Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 147/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Göblom, Jantárová 30, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 23. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. januára 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. júna 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“),

ako aj porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného

pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o zaplatenie 21 576,05 € s príslušenstvom z titulu záväzku vyplývajúceho zo zmluvy

uzavretej medzi účastníkmi konania 31. marca 1998. Okresný súd v označenom konaní

rozhodol rozsudkom z 21. februára 2014 tak, že sťažovateľa zaviazal na zaplatenie

žalovanej sumy s príslušenstvom. Proti označenému rozsudku okresného súdu

z 21. februára 2014 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že ho ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom

odvolacieho konania podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ považuje

napadnutý rozsudok za arbitrárny a nespravodlivý, pričom argumentuje a predostiera svoj

vlastný pohľad na vec. Vychádzajúc z vlastného právneho posúdenia veci dochádza

k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené práva.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu uvádza, že ani najvyšší súd mu neposkytol ochranu,

čím porušil jeho označené práva.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie označených práv sťažovateľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec

vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.

Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým

by odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu do právoplatného

rozhodnutia o jeho sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ zároveň namieta,

že v konečnom dôsledku došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu aj k neprípustnému

zásahu do jeho majetkových práv, a tým aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť

majetok podľa .

Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti

jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti

ústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej

vyplýva, že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho

procesného odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch

sa potom lehota určená v počíta od právoplatnosti

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu

(včas podaná sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho) nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie

krajského súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní tej časti

sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, zaoberal bližšie

otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd

predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124

). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou

či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne

ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú

v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový

rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu, pretože jeho právne závery sú podľa neho založené na nesprávnej

interpretácii relevantných noriem. Sťažovateľ nesúhlasí s výrokom napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,

).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

„Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní dôsledne riadil právnym názorom

odvolacieho súdu vysloveným v uznesení č. k. -289 zo dňa 14. 2. 2012,

a to tak pokiaľ ide o jeho procesný postup, ako aj hmotnoprávne posúdenie danej veci.

Po zrušení rozsudku odvolacím súdom súd prvého stupňa zameral ďalšie dokazovanie

na tvrdenú obranu odporcu, v zmysle ktorej žalobným návrhom uplatnený nárok nemožno

navrhovateľovi priznať, lebo týmto rozhodnutím by mu vzniklo bezdôvodné obohatenie

a získal by neprimeranú výhodu na úkor odporcu. Súd vykonal vo veci všetky dôkazy

navrhnuté účastníkmi konania, iné dôkazy účastníci nenavrhli vykonať, hoci

pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania boli poučení podľa

(č. l. 516, 517 spisu), preto odvolanie z hľadiska odvolacieho dôvodu v zmysle usl. § 205

ods. 2 písm. c/ nie je dôvodné. Odporca v odvolaní ani neoznačil žiadne také

dôkazy, ktoré navrhol vykonať a súdom vykonané neboli, hoci mala nimi byť preukázaná

právne významná skutočnosť

Nenáležité je aj tvrdenie odporcu, že súd prvého stupňa sa nevenoval otázke dobrých

mravov, keďže z odôvodnenia rozhodnutia úvahy a záver súdu o tejto otázke sú zrejmé.

Pokiaľ odporca tvrdí, že na strane navrhovateľa došlo k bezdôvodnému obohateniu

tým, že odporca investoval nemalé finančné prostriedky na to, aby byt bol vôbec predajný

odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporcom realizované

opravy bytu a bytového domu boli vykonané potom, čo sa stal vlastníkom tohto bytu. Išlo

teda o investície do jeho veci, z ktorého dôvodu nemohlo vzniknúť na strane navrhovateľa

bezdôvodné obohatenie, keďže nešlo o investície do cudzej veci. Navrhovateľ sa ani

zmluvne nezaviazal podieľať sa na investíciách do bytu a z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že ohľadne investícií do bytu medzi účastníkmi nikdy neprebiehali ani žiadne

rokovania. Pokiaľ teda investície v celom rozsahu znášal odporca, ani z tohto dôvodu

nemohlo navrhovateľovi vzniknúť bezdôvodné obohatenie.

Z dôvodu neexistencie dohody medzi účastníkmi konania, v zmysle ktorej by sa

navrhovateľ zaviazal podieľať na investíciách odporcu do bytu, nemohla odporcovi z tohto

titulu vzniknúť voči navrhovateľovi pohľadávka, ktorú by bolo možné započítať oproti

pohľadávke navrhovateľa. Správne preto súd neprihliadol na kompenzačnú

námietku odporcu a k tejto otázke sa vyjadril odvolací súd už vo svojom uznesení

č. k. -289 zo dňa 14. 2. 2012.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu, v zmysle ktorej ak navrhovateľ sa chce

podieľať na aktívach, musí sa podieľať aj na pasívach, a teda v rovnakom pomere znášať

náklady vynaložené na opravu a rekonštrukciu bytu odvolací súd zhodne so závermi súdu

prvého stupňa uvádza, že okolnosti danej veci takýto záver neumožňujú prijať.

Predovšetkým je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že odporca nekúpil predmetný

byt od navrhovateľa za trhovú cenu, ale za tzv. vyhláškovú a túto ani navrhovateľovi

nezaplatil v celom rozsahu (uhradenie kúpnej ceny bolo preukázané maximálne v rozsahu

(162.000,-Sk), pričom navrhovateľ sa s touto cenou uspokojil iba vzhľadom na ďalšiu ústnu

dohodu medzi účastníkmi konania, ktorá následne bola vyjadrená aj v písomnej forme

dňa 31. 1. 1998, a to dohodu o vyplatení polovice kúpnej ceny získanej predajom bytu tretej

osobe. Z tohto pohľadu by bolo proti morálnym zásadám, aby navrhovateľ už nemal žiaden

podiel na získanej kúpnej cene, ako sa toho domáha odporca. Aj keď sa súdu na základe

vykonaného dokazovania nepodarilo ustáliť otázku, v akom rozsahu bola trhová hodnota

bytu závislá od investícií do tohto bytu a či teda byt by bolo možné predať za porovnateľnú

cenu aj bez týchto investícií tretej osobe, svedkyne vyplynulo, že

táto v čase ohliadky bytu pred vykonaním rekonštrukcie tento ohodnotila sumou

cca 900.000,-Sk. Aj táto výpoveď nasvedčuje tej skutočnosti, že vyplatená kúpna cena

navrhovateľovi (maximálne 162.000,-Sk) bola podstatne nižšia, než predpokladaná trhová

hodnota bytu a aj z tohto dôvodu nemožno konštatovať, že priznanie plnenia je potrebné

odoprieť, lebo ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Odporca teda nevyplatil

navrhovateľovi ani len celú vyhláškovú cenu a pokiaľ v doplnení odvolania tvrdí, že za túto

vyhláškovú cenu bol byt nepredajný, z vykonaného dokazovania takýto záver nevyplynul.

Navrhovateľovi nebolo poskytnuté ani iné plnenie, ktoré by bolo možné započítať na kúpnu

cenu bytu či už vyhláškovú alebo trhovú, keďže rodinný dom v , zakúpený za účelom

uspokojovania bytových potrieb navrhovateľa, bol vo vlastníctve odporcu.

Rozhodujúcou je aj tá skutočnosť, že odporca pri uzavieraní zmluvy dňa 31. 3. 1998,

ale už aj v čase uzavierania kúpnej zmluvy dňa 25. 1. 1998 mal vedomosť o tom, že v byte

je narušená klenba, ktorú je potrebné staticky zabezpečiť a byt bez rekonštrukcie je iba

podmienečne vhodné užívať, a teda že budú nevyhnutné určité investície, aby sa stal byt

obývateľným, napriek tomu sa zaviazal navrhovateľovi zaplatiť polovicu získanej kúpnej

ceny bez zohľadnenia (odpočítania) týchto investícií. V tomto smere je správny záver súdu

prvého stupňa, že odporca nevyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti

pri uzavieraní tejto zmluvy, túto uzavrel na základe svojho slobodného rozhodnutia, a preto

je povinný záväzky z tejto zmluvy plniť, aj keď ich považuje za zjavne nevýhodné.

Argumentácia odporcu, že pri uzatváraní zmluvy konal v tiesni, ktorá mala spočívať

v tom, že navrhovateľ sa nechcel z bytu vysťahovať a žiadal od odporcu ďalšie finančné

prostriedky, nie je dôvodná, ako to už uviedol odvolací súd vo svojom uznesení

č. k. -289 zo dňa 14. 2. 2012, pretože odporca mal k dispozícii právne

prostriedky pre vypratanie navrhovateľa z bytu a bytová situácia navrhovateľa bola zrejmá

tak v čase uzavretia kúpnej zmluvy s odporcom, ako aj v čase uzavretia zmluvy

zo dňa 31. 3. 1998. Nemožno teda uzavrieť, že by túto zmluvu neuzavrel slobodne

a bez psychického či fyzického donútenia.

Pokiaľ odporca argumentuje tým, že byt bol v dezolátnom stave a bez rekonštrukcie

nepredajný, odvolací súd znova zdôrazňuje, že tento stav bytu bol odporcovi známy v čase

uzavretia zmluvy dňa 31. 3. 1998 a vzniku jeho záväzku z tejto zmluvy a napriek tejto

skutočnosti sa odporca bez akýchkoľvek ďalších podmienok zaviazal vyplatiť

navrhovateľovi polovicu získanej kúpnej ceny a ani následnou dohodou účastníkov nedošlo

k zmene tejto zmluvy, ktorá by mala za následok možnosť započítania investícií odporcu

do tohto bytu oproti podielu navrhovateľa zo získanej kúpnej ceny predajom bytu.

Ako tiež vyplynulo z vykonaného dokazovania, cieľom oboch účastníkov konania

bolo predajom bytu dosiahnuť zisk, za tým účelom sa však nedohodli na spoločných

investíciách do bytu a pokiaľ odporca sa rozhodol tieto investície uskutočniť bez vedomia

navrhovateľa, pričom zmluvne nezabezpečil povinnosť aj navrhovateľa sa na týchto

podieľať, musí tieto investície znášať sám.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku, v zmysle ktorej priznanie úroku

z omeškania je v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na skutočnosť, že odporca je

v omeškaní od roku 2002 a doposiaľ neposkytol navrhovateľovi ani čiastočné plnenie

a ani neprejavil vôľu plniť. Vzhľadom na dĺžku trvajúceho omeškania by práve naopak bolo

v rozpore s dobrými mravmi tento úrok z omeškania navrhovateľovi nepriznať.

K odvolacej námietke odporcu, že bez vykonania opráv a investícií by bol byt

nepredajný, ktorú skutočnosť odporca považoval z vykonaného dokazovania za preukázanú

odvolací súd uvádza, že odporca nebol povinný uvedený byt predať, žiadnu takúto

povinnosť na seba neprevzal a zmluva s navrhovateľom zo dňa 31. 3. 1998 bola uzavretá

iba pre prípad, že k takému predaju v budúcnosti dôjde. Keďže táto podmienka splnená

bola, vznikla odporcovi povinnosť splniť svoj zmluvný záväzok tak, ako o tom vecne správne

rozhodol súd prvého stupňa.“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného

súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s krajským súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého nebolo možné z dôkazov produkovaných v priebehu

konania ustáliť, o koľko sa zvýšila trhová hodnota bytu v dôsledku rekonštrukcie

sťažovateľom, preto je možné súhlasiť s názorom, že sťažovateľ v tejto časti neuniesol

dôkazné bremeno. Taktiež úvahu súdu, v ktorej posudzoval otázku dobrých mravov

vychádzajúc z rozhodujúcich okolností prípadu, ktoré v konaní vyšli najavo, nemožno

považovať podľa názoru ústavného súdu za arbitrárnu, respektíve nespravodlivú. Ústavný

súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že v čase rekonštrukcie alebo investícií bol

výlučným vlastníkom bytu sťažovateľ, preto v okolnostiach veci nemohlo ísť o bezdôvodné

obohatenie na strane žalobcu, ktorý ani nebol informovaný o rekonštrukcii a ani potrebe

sa na nej finančne podieľať. Navyše, potreba investícií do bytu bola sťažovateľovi známa

v čase nadobudnutia vlastníctva k bytu, pričom nadobúdacia cena odrážala túto skutočnosť.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ

uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery

krajského súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol

vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných

pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s , ako aj

s čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. V napadnutom

rozsudku krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe

aj prakticky aplikoval.

Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto

súvislosti konštatuje, že krajský súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľa

a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo návrh v namietanej časti zamietol, preto

v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala

ich zmysel a účel. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru,

že sťažovateľ nepreukázal, v akom rozsahu investíciami zvýšil trhovú hodnotu bytu. Navyše

okolnosti, za ktorých sťažovateľ nadobudol byt, nasvedčovali záveru, že nadobúdacia cena

bytu zohľadňovala stav bytu pred nevyhnutnou rekonštrukciou pre prípad jeho predaja tretej

osobe. Tieto právne závery však podľa názoru ústavného súdu nemajú spojitosť

s označeným právom hmotnoprávneho charakteru. Závery krajského súdu považuje ústavný

súd za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva podľa na jednej strane a napadnutým

rozsudkom krajského súdu na strane druhej.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv

sťažovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom

na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ). Prvoradou úlohou

ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny,

že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. , ,

, ).

Aj túto námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako

arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti

jeho dovolania podľa (ďalej len „OSP“),

a teda že mu postupom súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou

a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho

súdu, ktoré na rozdiel od sťažovateľa považoval za zákonné a riadne odôvodnené.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval

neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania za súčasného

konštatovania neexistencie vád v zmysle , ústavný súd dospel k záveru,

že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia

ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší

súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru,

že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, že napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, respektíve že vychádza z neúplných a nesprávnych

skutkových zistení, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru v napadnutom uznesení

uviedol, že uvedené nedostatky ako relevantný dovolací dôvod možno uplatniť len

v procesne prípustnom dovolaní, samotné neprávne právne posúdenie veci alebo nesprávne

a neúplné skutkové zistenia však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

resp. ), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne,

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (na zrušenie označených rozhodnutí všeobecných súdov a priznanie náhrady

trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Takisto

vzhľadom na rozhodnutie o tejto sťažnosti sa stalo bezpredmetným rozhodnúť

o navrhovanom dočasnom opatrení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017