Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 115/2017
PDF · 187.7 KB
No categories available
III. ÚS 115/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom
, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 692/2015 z 28. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 692/2015 z 28. júla 2016
(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 69/2013 sa sťažovateľ žalobou domáhal proti
žalovaným určenia neúčinnosti právnych úkonov. Konkrétne sa domáhal určenia
neúčinnosti zmluvy o spätnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
medzi žalovanými (ďalej len „zmluva“), ďalej určenia neúčinnosti žiadosti o zmenu
stavebníka rozostavaného domu a rozhodnutia obce o povolení zmeny stavebníka
na základe už uvedenej žiadosti. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom
zo 7. februára 2015 tak, že návrhu o určenie neúčinnosti zmluvy vyhovel a vo zvyšnej časti
žalobu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia totiž dospel k záveru, že žiadosť
o zmenu stavebníka rozostavaného domu a rozhodnutia obce o povolení zmeny stavebníka
nie sú právnymi úkonmi v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, s ktorými právne predpisy
spájajú vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, preto na požadovanom určení ani nie je
daný naliehavý právny záujem. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania na súde prvého
stupňa podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom
krajského súdu v časti, v ktorej bol jeho návrh právoplatne zamietnutý. Sťažovateľ považuje
napadnutý rozsudok za arbitrárny a nespravodlivý, pričom argumentuje a predostiera svoj
vlastný pohľad na vec. Vychádzajúc z vlastného právneho posúdenia veci dochádza
k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené práva.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí tejto
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec
vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ zároveň namieta,
že v konečnom dôsledku došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu aj k neprípustnému
zásahu do jeho majetkových práv, a tým aj k porušeniu základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,
ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj jeho predchádzajúcemu
postupu zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú
v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový
rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu založenú na jeho názore, že jeho právne závery sú založené
na nesprávnej interpretácii relevantných noriem. Sťažovateľ nesúhlasí s výrokom
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného
ako vecne správny.
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu
ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«Ako nedôvodné krajský súd vyhodnotil aj odvolanie žalobcu, hoci na základe
posúdenia (i) širších súvislostí než zohľadňoval okresný súd. Zásadný záver o tom, že
žiadosť o zmenu stavebníka/stavby a na ňu nadväzujúce rozhodnutia obce (príslušného
správneho orgánu) nie sú právnymi úkonmi, ktorým by bolo možné odporovať v zmysle
Občianskeho zákonníka, však zostáva totožný. S určitým zjednodušením, ale presne
vystihujúcim podstatu tejto časti nároku žalobcu je nutné konštatovať, že žalobca sa
v konečnom dôsledku domáha štandardnou civilnou sporovou žalobou (žalobou o určenie
neúčinnosti právnych úkonov) zmeny, resp. zrušenia rozhodnutia vydaného v rámci
administratívneho konania. Uvedené je však (už) zo svojej podstaty neprípustné;
administratívne konanie má (vlastné) zákonom stanovené postupy, akým spôsobom je v ich
rámci možné uplatňovať príslušné práva a povinnosti. Nezodpovedá účelu Civilného
sporového poriadku (naopak, je v priamom rozpore s ním), resp. predtým konaniu
podľa III. časti Občianskeho súdneho poriadku, aby určovacou civilnou žalobou boli
menené výsledky administratívneho/správneho konania.
14. Nad bezprostredný rámec odvolania krajský súd konštatuje, že nezaujíma
stanovisko k dôvodnosti predmetného správneho/stavebného konania, k možnosti žalobcu
vstúpiť do daného konania, k vecnej správnosti rozhodnutia „o zmene stavebníka“
a napokon ani k vlastníckym pomerom k dotknutej (rozostavanej) stavbe.»
Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného
súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je
úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s krajským súdom prezentovaným
právnym názorom, podľa ktorého nebolo možné v rámci civilnej sporovej žaloby úspešne
žiadať určenie neúčinnosti žiadosti či rozhodnutia o žiadosti vydaného v príslušnom
administratívnom konaní. Ako správne poukázal krajský súd, administratívne konanie má
vlastné zákonom ustanovené postupy, akým spôsobom je v ich rámci možné uplatňovať
príslušné práva.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti
už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.
Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ
uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery
krajského súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol
vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných
pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež
čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. V napadnutom
rozsudku krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj
prakticky aplikoval.
Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd
sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľa a ústavne konformným spôsobom vysvetlil,
prečo návrh v namietanej časti zamietol, preto v okolnostiach prípadu interpretácia
a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala ich zmysel a účel. Krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že žiadosť a rozhodnutie vydané v rámci
administratívneho konania nie je možné považovať za právny úkon v zmysle Občianskeho
zákonníka a tiež že nie je možné výsledok administratívneho konania zvrátiť žalobou
o určenie neúčinnosti správneho rozhodnutia podanou civilnou určovacou žalobou.
Tento právny záver však podľa názoru ústavného súdu nemá spojitosť s označenými
právami hmotnoprávneho charakteru. Závery krajského súdu považuje ústavný súd
za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu na jednej strane a napadnutým rozsudkom krajského súdu na strane druhej.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv
sťažovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom
na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (na zrušenie rozsudku krajského súdu a priznanie náhrady trov konania),
pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2017