Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 147/2017
PDF · 266.96 KB
No categories available
III. ÚS 147/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Göblom, Jantárová 30, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6 Co 685/2014 z 23. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 1380/2015 zo 14. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. januára 2017 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 685/2014 z 23. júna 2015 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 1380/2015 zo 14. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“),
ako aj porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného
pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 318/2003
o zaplatenie 21 576,05 € s príslušenstvom z titulu záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
uzavretej medzi účastníkmi konania 31. marca 1998. Okresný súd v označenom konaní
rozhodol rozsudkom z 21. februára 2014 tak, že sťažovateľa zaviazal na zaplatenie
žalovanej sumy s príslušenstvom. Proti označenému rozsudku okresného súdu
z 21. februára 2014 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom tak, že ho ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom
odvolacieho konania podal dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým
uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ považuje
napadnutý rozsudok za arbitrárny a nespravodlivý, pričom argumentuje a predostiera svoj
vlastný pohľad na vec. Vychádzajúc z vlastného právneho posúdenia veci dochádza
k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho označené práva.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu uvádza, že ani najvyšší súd mu neposkytol ochranu,
čím porušil jeho označené práva.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie označených práv sťažovateľa
napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec
vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.
Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým
by odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu do právoplatného
rozhodnutia o jeho sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ zároveň namieta,
že v konečnom dôsledku došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu aj k neprípustnému
zásahu do jeho majetkových práv, a tým aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti
jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti
ústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej
vyplýva, že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho
procesného odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch
sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti
procesného rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu
(včas podaná sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho) nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie
krajského súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní tej časti
sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, zaoberal bližšie
otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd
predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou
či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne
ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdu do jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú
v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový
rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ zároveň namieta aj arbitrárnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu, pretože jeho právne závery sú podľa neho založené na nesprávnej
interpretácii relevantných noriem. Sťažovateľ nesúhlasí s výrokom napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu ako vecne správny.
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú
(García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
„Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní dôsledne riadil právnym názorom
odvolacieho súdu vysloveným v uznesení č. k. 6 Co 218/2011-289 zo dňa 14. 2. 2012,
a to tak pokiaľ ide o jeho procesný postup, ako aj hmotnoprávne posúdenie danej veci.
Po zrušení rozsudku odvolacím súdom súd prvého stupňa zameral ďalšie dokazovanie
na tvrdenú obranu odporcu, v zmysle ktorej žalobným návrhom uplatnený nárok nemožno
navrhovateľovi priznať, lebo týmto rozhodnutím by mu vzniklo bezdôvodné obohatenie
a získal by neprimeranú výhodu na úkor odporcu. Súd vykonal vo veci všetky dôkazy
navrhnuté účastníkmi konania, iné dôkazy účastníci nenavrhli vykonať, hoci
pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania boli poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p.
(č. l. 516, 517 spisu), preto odvolanie z hľadiska odvolacieho dôvodu v zmysle usl. § 205
ods. 2 písm. c/ O. s. p. nie je dôvodné. Odporca v odvolaní ani neoznačil žiadne také
dôkazy, ktoré navrhol vykonať a súdom vykonané neboli, hoci mala nimi byť preukázaná
právne významná skutočnosť
Nenáležité je aj tvrdenie odporcu, že súd prvého stupňa sa nevenoval otázke dobrých
mravov, keďže z odôvodnenia rozhodnutia úvahy a záver súdu o tejto otázke sú zrejmé.
Pokiaľ odporca tvrdí, že na strane navrhovateľa došlo k bezdôvodnému obohateniu
tým, že odporca investoval nemalé finančné prostriedky na to, aby byt bol vôbec predajný
odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporcom realizované
opravy bytu a bytového domu boli vykonané potom, čo sa stal vlastníkom tohto bytu. Išlo
teda o investície do jeho veci, z ktorého dôvodu nemohlo vzniknúť na strane navrhovateľa
bezdôvodné obohatenie, keďže nešlo o investície do cudzej veci. Navrhovateľ sa ani
zmluvne nezaviazal podieľať sa na investíciách do bytu a z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že ohľadne investícií do bytu medzi účastníkmi nikdy neprebiehali ani žiadne
rokovania. Pokiaľ teda investície v celom rozsahu znášal odporca, ani z tohto dôvodu
nemohlo navrhovateľovi vzniknúť bezdôvodné obohatenie.
Z dôvodu neexistencie dohody medzi účastníkmi konania, v zmysle ktorej by sa
navrhovateľ zaviazal podieľať na investíciách odporcu do bytu, nemohla odporcovi z tohto
titulu vzniknúť voči navrhovateľovi pohľadávka, ktorú by bolo možné započítať oproti
pohľadávke navrhovateľa. Správne preto súd neprihliadol na kompenzačnú
námietku odporcu a k tejto otázke sa vyjadril odvolací súd už vo svojom uznesení
č. k. 6 Co 218/2011-289 zo dňa 14. 2. 2012.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu, v zmysle ktorej ak navrhovateľ sa chce
podieľať na aktívach, musí sa podieľať aj na pasívach, a teda v rovnakom pomere znášať
náklady vynaložené na opravu a rekonštrukciu bytu odvolací súd zhodne so závermi súdu
prvého stupňa uvádza, že okolnosti danej veci takýto záver neumožňujú prijať.
Predovšetkým je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že odporca nekúpil predmetný
byt od navrhovateľa za trhovú cenu, ale za tzv. vyhláškovú a túto ani navrhovateľovi
nezaplatil v celom rozsahu (uhradenie kúpnej ceny bolo preukázané maximálne v rozsahu
(162.000,-Sk), pričom navrhovateľ sa s touto cenou uspokojil iba vzhľadom na ďalšiu ústnu
dohodu medzi účastníkmi konania, ktorá následne bola vyjadrená aj v písomnej forme
dňa 31. 1. 1998, a to dohodu o vyplatení polovice kúpnej ceny získanej predajom bytu tretej
osobe. Z tohto pohľadu by bolo proti morálnym zásadám, aby navrhovateľ už nemal žiaden
podiel na získanej kúpnej cene, ako sa toho domáha odporca. Aj keď sa súdu na základe
vykonaného dokazovania nepodarilo ustáliť otázku, v akom rozsahu bola trhová hodnota
bytu závislá od investícií do tohto bytu a či teda byt by bolo možné predať za porovnateľnú
cenu aj bez týchto investícií tretej osobe, svedkyne vyplynulo, že
táto v čase ohliadky bytu pred vykonaním rekonštrukcie tento ohodnotila sumou
cca 900.000,-Sk. Aj táto výpoveď nasvedčuje tej skutočnosti, že vyplatená kúpna cena
navrhovateľovi (maximálne 162.000,-Sk) bola podstatne nižšia, než predpokladaná trhová
hodnota bytu a aj z tohto dôvodu nemožno konštatovať, že priznanie plnenia je potrebné
odoprieť, lebo ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Odporca teda nevyplatil
navrhovateľovi ani len celú vyhláškovú cenu a pokiaľ v doplnení odvolania tvrdí, že za túto
vyhláškovú cenu bol byt nepredajný, z vykonaného dokazovania takýto záver nevyplynul.
Navrhovateľovi nebolo poskytnuté ani iné plnenie, ktoré by bolo možné započítať na kúpnu
cenu bytu či už vyhláškovú alebo trhovú, keďže rodinný dom v , zakúpený za účelom
uspokojovania bytových potrieb navrhovateľa, bol vo vlastníctve odporcu.
Rozhodujúcou je aj tá skutočnosť, že odporca pri uzavieraní zmluvy dňa 31. 3. 1998,
ale už aj v čase uzavierania kúpnej zmluvy dňa 25. 1. 1998 mal vedomosť o tom, že v byte
je narušená klenba, ktorú je potrebné staticky zabezpečiť a byt bez rekonštrukcie je iba
podmienečne vhodné užívať, a teda že budú nevyhnutné určité investície, aby sa stal byt
obývateľným, napriek tomu sa zaviazal navrhovateľovi zaplatiť polovicu získanej kúpnej
ceny bez zohľadnenia (odpočítania) týchto investícií. V tomto smere je správny záver súdu
prvého stupňa, že odporca nevyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti
pri uzavieraní tejto zmluvy, túto uzavrel na základe svojho slobodného rozhodnutia, a preto
je povinný záväzky z tejto zmluvy plniť, aj keď ich považuje za zjavne nevýhodné.
Argumentácia odporcu, že pri uzatváraní zmluvy konal v tiesni, ktorá mala spočívať
v tom, že navrhovateľ sa nechcel z bytu vysťahovať a žiadal od odporcu ďalšie finančné
prostriedky, nie je dôvodná, ako to už uviedol odvolací súd vo svojom uznesení
č. k. 6 Co 212/2011-289 zo dňa 14. 2. 2012, pretože odporca mal k dispozícii právne
prostriedky pre vypratanie navrhovateľa z bytu a bytová situácia navrhovateľa bola zrejmá
tak v čase uzavretia kúpnej zmluvy s odporcom, ako aj v čase uzavretia zmluvy
zo dňa 31. 3. 1998. Nemožno teda uzavrieť, že by túto zmluvu neuzavrel slobodne
a bez psychického či fyzického donútenia.
Pokiaľ odporca argumentuje tým, že byt bol v dezolátnom stave a bez rekonštrukcie
nepredajný, odvolací súd znova zdôrazňuje, že tento stav bytu bol odporcovi známy v čase
uzavretia zmluvy dňa 31. 3. 1998 a vzniku jeho záväzku z tejto zmluvy a napriek tejto
skutočnosti sa odporca bez akýchkoľvek ďalších podmienok zaviazal vyplatiť
navrhovateľovi polovicu získanej kúpnej ceny a ani následnou dohodou účastníkov nedošlo
k zmene tejto zmluvy, ktorá by mala za následok možnosť započítania investícií odporcu
do tohto bytu oproti podielu navrhovateľa zo získanej kúpnej ceny predajom bytu.
Ako tiež vyplynulo z vykonaného dokazovania, cieľom oboch účastníkov konania
bolo predajom bytu dosiahnuť zisk, za tým účelom sa však nedohodli na spoločných
investíciách do bytu a pokiaľ odporca sa rozhodol tieto investície uskutočniť bez vedomia
navrhovateľa, pričom zmluvne nezabezpečil povinnosť aj navrhovateľa sa na týchto
podieľať, musí tieto investície znášať sám.
Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku, v zmysle ktorej priznanie úroku
z omeškania je v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na skutočnosť, že odporca je
v omeškaní od roku 2002 a doposiaľ neposkytol navrhovateľovi ani čiastočné plnenie
a ani neprejavil vôľu plniť. Vzhľadom na dĺžku trvajúceho omeškania by práve naopak bolo
v rozpore s dobrými mravmi tento úrok z omeškania navrhovateľovi nepriznať.
K odvolacej námietke odporcu, že bez vykonania opráv a investícií by bol byt
nepredajný, ktorú skutočnosť odporca považoval z vykonaného dokazovania za preukázanú
odvolací súd uvádza, že odporca nebol povinný uvedený byt predať, žiadnu takúto
povinnosť na seba neprevzal a zmluva s navrhovateľom zo dňa 31. 3. 1998 bola uzavretá
iba pre prípad, že k takému predaju v budúcnosti dôjde. Keďže táto podmienka splnená
bola, vznikla odporcovi povinnosť splniť svoj zmluvný záväzok tak, ako o tom vecne správne
rozhodol súd prvého stupňa.“
Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného
súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s krajským súdom prezentovaným
právnym názorom, podľa ktorého nebolo možné z dôkazov produkovaných v priebehu
konania ustáliť, o koľko sa zvýšila trhová hodnota bytu v dôsledku rekonštrukcie
sťažovateľom, preto je možné súhlasiť s názorom, že sťažovateľ v tejto časti neuniesol
dôkazné bremeno. Taktiež úvahu súdu, v ktorej posudzoval otázku dobrých mravov
vychádzajúc z rozhodujúcich okolností prípadu, ktoré v konaní vyšli najavo, nemožno
považovať podľa názoru ústavného súdu za arbitrárnu, respektíve nespravodlivú. Ústavný
súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že v čase rekonštrukcie alebo investícií bol
výlučným vlastníkom bytu sťažovateľ, preto v okolnostiach veci nemohlo ísť o bezdôvodné
obohatenie na strane žalobcu, ktorý ani nebol informovaný o rekonštrukcii a ani potrebe
sa na nej finančne podieľať. Navyše, potreba investícií do bytu bola sťažovateľovi známa
v čase nadobudnutia vlastníctva k bytu, pričom nadobúdacia cena odrážala túto skutočnosť.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené.
Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ
uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery
krajského súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol
vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných
pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
s čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti. V napadnutom
rozsudku krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe
aj prakticky aplikoval.
Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd v tejto
súvislosti konštatuje, že krajský súd sa riadne zaoberal námietkami sťažovateľa
a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo návrh v namietanej časti zamietol, preto
v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala
ich zmysel a účel. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru,
že sťažovateľ nepreukázal, v akom rozsahu investíciami zvýšil trhovú hodnotu bytu. Navyše
okolnosti, za ktorých sťažovateľ nadobudol byt, nasvedčovali záveru, že nadobúdacia cena
bytu zohľadňovala stav bytu pred nevyhnutnou rekonštrukciou pre prípad jeho predaja tretej
osobe. Tieto právne závery však podľa názoru ústavného súdu nemajú spojitosť
s označeným právom hmotnoprávneho charakteru. Závery krajského súdu považuje ústavný
súd za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy na jednej strane a napadnutým
rozsudkom krajského súdu na strane druhej.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv
sťažovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom
na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02). Prvoradou úlohou
ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny,
že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov
vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,
ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04,
IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Aj túto námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako
arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti
jeho dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
a teda že mu postupom súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou
a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho
súdu, ktoré na rozdiel od sťažovateľa považoval za zákonné a riadne odôvodnené.
Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval
neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania za súčasného
konštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 OSP, ústavný súd dospel k záveru,
že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia
ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší
súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru,
že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.
Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, respektíve že vychádza z neúplných a nesprávnych
skutkových zistení, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru v napadnutom uznesení
uviedol, že uvedené nedostatky ako relevantný dovolací dôvod možno uplatniť len
v procesne prípustnom dovolaní, samotné neprávne právne posúdenie veci alebo nesprávne
a neúplné skutkové zistenia však prípustnosť dovolania nezakladajú.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne,
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (na zrušenie označených rozhodnutí všeobecných súdov a priznanie náhrady
trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Takisto
vzhľadom na rozhodnutie o tejto sťažnosti sa stalo bezpredmetným rozhodnúť
o navrhovanom dočasnom opatrení.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017