Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 115/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom

, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 28. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa v čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júla 2016

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľ žalobou domáhal proti

žalovaným určenia neúčinnosti právnych úkonov. Konkrétne sa domáhal určenia

neúčinnosti zmluvy o spätnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

medzi žalovanými (ďalej len „zmluva“), ďalej určenia neúčinnosti žiadosti o zmenu

stavebníka rozostavaného domu a rozhodnutia obce o povolení zmeny stavebníka

na základe už uvedenej žiadosti. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom

zo 7. februára 2015 tak, že návrhu o určenie neúčinnosti zmluvy vyhovel a vo zvyšnej časti

žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia totiž dospel k záveru, že žiadosť

o zmenu stavebníka rozostavaného domu a rozhodnutia obce o povolení zmeny stavebníka

nie sú právnymi úkonmi v zmysle , s ktorými právne predpisy

spájajú vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, preto na požadovanom určení ani nie je

daný naliehavý právny záujem. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania na súde prvého

stupňa podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom

krajského súdu v časti, v ktorej bol jeho návrh právoplatne zamietnutý. Sťažovateľ považuje

napadnutý rozsudok za arbitrárny a nespravodlivý, pričom argumentuje a predostiera svoj

vlastný pohľad na vec. Vychádzajúc z vlastného právneho posúdenia veci dochádza

k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené práva.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí tejto

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec

vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ zároveň namieta,

že v konečnom dôsledku došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu aj k neprípustnému

zásahu do jeho majetkových práv, a tým aj k porušeniu základného práva vlastniť majetok

podľa , ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa dodatkového

protokolu.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj jeho predchádzajúcemu

postupu zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú

v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový

rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu založenú na jeho názore, že jeho právne závery sú založené

na nesprávnej interpretácii relevantných noriem. Sťažovateľ nesúhlasí s výrokom

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného

ako vecne správny.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu

ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Ako nedôvodné krajský súd vyhodnotil aj odvolanie žalobcu, hoci na základe

posúdenia (i) širších súvislostí než zohľadňoval okresný súd. Zásadný záver o tom, že

žiadosť o zmenu stavebníka/stavby a na ňu nadväzujúce rozhodnutia obce (príslušného

správneho orgánu) nie sú právnymi úkonmi, ktorým by bolo možné odporovať v zmysle

, však zostáva totožný. S určitým zjednodušením, ale presne

vystihujúcim podstatu tejto časti nároku žalobcu je nutné konštatovať, že žalobca sa

v konečnom dôsledku domáha štandardnou civilnou sporovou žalobou (žalobou o určenie

neúčinnosti právnych úkonov) zmeny, resp. zrušenia rozhodnutia vydaného v rámci

administratívneho konania. Uvedené je však (už) zo svojej podstaty neprípustné;

administratívne konanie má (vlastné) zákonom stanovené postupy, akým spôsobom je v ich

rámci možné uplatňovať príslušné práva a povinnosti. Nezodpovedá účelu Civilného

sporového poriadku (naopak, je v priamom rozpore s ním), resp. predtým konaniu

podľa III. časti , aby určovacou civilnou žalobou boli

menené výsledky administratívneho/správneho konania.

14. Nad bezprostredný rámec odvolania krajský súd konštatuje, že nezaujíma

stanovisko k dôvodnosti predmetného správneho/stavebného konania, k možnosti žalobcu

vstúpiť do daného konania, k vecnej správnosti rozhodnutia „o zmene stavebníka“

a napokon ani k vlastníckym pomerom k dotknutej (rozostavanej) stavbe.»

Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného

súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s krajským súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého nebolo možné v rámci civilnej sporovej žaloby úspešne

žiadať určenie neúčinnosti žiadosti či rozhodnutia o žiadosti vydaného v príslušnom

administratívnom konaní. Ako správne poukázal krajský súd, administratívne konanie má

vlastné zákonom ustanovené postupy, akým spôsobom je v ich rámci možné uplatňovať

príslušné práva.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti

už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ

uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery

krajského súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol

vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných

pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s a tiež

čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. V napadnutom

rozsudku krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj

prakticky aplikoval.

Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd

sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľa a ústavne konformným spôsobom vysvetlil,

prečo návrh v namietanej časti zamietol, preto v okolnostiach prípadu interpretácia

a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala ich zmysel a účel. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že žiadosť a rozhodnutie vydané v rámci

administratívneho konania nie je možné považovať za právny úkon v zmysle Občianskeho

zákonníka a tiež že nie je možné výsledok administratívneho konania zvrátiť žalobou

o určenie neúčinnosti správneho rozhodnutia podanou civilnou určovacou žalobou.

Tento právny záver však podľa názoru ústavného súdu nemá spojitosť s označenými

právami hmotnoprávneho charakteru. Závery krajského súdu považuje ústavný súd

za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu na jednej strane a napadnutým rozsudkom krajského súdu na strane druhej.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv

sťažovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom

na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (na zrušenie rozsudku krajského súdu a priznanie náhrady trov konania),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2017