Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 250/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej

konaná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva „na slobodné vyhľadávanie informácií“ podľa a 2

Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd opatreniami Okresného súdu Bratislava III vykonanými 23. augusta

2016 v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na slobodné

vyhľadávanie informácií podľa a 2 (ďalej len

„ústava“), na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania

štátnych orgánov podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) a opatreniami vykonanými 23. augusta 2016 v súvislosti

s konaním vedeným pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa proti nemu „vedie trestné stíhanie“

na okresnom súde pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohovárania podľa § 373

ods. 1 a 2 písm. c) v znení neskorších predpisov.

V uvedenej veci sa 23. augusta 2016 konalo hlavné pojednávanie, na ktorom samosudkyňa

zakázala zvukový prenos z nariadeného hlavného pojednávania, hoci „v uvedenej veci

pre takýto postup neexistovala zákonná prekážka“. Sťažovateľ súčasne namieta „opatrenie

samosudkyne Okresného súdu Bratislava III..., ktorým došlo k svojvoľnej zmene

pojednávacej miestnosti č. 3/ s väčším počtom miest pre verejnosť (56) na pojednávaciu

miestnosť č. 2 s nižším počtom miest pre verejnosť (12). Na uvedené pojednávania

sa dostavili viaceré osoby, ktoré však z dôvodu menšej kapacity pojednávacej miestnosti

nemohli byť prítomné na hlavnom pojednávaní.“.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že uvedeným postupom okresného súdu

a uvedenými opatreniami zákonného sudcu v napadnutom konaní došlo neprípustnému

zásahu a k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ v rámci argumentácie týkajúcej

sa opatrenia zákazu zvukového prenosu z hlavného pojednávania tvrdí, že „dôvodom

nesúhlasu okresného súdu na použitie zvukového záznamu bola skutočnosť, že v priebehu

pojednávania boli zverejnené mená osôb (obžalovaných), o ktorých navrhovateľ rozhodoval

ako zákonný sudca v rámci trestného konania“.

Vo vzťahu k namietanému opatreniu okresného súdu, ktorým došlo k zmene

pojednávacej miestnosti s väčšou kapacitou na pojednávaciu miestnosť s menšou kapacitou,

sťažovateľ argumentuje § 36 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,

krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Spravovací poriadok“), v zmysle ktorého ak možno očakávať, že verejnosť

prejaví o prejednanie niektorej veci väčší záujem, nariadi najmä prejednanie veci

vo vhodnej pojednávacej miestnosti s prihliadnutím na rozsah predpokladaného záujmu

i možnosti súdu.

Sťažovateľ vychádzajúc z presvedčenia o porušení jeho označených práv navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol, že jeho označené práva podľa a dohovoru boli

napadnutými opatreniami okresného súdu a jeho predchádzajúcim postupom porušené.

Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté opatrenia okresného súdu a zakázal

okresnému súdu nariadiť hlavné pojednávanie v označenej veci do pojednávacej miestnosti,

ktorá má nižší počet miest pre verejnosť ako pojednávacia miestnosť s najväčším počtom

miest pre verejnosť, a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( , a

a nasledujúcich ). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane

uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti

týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom

na začatie konania ( ).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich

práv (m. m. , ).

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda dve opatrenia okresného súdu z toho istého

dňa. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že sťažovateľ v petite sťažnosti žiada vysloviť

porušenie svojich práv jednak opatrením, ktorým došlo k zmene pojednávacej miestnosti

na menšiu, a jednak opatrením v rámci nariadeného pojednávania, keď okresný súd mal

rozhodnúť o tom, že zakazuje zvukový prenos z pojednávania, považoval ústavný súd

za nevyhnutné zaoberať sa osobitne každým opatrením, zvlášť z hľadiska namietaného

porušenia označených práv.

1. Sťažovateľ v prvom rade namietal, že postupom a opatrením okresného súdu došlo

k zásahu do jeho označených práv tým, že okresný súd „svojvoľne“ zmenil miesto konania

pojednávania z pôvodnej pojednávacej miestnosti na pojednávaciu miestnosť menšiu.

Argumentuje pritom Spravovacím poriadkom, konkrétne jeho ustanovením § 36 ods. 2.

Ústavný súd po preskúmaní veci konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi

namietanými právami sťažovateľa a označeným postupom okresného súdu, ktorého

výsledkom bola zmena pojednávacej miestnosti. Z tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že nedošlo

k vylúčeniu verejnosti z pojednávania, pretože miestnosť, v ktorej sa uskutočnilo

pojednávanie, mala vyhradených 12 miest pre verejnosť, teda v okolnostiach veci nedošlo

k zásahu do podstaty práva šíriť informácie, tak ako to tvrdí sťažovateľ. Skutočnosť,

či zmena pojednávacej miestnosti bola opodstatnená, v okolnostiach posudzovanej veci

nie je rozhodujúca. K argumentu sťažovateľa, že Spravovací poriadok upravuje pravidlo pre

určenie vhodnej pojednávacej miestnosti, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ide

o podzákonné pravidlo, ktoré má skôr odporúčací charakter v závislosti od možností súdu,

ako aj v závislosti od predpokladaného záujmu. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné

konštatovať, že aj v prípade, že by táto zmena veľkosti pojednávacej miestnosti nebola

odôvodnená, táto zmena v okolnostiach posudzovanej veci prima facie nemohla mať

za následok porušenie označených práv sťažovateľa už len z hľadiska intenzity potrebnej

na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. , , ,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia

označených sťažovateľových práv opatrením okresného súdu z 23. augusta 2016

v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. , ktorého výsledkom bola zmena

pojednávacej miestnosti, odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn.

opatrením na pojednávaní konanom 23. augusta 2016 zakázal zvukový prenos

z pojednávania, čím malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Ústavný súd konštatuje, že závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti v tejto jej

časti je skutočnosť, že sťažovateľ brojí proti opatreniu, ktorým mu údajne bol zakázaný

uskutočniť zvukový prenos z pojednávania, pričom argumentácia použitá v sťažnosti sa

týka použitia zvukového záznamu. Sťažovateľ následne len všeobecne tvrdí, že označeným

opatrením došlo k neprípustnému zásahu do jeho označených práv. Vychádzajúc z celého

odôvodnenia sťažnosti možno preto konštatovať, že absentuje akékoľvek relevantné

odôvodnenie sťažnosti, t. j. neobsahuje čo i len jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávne

relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení niektorého

z označených práv napadnutým opatrením okresného súdu. Ďalším závažným nedostatkom

sťažnosti je skutočnosť, že sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz o tom, že k takémuto

zásahu na pojednávaní vôbec došlo a z akých dôvodov.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby

medzi relevantnými ustanoveniami [ a

písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia

porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v spojení

s nepredložením dôkazov o tom, že k takému zásahu vôbec došlo, významné procesné

dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,

z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem

opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne

argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania

ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich

v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd

rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou

konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej

samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto na vec vzťahujúcich sa námietok podanie

sťažovateľa neobsahuje, rovnako ako ani dôkaz o tom, že bolo označené opatrenie

vykonané, preto samotný subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je

dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú

objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti v predloženej podobe neobsahuje

relevantné odôvodnenie ako ani dôkaz o tom, že takéto opatrenie bolo vykonané,

teda nespĺňa podstatné zákonom predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť v tejto časti ako

celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa

pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne

neakceptuje (m. m. , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie

právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a síce relevantné

odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti, ústavný súd aj so zreteľom

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa túto časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2017