Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 207/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ;

, a ,

zastúpených advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., Mariánske námestie 31, Žilina,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. apríla 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka v 1. rade“); , a

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv zaručených a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. januára 2017 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi katastrálneho konania

vo veci návrhu na vydanie rozhodnutia o zmene údajov schváleného registra podľa § 7

ods. 6 o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.

Poslednými vo veci vydanými správnymi rozhodnutiami boli rozhodnutie Okresného úradu

Čadca, katastrálneho odboru sp. zn. zo 17. januára 2014 o neopravení údajov

ROEP, ako aj rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odboru opravných prostriedkov

sp. zn. Co-3/2013-Ha-2 z 5. júna 2014 o zamietnutí odvolania a potvrdení uvedeného

rozhodnutia Okresného úradu Čadca. Sťažovateľmi následne podanú správnu žalobu

Krajský súd v Žiline zamietol rozsudkom sp. zn. z 20. mája 2015 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a najvyšší súd v konaní o odvolaní rozsudok krajského súdu

svojím rozsudkom sp. zn. z 25. januára 2017 potvrdil stotožniac sa

v celom rozsahu s odôvodnením rozsudku krajského súdu.

3. Sťažovatelia v dôvodoch sťažnosti podrobne opisujú skutkový stav veci

spochybňujúc právny záver vo veci konajúcich súdov o absolútnej neplatnosti zaopatrovacej

zmluvy z 24. marca 1971 uzavretej medzi na jednej

strane a a sťažovateľkou v 1. rade na strane druhej. Poukazujúc

na registráciu označenej zmluvy štátnym notárstvom v čase jej vzniku nemali podľa nich

správne orgány žiaden dôvod posudzovať zaopatrovaciu zmluvu z pohľadu jej

hodnovernosti a platnosti, keďže zmluva zodpovedala právnym predpisom platným

a účinným ku dňu jej registrácie. Podľa názorov sťažovateľov je posudzovanie platnosti

označenej zmluvy podľa „predpisov platných k dnešnému dňu je obdobné ako

posudzovanie platnosti notárskych osvedčení o vyhláseniach o vydržaní realizovaných pred

1. decembrom 2000. Rovnako ako boli riadne zapísané údaje podľa vyhlásení o vydržaní

bez toho, aby kataster ďalej skúmal, aké vlastníctvo im predchádzalo, má byť zapísaná aj

sťažovateľmi predložená zaopatrovacia zmluva. K vydaniu notárskeho osvedčenia o

vyhlásení o vydržaní pred 1. decembrom 2000 platné zákony vyžadovali vyjadrenia dvoch

svedkov, k notárskemu zaregistrovaniu zaopatrovacej zmluvy zákony platné k 26. marcu

1971 vyžadovali preverenie oprávnenia nakladať s nehnuteľnosťou, ktoré realizovalo štátne

notárstvo. Preverovanie bolo riadne uskutočnené a zaopatrovacia zmluva bola z tohto

dôvodu zaregistrovaná.“. Nadväzne na uvedené sťažovatelia namietajú, že „v rámci ROEP

sa bez akéhokoľvek zákonného podkladu pre zápis na LV uprednostnil záznam o 34 rokov

starší ako zaopatrovacia zmluva predložená sťažovateľmi a to napriek všeobecne známej

skutočnosti, že od roku 1937 do roku 1971, kedy bola spísaná zaopatrovacia zmluva, sa

právna úprava vo veci zápisov práv k nehnuteľnostiam zásadným spôsobom zmenila.

Táto zmena má byť v súčasnosti sťažovateľom na škodu a dedičovi

na prospech... Absencia zápisu vlastníckeho práva prevodkyne v dokumente obdobnom

pozemkovej knihe je iba následkom právnej úpravy, ktorá v spornom období neumožňovala

vykonanie výmazu ako vlastníka a zápisu prevodkyne ako novej

vlastníčky. Ani správne orgány a ani súdy sa s uvedeným nevyporiadali. V danom prípade

pritom neskoršia listina neguje skorší zápis do pozemkovej knihy. Navyše, zápisy v prospech

sa ani netýkajú všetkých nehnuteľností podľa zaopatrovacej zmluvy.“.

4. Sťažovatelia ďalej namietajú, že úlohou správnych súdov nie je nahrádzať

odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov, resp. ho argumentačne podporiť, ale iba

preskúmať ich zákonnosť. V ďalšej časti namietajú, že v rámci správneho konania im

nebolo umožnené nahliadnutie do spisu správneho orgánu, čo má podľa ich názoru význam

aj z dôvodu, že podklady na zostavenie registra obnovenej evidencie pozemkov sa zisťujú

najmä z údajov poskytnutých nájomcami pozemkov, pozemkovými spoločenstvami alebo

inými oprávnenými osobami, z katastrálneho operátu alebo listín predložených účastníkmi

konania. Sťažovatelia tak síce mali vedomosť o dokladoch, ktoré do spisu založili, nie však

o dokladoch, ktoré do tohto spisu zabezpečili správne orgány. Napokon namietajú i záver

konajúcich súdov, podľa ktorého sa svojich práv mali domáhať prostredníctvom určovacej

žaloby, čo malo viesť k porušeniu základného práva zaručeného .

5. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú, aby vo veci takto

rozhodol:

„1. Právo sťažovateľov podľa článku 20 ods. 1, článku 46 ods. 1 v spojení s článkom

12 ods. 1 a článku 46 ods. 2 rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 25. januára 2017 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn.: zo dňa 25. januára 2017 a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 312,34 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho

zástupcu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že v ústave, ako aj v zákone o ústavnom

súde má ústavný súd presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané

na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania.

9. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

10. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím

osobám (vrátane súdu) najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

11. Ústavný súd rovnako poukazuje na to, že v právnych systémoch rôznych

členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok k súdu vyššej

inštancie podaný advokátom bežným javom [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80

z 24. 11. 1986]. S obsahom ustanovení dohovoru nie je v rozpore ani to, ak vnútroštátny

procesný predpis vyžaduje, aby bol účastník v konaní pred najvyššími súdnymi inštanciami

zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike,

č. 60224/00 z 9. 10. 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. 7. 2002).

Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.

Aj judikatúra ústavného súdu stabilne vyžaduje, aby bol sťažovateľ v konaní pred ústavným

súdom právne zastúpený advokátom, v opačnom prípade podanú sťažnosť

odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (, ,

, ).

12. Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí

vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.

Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (,

).

13. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov je advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

14. Preskúmaním doručenej sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil,

že sťažnosť s prílohami v predloženej podobe nespĺňa zákonom predpísané náležitosti,

pretože sťažovatelia nepreukázali svoje právne zastúpenie splnomocneným advokátom

na konanie pred ústavným súdom. Takéto zastúpenie sťažovateľov síce vyplýva z textu

sťažnosti doručenej ústavnému súdu 10. apríla 2017 ako doporučená zásielka advokátkou

JUDr. Sabínou Hodoňovou, avšak v súlade s nie je

preukázané pripojeným splnomocnením.

15. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ).

16. Vzhľadom na absenciu splnomocnenia sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa

náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu vyžaduje a zákon

o ústavnom súde a nie je tak spôsobilá vyvolať začatie konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto sťažnosť, ktorou boli namietané porušenia označených článkov

rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. podľa § 25

ods. 2 , odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí

(, , ).

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2017