Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 340/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

SWIPO, s. r. o., Matice slovenskej 1, Stropkov, právne zastúpenej advokátom

JUDr. Tiborom Sásfaiom, Advokátska kancelária, Mlynárska 15, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. mája 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SWIPO, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SWIPO, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. mája 2016 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Z priložených rozhodnutí vyplýva, že Okresný úrad Prešov, pozemkový a lesný

odbor (ďalej len „pozemkový úrad“) ako príslušný správny orgán podľa § 5 zákona

Slovenskej národnej rady č. o pozemkových úpravách, usporiadaní

pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových

spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“)

rozhodoval o reštitučnom nároku a proti povinnej osobe

Kovohuty Krompachy, štátny podnik, resp. jej právnemu nástupcovi Kovohuty Krompachy,

akciová spoločnosť (obe právnické osoby následne zanikli). Rozhodnutím č. OU-PO-PLO-

-121/ŠK z 8. októbra 2014 rozhodol o vydaní dotknutých nehnuteľností

ako oprávnenej osobe (druhá žiadateľka v priebehu konania zomrela).

Sťažovateľka mala v konaní postavenie účastníčky, pretože bola v čase konania zapísaná na

liste vlastníctva sporových nehnuteľností ako ich vlastníčka.

3. Sťažovateľka podala Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) návrh na

preskúmanie rozhodnutia pozemkového úradu. Krajský súd uvedené rozhodnutie potvrdil.

Podobne ako pozemkový úrad mal aj krajský súd za preukázané, že vlastníkom

predmetných pozemkov ku dňu účinnosti o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o pôde“) bol štátny podnik Kovohuty Krompachy, ktorý je podľa § 5 ods. 1

zákona o pôde povinnou osobou. Právnym nástupcom štátneho podniku sa stala obchodná

spoločnosť Kovohuty Krompachy, akciová spoločnosť, na ktorú bol v roku 1999 vyhlásený

konkurz. Kúpnou zmluvou z 9. marca 2000 uzavretou medzi správcom konkurznej podstaty,

sťažovateľkou a boli dotknuté nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva

naposledy menovaných. V čase rozhodovania krajského súdu bola výlučnou vlastníčkou

dotknutých nehnuteľností sťažovateľka. Keďže ustanovenie § 5 ods. 3 zákona o pôde

zakazovalo povinnej osobe previesť nehnuteľnosti, na ktoré bol uplatnený reštitučný nárok,

do vlastníctva inej osoby (s následkom neplatnosti takéhoto úkonu), bol aj predmetný

právny úkon, ktorým boli nehnuteľnosti prevedené do vlastníctva sťažovateľky, neplatný.

Pozemkový úrad za daných okolností nekonal so sťažovateľkou ako s povinnou osobou, ako

to namietal jej právny zástupca, ale ako s účastníčkou konania, ktorá bola ako vlastníčka

nehnuteľností zapísaná na príslušnom liste vlastníctva.

4. Krajský súd sa s pozemkovým úradom stotožnil aj v tom, že v danej veci boli

splnené podmienky na navrátenie vlastníctva upravené v § 6 zákona o pôde. Podľa § 6

písm. m) zákona o pôde sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú

osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila

účelu, na ktorý bola vyvlastnená. V konaní bolo podľa krajského súdu nesporne preukázané,

že k odňatiu vlastníckeho práva došlo vyvlastnením podľa rozhodnutia Okresného

národného výboru v Prešove č. Výst.: 4461/82 z 22. októbra 1983. Nehnuteľnosti boli

vyvlastnené pre účely výstavby „Doškoľovacieho strediska ĽM“ v prospech

Československého štátu. Pozemkový úrad v tejto súvislosti skúmal, či nehnuteľnosti podľa

§ 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde slúžili účelu, pre ktorý boli vyvlastnené. Navrhovatelia

(vrátane sťažovateľky) tvrdili, že sporné nehnuteľnosti boli vyvlastnené na účely strelnice,

ktorá bola riadne zriadená a sfunkčnená a do dnešného dňa slúži tomuto účelu. Pozemkový

úrad však dospel k opačnému záveru. Na základe obhliadky na mieste samom 14. mája

2013 bolo zistené, že „(...)doškoľovacie stredisko a ani objekty bývalej strelnice sa na

pozemkoch predmetu tohto reštitučného nároku nenachádzajú, s výnimkou studní patriacich

k doškoľovaciemu stredisku“. Ani v znaleckom posudku vyhotovenom správcom

konkurznej podstaty na účely ocenenia nehnuteľností neboli popísané a ani ocenené žiadne

technické prvky strelnice, ktoré sa v danom priestore nachádzajú v súčasnosti. Ak na

vyvlastnených pozemkoch mala byť v minulosti zriadená strelnica, k jej zriadeniu mala

existovať platná dokumentácia. V čase vyvlastnenia podľa vtedy platnej vyhlášky

Ministerstva vnútra č. o strelných zbraniach a strelive (účinnej do 1. apríla

1984) bolo totiž možné streľby vykonávať len na schválených strelniciach. Dokumentácia

týkajúca sa výstavby „Doškoľovacieho strediska ĽM“, ktorá bola z dostupných archívov

odporcom zadovážená, neobsahovala žiadnu dokumentáciu popisujúcu stavbu strelnice, jej

technické prvky ani technické parametre. Ak teda na danom mieste v minulosti existovala

strelnica, tak bez právneho dôvodu. Aj v tejto časti bolo podľa krajského súdu rozhodnutie

pozemkového úradu vecne správne a zákonné.

5. Sťažovateľka napadla rozhodnutie krajského súdu odvolaním. Najvyšší súd však

nezistil dôvod, aby sa od „od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu“ odchýlil, pričom vo svojom rozhodnutí sa obmedzil „len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia“. Odvolatelia podľa jeho

názoru uplatnili dva okruhy námietok, a to námietku týkajúcu sa ustanovenia § 5 ods. 3

zákona o pôde (tzv. blokačné ustanovenie) v súvislosti s kúpnou zmluvou z 9. marca 2000

uzavretou medzi sťažovateľkou ako kupujúcou a správcom konkurznej podstaty ako

predávajúcim a námietku týkajúcu sa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde, teda či

došlo k splneniu podmienky na navrátenie vlastníctva, a to či nehnuteľnosť existuje a nikdy

neslúžila účelu, pre ktorý bola vyvlastnená.

6. K prvej námietke najvyšší súd uviedol predovšetkým, že:

„[o]dvolací súd v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona udáva, že povinnou

osobou v zmysle citovanej právnej normy je teda právnická osoba, ktorá má nehnuteľnosť,

ku ktorej si reštitučný nárok uplatnila oprávnená osoba, ku dňu účinnosti reštitučného

zákona, v držbe, t. j. právnická osoba, ktorá mala ku dňu účinnosti toho zákona

k nehnuteľnosti vo vlastníctve Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, Českej republiky

alebo Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo trvalého užívania. (§ 5 ods. 1,2

zákona o pôde).

Zákonodarca jednoznačne v ustanovení § 5 ods. 3 zákona o pôde momentom

účinnosti tohto zákona povinnej osobe uložil povinnosť nakladať s pozemkom

so starostlivosťou riadneho hospodára a súčasne mu uložil zákaz previesť tento pozemok na

inú osobu pod následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Predmetná neplatnosť

v danom prípade nastáva automaticky zo zákona bez toho, aby bolo potrebné neplatnosť

príslušného právneho úkonu nejakým spôsobom osobitne vysloviť v inom súdnom konaní.

Vzhľadom k zmyslu zákona o pôde, ktorým je odčiniť aspoň niektoré majetkové krivdy, je

potrebné reštitučné nároky považovať za primáme, a to i za cenu zásahu do už

uskutočnených majetkoprávnych posunov. Akýkoľvek iný výklad by urobil blokačné

ustanovenie § 5 ods. 3 o pôde bezcenným.

Odvolací súd zároveň s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. -35 z 22.06.2010, považuje za potrebné uviesť, že k reštitučným nárokom

žiadateľov je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v konaní podľa týchto zákonov

v súlade so záujmami týchto osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach

a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná, nedochádzalo k ďalším krivdám.

Nepochybne z toho vyplýva povinnosť pre všeobecné súdy vykladať právne normy v súlade

s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.

Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými

a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (v rámci koncepcie materiálneho právneho

štátu).“

7. K námietke, že nehnuteľnosť slúži účelu, na ktorý bola vyvlastnená, a teda nebola

splnená podmienka na navrátenie vlastníctva v zmysle § 6 ods. 1 písm. m) zákona o pôde,

odvolací súd uviedol najmä, že:

„Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu, z dôvodu zabezpečenia zákonných

práv účastníkov konania vyplývajúcich z ust. § 33 Správneho poriadku sa dňa 14.05.2013

uskutočnilo ústne pojednávanie spojené s ohliadkou na mieste samom, na ktoré boli

predvolaní účastníci konania. Účasť prítomných bola zaevidovaná v prezenčnej listine.

Na tvári miesta bolo zistené, že pôvodná pozemkovoknižná parcela mpč. je

v súčasnosti rovinatá lúka, cez jej časť prechádza lesná cesta a na časti pôvodnej

pozemkovoknižnej parcely mpč. sa nachádzajú dve studne ohradené pletivovým

plotom, že parcela mpč. je strmá lúka, nachádzajúca sa za kopcom porasteným

trávou a krovím, ktorý vlastník označil ako umelo vytvorený ochranný val strelnice. Súčasný

vlastník priamo na ohliadke zdôraznil, že existenciu strelnice v danej lokalite preukazujú

nástrelné valy, ochranný val a zostatky elektrických rozvádzačov k terčom. Poukázal na

nábojnice, nachádzajúce sa v čase ohliadky na povrchu ochranného valu. Prítomný znalec

s asistentom opakovane premerali hranice pôvodných parciel mpč. a kde sa

jednoznačne preukázalo, že doškoľovacie stredisko a ani objekty bývalej strelnice sa na

pozemkoch predmetu tohto reštitučného nároku nenachádzajú, s výnimkou studní patriacich

k doškoľovaciemu stredisku.“

8. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti zhŕňa skutkový stav veci, následne

konštatuje, že napadnutý rozsudok vykazuje prvky ľubovôle a arbitrárnosti. Uvádza najmä,

že:

„V uvedenom rozsudku Najvyššieho súdu SR, ale aj v rozsudku Krajského súdu

v Prešove sp. zn. -159 zo dňa 08. októbra 2014 je interpretácia tam uvádzaných

predpisov natoľko extrémna, zúžená, nereagujúca na podstatné námietky sťažovateľa aj

druhého odvolateľa, že vybočuje z medzí ústavnosti. Najvyšší súd odobril rozsudok

Krajského súdu v Prešove a tým aj rozhodnutie Okresného úradu Prešov, Pozemkový

a lesný odbor rozsudkom, ktorý interpretuje

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov natoľko extenzívne, že tým založil povinnosť jednotlivcovi konať nad

rozsah zákona, čím dochádza k porušeniu štrukturálny princíp

demokratického a právneho štátu, podľa ktorého možno štátnu moc uplatňovať len

v prípadoch a medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý zákon ustanoví.

Rovnako tak ustanovovanie povinností súdom je limitované zákonom pri súčasnom

zachovávaní základných práv a slobôd.

Domnievame sa, že tu ide o ľubovôľu všeobecných súdov, keďže nielen Krajský súd

v Prešove, ale aj Najvyšší súd SR si nesplnili povinnosť svoje rozhodnutie v príslušnom

ohľade riadne, t. j. adekvátne, racionálne a logicky odôvodniť. Rovnako rozhodnutie

vykazuje extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a vykonanými dôkazmi a z nich

vyvodenými skutkovými závermi. Na tieto skutočnosti sme upozorňovali nielen konajúci

správny orgán už od roku 2008, ale tieto námietky sme uplatnili aj v návrhu na

preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu na Krajskom súde v Prešove a v odvolaní na

Najvyšší súd SR. Rovnako námietky vzniesol v uvedených prípadoch aj záložný veriteľ p.

. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v

Prešove zo dňa 08. októbra 2014 a fakticky tým aj rozhodnutie správneho orgánu t.j.

Okresného úradu Prešov, Pozemkový a lesný odbor - domnievame sa, že v uvedenom

prípade sa jedná o výklad a použitie Jednoduchého práva, ktorý je v extrémnom rozpore s

princípmi spravodlivosti.

Odvolací súd sa iba stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa. Hoci zákon

umožňuje odvolaciemu súdu pri potvrdzujúcom rozsudku stotožniť sa so skutkovým stavom

zisteným súdom prvého stupňa a s právnym zdôvodnením, nemôže tak urobiť bez toho, aby

zaujal stanovisko aspoň k niektorým, najzávažnejším odvolacím námietkam. Takýto

rozsudok je arbitrárny, porušujúci ústavné právo účastníka konania a spravodlivý súdny

proces včítane náležitého odôvodnenia rozhodnutia.“

9. Krajský súd ani odvolací súd sa podľa sťažovateľky nezaoberali všetkými jej

námietkami, ktoré v ústavnej sťažnosti vymenúva. Podľa ústavného súdu je však súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pokiaľ sa teda odvolací súd

vo svojom rozhodnutí nezaoberal námietkami brojacimi proti dôvodom uvedeným

v rozhodnutí súdu prvého stupňa, takýto jeho postup je nezlučiteľný so zásadou

spravodlivosti konania. Tým, že uvedený princíp nebol rešpektovaný odvolacím súdom (ale

ani súdom prvého stupňa), malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý

proces v zmysle dohovoru, resp. .

10. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR v náleze vyslovil že Rozsudkom

Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.5.2016 sp. zn. , boli porušené jeho základné

práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Navrhujeme aby citovaný rozsudok Ústavný súd SR zrušil a vec vrátil NS SR.

Sťažovateľ uplatňuje náhradu trov z právneho zastúpenia v sume 363,78 €.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

14. V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní

o sťažnosti podľa ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

15. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil ústavný súd v skutkových

a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval

a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom, teda

nijako nevybočil z medzí určených a dohovoru. Na tomto

mieste je nutné pripomenúť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania.

Z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti

objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (). Ústavný súd je toho

názoru, že sťažovateľka dostala odpovede na všetky otázky, ktoré uplatnila vo svojich

opravných prostriedkoch a ktoré boli relevantné pre rozhodnutie v danej veci. Všeobecné

súdy sa podrobne zaoberali otázkou povinnej osoby, následkami porušenia blokačného

ustanovenia, postavením sťažovateľky ako účastníčky konania, ale aj otázkou naplnenia

podmienok pre navrátenie vlastníctva upravených v § 6 zákona o pôde. Z ústavnej sťažnosti

plynie hlavne polemika so súdmi prijatými závermi. Ústavný súd však opakovane

pripomína, že nie je jeho úlohou prehodnocovať či dopĺňať právne závery, ku ktorým

dospeli všeobecné súdy. S ohľadom na to, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti opakuje

námietky, na ktoré už dostala vyčerpávajúcu odpoveď, postačí na napadnuté rozhodnutia

plne odkázať.

16. Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup najvyššieho súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov je

potrebné odmietnuť sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017