Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 48/2017
PDF · 186.52 KB
No categories available
III. ÚS 48/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Kaskády, s. r. o., Galanta-Únovce 504,
zastúpenej JUDr. Máriou Konrádovou, advokátkou, Farská 8, Nitra, pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Kaskády, s. r. o., na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 24/2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Obchodnej spoločnosti Kaskády, s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý
zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
Kaskády, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur
a sedemdesiatdeväť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Mária Konrádová,
Farská 8, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 48/2017-11 z 24. januára 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti Kaskády, s. r. o., Galanta-Únovce 504 (ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v napadnutom konaní vedenom okresným
súdom, v ktorom je sťažovateľka v procesnej pozícii žalobcu „o zaplatenie sumy 3 326,03 €
s príslušenstvom“, dochádza k zbytočným prieťahom. Poukázala na to, že žaloba
o zaplatenie uvedenej sumy bola zaslaná 28. augusta 2006 v tom čase príslušnému
Okresnému súdu Trnava, ktorý vo veci vydal platobný rozkaz. Okresný súd, na ktorý bola
vec prevedená, zrušil uvedený platobný rozkaz Okresného súdu Trnava z dôvodu, že ho
nebolo možné doručiť odporcovi do vlastných rúk. Sťažovateľka vytkla, že od zrušenia
platobného rozkazu 16. januára 2009 „až do dňa 23.08.2016, kedy súd nariadil
v predmetnom spore pojednávanie na deň 14.12.2016, t.j. vyše 7,5 roka v predmetnom
konaní neboli vykonané žiadne úkony, ktoré by... smerovali k meritórnemu rozhodnutiu
vo veci“.
Sťažovateľka podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní
datovanú na 6. september 2016. Predsedníčka okresného súdu uvedenú sťažnosť
vyhodnotila ako opodstatnenú, pričom vzniknuté prieťahy boli podľa nej spôsobené
zaťaženosťou súdu a zmenami v osobe zákonného sudcu v súvislosti s personálnymi
zmenami na súde. Tiež uviedla, že v období od roku 2009 do roku 2016 súd vykonával
úkony spojené s doručovaním písomností žalovanej, prešetrovaním jej pobytu
a ustanovením opatrovníka, teda nebol úplne nečinný.
Sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na to, že vec nie je skutkovo a právne zložitá
a jej správanie neprispelo k doterajšej dĺžke konania.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu konať vo veci bez
zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €,
ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr. 105/17 zo 6. marca 2017
doručeným ústavnému súdu 13. marca 2017 vyjadrila k sťažnosti predsedníčka okresného
súdu, v ktorom uviedla chronologický prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu
a zároveň konštatovala:
„Predmetom konania je zaplatenie sumy 3.326,03 eur s príslušenstvom z titulu
nezaplatenia žalovanej sumy na základe zmluvy o technickom zabezpečení magisterského
štúdia. V konaní nešlo o skutkovo a právne zložitú vec. Priebeh konania bol poznačený
opakovaním prešetrovaním pobytu žalovanej a zisťovaním jej adresy, ako aj zmenami
sudcov z dôvodu buď zmeny obsadenia súdu sudcami alebo z dôvodu preloženia sudcu
na iný súd, resp. z dôvodu dlhotrvajúcej práceneschopnosti zákonného sudcu.
V konaní sa nevyskytli prekážky postupu súdu podľa § 161 a nasl. Civilného
sporového poriadku...
Na záver si dovoľujem poukázať na existenciu systémových nedostatkov v oblasti
výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu
väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi,
ktorými by samy disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov v konaní.
Táto skutočnosť bola zohľadnená i schválenou novelou zákona o sídlach a obvodoch súdov,
kde s účinnosťou od 1.5.2013 bol z obvodu tunajšieho súdu odčlenený územný obvod okresu
Hlohovec, čo len z časti prispelo k zníženiu nápadu nových vecí, avšak tunajší súd naďalej
dokončuje aj všetky veci prevzaté z Okresného súdu Trnava od roku 1997 patriace
k územnému obvodu okresu Hlohovec...“
Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení vyslovila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu
stanovisko aj právna zástupkyňa sťažovateľky. Táto vo svojom podaní doručenom
ústavnému súdu 4. apríla 2017 uviedla, že „aj pri zohľadnení všetkých skutočností
uvedených vo vyjadrení Okresného súdu Piešťany je doba rozhodovania vo veci
neprimerane dlhá...“ a „aj účastníci konania majú svoje limity a stres, ktorý im zasahuje
do súkromného života a ich lehoty pod hrozbou premlčania nároku sú podstatne kratšie
a musia ich dodržať“. Ďalej poukázala na to, že súd rozhodoval o nezaplatených finančných
prostriedkoch viac ako 10 rokov, pričom tieto prostriedky chýbajú pri plnení povinností.
Právna zástupkyňa sťažovateľky zároveň vyslovila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu
sťažovateľkou označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom
konaní.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej
z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť
rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania
(obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30. júna 2016).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť
sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, kde je sťažovateľka žalobkyňou
v konaní o zaplatenie sumy 3 326,03 € s príslušenstvom, ústavný súd konštatuje, že
obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka
konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníka tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľky, ktoré
by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania.
3. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil, že v období od februára 2009
do augusta 2016 došlo v predmetnej veci k viacerým zmenám konajúcich sudcov, pričom
niektorí z nich nevykonali žiaden úkon. V uvedenom období bol akurát opakovane
prešetrovaný pobyt žalovanej, ustanovený a zmenený opatrovník a vydané uznesenia podľa
§ 114 ods. 2, § 5 ods. 1 a § 114 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Predmetné obdobie
však bolo poznačené úplnou nečinnosťou okresného súdu v časových úsekoch od februára
2009 do júla 2012, od augusta 2012 do januára 2014 a od novembra 2014 do augusta 2016,
čo predstavuje celkovo približne 6 rokov a 7 mesiacov.
Ústavný súd tiež konštatuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená
a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou (dohovorom)
zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho
činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. I. ÚS 688/2014).
Pokiaľ ide o obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o zmenách
obsadenia súdu sudcami, o dlhotrvajúcej práceneschopnosti zákonného sudcu, o zaťaženosti
sudcov a o dlhodobom nedostatočnom obsadení súdu sudcami, ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý
oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom
na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom
dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy
v súdnom konaní (I. ÚS 35/03, II. ÚS 52/99).
Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/2009 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Hoci ústavný súd zistil, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu označených
práv sťažovateľky, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 24/2009 konal
bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, pretože označená vec
už bola v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky právoplatne
skončená, a to rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 24/2009-81 zo 14. decembra 2016, ktorý
nadobudol právoplatnosť 17. februára 2017.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 €, čo odôvodnila doterajšou dĺžkou konania, dlhodobou neschopnosťou
okresného súdu súvisle pokračovať v konaní, riadne a včas rozhodnúť, a tým spôsobenou
majetkovou, ako aj nemajetkovou ujmou spočívajúcou v psychickej ujme a v pocitoch
neistoty.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho
neodôvodnenú nečinnosť v trvaní približne 6 rokov a 7 mesiacov, berúc do úvahy predmet
konania na okresnom súde, správanie sťažovateľky a všetky okolnosti daného prípadu,
ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € pre sťažovateľku za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa
sťažovateľky si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 363,79 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Sťažovateľkou uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú ústavným
súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v požadovanej sume.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2017