Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 207/2017
PDF · 158.34 KB
No categories available
I. ÚS 207/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ;
, a ,
zastúpených advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 301/2015
z 25. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a o d m i e t a
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. apríla 2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka v 1. rade“); , a
(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžo 301/2015
z 25. januára 2017 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi katastrálneho konania
vo veci návrhu na vydanie rozhodnutia o zmene údajov schváleného registra podľa § 7
ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.
Poslednými vo veci vydanými správnymi rozhodnutiami boli rozhodnutie Okresného úradu
Čadca, katastrálneho odboru sp. zn. C-2/2012-Rb zo 17. januára 2014 o neopravení údajov
ROEP, ako aj rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru opravných prostriedkov
sp. zn. Co-3/2013-Ha-2 z 5. júna 2014 o zamietnutí odvolania a potvrdení uvedeného
rozhodnutia Okresného úradu Čadca. Sťažovateľmi následne podanú správnu žalobu
Krajský súd v Žiline zamietol rozsudkom sp. zn. 21 S 153/2014 z 20. mája 2015 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) a najvyšší súd v konaní o odvolaní rozsudok krajského súdu
svojím rozsudkom sp. zn. 10 Sžo 301/2015 z 25. januára 2017 potvrdil stotožniac sa
v celom rozsahu s odôvodnením rozsudku krajského súdu.
3. Sťažovatelia v dôvodoch sťažnosti podrobne opisujú skutkový stav veci
spochybňujúc právny záver vo veci konajúcich súdov o absolútnej neplatnosti zaopatrovacej
zmluvy z 24. marca 1971 uzavretej medzi na jednej
strane a a sťažovateľkou v 1. rade na strane druhej. Poukazujúc
na registráciu označenej zmluvy štátnym notárstvom v čase jej vzniku nemali podľa nich
správne orgány žiaden dôvod posudzovať zaopatrovaciu zmluvu z pohľadu jej
hodnovernosti a platnosti, keďže zmluva zodpovedala právnym predpisom platným
a účinným ku dňu jej registrácie. Podľa názorov sťažovateľov je posudzovanie platnosti
označenej zmluvy podľa „predpisov platných k dnešnému dňu je obdobné ako
posudzovanie platnosti notárskych osvedčení o vyhláseniach o vydržaní realizovaných pred
1. decembrom 2000. Rovnako ako boli riadne zapísané údaje podľa vyhlásení o vydržaní
bez toho, aby kataster ďalej skúmal, aké vlastníctvo im predchádzalo, má byť zapísaná aj
sťažovateľmi predložená zaopatrovacia zmluva. K vydaniu notárskeho osvedčenia o
vyhlásení o vydržaní pred 1. decembrom 2000 platné zákony vyžadovali vyjadrenia dvoch
svedkov, k notárskemu zaregistrovaniu zaopatrovacej zmluvy zákony platné k 26. marcu
1971 vyžadovali preverenie oprávnenia nakladať s nehnuteľnosťou, ktoré realizovalo štátne
notárstvo. Preverovanie bolo riadne uskutočnené a zaopatrovacia zmluva bola z tohto
dôvodu zaregistrovaná.“. Nadväzne na uvedené sťažovatelia namietajú, že „v rámci ROEP
sa bez akéhokoľvek zákonného podkladu pre zápis na LV uprednostnil záznam o 34 rokov
starší ako zaopatrovacia zmluva predložená sťažovateľmi a to napriek všeobecne známej
skutočnosti, že od roku 1937 do roku 1971, kedy bola spísaná zaopatrovacia zmluva, sa
právna úprava vo veci zápisov práv k nehnuteľnostiam zásadným spôsobom zmenila.
Táto zmena má byť v súčasnosti sťažovateľom na škodu a dedičovi
na prospech... Absencia zápisu vlastníckeho práva prevodkyne v dokumente obdobnom
pozemkovej knihe je iba následkom právnej úpravy, ktorá v spornom období neumožňovala
vykonanie výmazu ako vlastníka a zápisu prevodkyne ako novej
vlastníčky. Ani správne orgány a ani súdy sa s uvedeným nevyporiadali. V danom prípade
pritom neskoršia listina neguje skorší zápis do pozemkovej knihy. Navyše, zápisy v prospech
sa ani netýkajú všetkých nehnuteľností podľa zaopatrovacej zmluvy.“.
4. Sťažovatelia ďalej namietajú, že úlohou správnych súdov nie je nahrádzať
odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov, resp. ho argumentačne podporiť, ale iba
preskúmať ich zákonnosť. V ďalšej časti namietajú, že v rámci správneho konania im
nebolo umožnené nahliadnutie do spisu správneho orgánu, čo má podľa ich názoru význam
aj z dôvodu, že podklady na zostavenie registra obnovenej evidencie pozemkov sa zisťujú
najmä z údajov poskytnutých nájomcami pozemkov, pozemkovými spoločenstvami alebo
inými oprávnenými osobami, z katastrálneho operátu alebo listín predložených účastníkmi
konania. Sťažovatelia tak síce mali vedomosť o dokladoch, ktoré do spisu založili, nie však
o dokladoch, ktoré do tohto spisu zabezpečili správne orgány. Napokon namietajú i záver
konajúcich súdov, podľa ktorého sa svojich práv mali domáhať prostredníctvom určovacej
žaloby, čo malo viesť k porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby vo veci takto
rozhodol:
„1. Právo sťažovateľov podľa článku 20 ods. 1, článku 46 ods. 1 v spojení s článkom
12 ods. 1 a článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn.: 10Sžo/301/2015 zo dňa 25. januára 2017 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn.: 10Sžo/301/2015 zo dňa 25. januára 2017 a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 312,34 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho
zástupcu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že v ústave, ako aj v zákone o ústavnom
súde má ústavný súd presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané
na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania.
9. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
10. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám (vrátane súdu) najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
11. Ústavný súd rovnako poukazuje na to, že v právnych systémoch rôznych
členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššej
inštancie podaný advokátom bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80
z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátny
procesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami
zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike,
č. 60224/00 z 9. 10. 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002).
Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.
Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným
súdom právne zastúpený advokátom, v opačnom prípade podanú sťažnosť
odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (II. ÚS 39/01, III. ÚS 136/07,
III. ÚS 419/2010, IV. ÚS 276/2013).
12. Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí
vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,
13. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov je advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
14. Preskúmaním doručenej sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil,
že sťažnosť s prílohami v predloženej podobe nespĺňa zákonom predpísané náležitosti,
pretože sťažovatelia nepreukázali svoje právne zastúpenie splnomocneným advokátom
na konanie pred ústavným súdom. Takéto zastúpenie sťažovateľov síce vyplýva z textu
sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. apríla 2017 ako doporučená zásielka advokátkou
JUDr. Sabínou Hodoňovou, avšak v súlade s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde nie je
preukázané pripojeným splnomocnením.
15. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
16. Vzhľadom na absenciu splnomocnenia sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa
náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu vyžaduje ústava a zákon
o ústavnom súde a nie je tak spôsobilá vyvolať začatie konania pred ústavným súdom.
Ústavný súd preto sťažnosť, ktorou boli namietané porušenia označených článkov ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžo 301/2015 podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
(II. ÚS 11/2015, I. ÚS 586/2016, I. ÚS 295/2016).
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2017