Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 340/2017
PDF · 207.3 KB
No categories available
II. ÚS 340/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
SWIPO, s. r. o., Matice slovenskej 1, Stropkov, právne zastúpenej advokátom
JUDr. Tiborom Sásfaiom, Advokátska kancelária, Mlynárska 15, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 26/2015 z 25. mája 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SWIPO, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SWIPO, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžo 26/2015 z 25. mája 2016 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Z priložených rozhodnutí vyplýva, že Okresný úrad Prešov, pozemkový a lesný
odbor (ďalej len „pozemkový úrad“) ako príslušný správny orgán podľa § 5 zákona
Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“)
rozhodoval o reštitučnom nároku a proti povinnej osobe
Kovohuty Krompachy, štátny podnik, resp. jej právnemu nástupcovi Kovohuty Krompachy,
akciová spoločnosť (obe právnické osoby následne zanikli). Rozhodnutím č. OU-PO-PLO-
2014/00673-121/ŠK z 8. októbra 2014 rozhodol o vydaní dotknutých nehnuteľností
ako oprávnenej osobe (druhá žiadateľka v priebehu konania zomrela).
Sťažovateľka mala v konaní postavenie účastníčky, pretože bola v čase konania zapísaná na
liste vlastníctva sporových nehnuteľností ako ich vlastníčka.
3. Sťažovateľka podala Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) návrh na
preskúmanie rozhodnutia pozemkového úradu. Krajský súd uvedené rozhodnutie potvrdil.
Podobne ako pozemkový úrad mal aj krajský súd za preukázané, že vlastníkom
predmetných pozemkov ku dňu účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o pôde“) bol štátny podnik Kovohuty Krompachy, ktorý je podľa § 5 ods. 1
zákona o pôde povinnou osobou. Právnym nástupcom štátneho podniku sa stala obchodná
spoločnosť Kovohuty Krompachy, akciová spoločnosť, na ktorú bol v roku 1999 vyhlásený
konkurz. Kúpnou zmluvou z 9. marca 2000 uzavretou medzi správcom konkurznej podstaty,
sťažovateľkou a boli dotknuté nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva
naposledy menovaných. V čase rozhodovania krajského súdu bola výlučnou vlastníčkou
dotknutých nehnuteľností sťažovateľka. Keďže ustanovenie § 5 ods. 3 zákona o pôde
zakazovalo povinnej osobe previesť nehnuteľnosti, na ktoré bol uplatnený reštitučný nárok,
do vlastníctva inej osoby (s následkom neplatnosti takéhoto úkonu), bol aj predmetný
právny úkon, ktorým boli nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva sťažovateľky, neplatný.
Pozemkový úrad za daných okolností nekonal so sťažovateľkou ako s povinnou osobou, ako
to namietal jej právny zástupca, ale ako s účastníčkou konania, ktorá bola ako vlastníčka
nehnuteľností zapísaná na príslušnom liste vlastníctva.
4. Krajský súd sa s pozemkovým úradom stotožnil aj v tom, že v danej veci boli
splnené podmienky na navrátenie vlastníctva upravené v § 6 zákona o pôde. Podľa § 6
písm. m) zákona o pôde sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú
osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila
účelu, na ktorý bola vyvlastnená. V konaní bolo podľa krajského súdu nesporne preukázané,
že k odňatiu vlastníckeho práva došlo vyvlastnením podľa rozhodnutia Okresného
národného výboru v Prešove č. Výst.: 4461/82 z 22. októbra 1983. Nehnuteľnosti boli
vyvlastnené pre účely výstavby „Doškoľovacieho strediska ĽM“ v prospech
Československého štátu. Pozemkový úrad v tejto súvislosti skúmal, či nehnuteľnosti podľa
§ 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde slúžili účelu, pre ktorý boli vyvlastnené. Navrhovatelia
(vrátane sťažovateľky) tvrdili, že sporné nehnuteľnosti boli vyvlastnené na účely strelnice,
ktorá bola riadne zriadená a sfunkčnená a do dnešného dňa slúži tomuto účelu. Pozemkový
úrad však dospel k opačnému záveru. Na základe obhliadky na mieste samom 14. mája
2013 bolo zistené, že „(...)doškoľovacie stredisko a ani objekty bývalej strelnice sa na
pozemkoch predmetu tohto reštitučného nároku nenachádzajú, s výnimkou studní patriacich
k doškoľovaciemu stredisku“. Ani v znaleckom posudku vyhotovenom správcom
konkurznej podstaty na účely ocenenia nehnuteľností neboli popísané a ani ocenené žiadne
technické prvky strelnice, ktoré sa v danom priestore nachádzajú v súčasnosti. Ak na
vyvlastnených pozemkoch mala byť v minulosti zriadená strelnica, k jej zriadeniu mala
existovať platná dokumentácia. V čase vyvlastnenia podľa vtedy platnej vyhlášky
Ministerstva vnútra č. 124/1961 Zb. o strelných zbraniach a strelive (účinnej do 1. apríla
1984) bolo totiž možné streľby vykonávať len na schválených strelniciach. Dokumentácia
týkajúca sa výstavby „Doškoľovacieho strediska ĽM“, ktorá bola z dostupných archívov
odporcom zadovážená, neobsahovala žiadnu dokumentáciu popisujúcu stavbu strelnice, jej
technické prvky ani technické parametre. Ak teda na danom mieste v minulosti existovala
strelnica, tak bez právneho dôvodu. Aj v tejto časti bolo podľa krajského súdu rozhodnutie
pozemkového úradu vecne správne a zákonné.
5. Sťažovateľka napadla rozhodnutie krajského súdu odvolaním. Najvyšší súd však
nezistil dôvod, aby sa od „od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu“ odchýlil, pričom vo svojom rozhodnutí sa obmedzil „len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia“. Odvolatelia podľa jeho
názoru uplatnili dva okruhy námietok, a to námietku týkajúcu sa ustanovenia § 5 ods. 3
zákona o pôde (tzv. blokačné ustanovenie) v súvislosti s kúpnou zmluvou z 9. marca 2000
uzavretou medzi sťažovateľkou ako kupujúcou a správcom konkurznej podstaty ako
predávajúcim a námietku týkajúcu sa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde, teda či
došlo k splneniu podmienky na navrátenie vlastníctva, a to či nehnuteľnosť existuje a nikdy
neslúžila účelu, pre ktorý bola vyvlastnená.
6. K prvej námietke najvyšší súd uviedol predovšetkým, že:
„[o]dvolací súd v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona udáva, že povinnou
osobou v zmysle citovanej právnej normy je teda právnická osoba, ktorá má nehnuteľnosť,
ku ktorej si reštitučný nárok uplatnila oprávnená osoba, ku dňu účinnosti reštitučného
zákona, v držbe, t. j. právnická osoba, ktorá mala ku dňu účinnosti toho zákona
k nehnuteľnosti vo vlastníctve Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, Českej republiky
alebo Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo trvalého užívania. (§ 5 ods. 1,2
zákona o pôde).
Zákonodarca jednoznačne v ustanovení § 5 ods. 3 zákona o pôde momentom
účinnosti tohto zákona povinnej osobe uložil povinnosť nakladať s pozemkom
so starostlivosťou riadneho hospodára a súčasne mu uložil zákaz previesť tento pozemok na
inú osobu pod následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Predmetná neplatnosť
v danom prípade nastáva automaticky zo zákona bez toho, aby bolo potrebné neplatnosť
príslušného právneho úkonu nejakým spôsobom osobitne vysloviť v inom súdnom konaní.
Vzhľadom k zmyslu zákona o pôde, ktorým je odčiniť aspoň niektoré majetkové krivdy, je
potrebné reštitučné nároky považovať za primáme, a to i za cenu zásahu do už
uskutočnených majetkoprávnych posunov. Akýkoľvek iný výklad by urobil blokačné
ustanovenie § 5 ods. 3 o pôde bezcenným.
Odvolací súd zároveň s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. III. ÚS 127/2010-35 z 22.06.2010, považuje za potrebné uviesť, že k reštitučným nárokom
žiadateľov je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v konaní podľa týchto zákonov
v súlade so záujmami týchto osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach
a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná, nedochádzalo k ďalším krivdám.
Nepochybne z toho vyplýva povinnosť pre všeobecné súdy vykladať právne normy v súlade
s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.
Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými
a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie materiálneho právneho
štátu).“
7. K námietke, že nehnuteľnosť slúži účelu, na ktorý bola vyvlastnená, a teda nebola
splnená podmienka na navrátenie vlastníctva v zmysle § 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde,
odvolací súd uviedol najmä, že:
„Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu, z dôvodu zabezpečenia zákonných
práv účastníkov konania vyplývajúcich z ust. § 33 Správneho poriadku sa dňa 14.05.2013
uskutočnilo ústne pojednávanie spojené s ohliadkou na mieste samom, na ktoré boli
predvolaní účastníci konania. Účasť prítomných bola zaevidovaná v prezenčnej listine.
Na tvári miesta bolo zistené, že pôvodná pozemkovoknižná parcela mpč. je
v súčasnosti rovinatá lúka, cez jej časť prechádza lesná cesta a na časti pôvodnej
pozemkovoknižnej parcely mpč. sa nachádzajú dve studne ohradené pletivovým
plotom, že parcela mpč. je strmá lúka, nachádzajúca sa za kopcom porasteným
trávou a krovím, ktorý vlastník označil ako umelo vytvorený ochranný val strelnice. Súčasný
vlastník priamo na ohliadke zdôraznil, že existenciu strelnice v danej lokalite preukazujú
nástrelné valy, ochranný val a zostatky elektrických rozvádzačov k terčom. Poukázal na
nábojnice, nachádzajúce sa v čase ohliadky na povrchu ochranného valu. Prítomný znalec
s asistentom opakovane premerali hranice pôvodných parciel mpč. a kde sa
jednoznačne preukázalo, že doškoľovacie stredisko a ani objekty bývalej strelnice sa na
pozemkoch predmetu tohto reštitučného nároku nenachádzajú, s výnimkou studní patriacich
k doškoľovaciemu stredisku.“
8. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti zhŕňa skutkový stav veci, následne
konštatuje, že napadnutý rozsudok vykazuje prvky ľubovôle a arbitrárnosti. Uvádza najmä,
že:
„V uvedenom rozsudku Najvyššieho súdu SR, ale aj v rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6Sp 8/2014-159 zo dňa 08. októbra 2014 je interpretácia tam uvádzaných
predpisov natoľko extrémna, zúžená, nereagujúca na podstatné námietky sťažovateľa aj
druhého odvolateľa, že vybočuje z medzí ústavnosti. Najvyšší súd odobril rozsudok
Krajského súdu v Prešove a tým aj rozhodnutie Okresného úradu Prešov, Pozemkový
a lesný odbor rozsudkom, ktorý interpretuje zákonné ustanovenie zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov natoľko extenzívne, že tým založil povinnosť jednotlivcovi konať nad
rozsah zákona, čím dochádza k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy štrukturálny princíp
demokratického a právneho štátu, podľa ktorého možno štátnu moc uplatňovať len
v prípadoch a medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý zákon ustanoví.
Rovnako tak ustanovovanie povinností súdom je limitované zákonom pri súčasnom
zachovávaní základných práv a slobôd.
Domnievame sa, že tu ide o ľubovôľu všeobecných súdov, keďže nielen Krajský súd
v Prešove, ale aj Najvyšší súd SR si nesplnili povinnosť svoje rozhodnutie v príslušnom
ohľade riadne, t. j. adekvátne, racionálne a logicky odôvodniť. Rovnako rozhodnutie
vykazuje extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a vykonanými dôkazmi a z nich
vyvodenými skutkovými závermi. Na tieto skutočnosti sme upozorňovali nielen konajúci
správny orgán už od roku 2008, ale tieto námietky sme uplatnili aj v návrhu na
preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu na Krajskom súde v Prešove a v odvolaní na
Najvyšší súd SR. Rovnako námietky vzniesol v uvedených prípadoch aj záložný veriteľ p.
. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v
Prešove zo dňa 08. októbra 2014 a fakticky tým aj rozhodnutie správneho orgánu t.j.
Okresného úradu Prešov, Pozemkový a lesný odbor - domnievame sa, že v uvedenom
prípade sa jedná o výklad a použitie Jednoduchého práva, ktorý je v extrémnom rozpore s
princípmi spravodlivosti.
Odvolací súd sa iba stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa. Hoci zákon
umožňuje odvolaciemu súdu pri potvrdzujúcom rozsudku stotožniť sa so skutkovým stavom
zisteným súdom prvého stupňa a s právnym zdôvodnením, nemôže tak urobiť bez toho, aby
zaujal stanovisko aspoň k niektorým, najzávažnejším odvolacím námietkam. Takýto
rozsudok je arbitrárny, porušujúci ústavné právo účastníka konania a spravodlivý súdny
proces včítane náležitého odôvodnenia rozhodnutia.“
9. Krajský súd ani odvolací súd sa podľa sťažovateľky nezaoberali všetkými jej
námietkami, ktoré v ústavnej sťažnosti vymenúva. Podľa ústavného súdu je však súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pokiaľ sa teda odvolací súd
vo svojom rozhodnutí nezaoberal námietkami brojacimi proti dôvodom uvedeným
v rozhodnutí súdu prvého stupňa, takýto jeho postup je nezlučiteľný so zásadou
spravodlivosti konania. Tým, že uvedený princíp nebol rešpektovaný odvolacím súdom (ale
ani súdom prvého stupňa), malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý
proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil že Rozsudkom
Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.5.2016 sp. zn. 10Sžo26/2015, boli porušené jeho základné
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Navrhujeme aby citovaný rozsudok Ústavný súd SR zrušil a vec vrátil NS SR.
Sťažovateľ uplatňuje náhradu trov z právneho zastúpenia v sume 363,78 €.“
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
14. V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
15. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil ústavný súd v skutkových
a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo
by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval
a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom, teda
nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto
mieste je nutné pripomenúť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania.
Z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 35/2010). Ústavný súd je toho
názoru, že sťažovateľka dostala odpovede na všetky otázky, ktoré uplatnila vo svojich
opravných prostriedkoch a ktoré boli relevantné pre rozhodnutie v danej veci. Všeobecné
súdy sa podrobne zaoberali otázkou povinnej osoby, následkami porušenia blokačného
ustanovenia, postavením sťažovateľky ako účastníčky konania, ale aj otázkou naplnenia
podmienok pre navrátenie vlastníctva upravených v § 6 zákona o pôde. Z ústavnej sťažnosti
plynie hlavne polemika so súdmi prijatými závermi. Ústavný súd však opakovane
pripomína, že nie je jeho úlohou prehodnocovať či dopĺňať právne závery, ku ktorým
dospeli všeobecné súdy. S ohľadom na to, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti opakuje
námietky, na ktoré už dostala vyčerpávajúcu odpoveď, postačí na napadnuté rozhodnutia
plne odkázať.
16. Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup najvyššieho súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov je
potrebné odmietnuť sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017