Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 216/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť a

, obaja bytom , zastúpených advokátkou JUDr. Dášou Komkovou,

Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 , základného

práva na rovnosť v súdnom konaní podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) a

(ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47

ods. 3 a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. augusta 2015

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov odôvodnené

odňatím možnosti konať pred odvolacím súdom, pretože najvyšší súd akceptoval, že

doručenie rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) matke

prostredníctvom jej právneho zástupcu automaticky znamená aj doručenie jej maloletému

synovi, ktorý však bol zastúpený len matkou, a nie jej advokátom.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú pozostalí po obeti

autohavárie, ktorá sa udiala na služobnej ceste pri výkone práce. V roku 2003 sťažovatelia

žalovali zamestnávateľa ich zosnulého manžela, resp. otca , spoločnosť

KOMAG m. z. Košice, s. r. o., o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy. Spolu

so žalovaným zamestnávateľom žalovali aj Slovenskú kanceláriu poisťovateľov v pozícii

vedľajšieho účastníka. Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. z 18. mája

2006 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol, pretože prevádzkovateľom

automobilu nebol zamestnávateľ. Sťažovateľka bola zastúpená advokátom. Sťažovateľ bol

zo zákona zastúpený sťažovateľkou. Okresný súd doručil uvedený rozsudok len

sťažovateľke, pretože prostredníctvom sťažovateľkinho zastúpenia považoval obidvoch

sťažovateľov za zastúpených advokátom. Takto ich aj predvolával na pojednávania.

Rozsudok okresného súdu mal nadobudnúť právoplatnosť 12. júla 2006. Sťažovatelia podali

9. októbra 2013 proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom argumentovali, že voči

sťažovateľovi nenadobudol právoplatnosť, a preto má byť zrušený podľa § 221 ods. 1

písm. c) (účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený) a písm. f)

(odňatie možnosti konať pred súdom) (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. z 25. novembra 2014 odvolanie

odmietol ako oneskorene podané, pretože rozsudok okresného súdu bol doručený právnemu

zástupcovi sťažovateľky, čím bol doručený aj sťažovateľovi. Keďže medzičasom rozsudok

okresného súdu takto nadobudol právoplatnosť, je odvolanie oneskorené. Proti tomuto

uzneseniu podali sťažovatelia dovolanie. Najvyšší súd dovolanie napadnutým uznesením

odmietol, čím meritórne rozhodol, že sťažovateľom nebola odňatá možnosť konať pred

súdom. Najvyšší súd argumentoval tým, že doručenie rozsudku okresného súdu právnemu

zástupcovi sťažovateľky má za následok, že sa tento rozsudok považuje za doručený aj

sťažovateľovi.

3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti opakujú argumenty z odvolania a dovolania

a tvrdia, že voči sťažovateľovi rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že samotnú žalobu podpisoval za sťažovateľku jej vtedajší

právny zástupca JUDr. Jozef Fedor a za sťažovateľa podpisovala žalobu sťažovateľka. Už

v záhlaví rozsudku okresného súdu je nesprávne uvedené: „obidvaja žalobcovia právne

zastúpení JUDr. Jozefom Fedorom.“ Z hľadiska civilného procesu sťažovatelia citujú

rozhodnutie č. R 19/68 [„Jen řádné a předpisům vyhovující doručení rozhodnutí má ten

důsledek, že odvolací lhůta počne běžet osobě, které je doručováno. Jestliže zákon výslovně

stanoví, že se stejnopis písemného vyhotovení rozsudku doručuje určitým ůsobem (

odst. 2 o. s. ř.), nikoli však formou doručení jiné osobě, pak doručení rozsudku do rukou

jiné osoby než účastníka nemůže mít účinky řádného doručení, a to ani v tom případě, kdyby

se jejím prostřednictvím rozsudek do rukou účastníka dostal.“] a z hľadiska

ústavnoprávneho nález sp. zn. [„Obsah základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu (obdobne aj práva na spravodlivý súdny proces) podľa

(čl. 6 ods. 1 dohovoru) nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva

alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i upravené relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s

procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy.“]. Sťažovatelia považujú

rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne a neodôvodnené. Podľa sťažovateľov tým, že

všeobecné súdy nekonali riadne so sťažovateľom, nedoručovali písomnosti, hlavne

rozsudok jeho zákonnej zástupkyni – sťažovateľke – porušili tiež princíp rovnosti zbraní

podľa .

4. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo a , zaručené v čl. 46, ods. 1, 2,

a , ods. 3, SR a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn.

, zo dňa 19.8.2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19.8.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd v Bratislave je povinný uhradiť a

trovy konania, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov, advokátke

JUDr. Dáša Komková, Prešov, Hlavná 27, na jej účet ,

každému vo výške 340,90 Eur, v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

7.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi od začiatku

konania, a to za podmienok ustanovených zákonom rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

7.2 Podľa prvej vety ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre

celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

8. Podstatou veci je ústavnoprávne preskúmanie tvrdenia, že nedoručenie rozsudku

okresného súdu sťažovateľovi, ale len jeho matke (sťažovateľke) prostredníctvom jej

právneho zástupcu znamená, že sťažovateľovi bol odňatý prístup k súdu garantovaný čl. 46

ods. 1 , pretože doručenie rozsudku okresného súdu len sťažovateľke, matke,

nepokrýva doručenie jej synovi. Tým, že Krajský súd v Košiciach neprerokoval odvolanie

sťažovateľa a najvyšší súd nepovažoval uvedené neprerokovanie za odňatie možnosti konať

pred súdom, mal najvyšší súd napadnutým uznesením porušiť právo sťažovateľa na prístup

k súdu.

9. Ústavný súd najprv akcentuje, že svojím textom (Každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.) v prvom rade chráni právo na prístup k súdu, ktoré je v danej veci v stávke (porov.

bod 7.1 nálezu , uznesenie bod 11; ). Článok

46 ods. 1 je práve týmto spôsobom primárnou ústavnou bázou pre zákonom

upravené konanie súdov. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní

predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný

súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. , ). Judikatúra

najvyššieho súdu považuje nezákonné odmietnutie odvolania za odňatie možnosti konať

pred súdom (R 23/1994, bod 14). Zákonná a ústavná ochrana prístupu

k súdu sa tu plne prekrývajú. Judikatúra ústavného súdu vychádza z konceptu zákonnej

konkretizácie práva na súdnu ochranu (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde) a z požiadavky zabezpečiť

reálnosť prístupu (, , ) k jednotlivým zákonom

upraveným štádiám a inštanciám konania. Z toho vyplýva, že ak už zákon pozná určitý

inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce

z , aj keď prirodzene, nie každé porušenie zákona je porušením

ods. 1 .

10. Ako východisko pre právne úvahy možno uviesť, že procesné právo sa zvykne

nazývať aj právom formálnym. To tiež vyjadruje dôležitosť právnych foriem pre život práva

procesného. Vo veci nie je sporné, že sťažovateľka mala právneho zástupcu pre celé

konanie za seba. Sťažovateľa, syna, ex lege však zastupovala len ona. Výlučne právnemu

zástupcovi sa doručuje len a práve len rozhodnutie pre účastníka, ktorým je zastupovaný

( ). Sťažovateľ nesplnomocnil na konanie advokáta. Okrem toho, v civilnom

procese neplatí „advokátsky prímus“, povinné právne zastúpenie, z čoho vyplýva, že

zástupkyňou sťažovateľa mohla byť a aj bola jeho matka, a nie nutne jej advokát.

Akokoľvek to môže vyznieť formalisticky či neprirodzene, rozhodnutie malo byť podľa

zákona (porov. bod 9), teda , doručené pre (i) sťažovateľku

len jej právnemu zástupcovi a (ii) sťažovateľovi – priamo jeho matke ako zákonnej

zástupkyni. Táto požiadavka reflektuje samostatnosť subjektov civilného konania, sú dvaja,

a teda konanie môže mať pre nich rôzny výsledok, a aj oni môžu rôzne procesne reagovať.

Napadnuté uznesenie je riadne odôvodnené, a tak nie je procesne svojvoľné, ale môže byť

problematické z hľadiska vecnej správnosti, hlavne z hľadiska práva na prístup k súdu.

11. Z tohto pohľadu by vec mohla mať ústavnú relevanciu. V predmetnej veci však

vystupuje ešte jedna skutočnosť. Žalovaná spoločnosť KOMAG m. z. Košice, s. r. o (

), zanikla 2. decembra 2006 výmazom z obchodného registra. Táto skutočnosť sa

uvádza aj v napadnutom uznesení. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi sa už na

civilnom súde nemôže vylepšiť meritórna právna pozícia, pretože žalovaný subjekt právne

zanikol a odvolaciemu súdu – pokiaľ by aj bol povinný považovať odvolanie za včasné – by

v ďalšom konaní nezostalo nič iné, než rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a konanie

zastaviť. Na tom nič nemení ani účasť vedľajšieho účastníka v konaní, pretože vedľajší

účastník mohol podľa vystupovať len popri účastníkovi a na jeho podporu.

Občianske súdne konanie nebolo možné viesť bez existencie proti sebe stojacich účastníkov

‒ žalobcu ažalovaného. Zánikom jedného z nich tak vedľajší účastník už nemá na čiu

podporu v konaní vystupovať a jemu samému nie je možné v konaní ukladať žiadne

povinnosti (porov. uznesenie najvyššieho súdu ). Ústavný súd je tak nútený

odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, pretože sa stratila väzba medzi namietaným

porušením práv a reálnou právnou pozíciou v súdnom konaní. Možno tu odkázať na

uznesenie ústavného súdu sp. zn. : «Eventuálne vyhovenie návrhu by

v súčasnosti nemalo vo vzťahu k namietanému konaniu žiadnu relevanciu. Vzniknutá

situácia je v teórii a praxi ústavného súdnictva označovaná výrazom „mootness“ (pozri

Barron, J., Dienes, C.: Constitutional Law. 4. vyd., St. Paul 1995, s. 83-85) alebo ako

nedostatok podmienky bezprostredného a trvajúceho zásahu (unmittelbare und

gegenwärtige Betroffenheit) v praxi Spolkového ústavného súdu (napr. K. Schleich: Das

Bundesverfassungsgericht. 3. vyd., München 1994, s. 142150), t. j. stav, keď už spor skončil

alebo bol vyriešený inak, a so zreteľom na princíp minimalizácie zásahov do právoplatne

skončených konaní a hospodárnosť konania už nemá ďalší zmysel v konaní v danej veci

pokračovať. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel v okolnostiach tohto prípadu

k názoru, že za danej situácie sa námietka porušenia základného práva sťažovateľky

posunula do výlučne akademickej roviny a v takýchto prípadoch sa teória i prax ústavných

súdov vyhranene prikláňa k odmietnutiu v takejto veci rozhodovať (pozri napr. uznesenie

Ústavného súdu Českej republiky z 8. septembra 1999, sp. zn. , publikované

v Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu, zväzok č. 15, uznesenie č. 56, str. 315 a nasl.),

pretože tu chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať vplyv

na pozíciu sťažovateľky. Ak je sťažovateľkou namietaný zásah do jej alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom musí byť

tento zásah výrokom meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný, avšak v danej

veci táto podmienka splnená nie je, pretože nevyhovujúci stav, ktorý viedol k podaniu

sťažnosti, už aj podľa samotnej sťažovateľky pominul, a to zjavne aj za účinného prispenia

jej samotnej, keďže na ten účel využila všetky právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii.

Aj napriek tomu, že sťažnosť podľa plní okrem funkcie subjektívnej ochrany

základných práv a slobôd do značnej miery i funkciu objektívnu, ani táto skutočnosť

nemôže znamenať, že by sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby mohla v zmysle

uvedeného opodstatnene smerovať proti neaktuálnym a už netrvajúcim zásahom orgánu

verejnej moci do jej základných práv alebo slobôd, teda takým zásahom, ktorých tvrdené

negatívne dopady vo vzťahu k sťažovateľke nemohli už v čase predbežného prerokovania

sťažnosti pretrvávať a vyvolávať v osobnej sfére sťažovateľky ujmu.»

12. Uvedené závery sa týkajú hlavne a dohovoru

garantujúcich právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, ale pokrývajú aj čl. 47

ods. 3 . Článok 46 ods. 2 sa vo veci vôbec neaplikuje, pretože sa týka súdnej

ochrany voči verejnej správe.

13. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017