Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 338/2017
PDF · 283.09 KB
No categories available
I. ÚS 338/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Kerakom, advokátska
kancelária, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4, čl. 17
ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1
písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 8/2017 a jeho uznesením z 9. februára 2017 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 14/2017 a jeho uznesením
zo 14. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 2. mája 2017
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 4, čl. 17 ods. 1, 2
a 5, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5
ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 8/2017 a jeho uznesením z 9. februára
2017 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Tpo 14/2017 a jeho uznesením zo 14. marca 2017 (spolu ďalej aj „napadnuté
uznesenia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 7. februára 2017
zadržaný ako podozrivý v trestnej veci vedenej Okresným riaditeľstvom Policajného zboru
Bratislava III (ďalej len „okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) pod ČVS: ORP-94/3-
VYS-B3-2017. V označenej trestnej veci bolo sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa
okresného riaditeľstva Policajného zboru z 8. februára 2017 vznesené obvinenie pre prečin
neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo
inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona. Prokurátor Okresnej prokuratúry
Bratislava III (ďalej len „ prokurátor okresnej prokuratúry“) podal 9. februára 2017 návrh na
vzatie sťažovateľa do väzby. Uznesením sudkyne pre prípravné konanie okresného súdu
sp. zn. Tp 8/2017 z 9. februára 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bol sťažovateľ
vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba
začala plynúť dňom 7. februára 2017 o 11.30 h. Sudkyňa pre prípravné konanie zároveň
rozhodla o nenahradení väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka.
O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 14/2017 zo 14. marca 2017, ktorým jeho sťažnosť
zamietol a zároveň neprijal ním daný písomný sľub.
3. Podľa sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami a postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu, došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, práva na osobnú slobodu a práva
na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie
okresného súdu je nezákonné, keďže jeho vydaniu predchádzalo porušenie práva
sťažovateľa na obhajobu. Rozhodnutiu krajského súdu vyčíta nepreskúmateľnosť, keďže
krajský súd sa nevysporiadal s jeho sťažnostnými námietkami a neodstránil vady konania
súdu prvého stupňa. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentoval:
„Dňa 09.02.2017 sa konal pred sudkyňou pre prípravné konanie výsluch
sťažovateľa, pri ktorom už od začiatku žiadal, aby bol prítomný ním vyžiadaný obhajca
a opätovne trval na jeho ustanovení. V zápisnici je uvedená žiadosť o ustanovenie ex offo
obhajcu až na konci napriek skutočnosti, že sťažovateľ žiadal prítomnosť obhajcu už pred
svojim výsluchom... Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava
III zo dňa 09.02.2017 pod sp. zn.: Tp/8/2017 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods.
1 písm. c/ Trestného poriadku.
... Sťažovateľ je toho názoru, že Okresný súd Bratislava III porušil týmto konaním
(neustanovením obhajcu v konaní vedenom pod sp. zn.: Tp/8/2017 dňa 09.02.2017) okrem
iného aj ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného poriadku, nakoľko nezabezpečil sťažovateľove
právo v zmysle čl. 47 ods. 2; čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru a zároveň svojim konaním spôsobil sťažovateľovi ujmu na jeho právach, keď
sťažovateľ len uplatňoval svoje základne ústavné právo vyplývajúce z článku 12 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľovi tým, že mu nebola zabezpečená pomoc obhajcu
nemal možnosť kvalifikovanej prípravy svojej obhajoby. Sťažovateľovmu názoru svedčí aj
skutočnosť, že žiadosť sťažovateľa o ustanovenie obhajcu už vo svojom návrhu na vzatie
do väzby uviedla aj Okresná prokuratúra. Okresný súd Bratislava III mal dostatok času
ustanoviť obhajcu už pred výsluchom k väzbe.
... Okresný súd v Bratislave III navyše zasiahol do práva sťažovateľa na obhajobu
aj tým, že obhajcu ustanovil až dňa 13.02.2017 Opatrením sp. zn. : Tp 8/2017, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené dňa 14.02.2017..., hoci povinná obhajoba nastala v momente vzatia
sťažovateľa do väzby.
... Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 3Túp/14/2017 zo dňa 14.03.2017
je nepreskúmateľné a Krajský súd v Bratislave sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa.
Krajský súd v Bratislave sa taktiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s ním tvrdeným
porušením základných ústavných práv, ktoré boli spôsobené konaním Okresného súdu
Bratislava III v konaní sp. zn. : Tp 8/2017, teda že sťažovateľovi ešte pred jeho výsluchom
k návrhu na vzatie do väzby nedošlo k ustanoveniu obhajcu podľa § 40 ods. 2 Trestného
poriadku.
... Krajský súd v Bratislave účinne nezasiahol a odobril svojim rozhodnutím
porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré nastali od jeho zadržania
a podrobne ich sťažovateľ popísal v písomných odôvodneniach sťažností.
... Krajský súd v Bratislave opomenul rozhodnúť o v sťažovateľovej sťažnosti proti
Uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09.02.2017 pod sp.zn.Tp/8/2017
navrhovanej náhrade väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.“
4. V súvislosti s námietkou porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti
väzby sťažovateľ predovšetkým uviedol:
„Tieto práva boli v mojom prípade porušené tým, že orgány činné v trestnom konaní
nepostupovali a nepostupujú v čase, keď sa nachádzam vo väzbe s osobitnou starostlivosťou
a urýchlene, hoci im je táto povinnosť uložená.
... V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že lehota začína plynúť podaním návrhu
na vzatie do väzby, čo v prípade sťažovateľa je deň 09.02.2017, keď prokurátor Okresnej
prokuratúry Bratislava III podal na Okresný súd Bratislava III návrh na jeho vzatie
do väzby a končí vynesením konečného rozhodnutia, resp. jeho doručením, ak sa
rozhodovalo v neprítomnosti obvinenej osoby. Krajský súd v Bratislave rozhodol
uznesením, pod sp. zn.: 3Tpo/14/2017, ktorým zamietol sťažovateľovu sťažnosť dňa
14.03.2017 a predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené do výkonu väzby dňa
23.03.2017.Celé konanie trvalo spolu 42 dní, čo s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia
ESĽP je v rozpore s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
... Taktiež sú vylúčené akékoľvek prieťahy na strane sťažovateľa, pretože sťažnosti
proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava III podal ihneď po ich vyhlásení priamo
do zápisnice pri svojom výsluchu pred sudkyňou pre prípravné konanie. Okresný súd
Bratislava III predložil predmetný spisový materiál až po takmer mesiaci po rozhodnutí
o vzatí do väzby...
Sťažovateľ bol držaný vo väzbe, na základe neprávoplatného rozhodnutia
prvostupňového súdu po dobu viac ako mesiaca.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
že postupmi a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu došlo
k porušeniu v záhlaví rozhodnutia označených práv podľa ústavy a dohovoru, zrušil
napadnuté uznesenie krajského súdu, prikázal sťažovateľa neodkladne prepustiť z väzby
na slobodu a priznal mu finančné zadosťučinenie v celkovej sume 8 000 eur a náhradu trov
konania. Sťažovateľ zároveň požiadal o prednostné prerokovanie sťažnosti.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že konaním okresného súdu a jeho
uznesením sp. zn. Tp 8/2017 z 9. februára 2017 a konaním krajského súdu a jeho uznesením
sp. zn. 3 Tpo 14/2017 zo 14. marca 2017 bolo porušené jeho právo na obhajobu, právo
na osobnú slobodu, ako aj právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu
9. V súvislosti s námietkou porušenia označených práv ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce
z čl. 6 dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3
ústavy (čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd) sa týkajú tej časti trestného konania,
ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby,
a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.
10. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie
uvedených práv v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jeho väzby,
odmietol po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti pre neexistenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
namietaným porušením označených práv a namietaným postupom okresného súdu
a krajského súdu pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby.
11. Namietané porušenie ustanovenia čl. 12 ods. 4 ústavy patrí medzi základné
ustanovenia, resp. všeobecné ustanovenia, nepredstavuje základné práva a slobody upravené
ústavou, ale je všeobecne uznávaným a záväzným princípom (zásadou) právneho štátu
určujúcim právny základ činnosti orgánov verejnej moci, resp. ústavnou direktívou tvorby
interpretácie a aplikácie právneho poriadku štátu, ktoré nie je možné samostatne aplikovať,
a teda ani namietať jeho porušenie v konaniach o porušení individuálneho základného práva
alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby prostredníctvom a na základe sťažnosti
pred ústavným súdom. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 8/2017
a jeho uzneseniu z 9. februára 2017 s výnimkou práva na urýchlené rozhodovanie
o zákonnosti väzby
12. Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice
právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody
sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
13. Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol
povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného
súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
III. ÚS 72/09, III. ÚS 165/2013).
K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tpo 14/2017 a jeho uzneseniu zo 14. marca 2017 s výnimkou práva na urýchlené
rozhodovanie o zákonnosti väzby
14. Sťažovateľ predovšetkým namieta nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia
krajského súdu, v ktorom sa krajský súd nevysporiadal s jeho sťažnostnými námietkami
a neodstránil vady konania súdu prvého stupňa, ktoré spočívali najmä v tvrdenom porušení
práva sťažovateľa na obhajobu.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
16. Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,
ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho
úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
17. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
18. Krajský súd napadnutým uznesením v I. výroku zamietol sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby ako nedôvodnú a v II. výroku
rozhodol o neprijatí jeho písomného sľubu. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa
uplatneným v ústavnej sťažnosti, krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Nadriadený súd... z predloženého dosiaľ získaného spisového materiálu zistil,
že obvinenému bolo vyšetrovateľom OR PZ Bratislava III, odborom
kriminálnej polície dňa 08.02.2017 pod ČVS:ORP-94/3-VYS-B3-2017 vznesené obvinenie
pre prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických
peňazí, alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe,
že dňa 29.1.2017 o 08,21 hod z nezisteného miesta prostredníctvom internetu vytvoril
objednávku na internetovej doméne sk číslo 164791002, predmetom ktorej bola kúpa
2 ks nových mobilných telefónov zn. Samsung S7 edge, ako aj služby - 2 krát aplikovanie
ochrannej fólie (SAM00135c), 2 krát nastavenie telefónov (SAM00135c), 2 krát doručenie
na predajňu Bratislava- Petržalka, všetko spolu v sume 1.645,12 Eur, za objednávku
zaplatil neoprávnene obstaraným platobným prostriedkom, ktorý bol dňa 29.01.2017
ukradnutý v Bratislave na Športovej ulici, v dôsledku čoho došlo k vykonaniu platby na účte
v Tatra banke, k platobnej karte číslo , vydanej oprávnenej
osobe , , trvalé bytom ,
a to vo výške 1.645,12 Eur, a spôsobil jej tým škodu v tejto výške, pričom objednaný tovar
si prevzal dňa 07.02.2017 v čase o 11,23 hod v Bratislave na Pajštúnskej ulici v pobočke
Osobná sloboda obvinenému bola obmedzená dňa 07.02.2017 o 11.30hod., čoho
dôkazom je zápisnica o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby (čl. 7).
Prokurátorka okresnej prokuratúry nenariadila prepustenie obvineného, ale dňa
09.02.2017 o 08.44 hod. odovzdala obvineného okresnému súdu s návrhom na vzatie
do väzby, ku ktorému pripojila ďalší dôkazný materiál. Na základe tohto návrhu sudkyňa
pre prípravné konanie dňa 09.02.2017 v čase od 16,30 hod. do 17,00 hod. vypočula
obvineného a rozhodla o jeho vzatí do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
a zároveň väzbu obvineného nenahradila dohľadom probačného a mediačného úradníka.
... Z dôkazov, ktoré boli dosiaľ zadovážené v prípravnom konaní a ktoré tvoria
spisový materiál vyplýva, že trestné stíhanie obvineného je vedené odôvodnene. Skutok,
pre ktorý je vedené trestné stíhanie má znaky trestného činu a na základe doposiaľ
zabezpečených dôkazov možno uviesť, že existuje odôvodnené podozrenie, že stíhaného
skutku sa dopustil práve obvinený a to na podklade výpovede svedkyne
, svedka - vedúceho predajne v Bratislave a tiež svedka
- reklamačného technika spoločnosti
Vzhľadom k vyššie citovanému je nesporné, že v danom prípade podmienkou
pre väzbu obvineného je nielen dôvodné podozrenie zo spáchania
predmetného skutku, ale k tomuto predpokladu pristúpil aj ďalší opodstatnený dôvod
ustanovený Trestným poriadkom v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Vo všeobecnosti nadriadený súd konštatuje, že väzobný dôvod môže vyplynúť buď
z okolnosti prípadu alebo z osoby obvineného, pričom väzobný dôvod sa zosilňuje
v prípadoch, ak ho možno vyvodiť aj z okolností prípadu aj z osoby obvineného.
Z okolností predmetného prípadu vyplynulo, predovšetkým z výpovede poškodenej
a svedkov, že obvinený sa mohol protiprávneho konania dopustiť tak ako je uvedené
v uznesení o vznesení obvinenia.
Čo sa týka osoby obvineného tento podľa vlastného udania pracuje brigádnicky
u svojho otca a za mesiac má príjem 200-250,-€, čo mu stačí, podľa vlastného udania drogy
berie, ale má záujem sa liečiť v centre pre liečbu drogových závislostí a z odpisu z registra
trestov vyplýva, že obvinený má doposiaľ trinásť záznamov pre prevažne majetkovú
trestnú činnosť. Ostatný raz bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
sp. zn. 4T/30/2014 z 01.08.2016, právoplatným 01.08.2016 pre prečin krádeže a bolo
upustené od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k odsúdeniu Okresným súdom Bratislava
V sp. zn. 4T/42/2015 z 09.10.2015, v ktorej trest vykonal dňom 02.10.2016,pričom trestnej
činnosti, pre ktorú je obvinený sa mal dopustiť dňa 29.01.2017,z čoho je možné vyvodiť
záver, že ani predchádzajúce odsúdenia nemali na obvineného dostatočný výchovný vplyv
a neviedli u neho k požadovanej náprave a preto aj podľa názoru nadriadeného súdu je
väzba obvineného dôvodná, nakoľko skutočne hrozí reálna obava, že v prípade jeho
prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Vzhľadom
k uvedenému zhodne ako sudkyňa pre prípravné konanie, krajský súd konštatuje,
že nahradenie väzby uložením dohľadu probačného a mediačného úradníka nie je
dostatočnou zárukou vzhľadom na osobu obvineného a charakter trestnej činnosti.
Okresný súd teda v danom štádiu konania správne rozhodol, keď obvineného
vzal do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa sťažnostný súd v plnom rozsahu stotožňuje
a s poukazom na dôvody citované v uznesení, ktorým bol obvinený vzatý do väzby sudkyňou
pre prípravné konanie, konštatuje, že rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom,
pretože skutočne v prípade prepustenia obvineného z väzby na slobodu hrozí reálna obava,
že tento bude pokračoval v páchaní trestnej činnosti, pričom ani predchádzajúce odsúdenia
u obvineného neviedli k požadovanej náprave. Ani nadriadený súd nemohol ignorovať
aj fakt, že sám obvinený priznal, že bol závislý na drogách a tieto bral aj po výkone trestu
odňatia slobody.
... K výtke, že od okamihu zadržania žiadal o ustanovenie obhajcu a tohto si chcel
zvoliť, avšak vyšetrovateľ jeho požiadavke nevyhovel, čím bolo porušené jeho právo
na obhajobu, je potrebné uviesť nasledovné: obvinený bol obmedzený na osobnej slobode
dňom 07.02.2017 o 11.30 hod. a ihneď bol poučený aj o práve zvoliť si obhajcu, resp.
možnosti požiadať o jeho ustanovenie ak nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu
trov obhajoby (čl. 8), pričom v zápisnici o výsluchu zadržaného podozrivého spísanej
dňa 07.02.2017 o 20.30 hod. (čl. 11) je zaznamenané, že vyšetrovateľ obvinenému umožnil
sa telefonicky spojiť s otcom, ktorému oznámil svoje zadržanie a požiadal ho o zvolenie
obhajcu. Zároveň obvinený prehlásil, že bol poučený v rozsahu poučenia
zadokumentovaného v spise na čl. 8, ktoré aj podpísal. Do termínu ďalšieho výsluchu
konaného dňa 08.02.2017 o 19.00 hod. nebola do spisu založená plná moc, na podklade
ktorej by otec obvinenému na obhajovanie splnomocnil ktorékoľvek z obhajcov zapísaných
v zozname Slovenskej advokátskej komory, a preto bolo opäť obvinenému umožnené
telefonicky kontaktovať otca a to v čase o 17.02 hod dňa 08.02.2017 za účelom
zabezpečenia obhajoby. Do času 19.00 hod, kedy začal výsluch sa nepodarilo otcovi
obvineného tomuto obhajcu zabezpečiť, k čomu obvinený uviedol, že bude vypovedať len
v prítomnosti obhajcu, pričom zároveň ozrejmil, že z obhajcov, ktorých si chcel zvoliť je
jeden práceneschopný a druhý v zahraničí a následne požiadal, aby mu bol obhajca
ustanovený súdom. Zároveň dodal, že nemá finančné prostriedky na zaplatenie trov
obhajoby. Vzhľadom na vyššie rozobraté rozhodne nemožno konštatovať porušenie práva
na obhajobu. Obvinený ešte dňa 07.02.2017 bezprostredne po svojom zadržaní bol poučený
aj o možností požiadať o ustanovenie obhajcu v prípade, že nemá dostatočné prostriedky
na úhradu obhajoby, avšak zvolil postup, na základe ktorého požiadal rodinného
príslušníka - otca, aby mu obhajcu zabezpečil, čo sa nepodarilo a uvedené bolo zrejmé
až po uplynutí takmer 30 hodín od jeho zadržania a v danom okamihu pre orgány činné
v trestnom konaní plynula lehota uvedená v § 85 ods. 4 Tr. poriadku tj. 48 hodín, pričom
obvinený svoj postup (najskôr osloviť obhajcu, ktorého si zvolí) uprednostnil pred žiadosťou
o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2 Tr. poriadku ozrejmil paradoxne tým, že sa má
jednať o rodinných známych, ktorí by ho obhajovali zadarmo. Z pohľadu rozvedeného
potom sťažnostný súd nemôže konštatovať porušenie obhajovacej zásady, pretože
vyšetrovateľ v dostatočnej miere umožnil obvinenému uplatniť právo zvoliť si obhajcu a dať
sa vo veci zastupovať. Uvedené sťažnostný súd konštatuje aj s poukazom na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 8/96, podľa ktorého účelom práva podľa čl. 50 ods. 3
Ústavy SR je poskytnúť obvinenému možnosť, aby sa bránil obvineniu, že spáchal trestný
čin. Toto právo mu orgány Slovenskej republiky činné v trestnom konaní nemôžu odoprieť,
a reálne toto právo obvinenému orgánmi činnými v trestnom konaní
odopreté nebolo.
V kontexte s uvedeným potom námietka obhajcu, že obvinený nebol poučený podľa
§ 40 ods. 2 Tr. por. (požiadať o ustanovenie obhajcu ak nemá dostatok finančných
prostriedkov) je nepravdivá, pretože zo spisu, konkrétne z poučenia na čl. 8 je zrejmý opak
a je preukázané, že v naznačenom smere poučený bol a navyše uviedol, že poučeniu
porozumel (čl. 10). Tiež sú nesprávne úvahy, že už od okamihu zadržania obvinenému mal
byť i ustanovený obhajca, nakoľko na takýto postup nebol zákonný dôvod.
... Sťažnostný súd rovnako za vecne správne a za súladné so zákonom vyhodnotil
rozhodnutie prvostupňového súdu o nenahradení väzby uložením dohľadu probačného
a mediačného úradníka nad obvineným, keďže s ohľadom na povahu prejednávaného
prípadu, okolnosti prípadu a na osobu obvineného nie je možné účel väzby dosiahnuť
dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Sťažnostný súd posudzoval aj písomný sľub, ktorý dal obvinený dňa 22.02.2017
(čl. 19) a aj vo vzťahu k tejto ponúknutej záruke dospel k záveru, že s prihliadnutím
na povahu a charakter prejednávaného prípadu a predovšetkým na osobu obvineného
považuje v danom štádiu konania ponúknutý písomný sľub za záruku
nedostatočnú.“
19. Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný
postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia
vyplýva, že krajský súd sa zaoberal námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva
na obhajobu postupom okresného súdu a s touto námietkou sa ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal. Krajský súd neopomenul preskúmať ani rozhodnutie súdu prvého
stupňa o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, s ktorým sa
stotožnil ako so zákonným a vecne správnym rozhodnutím s poukazom na okolnosti
prípadu a osobu obvineného. Napadnuté uznesenie tiež obsahuje konkrétne skutkové
okolnosti odôvodňujúce preventívnu väzbu, ako aj ďalšie dôvody, pre ktoré bolo potrebné
posúdiť sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú. V každom prípade tento postup krajského
súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným.
20. Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského
súdu však nedospel k takémuto záveru. Vzhľadom na dostatok skutkových a právnych
dôvodov napadnutého uznesenia, v ktorom sa krajský súd vysporiadal so všetkými
zásadnými námietkami sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že ho nemožno považovať
za nepreskúmateľné.
21. Krajský súd postupoval ústavne konformným spôsobom a sťažnosť neobsahuje
také tvrdené porušenie ústavnoprocesných princípov obmedzenia osobnej slobody väzbou,
ktorého reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V sťažnosti
sú uvedené len skutočnosti, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi a na
ktoré dostal aj primeranú zákonu (Trestnému poriadku) a ústave zodpovedajúcu odpoveď
v odôvodnení napadnutého uznesenia. Podľa názoru ústavného súdu nie je potrebné, aby
odôvodnenia všeobecných súdov dávali odpoveď na každú námietku v sťažnostiach
obvinených, postačuje, ak tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď na zásadné otázky, ktoré
majú vplyv na rozhodnutie o vzatí do väzby v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.
22. Vzhľadom na uvedené závery sa sťažnosťou sťažovateľa napádané rozhodnutie
krajského súdu nejaví ako arbitrárne, svojvoľné či zjavne neodôvodnené, a tak nezlučiteľné
s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. s čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, preto ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K námietke porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby postupom
okresného súdu a postupom krajského súdu
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu
je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať
konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
24. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,
rozsudok z 21. 12. 2000, § 33 ‒§ §36).
25. Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej
sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek
neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade
však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle
čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace,
ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania
presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne
(III. ÚS 255/03, IV. ÚS 190/07 a iné).
26. Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu v predmetnej veci
vyplýva, že prokurátor okresnej prokuratúry podal 9. februára 2017 na okresnom súde návrh
na vzatie sťažovateľa do väzby. Sudkyňa okresného súdu pre prípravné konanie
po výsluchu sťažovateľa uznesením z 9. februára 2017 rozhodla o vzatí sťažovateľa
do väzby. Proti tomuto rozhodnutiu ihneď po jeho oznámení sťažovateľ podal sťažnosť.
Sťažnosť písomne odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu 15. februára 2017.
Sťažovateľ podaním doručeným 20. februára 2017 doplnil písomné dôvody sťažnosti.
Samostatným podaním doručeným 22. februára 2017 sťažovateľ doručil písomný sľub.
Podaním doručeným 3. marca 2017 sťažovateľ svoju sťažnosť opätovne doplnil.
Samostatným podaním doručeným 3. marca 2017 zdôvodnil sťažnosť v mene obvineného
aj obhajca, ktorý mu bol ustanovený opatrením okresného súdu z 13. februára 2017. Spis
v predmetnej veci bol spolu so sťažnosťou predložený krajskému súdu 7. marca 2017, ktorý
svojím uznesením zo 14. marca 2017 sťažnosť sťažovateľa zamietol. Rozhodnutie
krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi 23. marca 2017.
27. Z uvedeného je zrejmé, že konanie o preskúmanie zákonnosti väzby, ktoré začalo
8. februára 2017 podaním návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby, trvalo spolu 34 dní, t. j.
do 14. marca 2017, pričom okresnému súdu trvalo ďalších 9 dní, kým doručil uznesenie
krajského súdu sťažovateľovi. Podľa názoru ústavného súdu trvajúce obdobie približne
42 dní pre celé dvojinštančné konanie, v rámci ktorého došlo aj k doručeniu uznesenia
krajského súdu zo 14. marca 2017, je potrebné považovať za primerané a zodpovedajúce
požiadavke urýchleného preskúmania zákonnosti väzby. Z uvedených dôvodov ústavný súd
sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2017