Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 216/2017
PDF · 200.51 KB
No categories available
II. ÚS 216/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť a
, obaja bytom , zastúpených advokátkou JUDr. Dášou Komkovou,
Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 486/2015
z 19. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) a
(ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 486/2015 z 19. augusta 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov odôvodnené
odňatím možnosti konať pred odvolacím súdom, pretože najvyšší súd akceptoval, že
doručenie rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) matke
prostredníctvom jej právneho zástupcu automaticky znamená aj doručenie jej maloletému
synovi, ktorý však bol zastúpený len matkou, a nie jej advokátom.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú pozostalí po obeti
autohavárie, ktorá sa udiala na služobnej ceste pri výkone práce. V roku 2003 sťažovatelia
žalovali zamestnávateľa ich zosnulého manžela, resp. otca , spoločnosť
KOMAG m. z. Košice, s. r. o., o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy. Spolu
so žalovaným zamestnávateľom žalovali aj Slovenskú kanceláriu poisťovateľov v pozícii
vedľajšieho účastníka. Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 27 C 18/2003 z 18. mája
2006 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol, pretože prevádzkovateľom
automobilu nebol zamestnávateľ. Sťažovateľka bola zastúpená advokátom. Sťažovateľ bol
zo zákona zastúpený sťažovateľkou. Okresný súd doručil uvedený rozsudok len
sťažovateľke, pretože prostredníctvom sťažovateľkinho zastúpenia považoval obidvoch
sťažovateľov za zastúpených advokátom. Takto ich aj predvolával na pojednávania.
Rozsudok okresného súdu mal nadobudnúť právoplatnosť 12. júla 2006. Sťažovatelia podali
9. októbra 2013 proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom argumentovali, že voči
sťažovateľovi nenadobudol právoplatnosť, a preto má byť zrušený podľa § 221 ods. 1
písm. c) (účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený) a písm. f)
(odňatie možnosti konať pred súdom) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 11 Co 596/2013 z 25. novembra 2014 odvolanie
odmietol ako oneskorene podané, pretože rozsudok okresného súdu bol doručený právnemu
zástupcovi sťažovateľky, čím bol doručený aj sťažovateľovi. Keďže medzičasom rozsudok
okresného súdu takto nadobudol právoplatnosť, je odvolanie oneskorené. Proti tomuto
uzneseniu podali sťažovatelia dovolanie. Najvyšší súd dovolanie napadnutým uznesením
odmietol, čím meritórne rozhodol, že sťažovateľom nebola odňatá možnosť konať pred
súdom. Najvyšší súd argumentoval tým, že doručenie rozsudku okresného súdu právnemu
zástupcovi sťažovateľky má za následok, že sa tento rozsudok považuje za doručený aj
sťažovateľovi.
3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti opakujú argumenty z odvolania a dovolania
a tvrdia, že voči sťažovateľovi rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť.
Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že samotnú žalobu podpisoval za sťažovateľku jej vtedajší
právny zástupca JUDr. Jozef Fedor a za sťažovateľa podpisovala žalobu sťažovateľka. Už
v záhlaví rozsudku okresného súdu je nesprávne uvedené: „obidvaja žalobcovia právne
zastúpení JUDr. Jozefom Fedorom.“ Z hľadiska civilného procesu sťažovatelia citujú
rozhodnutie č. R 19/68 [„Jen řádné a předpisům vyhovující doručení rozhodnutí má ten
důsledek, že odvolací lhůta počne běžet osobě, které je doručováno. Jestliže zákon výslovně
stanoví, že se stejnopis písemného vyhotovení rozsudku doručuje určitým způsobem (§ 47
odst. 2 o. s. ř.), nikoli však formou doručení jiné osobě, pak doručení rozsudku do rukou
jiné osoby než účastníka nemůže mít účinky řádného doručení, a to ani v tom případě, kdyby
se jejím prostřednictvím rozsudek do rukou účastníka dostal.“] a z hľadiska
ústavnoprávneho nález sp. zn. II. ÚS 85/06 [„Obsah základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu (obdobne aj práva na spravodlivý súdny proces) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(čl. 6 ods. 1 dohovoru) nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i upravené relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s
procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy.“]. Sťažovatelia považujú
rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne a neodôvodnené. Podľa sťažovateľov tým, že
všeobecné súdy nekonali riadne so sťažovateľom, nedoručovali písomnosti, hlavne
rozsudok jeho zákonnej zástupkyni – sťažovateľke – porušili tiež princíp rovnosti zbraní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo a , zaručené v čl. 46, ods. 1, 2,
a čl. 47, ods. 3, Ústavy SR a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp. zn.
8Cdo 486/2015, zo dňa 19.8.2015 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 486/2015 zo dňa
19.8.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd v Bratislave je povinný uhradiť a
trovy konania, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov, advokátke
JUDr. Dáša Komková, Prešov, Hlavná 27, na jej účet ,
každému vo výške 340,90 Eur, v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
7.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi od začiatku
konania, a to za podmienok ustanovených zákonom rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)
7.2 Podľa § 49 ods. 1 prvej vety OSP ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre
celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.
8. Podstatou veci je ústavnoprávne preskúmanie tvrdenia, že nedoručenie rozsudku
okresného súdu sťažovateľovi, ale len jeho matke (sťažovateľke) prostredníctvom jej
právneho zástupcu znamená, že sťažovateľovi bol odňatý prístup k súdu garantovaný čl. 46
ods. 1 ústavy, pretože doručenie rozsudku okresného súdu len sťažovateľke, matke,
nepokrýva doručenie jej synovi. Tým, že Krajský súd v Košiciach neprerokoval odvolanie
sťažovateľa a najvyšší súd nepovažoval uvedené neprerokovanie za odňatie možnosti konať
pred súdom, mal najvyšší súd napadnutým uznesením porušiť právo sťažovateľa na prístup
k súdu.
9. Ústavný súd najprv akcentuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy svojím textom (Každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde.) v prvom rade chráni právo na prístup k súdu, ktoré je v danej veci v stávke (porov.
bod 7.1 nálezu II. ÚS 591/2012, uznesenie II. ÚS 30/2016 bod 11; II. ÚS 599/2016). Článok
46 ods. 1 ústavy je práve týmto spôsobom primárnou ústavnou bázou pre zákonom
upravené konanie súdov. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní
predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05). Judikatúra
najvyššieho súdu považuje nezákonné odmietnutie odvolania za odňatie možnosti konať
pred súdom (R 23/1994, II. ÚS 30/2016 bod 14). Zákonná a ústavná ochrana prístupu
k súdu sa tu plne prekrývajú. Judikatúra ústavného súdu vychádza z konceptu zákonnej
konkretizácie práva na súdnu ochranu (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde) a z požiadavky zabezpečiť
reálnosť prístupu (I. ÚS 84/97, II. ÚS 88/01, II. ÚS 400/2011) k jednotlivým zákonom
upraveným štádiám a inštanciám konania. Z toho vyplýva, že ak už zákon pozná určitý
inštitút, opravný prostriedok, tak sa na jeho uplatňovanie vzťahujú záruky vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď prirodzene, nie každé porušenie zákona je porušením čl. 46
ods. 1 ústavy.
10. Ako východisko pre právne úvahy možno uviesť, že procesné právo sa zvykne
nazývať aj právom formálnym. To tiež vyjadruje dôležitosť právnych foriem pre život práva
procesného. Vo veci nie je sporné, že sťažovateľka mala právneho zástupcu pre celé
konanie za seba. Sťažovateľa, syna, ex lege však zastupovala len ona. Výlučne právnemu
zástupcovi sa doručuje len a práve len rozhodnutie pre účastníka, ktorým je zastupovaný
(§ 49 ods. 1 OSP). Sťažovateľ nesplnomocnil na konanie advokáta. Okrem toho, v civilnom
procese neplatí „advokátsky prímus“, povinné právne zastúpenie, z čoho vyplýva, že
zástupkyňou sťažovateľa mohla byť a aj bola jeho matka, a nie nutne jej advokát.
Akokoľvek to môže vyznieť formalisticky či neprirodzene, rozhodnutie malo byť podľa
zákona (porov. bod 9), teda Občianskeho súdneho poriadku, doručené pre (i) sťažovateľku
len jej právnemu zástupcovi a (ii) sťažovateľovi – priamo jeho matke ako zákonnej
zástupkyni. Táto požiadavka reflektuje samostatnosť subjektov civilného konania, sú dvaja,
a teda konanie môže mať pre nich rôzny výsledok, a aj oni môžu rôzne procesne reagovať.
Napadnuté uznesenie je riadne odôvodnené, a tak nie je procesne svojvoľné, ale môže byť
problematické z hľadiska vecnej správnosti, hlavne z hľadiska práva na prístup k súdu.
11. Z tohto pohľadu by vec mohla mať ústavnú relevanciu. V predmetnej veci však
vystupuje ešte jedna skutočnosť. Žalovaná spoločnosť KOMAG m. z. Košice, s. r. o (
), zanikla 2. decembra 2006 výmazom z obchodného registra. Táto skutočnosť sa
uvádza aj v napadnutom uznesení. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi sa už na
civilnom súde nemôže vylepšiť meritórna právna pozícia, pretože žalovaný subjekt právne
zanikol a odvolaciemu súdu – pokiaľ by aj bol povinný považovať odvolanie za včasné – by
v ďalšom konaní nezostalo nič iné, než rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a konanie
zastaviť. Na tom nič nemení ani účasť vedľajšieho účastníka v konaní, pretože vedľajší
účastník mohol podľa § 93 ods. 1 OSP vystupovať len popri účastníkovi a na jeho podporu.
Občianske súdne konanie nebolo možné viesť bez existencie proti sebe stojacich účastníkov
‒ žalobcu ažalovaného. Zánikom jedného z nich tak vedľajší účastník už nemá na čiu
podporu v konaní vystupovať a jemu samému nie je možné v konaní ukladať žiadne
povinnosti (porov. uznesenie najvyššieho súdu 3 MCdo 23/2011). Ústavný súd je tak nútený
odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, pretože sa stratila väzba medzi namietaným
porušením práv a reálnou právnou pozíciou v súdnom konaní. Možno tu odkázať na
uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 242/08: «Eventuálne vyhovenie návrhu by
v súčasnosti nemalo vo vzťahu k namietanému konaniu žiadnu relevanciu. Vzniknutá
situácia je v teórii a praxi ústavného súdnictva označovaná výrazom „mootness“ (pozri
Barron, J., Dienes, C.: Constitutional Law. 4. vyd., St. Paul 1995, s. 83-85) alebo ako
nedostatok podmienky bezprostredného a trvajúceho zásahu (unmittelbare und
gegenwärtige Betroffenheit) v praxi Spolkového ústavného súdu (napr. K. Schleich: Das
Bundesverfassungsgericht. 3. vyd., München 1994, s. 142150), t. j. stav, keď už spor skončil
alebo bol vyriešený inak, a so zreteľom na princíp minimalizácie zásahov do právoplatne
skončených konaní a hospodárnosť konania už nemá ďalší zmysel v konaní v danej veci
pokračovať. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel v okolnostiach tohto prípadu
k názoru, že za danej situácie sa námietka porušenia základného práva sťažovateľky
posunula do výlučne akademickej roviny a v takýchto prípadoch sa teória i prax ústavných
súdov vyhranene prikláňa k odmietnutiu v takejto veci rozhodovať (pozri napr. uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky z 8. septembra 1999, sp. zn. IV. ÚS 122/99, publikované
v Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu, zväzok č. 15, uznesenie č. 56, str. 315 a nasl.),
pretože tu chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať vplyv
na pozíciu sťažovateľky. Ak je sťažovateľkou namietaný zásah do jej ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom musí byť
tento zásah výrokom meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný, avšak v danej
veci táto podmienka splnená nie je, pretože nevyhovujúci stav, ktorý viedol k podaniu
sťažnosti, už aj podľa samotnej sťažovateľky pominul, a to zjavne aj za účinného prispenia
jej samotnej, keďže na ten účel využila všetky právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii.
Aj napriek tomu, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy plní okrem funkcie subjektívnej ochrany
základných práv a slobôd do značnej miery i funkciu objektívnu, ani táto skutočnosť
nemôže znamenať, že by sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby mohla v zmysle
uvedeného opodstatnene smerovať proti neaktuálnym a už netrvajúcim zásahom orgánu
verejnej moci do jej základných práv alebo slobôd, teda takým zásahom, ktorých tvrdené
negatívne dopady vo vzťahu k sťažovateľke nemohli už v čase predbežného prerokovania
sťažnosti pretrvávať a vyvolávať v osobnej sfére sťažovateľky ujmu.»
12. Uvedené závery sa týkajú hlavne čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
garantujúcich právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, ale pokrývajú aj čl. 47
ods. 3 ústavy. Článok 46 ods. 2 ústavy sa vo veci vôbec neaplikuje, pretože sa týka súdnej
ochrany voči verejnej správe.
13. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017