Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 203/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Luciou Fabriciusovou, Advokátska kancelária,

J. A. Komenského 18B, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s a

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -36 z 22. septembra 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -57 z 13. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení

s a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -36 z 22. septembra 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -57 z 13. októbra 2016 (ďalej aj „namietané

uznesenie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že bol žalovanou stranou v súdnom

konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom si

‒žalobca, voči nemu uplatnil regresný nárok

vo výške 882,02 € s príslušenstvom z dôvodu, že mu bola poskytnutá zdravotná

starostlivosť 27. júla 2014 v nemocnici vo Zvolene v súvislosti s úrazom, ku ktorému došlo

v dôsledku užitia alkoholu.

Sťažovateľ namietal, že zo žaloby nie je zrejmé, aké zdravotné výkony mu mali byť

a kedy boli zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poskytnuté, v akej hodnote boli

tieto následne žalobcovi vyúčtované, a tiež, v akej výške a kedy z prostriedkov zdravotného

poistenia v konaní uplatnené sumy žalobca uhradil poskytovateľovi zdravotnej

starostlivosti. Okresný súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. O odvolaní

sťažovateľa krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -57 z 13. októbra 2016

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd konštatoval, že z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce

žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú

záležitosťou žalovaného. Žalovaný skutočnosť, že mu zdravotnícke výkony tak ako boli

žalobcom uplatnené a preukázané, vykonané neboli, resp. v takom rozsahu, nepreukázal,

v dôsledku čoho musí znášať rozhodnutie vo veci samej vo svoj neprospech.

Podľa presvedčenia sťažovateľa krajský súd nevenoval pozornosť skutočnosti, že

dôkazné bremeno zaťažuje v konaní žalobcu, čím dôkazným bremenom de facto zaťažil len

sťažovateľa. Žalobca v postavení zdravotnej poisťovne napriek tomu, že si nesplnil svoju

povinnosť preukázať rozhodujúce skutočnosti a v tejto súvislosti nesplnil svoju povinnosť

uviesť právne relevantné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (nepreukázal, aké zdravotné

výkony a kedy mali byť sťažovateľovi poskytnuté, v akej hodnote boli následne žalobcovi

vyúčtované a komu, v akej výške a kedy z prostriedkov zdravotného poistenia v konaní

uplatnené sumy žalobca uhradil), bol v konaní úspešný.

Na ťarchu sťažovateľa tak súdy preniesli dôkazné bremeno o preukazovaní opaku

tvrdení, ktoré žalobca sám dostatočne nepreukázal. V sporovom konaní platí pravidlo, že

dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdených skutočností leží na tej sporovej strane, ktorá tieto

skutočnosti tvrdí. V prerokúvanej veci bolo v prvom rade na žalobcovi, aby preukázal svoje

tvrdenie o existencii a opodstatnenosti uplatneného nároku čo do základu a výšky.

Konštatovanie preukázania nároku žalobcu ako zdravotnej poisťovne len

predložením dôkazu – ním vypracovaným rozpisom nákladov poskytnutej zdravotnej

starostlivosti, ktoré žiada nahradiť ako regresný nárok, má podľa sťažovateľa za následok

arbitrárnosť a svojvôľu okresného súdu, ktorý v odôvodnení rozhodnutia bez logického

vysvetlenia zistených skutočností spôsobil nepresvedčivosť, čím poprel základné princípy

spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené ani v inštančnom postupe odvolacím súdom.

Sťažovateľ v sťažnosti predostrel, že prvostupňový súd, ako aj odvolací súd

arbitrárne rozhodol o nároku žalobcu uplatnenom v žalobe tým, že svoje zistenia a právne

závery riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch bez logického

vysvetlenia zistených skutočností, z tohto dôvodu je rozhodnutie nepresvedčivé a popiera

základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom má byť predvídateľné

rozhodnutie pre účastníkov konania.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd aj krajský súd nerešpektovali jeho ústavné

právo na spravodlivý proces a zásadu rovnosti sporových strán, , 2

a právo zakotvené v , keď majú byť všetkým účastníkom konania dané

rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv bez zvýhodňovania jednej sporovej strany,

s poukazom aj na čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 dohovoru, pretože nevzali

do úvahy všetky skutkové tvrdenia a vo veci nezákonne rozhodli.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru... a právo na súdnu ochranu podľa , čl.. 47 ods. 3

Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3 Listiny... rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -57 zo dňa 13.10.2016 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -36 zo dňa 22.09.2015porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -57

zo dňa 13.10.2016 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Banskej Bystrici vracia na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi vo výške 1.000,00 Eur, do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu na účet

jeho právnej zástupkyne.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 144,70 Eur, do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu na účet jeho

právnej zástupkyne.

alternatívne:

1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru... a právo na súdnu ochranu podľa ,

Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3 Listiny... rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -57 zo dňa 13.10.2016 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -36 zo dňa 22.09.2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -57 zo dňa

13.10.2016 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -36 zo dňa

22.09.2015 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Banská Bystrica vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi vo výške 1.000 Eur do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu na účet

jeho právnej zástupkyne.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 144,70 Eur, do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu na účet jeho

právnej zástupkyne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť

okrem iného aj vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

č. k. -36 z 22. septembra 2015

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , ktorý limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa

v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

dohovoru v spojení s a listiny rozsudkom krajského

súdu č. k. -57 z 3. októbra 2015

Predmetom sťažnosti je porušenie práv sťažovateľa namietaným rozsudkom

krajského súdu, ktorému sťažovateľ vytýka arbitrárnosť, pretože krajský súd o nároku

žalobcu uplatnenom v žalobe rozhodol bez toho, aby svoje zistenia a právne závery riadne

odôvodnil. Podľa sťažovateľa je rozhodnutie nepresvedčivé a popiera základné princípy

spravodlivého procesu, pretože rozhodol bez logického vysvetlenia zistených skutočností

a rozhodnutie nie je predvídateľné.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Náklady poskytnutej zdravotnej starostlivosti spočívajú v úhrade výkonov

zdravotnej starostlivosti, ktorá bola žalobcovi vyúčtovaná zmluvným zdravotníckym

zariadením a následne bola ním uplatňovaná suma príslušnému zdravotníckemu zariadeniu

uhradená v súlade s Predmetné dôkazy boli prijaté

nielen súdom na pojednávaní dňa 22. 09. 2015, ale aj žalovaným, zo strany ktorého bola

vznesená požiadavka na možnosť úhrady uplatňovaných nákladov formou mesačných

splátok, ku ktorej bol rozhodnutím súdu zaviazaný. ...

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie

vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1

a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa . Z odôvodnenia

rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd

neporušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu

SR sp. zn. ). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní

obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2

) a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia uvádza nasledovné:

V sporovom občianskom súdnom konaní sa totiž uplatňuje prejednacia zásada.

Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené

s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto

povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy

na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia,

nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný

inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že

v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže.

Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je

rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré

sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je

daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto

norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena.

Žalobca uniesol dôkazné bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno pre potvrdenie

skutočností uvádzaných v žalobe, z ktorých vyvodil svoj uplatnený nárok nie len čo do jeho

vzniku, ale aj do výšky. ... Uvedené listinné dôkazy neboli zo strany žalovaného akýmkoľvek

spôsobom vyvrátené, ale ani len spochybnené a za týmto účelom nebol navrhnutý konkrétny

dôkaz a ani spôsob jeho vykonania, ak žalovaný na pojednávaní navrhol len vo všeobecnej

rovine, aby žalobca preukázal zdravotné výkony, ktoré boli žalovanému poskytnuté.

Z právnej teórie totiž vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť

žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Žalovaný

skutočnosť, že mu zdravotnícke výkony tak ako boli žalobcom uplatnené a preukázané,

vykonané neboli, resp. v takom rozsahu, nepreukázal, v dôsledku čoho musí znášať

rozhodnutie vo veci samej vo svoj neprospech. ... Výsledky hodnotenia dôkazov umožňovali

okresnému súdu prijať záver o pravdivosti tvrdení, ako aj o pravdivosti dôkazov

predložených žalobcom, keď okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,

dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo

vrátane toho, čo uviedol žalobca i žalovaný. Naopak žalovaný na pojednávaní požiadal o

zaplatenie dlžnej sumy v splátkach, ktorému návrhu bolo okresným súdom vyhovené.

Na záver odvolací súd dopĺňa, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej v texte len „dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé

súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým

majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primáme upravené vnútroštátnym

právom a vnútroštátnymi súdmi. SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva

jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho

orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa

návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového

stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ().

Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty,

ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože

všeobecný súd - súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia...“

Ústavný súd preskúmal namietané rozhodnutie krajského súdu aj v kontexte

rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom zistil, že tvrdenia sťažovateľa o arbitrárnosti

rozsudku z dôvodu popretia princípov spravodlivého procesu nezodpovedajú skutočnosti.

Krajský súd sa v rozhodnutí vysporiadal (aj z pohľadu ústavnoprávneho rozmeru)

s tými námietkami, ktoré sťažovateľ v konaní predniesol.

Okresný súd ani krajský súd sa nemohli vysporiadať s námietkami sťažovateľa, ktoré

nepredniesol a nevyužil tak možnosť navrhnúť protidôkazy spochybňujúce alebo vylučujúce

poskytnutie zdravotných výkonov a ich hodnotu v takej miere, akú žalobca od neho

požadoval uhradiť.

Sťažovateľ teda nevyužil prostriedky procesnej obrany (§ 149 Civilný sporový

poriadok), čo napokon, v kontexte s tvrdeniami žalobcu vyústilo do rozhodnutia okresného

súdu, ktorý bol pre sťažovateľa nepriaznivý. Túto skutočnosť však nemožno pripísať

na vrub krajskému súdu, ktorého závery sú logické a presvedčivé a nevykazujú znaky

arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Podľa názoru ústavného súdu právne posúdenie veci krajským súdom je vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa ústavne konformné, a preto niet dôvodu na to, aby do týchto

záverov zasiahol.

Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a označenými právami ústavný súd posúdil námietky sťažovateľa vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnené a jeho sťažnosť podľa § § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2017