Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 377/2017
PDF · 189.47 KB
No categories available
III. ÚS 377/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Peter Kubik,
advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Peter Kubik, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k.
28 Cb 84/2008-332 z 23. novembra 2015 v časti jeho výroku o trovách konania a uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 84/2016-355 z 22. júna 2016 v časti jeho výroku
o trovách konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. septembra 2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou
JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, ktorou namieta
porušenie svojich v záhlaví označených základných práv zaručených Ústavou Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 28 Cb 84/2008-332
z 23. novembra 2015 v časti jeho výroku o trovách konania a uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 84/2016-355 z 22. júna 2016 v časti jeho
výroku o trovách konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom
pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 28 Cb 84/2008
ako akcionár spoločnosti – , domáhal priznania práva
na vyrovnanie proti žalovanej spoločnosti – , Bratislava,
s poukazom na § 768db a § 218i Obchodného zákonníka na základe žaloby doručenej
okresnému súdu 29. apríla 2008. Okresný súd uznesením č. k. 28 Cb 84/2008-332
z 23. novembra 2015 konanie zastavil z dôvodu prekážky litispendencie podľa § 83
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), keďže pred
krajským súdom prebieha od roku 2003 medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým
skutkovým základom konanie vedené pod sp. zn. 7 Cbs 9/2006. Okresný súd zároveň uložil
sťažovateľovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 6 238,01 €
vychádzajúc z tarifnej hodnoty predmetu konania, ktorú súd prvého stupňa určil na sumu
525 198,96 € (vypočítanú násobkom počtu 7 831 ks akcií –
, vlastnených sťažovateľom a doplatku 2 020,45 Sk/akcia) napriek tomu, že zaplatenia
sumy 525 198,96 € sa sťažovateľ v konaní nikdy nedomáhal (domáhal sa určenia výšky
doplatku na jednu a každú akciu žalovaného, ktorú sťažovateľ vlastnil). Proti predmetnému
uzneseniu okresného súdu z 23. novembra 2015 o zastavení konania a o priznaní náhrady
trov konania žalovanému sa sťažovateľ v plnom rozsahu odvolal. Krajský súd v Bratislave
uznesením č. k. 2 Cob 84/2016-355 z 22. júna 2016 odvolaním napadnuté rozhodnutie
okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť aj trovy odvolacieho
konania v sume 1 781,08 €, opäť vychádzajúc z hodnoty predmetu konania určenej súdom
prvého stupňa vo výške 15 822 143,95 Sk. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že odvolací súd
s ohľadom na trovy konania stroho konštatoval správnosť postupu a rozhodnutia súdu
prvého stupňa vychádzajúc z hodnoty predmetu konania určenej okresným súdom, pričom
k jeho argumentom sa vôbec nevyjadril.
3. Podľa sťažovateľa sú závery okresného súdu a krajského súdu vyjadrené v ich
rozhodnutiach, t. j. v uznesení okresného súdu č. k. 28 Cb 84/2008-332 z 23. novembra
2015 a v uznesení krajského súdu č. k. 2 Cob 84/2016-355 z 22. júna 2016, čo sa týka
posúdenia otázky náhrady trov konania, svojvoľné, zjavne neodôvodnené a arbitrárne,
keďže zo súdneho spisu nie je zrejmé, že by sa sťažovateľ svojou žalobou doručenou
okresnému súdu 29. apríla 2008 domáhal zaplatenia čiastky 2 025,45 Sk či akejkoľvek inej
čiastky za každú ním vlastnenú akciu. Sťažovateľ uviedol, že predmetnou žalobou
sa domáhal určenia doplatku podľa § 80 písm. c) OSP vo výške určenej znaleckým
dokazovaním a iba eventuálne (pre prípad, že by okresný súd znalecké dokazovanie
z nejakého dôvodu nepripustil a sťažovateľ by sa dostal do dôkaznej núdze) žiadal, aby
okresný súd určil, že výška doplatku je 2 025,45 Sk/akcia (po úprave eventuálneho petitu
podaním z 1. júla 2008 sťažovateľ žiadal, aby okresný súd určil, že výška doplatku
je 850,58 Sk/akcia). Podľa sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že skutočná hodnota
predmetu konania bola od začiatku určiteľná len so značnými ťažkosťami a súdu ani jemu
nebola, resp. nemohla byť známa, všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konania
nesprávne právne posúdili vec, mali postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a nie
svojvoľným spôsobom vymedziť hodnotu predmetu konania.
4. Za svojvoľnú, resp. excesívne nespravodlivú, považuje sťažovateľ aj úvahu
všeobecných súdov, že podľa § 146 ods. 2 OSP zavinil z procesného hľadiska zastavenie
konania, čo odôvodnil tým, že vo všeobecnosti v súvislosti s litispendenciou tento záver síce
obstojí, avšak vzhľadom na osobitosti konkrétneho prípadu to nie je pravda. Uviedol,
že žalobu na okresný súd bol donútený podať v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote,
lebo sa nemohol spoľahnúť na to, že jeho prvá žaloba z roku 2003, ktorú podal na krajský
súd ešte za nejasnej právnej úpravy a s jeho nejasnou aktívnou legitimáciou ako žalobcu
v konaní, ktorá bola zo strany žalovaného spochybňovaná, bude riešená rovnako dobre
(a či vôbec bude riešená) ako žaloba podaná za novej právnej situácie (po novele)
už za účinnosti zákonného ustanovenia § 768db a pozmeneného zákonného ustanovenia
5. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že pochybenia všeobecných súdov sú také
závažné, že zasahujú do jeho práva na spravodlivý proces, ktorého integrálnou súčasťou je
aj správne a zákonné rozhodnutie o trovách konania. Na náhradách trov konania musel
zaplatiť oveľa viac, než boli jeho legitímne očakávania na začiatku konania v prípade
neúspechu v konaní, čím došlo k úbytku majetku na jeho strane a k zásahu do jeho práva na
ochranu vlastníctva.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:
„Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 28 Cb 84/2008 zo dňa 23.11.2015
v časti výroku o náhrade trov konania a uznesením Krajského súdu Bratislava sp.zn. 2 Cob
84/2016 zo dňa 22.06.2016 v časti výroku o náhrade trov konania základné práva a slobody
sťažovateľa zakotvené v článku 20 ods. 1 a v článku 46 ods. 1 Ústavy Sr. právo na ochranu
majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo na spravodlivé konanie zakotvené v článku 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené.
Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 28 Cb 84/2008 zo dňa
23.11.2015 v rozsahu výroku o náhrade trov konania a uznesenie Krajského súdu
Bratislava sp.zn. 2 Cob 84/2016 zo dňa 22.06.2016 v rozsahu výroku o náhrade trov
konania zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ taktiež v petite sťažnosti žiadal, aby mu ústavný súd nálezom priznal
úhradu trov konania vo výške 363,79 €.
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných
podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde.
10. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
III.
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III. 1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného
súdu z 23. novembra 2015, č. k. 28 Cb 84/2008-332
15. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného
súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,
porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným
spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
17. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že napadnuté uznesenie okresného
súdu z 23. novembra 2015 č. k. 28 Cb 84/2008-332 bolo predmetom súdneho prieskumu
realizovaného krajským súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie
konanie bolo skončené napadnutým uznesením krajského súdu z 22. júna 2016, č. k.
2 Cob 84/2016-355. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia
označených práv prvostupňovým uznesením okresného súdu je teda podstatné, že existoval
„iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu
na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv zaručených ústavou,
dohovorom a dodatkovým protokolom namietaným uznesením okresného súdu, a preto bolo
potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
III. 2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu
z 22. júna 2016, č. k. 2 Cob 84/2016-355
18. Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 28 Cb 84/2008 zistil, že sťažovateľ
21. septembra 2016, t. j. ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, podal proti uzneseniu
krajského súdu z 22. júna 2016 č. k. 2 Cob 84/2016-355 dovolanie (ktoré následne
27. septembra 2016 doplnil), ktorým sa domáha, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd uznesenie krajského súdu č. k. 2 Cob 84/2016-
355 z 22. júna 2016 v rozsahu výroku o náhrade trov konania zrušil a v tomto rozsahu vrátil
vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. O tomto dovolaní najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.
19. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na túto skutočnosť musela byť sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených
práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší
súd ako súd dovolací.
20. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu totiž navodzuje situáciu,
keď princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy síce vylučuje právomoc
ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii
zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
21. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 7/2014 a iné), že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému
súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
22. Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného
posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii
už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých
podmienok.
23. Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júna 2017