Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 847/2016
PDF · 223.22 KB
No categories available
III. ÚS 847/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o., Užhorodská 21, Košice (s adresou
na doručovanie Brezová 10, Košice), v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel
Blyšťan, pre namietané porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 167/2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 167/2008
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov)
na účet advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, Užhorodská 21, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 847/2016-18 z 13. decembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 28 C 167/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že sa žalobou podanou 17. septembra 2008
na okresnom súde domáhal ochrany osobnosti s uplatnením nemajetkovej ujmy a náhrady
škody proti spoločnosti Keďže s podaním žaloby bolo
spojené zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol v danom prípade vysoký, požiadal
o oslobodenie od súdneho poplatku. Okresný súd najprv žiadosti nevyhovel a uznesením
návrh sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu
podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol tak, že oslobodenie od súdnych
poplatkov mu priznal. Prvé pojednávanie bolo nariadené na 24. jún 2013, dosiaľ však
okresný súd vo veci samej nerozhodol. Od podania návrhu uplynulo už viac ako osem
rokov, a preto je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd nekoná bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na prejednanie
jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných hodnôt postupom Okresného súdu Košice II v súdnom konaní vedenom pod
sp. zn.: 28C 167/2008 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II sa v súdnom konaní vedenom pod sp. zn.:
28C 167/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 8.000,- eur,
ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatností tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konanie titulom trov právneho zastúpenia
za dva úkony právnej služby v sume 363,79 €, ktorú je povinný Okresný súd Košice II
uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania
a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 28 C 167/2008:
- 18. septembra 2008 sťažovateľ podal žalobu o ochranu osobnosti, o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, o náhradu škody proti žalovanej –
, ;
- 1. februára 2008 sťažovateľ doručil „návrh na nariadenie predbežného opatrenia
pred začatím konania“;
- 26. februára 2008 okresný súd uznesením č. k. 24 C 10/2008-78 rozhodol, že návrh
na nariadenie predbežného opatrenia zamieta. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský
súd“) uznesenie potvrdil uznesením č. k. 3 Co 131/2008-131 z 19. júna 2008;
- 17. októbra 2008 okresný súd uznesením sp. zn. 28 C 167/2008 zamietol „návrh
na nariadenie predbežného opatrenia navrhovateľa zo 17. 9. 2008“;
- 30. januára 2009 Krajský súd v Košiciach rozhodnutím sp. zn. 4 Co 355/2008
potvrdil uznesenie okresného súdu zo 17. októbra 2008;
- 14. mája 2009 – 22. októbra 2009 okresný súd vyžiadal od 8 subjektov podklady
na rozhodnutie o sťažovateľovej žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku;
- 10. októbra 2011 okresný súd vyžiadal od Okresného súdu Košice I s vecou
súvisiace spisy (sp. zn. 12 C 149/2008);
- 17. januára 2012 okresný súd uznesením zastavil konanie o návrhu na začatie
konania sťažovateľa v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume
6 187,545,64 €;
- 19. januára 2012 okresný súd uznesením uložil odporcovi vyjadriť sa k žalobe;
- 13. februára 2012 bolo doručené vyjadrenie žalovaného;
- 23. februára 2012 okresný súd priznal sťažovateľovi čiastočné oslobodenie
od súdnych poplatkov v rozsahu 75 percent;
- 1. marca 2012 sťažovateľ doručil „návrh na zmenu a úpravu žaloby“;
- 22. októbra 2012 okresný súd uznesením sp. zn. 28 C 167/2008 konanie o návrhu
na začatie konania sťažovateľa v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume
499 847,97 € zastavil;
- 7. mája 2013 okresný súd uznesením povolil sťažovateľovi splácať súdny poplatok
v sume 6 640,72 € v splátkach;
- 24. júna 2013 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ bol prítomný. Bolo
odročené na 26. august 2013;
- 26. augusta 2013 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ bol prítomný. Bolo
odročené na 7. október 2013;
- 7. októbra 2013 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ bol prítomný. Bolo
odročené na 18. november 2013;
- 18. novembra 2013 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ bol prítomný. Bolo
odročené na neurčito;
- 29. apríla 2014 okresný súd uznesením zamietol návrh žalovaného na prerušenie
konania;
- 21. mája 2014 žalovaný doručil odvolanie proti uzneseniu z 29. apríla 2014;
- 26. mája 2014 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ, žalovaný ani ich právni
zástupcovia neboli prítomní;
- 16. júna 2016 sťažovateľ doručil vyjadrenie k odvolaniu žalovaného proti uzneseniu
z 29. apríla 2014;
- 23. júna 2014 bola vec doručená Krajskému súdu v Košiciach. Vec bola
zaevidovaná pod sp. zn. 6 Co 575/2014;
- 27. augusta 2015 bol okresnému súdu doručený spis z krajského súdu s uznesením
z 30. júla 2015, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu z 29. apríla 2014;
- 20. januára 2016 konajúci sudca okresného súdu požiadal Okresný súd Košice I
o zaslanie spisu sp. zn. 12 C 149/2008;
- 25. januára 2016 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ bol prítomný. Bolo
odročené na 21. marec 2016;
- 19. februára 2016 sťažovateľ doručil vyjadrenie – reakciu na pojednávanie konané
25. januára 2016;
- 21. marca 2016 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ, žalovaný a ani ich právni
zástupcovia neboli prítomní. Bolo odročené na 2. máj 2016;
- 7. apríla 2016 okresný súd uznesením ustanovil do konania
ako tlmočníka na pojednávanie nariadené na 2. máj 2016;
- 27. apríla 2016 bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa;
- 2. mája 2016 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ bol prítomný. Okresný súd
uznesením nepripustil zmenu návrhu na začatie konania sťažovateľa navrhnutú v jeho
podaní doručenom okresnému súdu 19. februára 2016. Pojednávanie bolo odročené
na 6. jún 2016;
- 26. mája 2016 sťažovateľ mailom doručil „návrh na ďalší procesný postup“;
- 6. júna 2016 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ bol prítomný. Bolo odročené
na 12. september 2016;
- 12. septembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ bol prítomný. Bolo
odročené na 28. november 2016;
- 28. novembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie. Bol vyhlásený rozsudok;
- 3. marca 2017 doručili obaja účastníci konania odvolanie proti rozsudku;
- 12. apríla 2017 okresný súd vyzval účastníkov na zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie.
Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu
v podaní sp. zn. 1 SprV/105/2017 doručenom ústavnému súdu 27. februára 2017. Okrem
chronológie úkonov konajúceho súdu uviedol, že „... je možné konštatovať, že dĺžku
predmetného konania ovplyvnil v prvých rokoch trvania sporu predovšetkým sám
sťažovateľ svojimi návrhmi zo dňa 25.5.2010, kedy súdu navrhol vyčkať na rozhodnutie
odvolacieho súdu v obdobnej právnej veci pri rozhodovaní o jeho poplatkovej povinnosti a
28.9.2010, kedy oznámil podanie dovolania v predmetnom konaní a zároveň oznámil, že o
rozhodnutí dovolacieho súdu bude bezodkladne informovať. Keďže až do dňa 10.10.2011
informácia zo strany sťažovateľa podaná nebola, zisťoval túto konajúci sudca cestou
Okresného súdu Košice I. Následne súd v rámci objektívnych možnosti konal plynulé a až
na dve krátkodobejšie obdobia nečinnosti (5.4.2012 až 22.10.2012 a 22.10.2012 až
7.5.2013 - dňa 22.10.2012 bolo v konaní vydané uznesenie) konanie nebolo poznačené
zbytočnými prieťahmi.
V období od 23.6.2014 do 27.8.2015 sa z dôvodu podaného odvolania spis nachádzal
na odvolacom Krajskom súde v Košiciach, z ktorého bol vrátený s potvrdzujúcim
uznesením. Toto obdobie však podľa môjho názoru nie je možné pripísať na ťarchu
tunajšieho súdu, keď navyše je potrebné poznamenať, že spis bol vrátený s potvrdzujúcim
uznesením, teda rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo správne a dĺžku konania pred
odvolacím súdom nemohol zákonný sudca žiadnym spôsobom ovplyvniť.
V neposlednom rade je potrebné poukázať na skutkovú obtiažnosť predmetného sporu, a to
nie pre samotný predmet sporu, ale v okolnostiach danej konkrétnej veci. Túto teóriu
potvrdzuje i rozsah zápisníc z jednotlivých pojednávaní, keď napríklad zápisnica zo dňa
25.1.2016 obsahovala 26 strán, zápisnica zo dňa 2.5.2016 bola v rozsahu 25 strán,
zápisnica zo dňa 6.6.2016 mala 26 strán a zo dňa 12.9.2016 obsahovala 6 strán. V priebehu
konania bolo potrebné oboznámiť sa s veľkým množstvom listín a podaní, pripojených
spisov a vypočuť svedkov. Fakt skutkovej zložitosti potvrdzuje i rozsah samotného spisu,
ktorý obsahuje spolu 1391 strán a rozsahu rozsudku, vyhláseného na pojednávaní dňa
28.11.2016, ktorý má v písomnom vyhotovení 42 strán. Súd prvej inštancie teda vo veci
rozhodol.“.
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal prostredníctvom svojho právneho
zástupcu stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 7. marca 2017, v ktorom uviedol:
«Okresný súd Košice II rozhodujúci vo veci ochrany sťažovateľa na prvom stupni
od 18.09.2008 do 28.11.2016 (osem rokov a dva mesiace), pričom prvostupňový rozsudok
bol sťažovateľovi doručený až 17.02.2017 (osem rokov a päť mesiacov), sa voči sťažnosti
na prieťahy v konaní bráni:
1. zavinením sťažovateľa v prvých rokoch trvania sporu,
2. okolnosťou, že spis bol jeden z osem rokov a troch mesiacov na odvolacom súde
(23.6.2014 až 27.08.2015) a
3. skutkovou zložitosťou sporu, dĺžkou zápisníc a rozsahom spisu (1391 strán).
V prvom rade je potrebné uviesť, že sťažovateľ prieťahy v konaní nijako nezavinil.
Sťažovateľ sa nikdy súdnemu konaniu nevyhýbal. Naopak, bol aktívny a zúčastnil
sa všetkých pojednávaní vo veci samej Počas konania viac krát urgoval nariadenie
pojednávaní, v takmer každom podaní v závere poukazoval na dôležitosť časového faktoru
vo vzťahu ku ochrane cti a ľudskej dôstojnosti, ktorá sa odstupom času oslabuje a míňa
účinku.
Súdu prvej inštancie nič nebránilo konať vo veci samej napriek akýmkoľvek návrhom
sťažovateľa. Súd prvej inštancie mohol konať vo veci samej dokonca aj bez zaplateného
súdneho poplatku, ktorý by sa bol od sťažovateľa vymáhal. Súd prvej inštancie nikdy
konanie neprerušil (teda vždy mu plynuli lehoty). Z pohľadu sťažovateľa, ak súd prvej
inštancie poukazuje na chronológiu vo veci je dôležité, kedy súd prvej inštancie vykonal
prvý úkon vo veci samej.
Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že odvolací Krajský súd v Košiciach (súd
nadriadený voči Okresnému súdu Košice II) zaujal k predbežným právnym otázkam a aj
ku niektorým skutkovým otázkam významným pre vec samú nasledovný právny názor:
„Je nepochybné, že došlo a dochádza k zásahom do strany žalovaného a to tak ako je
uvedené v odvolaní. Ide o opakujúci sa systém produkcie relácií, ktoré zasahujú do práv na
ochranu osobnosti žalobcu...“ Takýto pre súd prvej inštancie právne záväzný názor mal súd
v spise už od februára 2009. napriek tomu spor ukončil až po siedmich rokoch a deviatich
mesiacoch.
V okolnostiach prípadu nešlo o skutkovo zložitú vec. pretože išlo o odvysielanie
dvoch relácií o sťažovateľovi zo dňa 17.12.2007 a zo dňa 11.02.2008, pričom obe nahrávky
mal súd od počiatku k dispozícii.
Ak sa súd prvej inštancie vyhovára na dĺžku zápisníc, ich dĺžku v neposlednom rade
ovplyvnil súd tým. ako konanie viedol, keď sťažovateľ viac krát namietal neúčelnosť,
nespôsobilosť a nadbytočnosť vykonávaných dôkazov. Ani rozsah spisu (1391 strán) nie je
podľa názoru sťažovateľa relevantnom dôvodom na to, aby súd vo veci sťažovateľa konal
na prvom stupni 8 rokov a dva mesiace...
Súd pnej inštancie vo veci rozhodol až potom, čo bol informovaný o podanej ústavnej
sťažnosti. Uvedené podľa názoru sťažovateľa nemá vplyv na dôvodnosť ústavnej sťažnosti.
Prvé pojednávanie vo veci samej nariadil súd 24.06.2013 stým, že vo veci samej
rozhodol 28.11.2016, t. j. po troch rokoch a piatich mesiacoch od nariadenia prvého
pojednávania vo veci samej. Ak od tohto obdobia odčítame rok. počas ktorého bol spis na
Krajskom súde v Košiciach (23.06.2014 až 27.08.2015, na toto obdobie súd poukazuje
v treťom odstavci s. 4 vyjadrenia vyplynie z toho, že v skutočnosti bol súd prvého stupňa
spôsobilý vo veci samej rozhodnúť do dvoch rokov a piatich mesiacov od začatia prvého
pojednávania vo veci samej...»
Účastníci konania pred ústavným súdom súhlasili s tým, aby ústavný súd upustil
od verejného ústneho pojednávania vo veci, ústavný súd preto podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil, pretože od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 167/2008 dochádza k porušovaniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali
rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03,
IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ktorej predmetom konania je ochrana
osobnosti, ústavný súd, zhodne s okresným súdom konštatuje, že preskúmavané konanie
možno hodnotiť ako skutkovo náročné. Inak ide o vec patriacu do štandardnej rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, hoci v judikatúre ústavného súdu sa pri konaniach obdobného
typu pripúšťa aj zvýšená miera právnej náročnosti (napr. III. ÚS 401/2016).
2. Pri hodnotení podľa kritéria, ako sa v namietanom konaní správal samotný
sťažovateľ, ústavný súd zistil, že sťažovateľ ani jeho právny zástupca sa bezdôvodne
nezúčastnili na dvoch pojednávaniach, hoci mali predvolanie riadne doručené,
prípadne termín konania druhého vzali na vedomie na predchádzajúcom pojednávaní. Obe
pojednávania boli odročené. Treba tiež prisvedčiť okresnému súdu, ktorý poukázal
na sťažovateľov podiel na prieťahoch v konaní, ktorý spôsobil svojou žiadosťou
„o nekonanie do rozhodnutia odvolacieho súdu“, pričom sám prisľúbil bezodkladne podať
informáciu o stave tohto konania konajúcemu súdu. Avizovanú informáciu však nepodal
a sám tak prispel k prieťahom v konaní v trvaní takmer rok a pol. Štyri roky po podaní
žaloby sťažovateľ doručil „návrh na zmenu žaloby“, na základe ktorého okresný súd
následne rozhodoval o zastavení konania v časti 499 847,97 €. Podľa právneho názoru
ústavného súdu síce využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi
na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v súdnom konaní môže spôsobiť predĺženie
priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom
sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01). Zároveň dĺžku konania, ktorá je dôsledkom
úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie
zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľa konal
a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00, II. ÚS 889/2014).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Namietané konanie začalo 18. septembra 2008 a ku dňu podania sťažnosti ústavnému
súdu trvalo takmer osem rokov. Z toho 14 mesiacov sa vec nachádzala na krajskom súde
z dôvodu odvolania žalovaného proti uzneseniu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie
konania.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (napr. III. ÚS 242/03,
IV. ÚS 218/04), podľa ktorej ak v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom
dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba,
ale nemožno ju pripísať ani orgánu verenej moci konajúcemu vo veci.
Okresný súd sám uznal nečinnosť v období od 5. apríla 2012 do 22. októbra 2012
(7 mesiacov). Väčšie obdobie nečinnosti okresného súdu ústavný súd nezistil, konštatuje
však, že postup okresného súdu nebol dostatočne efektívny, keďže v merite veci rozhodol
až po ôsmich rokoch.
Ústavný súd preto, vychádzajúc z uvedeného, vyslovil, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 167/2008 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).
Vzhľadom na to, že konanie v predmetnej veci na okresnom súde bolo ukončené,
ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu neprikázal,
aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu,
koho základné právo alebo sloboda boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €
s odôvodnením, že „sa nevie domôcť súdnej ochrany“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie
podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti,
s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj vzhľadom
na povahu veci, považuje za primerané vo výške 1 500 € (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, ktoré si uplatnil
v sume 363,79 €.
Keďže uplatnená suma trov právneho zastúpenia neodporuje vyhláške Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd priznal
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej sume.
Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet JUDr. Daniela Blyšťana
(§ 31a zákona o ústavnom súde) podľa bodu 3 výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017