Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 250/2017
PDF · 175.41 KB
No categories available
III. ÚS 250/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej
konaná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva „na slobodné vyhľadávanie informácií“ podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd opatreniami Okresného súdu Bratislava III vykonanými 23. augusta
2016 v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 3 T 147/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na slobodné
vyhľadávanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania
štátnych orgánov podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) a opatreniami vykonanými 23. augusta 2016 v súvislosti
s konaním vedeným pod sp. zn. 3 T 147/2014 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa proti nemu „vedie trestné stíhanie“
na okresnom súde pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohovárania podľa § 373
ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
V uvedenej veci sa 23. augusta 2016 konalo hlavné pojednávanie, na ktorom samosudkyňa
zakázala zvukový prenos z nariadeného hlavného pojednávania, hoci „v uvedenej veci
pre takýto postup neexistovala zákonná prekážka“. Sťažovateľ súčasne namieta „opatrenie
samosudkyne Okresného súdu Bratislava III..., ktorým došlo k svojvoľnej zmene
pojednávacej miestnosti č. 3/ s väčším počtom miest pre verejnosť (56) na pojednávaciu
miestnosť č. 2 s nižším počtom miest pre verejnosť (12). Na uvedené pojednávania
sa dostavili viaceré osoby, ktoré však z dôvodu menšej kapacity pojednávacej miestnosti
nemohli byť prítomné na hlavnom pojednávaní.“.
Sťažovateľ je presvedčený o tom, že uvedeným postupom okresného súdu
a uvedenými opatreniami zákonného sudcu v napadnutom konaní došlo neprípustnému
zásahu a k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ v rámci argumentácie týkajúcej
sa opatrenia zákazu zvukového prenosu z hlavného pojednávania tvrdí, že „dôvodom
nesúhlasu okresného súdu na použitie zvukového záznamu bola skutočnosť, že v priebehu
pojednávania boli zverejnené mená osôb (obžalovaných), o ktorých navrhovateľ rozhodoval
ako zákonný sudca v rámci trestného konania“.
Vo vzťahu k namietanému opatreniu okresného súdu, ktorým došlo k zmene
pojednávacej miestnosti s väčšou kapacitou na pojednávaciu miestnosť s menšou kapacitou,
sťažovateľ argumentuje § 36 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Spravovací poriadok“), v zmysle ktorého ak možno očakávať, že verejnosť
prejaví o prejednanie niektorej veci väčší záujem, nariadi najmä prejednanie veci
vo vhodnej pojednávacej miestnosti s prihliadnutím na rozsah predpokladaného záujmu
i možnosti súdu.
Sťažovateľ vychádzajúc z presvedčenia o porušení jeho označených práv navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol, že jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru boli
napadnutými opatreniami okresného súdu a jeho predchádzajúcim postupom porušené.
Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté opatrenia okresného súdu a zakázal
okresnému súdu nariadiť hlavné pojednávanie v označenej veci do pojednávacej miestnosti,
ktorá má nižší počet miest pre verejnosť ako pojednávacia miestnosť s najväčším počtom
miest pre verejnosť, a priznal mu náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49
a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane
uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti
týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom
na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich
práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda dve opatrenia okresného súdu z toho istého
dňa. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že sťažovateľ v petite sťažnosti žiada vysloviť
porušenie svojich práv jednak opatrením, ktorým došlo k zmene pojednávacej miestnosti
na menšiu, a jednak opatrením v rámci nariadeného pojednávania, keď okresný súd mal
rozhodnúť o tom, že zakazuje zvukový prenos z pojednávania, považoval ústavný súd
za nevyhnutné zaoberať sa osobitne každým opatrením, zvlášť z hľadiska namietaného
porušenia označených práv.
1. Sťažovateľ v prvom rade namietal, že postupom a opatrením okresného súdu došlo
k zásahu do jeho označených práv tým, že okresný súd „svojvoľne“ zmenil miesto konania
pojednávania z pôvodnej pojednávacej miestnosti na pojednávaciu miestnosť menšiu.
Argumentuje pritom Spravovacím poriadkom, konkrétne jeho ustanovením § 36 ods. 2.
Ústavný súd po preskúmaní veci konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi
namietanými právami sťažovateľa a označeným postupom okresného súdu, ktorého
výsledkom bola zmena pojednávacej miestnosti. Z tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že nedošlo
k vylúčeniu verejnosti z pojednávania, pretože miestnosť, v ktorej sa uskutočnilo
pojednávanie, mala vyhradených 12 miest pre verejnosť, teda v okolnostiach veci nedošlo
k zásahu do podstaty práva šíriť informácie, tak ako to tvrdí sťažovateľ. Skutočnosť,
či zmena pojednávacej miestnosti bola opodstatnená, v okolnostiach posudzovanej veci
nie je rozhodujúca. K argumentu sťažovateľa, že Spravovací poriadok upravuje pravidlo pre
určenie vhodnej pojednávacej miestnosti, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ide
o podzákonné pravidlo, ktoré má skôr odporúčací charakter v závislosti od možností súdu,
ako aj v závislosti od predpokladaného záujmu. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné
konštatovať, že aj v prípade, že by táto zmena veľkosti pojednávacej miestnosti nebola
odôvodnená, táto zmena v okolnostiach posudzovanej veci prima facie nemohla mať
za následok porušenie označených práv sťažovateľa už len z hľadiska intenzity potrebnej
na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia
označených sťažovateľových práv opatrením okresného súdu z 23. augusta 2016
v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 3 T 147/2014, ktorého výsledkom bola zmena
pojednávacej miestnosti, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn.
3 T 147/2014 opatrením na pojednávaní konanom 23. augusta 2016 zakázal zvukový prenos
z pojednávania, čím malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.
Ústavný súd konštatuje, že závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti v tejto jej
časti je skutočnosť, že sťažovateľ brojí proti opatreniu, ktorým mu údajne bol zakázaný
uskutočniť zvukový prenos z pojednávania, pričom argumentácia použitá v sťažnosti sa
týka použitia zvukového záznamu. Sťažovateľ následne len všeobecne tvrdí, že označeným
opatrením došlo k neprípustnému zásahu do jeho označených práv. Vychádzajúc z celého
odôvodnenia sťažnosti možno preto konštatovať, že absentuje akékoľvek relevantné
odôvodnenie sťažnosti, t. j. neobsahuje čo i len jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávne
relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení niektorého
z označených práv napadnutým opatrením okresného súdu. Ďalším závažným nedostatkom
sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz o tom, že k takémuto
zásahu na pojednávaní vôbec došlo a z akých dôvodov.
Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v spojení
s nepredložením dôkazov o tom, že k takému zásahu vôbec došlo, významné procesné
dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,
z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem
opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne
argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich
v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd
rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou
konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej
samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto na vec vzťahujúcich sa námietok podanie
sťažovateľa neobsahuje, rovnako ako ani dôkaz o tom, že bolo označené opatrenie
vykonané, preto samotný subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je
dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú
objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti v predloženej podobe neobsahuje
relevantné odôvodnenie ako ani dôkaz o tom, že takéto opatrenie bolo vykonané,
teda nespĺňa podstatné zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť v tejto časti ako
celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa
pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne
neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce relevantné
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti, ústavný súd aj so zreteľom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa túto časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2017