým
poistením podľa ZoSP.
Ak sa teda občan rozhodne, že svoje základné právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe... uplatní (popri povinnej účasti v I. pilieri) aj účasťou v systéme
starobného dôchodkového sporenia podľa ZoSDS, za toto jeho rozhodnutie mu podľa čl. 12
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky nesmie byť spôsobená ujma na jeho právach.
Napadnuté ustanovenie však práve takúto ujmu spôsobuje. Občanovi, ktorý sa
(slobodne a využijúc svoju zákonnú možnosť) rozhodol byť a sporiteľom podľa ZoSDS,
priznáva nižšiu sumu minimálneho dôchodku než občanovi, ktorý sa (rovnako slobodne
a využijúc svoju zákonnú možnosť) rozhodol zostať výlučne poistencom Sociálnej poisťovne
podľa ZoSP, čím sa mu – oproti situácii, ak by nebol sporiteľom podľa ZoSDS – spôsobuje
ujma na jeho práve na minimálny dôchodok, ktoré je od 1. júla 2015 súčasťou základného
práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy...“.
Navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie
vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Ustanovenie § 82b ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov v znení zákona č. 140/2015 zo 16. júna 2015 ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony nie je v súlade s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
Súčasne navrhovatelia žiadajú pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia
zákona o sociálnom poistení, pretože „uplatňovaním Napadnutého ustanovenia bude
(prinajmenšom) ohrozené základné právo občanov na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe... v časti práva na minimálny dôchodok. Občania, ktorí boli sporiteľmi v II. pilieri
dôchodkového zabezpečenia a odídu do dôchodku počas účinnosti Napadnutého
ustanovenia, budú mať (v rozpore s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy...) nižší minimálny dôchodok
než iní občania, ktorí sporiteľmi v II. pilieri neboli“. Podľa navrhovateľov „uvedený
následok môže byť vážny, pretože sa môže dotknúť aj pomerne veľkého počtu občanov
(v závislosti od toho, koľko bude trvať konanie o tomto návrhu)“. Zároveň „uvedený
následok bude zrejme nenapraviteľný, pretože Napadnuté ustanovenie bude voči dotknutým
občanom uplatňované na základe prezumpcie jeho ústavnej konformity. Ak by Ústavný súd
tomuto návrhu vo veci samej vyhovel, spätne týmto občanom nikto nevráti ušlý príjem
z dôvodu zníženia minimálneho dôchodku za obdobie uplatňovania Napadnutého
ustanovenia.“.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou...
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému
súdu návrh na začatie konania.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy i podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom
súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá najmenej pätina poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky.
Ústavný súd návrh na začatie konania prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľov konštatuje,
že navrhovatelia sú podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. a)
zákona o ústavnom súde aktívne legitimovaní na podanie návrhu na začatie konania
o súlade právnych predpisov, pričom ich návrh obsahuje všetky náležitosti ustanovené
zákonom o ústavnom súde. Na základe tohto zistenia ústavný súd dospel k záveru, že nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ho prijal
na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
III.
Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1,
môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých
ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí
značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, môže uznesením
pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody
alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom (ďalej len „základné práva alebo slobody“), ak hrozí značná hospodárska škoda
alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže rozhodnúť
o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení aj na návrh účastníka konania. Návrh na pozastavenie účinnosti musí obsahovať
konkretizáciu a spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd alebo skutočnosti,
ktoré preukazujú, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný
následok. O tomto návrhu rozhodne ústavný súd bez zbytočného odkladu.
Navrhovatelia predložili aj návrh, aby ústavný súd súčasne s prijatím ich návrhu
na ďalšie konanie podľa čl. 125 ods. 2 ústavy a podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia zákona o sociálnom poistení.
K uplatneniu svojej právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy pristupuje ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre len v dostatočne odôvodnených prípadoch, a pritom celkom
výnimočne, t. j. keď sú spôsob ohrozenia označených základných práv a slobôd,
resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného nenapraviteľného následku v návrhu
dostatočne konkretizované, pričom z okolností prípadu zjavne vyplýva, že ide o tvrdenie
navrhovateľov, ktoré možno považovať za preukázané, a teda opodstatnené (napr.
Návrh na pozastavenie účinnosti navrhovatelia odôvodňujú:
ohrozením základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe
u občanov dotknutých napadnutým ustanovením,
veľkým počtom občanov, ktorých sa kritizované ustanovenie môže dotknúť,
a v dôsledku toho aj vážnosťou následku spočívajúceho v uplatňovaní § 82b ods. 2 zákona
o sociálnom poistení,
nenapraviteľnosťou hroziaceho následku, a to s ohľadom na prezumpciu ústavnosti
preskúmavaného ustanovenia.
Dôvody navrhovateľov teda smerujú k dvom okruhom ústavne aprobovaných
a variantne koncipovaných determinantov využitia právomoci ústavného súdu podľa čl. 125
ods. 2 ústavy, a to k ohrozeniu základného práva alebo slobody a k vážnemu
nenapraviteľnému následku. Pre aplikáciu uvedenej ústavnej normy postačuje zistenie
jedného z predmetných podmieňujúcich faktorov.
Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde normujúceho dôsledky pozitívneho
nálezu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov ostatné právoplatné
rozhodnutia vydané v... správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,
sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti
uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Pri predbežnom prerokovaní celého návrhu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom
súde na neverejnom zasadnutí pléna ústavného súdu v časti týkajúcej sa návrhu
na pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu okrem návrhu sudcu spravodajcu
na vyhovenie tomuto návrhu z dôvodov uvedených v článku III tohto uznesenia iný návrh
na rozhodnutie, resp. protinávrh zo strany členov pléna predložený nebol.
Podľa čl. 131 ods. 1 druhej vety a tretej vety ústavy sa plénum ústavného súdu uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne.
Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd je spôsobilý v pléne konať
a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní
desiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov. Pri hlasovaní o návrhu sudcu
spravodajcu na pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu sa nedosiahla
nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov ústavného súdu.
Na základe toho ústavný súd návrh navrhovateľov na pozastavenie účinnosti § 82b
ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 140/2015 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v súlade s čl. 131 ods. 1 druhou
a treťou vetou ústavy a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietol (bod 2 výroku tohto
uznesenia).
K rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Petra Brňáka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2015