Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 217/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Contineo s. r. o., Jiskrova 4, Košice,

zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Mlynská 898/26, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 11. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Contineo s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Contineo s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. februára 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka [v právnom postavení

žalobkyne v konaní pôvodne vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. a následne v dôsledku podaného odvolania v konaní

vedenom na krajskom súde pod sp. zn. , pozn.] bola účastníčkou konania

o náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Po tom, čo okresný súd rozsudkom č. k. -337 z 30. mája 2013 žalobu

sťažovateľky zamietol, krajský súd v dôsledku sťažovateľkou podaného odvolania

napadnutým rozhodnutím rozsudok okresného súdu č. k. -337 z 30. mája 2013

potvrdil ako vecne správny.

3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I

sp. zn. sa sťažovateľ... domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia

náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobcovi z dôvodu nezákonného

rozhodnutia a postupu žalovaného v 2. rade, pri zaisťovaní motorového vozidla...,

vlastnícky patriaceho žalobcovi.

Prvostupňový súd vo svojom rozsudku sp. zn. -337 zo dňa 30.05.2013

dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného v druhom rade, ako aj jeho postup v súvislosti

so zaistením motorového vozidla... je v súlade so zákonom a žalobu zamietol, pričom svoje

rozhodnutie zamietnuť žalobu odôvodnil tým, že v konaní mal dostatočne preukázané, že

žalovaný v 2. rade postupoval v súlade so zákonom...

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. zo dňa 11.02.2016 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudok súdu

prvého stupňa vychádza z náležite zisteného skutkového stavu, je vecne správny a správne

sú aj dôvody uvedené v napadnutom rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom uvádzané

odvolacie dôvody neboli dané...

Závery odvolacieho súdu, ako aj jeho samotné rozhodnutie považujem

za nepreskúmateľné, keďže odvolací súd sa vôbec nezaoberal námietkami sťažovateľa

uvedenými v odvolaní, s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu sa stotožnil

a rozsudok potvrdil, a to aj napriek tomu, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho vec nesprávne

právne posúdil.

Rozhodnutie, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, nie je

ústavne akceptovateľné.“.

4. S poukazom na pomerne podrobne uvedené skutkové okolnosti posudzovanej

právnej veci sťažovateľka (v prvom rade spochybňujúc správnosť postupu a zákonnosť

rozhodnutia Colného úradu Košice sp. zn. 392/04/ONK z 15. júna 2004 vydaného

v súvislosti so zaistením jej motorového vozidla od 18. júna 2004 do 28. októbra 2004,

pozn.) rozporuje právne závery vyjadrené v odôvodnení tak rozsudku okresného súdu

č. k. -337 z 30. mája 2013, ako i v napadnutom rozhodnutí krajského súdu.

Domnieva sa, že „... nezákonnosť rozhodnutia a zadržanie motorového vozidla,

nesprávnosť pri stanovení ceny vozidla pre určení výšky cla pri dovoze, neskúmanie

ukrajinského technického preukazu v súvislosti s colnou deklaráciou, nadbytočnosť

zadržania vozidla, vrátenie colného dlhu preukazuje, že Colný úrad Košice nesprávne

a neodborne úradne postupoval a vydal nesprávne a nezákonné rozhodnutie o zadržaní

vozidla v predmetnej veci a poškodil žalobcu jednak ako podnikateľa tým, že mu poškodil

dobré meno a jednak tým, že žalobca z dôvodu, že zabezpečoval údržby špeciálnych

zariadení Ministerstva vnútra SR a Ministerstva obrany SR si musel zabezpečiť plnú

mobilitu prenájmom vozidiel na to vhodných.

Na základe nesprávneho rozhodnutia a postupu žalovaného v 2. rade došlo k vzniku

škody, ako majetkovej, tak aj nemajetkovej, ktorú sme súdu vyšpecifikovali. Taktiež sme

súdu preukázali príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom žalovaných

a škodou, ktorá žalobcovi vznikla...

Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad

vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná aj v tomto prípade,

nakoľko vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom.“.

5. Argumentujúc rozhodovacou praxou ústavného súdu, sťažovateľka zastáva názor,

že „... odvolací súd námietkami sťažovateľa ohľadom nepreskúmateľnosti rozsudku súdu

prvého stupňa nezaoberal, a aj napriek zjavnému pochybeniu súdu prvého stupňa

považoval toto rozhodnutie v celom rozsahu za zákonné a správne a za také, v ktorom sa

prvostupňový súd dostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa“.

6. V závere podanej ústavnej sťažnosti preto sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,

aby vyslovil porušenie ňou označených práv zaručených a dohovorom (bod 1)

napadnutým rozhodnutím krajského súdu, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu

zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a jej priznal úhradu trov konania v sume

988,60 eur.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

10. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky ( ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa (respektíve práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je

preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad

Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo podľa

(respektíve právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), porušenia ktorého sa sťažovateľka dovoláva,

zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní

pred ním (). zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

13. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa

voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená

na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní

a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené

práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná

nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie

o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámec všeobecného súdu

a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové

a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich judikatúru.

Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

14. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď konaniu pred krajským súdom

a jeho napadnutému rozhodnutiu, ktoré sťažnosťou napadla sťažovateľka, nie je

z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (vrátane uznesenia okresného súdu č. k. -337 z 30. mája 2013, pozn.)

s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení toho času platného a účinného

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom zaručeným v

(respektíve právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru). Zistené skutočnosti preto vylučujú

prijatie záveru o svojvoľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

15. Sťažnosti sťažovateľky chýbala v tomto smere relevantná ústavnoprávna

dimenzia, keď jej základom bolo iba konštatovanie skutkových okolností prípadu, ich

prehodnocovanie a vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom okresného súdu

a krajského súdu.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, respektíve k odopretiu základných

práv alebo slobôd. V danej veci s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú

v sťažnosti ústavný súd nezistil, že by mohol byť namietaným procesným pochybením

dosiahnutý vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer.

S námietkami sťažovateľky sa ústavný súd nestotožnil a dospel k záveru, že nič

nesignalizuje, že by napadnutým rozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa (respektíve práva podľa

ods. 1 dohovoru).

16.A V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia zo strany krajského súdu, ktorý v rámci relevantnej časti jeho odôvodnenia

konštatoval:

„Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z náležite

zisteného skutkového stavu, je vecne správny a správne sú aj dôvody uvedené v napadnutom

rozsudku. Súd prvého stupňa náležite a správne zistil skutkový stav veci, vykonal potrebné

dokazovanie na preukázanie skutkových tvrdení a hodnotil ich v súlade s ust. .

Správne je aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, týkajúce

sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie...

Žalobca svoje odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2

písm. c/, d/, f/ , t. j. z dôvodov že súd prvého stupňa podľa názoru žalobcu neúplne zistil

skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/, a nevykonaniu

znaleckého dokazovania, odvolací súd poukazuje na obsah a priebeh konania, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, z ktorého vyplýva, že dňa 12.4.2012 sa konalo

pojednávanie na súde prvého stupňa, kde bol prítomný právny zástupca žalobcu a ktoré

pojednávanie bolo odročené za účelom vyhodnotenia vykonaného dokazovania a posúdenia

potreby nariadenia znaleckého dokazovania s tým, že v prípade, ak nedôjde k nariadeniu

znaleckého dokazovania, bude vytýčený nový termín pojednávania (č. l. 278 spisu).

Po vyhodnotení dokazovania a otázky potreby vypracovania znaleckého posudku súd

prvého stupňa nariadil pojednávanie na deň 28.5.2013, na ktorý bol právny zástupca

žalobcu riadne predvolaný, pričom nenamietal potrebu doplnenia dokazovania vyhotovením

znaleckého posudku a následne bol osobne prítomný na pojednávaní konanom

dňa 28.5.2013. Na tomto pojednávaní bolo dané poučenie podľa , pričom

právny zástupca žalobcu uviedol, že bol nahliadať do spisu, je so spisom oboznámený, ako

aj s pripojeným správnym spisom, pričom nenavrhol doplniť dokazovanie vykonaním

znaleckého dokazovania. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu opakovanej povinnosti

žalobcu predložiť požadované listinné dôkazy (technický preukaz a kúpnu zmluvu

o zakúpení predmetného motorového vozidla) a z dôvodu potreby doplniť listinné dôkazy aj

zo strany žalovaného v 2. rade. Pojednávanie bolo odročené na deň 30.5.2013, kde sa

pojednávania zúčastnil aj právny zástupca žalobcu, pričom bolo opakovane dané aj

poučenie podľa , boli oboznámené jednotlivé listinné dôkazy, ako aj obsah

spisu a účastníci konania prehlásili, že žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie nemajú. Bolo

vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania a následne právny zástupca žalobcu

predniesol záverečnú reč, ktorú predložil aj v písomnej podobe tak, ako sa nachádza na č. l.

331- 333 spisu. Ani po vyhlásení uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za

skončené a ani v záverečným rečiach žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu

nenamietal nevykonanie dokazovania ustanovením znalca.

S poukazom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu nebol daný odvolací dôvod

v zmysle ust. .

Odvolací dôvod podľa je daný v prípade nesprávneho

postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledku vykonaného dokazovania, teda

v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli

účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania najavo inak alebo neprihliadol na

skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo. O nesprávne skutkové

zistenia môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t. j.

skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesu účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak, a to

so zreteľom na závažnosť, zákonnosť, pravdivosť, prípadne vierohodnosť dôkazov. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je

v súlade s ust. alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. až , pričom sa jedná o také

skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke.

Odvolací dôvod podľa ust. je daný v prípade, ak súd

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej pri skutkových zisteniach vyvodzuje súd právne závery

a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak

súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil (interpretoval) na daný skutkový stav.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v tomto konkrétnom prípade

dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa , nie sú naplnené,

keďže postupu prvostupňového súdu v konaní, ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť

pochybenie zakladajúce záver o naplnení niektorého z uvedených dôvodov odvolania.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového

stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesu

účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo inak, rovnako ani to, že by

opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané

alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Nie je mu možné vytknúť ani to, že

výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ust. až a rovnako nebol daný odvolací dôvod podľa ust. §

205 ods. 2 písm. f/ , teda nebolo preukázané, že by súd prvého stupňa na zistený

skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia

nesprávne interpretoval.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil

skutkový stav, pričom vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , t. j. každý dôkaz

hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a starostlivo prihliadol

na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Zo zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa

vyvodil aj správny právny záver. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody

napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými tvrdeniami

a námietkami účastníkov konania, a teda aj námietkami žalobcu, na ktoré žalobca

opakovane poukazoval aj v odvolaní. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň ( ).

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdil.“

16.B Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s rozsudkom okresného súdu č. k. -337 z 30. mája 2013 považoval ústavný súd

za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

Okresný súd vo svojom rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„V danej veci súd jednoznačne zastáva názor, že išlo o prípad, kedy bolo možné

legálne obmedziť vlastnícke právo žalobcu na základe osobitných právnych predpisov,

v konkrétnom prípade na základe Colného zákona. Vlastníctvo, ako právny inštitút,

nespočíva len v práve jedného a povinnostiach ostatných ho v práve nerušiť, ale aj vlastník

má z dôvodu svojho vlastníckeho práva určité povinnosti vyplývajúce zo zákona. Ak ich

nesplní, môže dôjsť k odňatiu vlastníckeho práva, či už priamo zo zákona alebo úradným

postupom štátneho orgánu. V danom prípade rozhodnutia colných orgánov boli vydané

v súlade so zákonom a ďalšími právnymi predpismi a colný úrad mohol zaistiť tovar bez

ohľadu na práva tretích osôb, v danom prípade vlastníka - žalobcu (§ 64 ods. 2 Colného

zákona). Colný úrad zaistil motorové vozidlo dňa 15.6.2004 z dôvodu, že deklarant

a príjemca - Monopol, a.s., Košice nesprávne a nepravdivo vyplnil písomnosti potrebné pre

prepustenie tovaru - motorového vozidla do navrhovaného režimu voľný obeh. V čase

vydania rozhodnutia colným riaditeľstvom o odvolaní odvolateľa - TTC Telecom, s.r.o.

13.10.2004 bol colný dlh Monopol s.r.o. vrátený dňa 28.10.2004 a motorové vozidlo vydané

TTC Telecom, s.r.o. podľa § 64 ods. 8 Colného zákona (č. l. 176).

Podľa nárok na náhradu škody nemožno uplatniť,

dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť, nezrušil

príslušný orgán. V odvolacom konaní Colné riaditeľstvo SR rozhodnutie colného úradu

nezrušilo pre nezákonnosť, ale pre formálne nedostatky. Nebola teda splnená základná

podmienka na priznanie nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia, lebo

v uvedenej právnej veci neexistuje žiadne nezákonné rozhodnutie.

Pracovníci colného orgánu postupovali pri zaisťovaní motorového vozidla tak, ako

vyplynulo z rozsiahleho dokazovania, v súlade so zákonom, žalobca nepredložil súdu žiaden

relevantný dôkaz svedčiaci o tom, že išlo o nezákonné rozhodnutie alebo aby postup

pracovníkov colného úradu nebol v súlade s úradným výrokom rozhodnutia príslušného

štátneho orgánu o zaistení vozidla, pričom bol opätovne na každom pojednávaní dňa

17.1.2013 (č. l. 258), dňa 28.5.2013 (č. l. 283) a dňa 30.5.2013 (č. l 334) poučený podľa

. Spôsob zaistenia motorového vozidla nebol hrubý ani vulgárny, čo

potvrdili vo výpovedi svedkovia navrhnutí žalobcom.

Súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že v posudzovanom prípade postup colných

orgánov pri zaistení motorového vozidla nebol v súlade so zákonom. Colný úrad zaistil

motorové vozidlo z dôvodu, že deklarant nesprávne a nepravdivo vyplnil písomnosti

potrebné pre prepustenie tovaru do navrhovaného režimu voľný obeh. V danom prípade sa

jednalo o podozrenie, že pri dovoze motorových vozidiel došlo k spáchaniu colného deliktu.

Dôvodom zaistenia motorového vozidla bola skutočnosť, že colný dlh bol zaplatený v nižšej

sume. Tieto skutočnosti vyplývajú z rozhodnutí colného orgánu a colného riaditeľstva...

Súd posúdil škodu podľa podľa pokynov odvolacieho

súdu v zrušujúcom uznesení zo dňa 10.7.2012 č. k. -216 (č. l. 6), podľa

ktorého škodu vo všeobecnosti treba chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda

napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia predovšetkým poskytnutím peňazí...

Nemožno ani priznať uplatnený nárok podľa ustanovení

o ochrane osobnostných práv pre neexistenciu neoprávneného zásahu ako základného

predpokladu poskytnutia tejto ochrany, keďže nebola preukázaná existencia nezákonného

rozhodnutia ani nesprávny úradný postup colných orgánov.

Nájomné, ktoré zaplatil právny predchodca žalobcu - TTC Telecom, s.r.o. na základe

uzatvorenej zmluvy o nájme dopravného prostriedku vo výške 232 500,- Sk nemožno

považovať za škodu v zmysle . Ak žalobca zaplatil

nájomné vo výške 232 500,- Sk za prenájom motorového vozidla, nemožno v tejto súvislosti

požadovať od žalovaného v 1. rade - SR Ministerstva financií SR škodu. Ak žalobca zaplatil

nájomné za prenájom motorového vozidla, bolo tak z toho dôvodu, že došlo k zaisteniu

motorového vozidla, lebo nebol Monopolom, a.s. uhradený colný dlh štátnemu orgánu

a vzniklo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin...

Neexistuje teda príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody - zmenšením majetku žalobcu zaplatením za prenájom

vozidla vo výške 232 500,- Sk. Motorové vozidlo bolo TTC Telecom, s.r.o. riadne vrátené

dňa 28.10.2004. Colný úrad Košice vrátil TTC Telecom, s.r.o. motorové vozidlo z dôvodu,

že colný dlh bol uhradený v plnej výške (č. l. 176).

Colný orgán mal ústavné právo konať v tejto veci a nešlo o hrubý zásah do

vlastníckych práv a slobôd žalobcu. Ak sa colný orgán dopustil procesnej nesprávnosti,

nemôže zodpovedať za negatívny dopad na majetok žalobcu. Monopol, a.s., Košice predal

žalobcovi motorové vozidlo, za ktoré nebol uhradený colný dlh. preto mal žalobca

požadovať škodu v občianskoprávnom konaní od Monopol, a.s., nie od štátu. Súd preto

žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol.

Žalobca nepredložil súdu v priebehu konania ani dôkaz o tom, že došlo

k predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody podľa

Zb., hoci bol riadne poučený podľa . Aj z týchto dôvodov súd žalobu proti

žalovanému v 1. rade zamietol.

Žalobca okrem iného požadoval zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 500 000,- Sk

s príslušenstvom ako satisfakciu za obzvlášť hrubý spôsob, akým bolo zaistenie vozidla

vykonané, sprevádzané vyhrážkami a krikom počas celej doby zaisťovania vozidla (č. l. 3).

K porušeniu nemajetkových práv žalobcu nedošlo.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným

postupom nemajetkovú ujmu nepozná. Žalobca nepreukázal, aby mu na základe iných

právnych predpisov vznikla nemajetková ujma. Dôkazná povinnosť tu ťažila práve žalobcu.

Z uvedených dôvodov a s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd žalobu proti

žalovanému v 1. rade zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú a neopodstatnenú.“

17. V posudzovanej veci sa k nosným námietkam sťažovateľky týkajúcim sa

dôvodov zamietnutia ňou podanej žaloby vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku okresný

súd, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že sa ako

odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu

vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia

postupoval podľa .

Pri hodnotení prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom

prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,

o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných

súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy

dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou

sťažovateľky.

18. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov krajského súdu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu je v súlade

s ustanovením , keďže krajský súd sa v celkom rozsahu stotožnil

s odôvodnením, ktoré formuloval okresný súd, a to je podľa názoru ústavného súdu

presvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného

charakteru.

Ustanovením (toho času ustanovenie

Z. z. , pozn.) bola totiž odvolaciemu súdu daná možnosť

vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutiam, pričom možnosť vypracovania

takéhoto odôvodnenia bola podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil

s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

Uvedené je v posudzovanej veci nesporné.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

19. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

20. V závere ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje

za arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

celkom zjavne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné),

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

21. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol

ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2017