Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 343/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom

Mgr. Radovanom Hrádekom, Drieňová 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv a slobôd uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 583 zo 6. apríla

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho bližšie nešpecifikovaných základných práv a slobôd uznesením Národnej

rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) č. 583 zo 6. apríla 2017 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predseda národnej rady Andrej Danko

podal 22. novembra 2016 Mandátovému a imunitnému výboru Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej len „mandátový a imunitný výbor“) návrh na začatie disciplinárneho

konania proti sťažovateľovi. Mandátový a imunitný výbor na svojej 10. schôdzi prijal

30. novembra 2016 uznesenie č. 17, ktorým začal disciplinárne konanie voči sťažovateľovi,

a následne na svojej 11. schôdzi prijal 7. decembra 2016 uznesenie č. 20, v ktorom

odporučil sťažovateľovi, aby sa na najbližšej schôdzi národnej rady ospravedlnil za výroky

pri výkone funkcie poslanca národnej rady prednesené na 10. schôdzi národnej rady.

3. Mandátový a imunitný výbor na svojej 12. schôdzi prijal uznesenie č. 22, v ktorom

konštatoval, že sťažovateľ sa za výroky prednesené na 10. schôdzi národnej rady

neospravedlnil, zároveň odporučil národnej rade udeliť sťažovateľovi pokutu vo výške

1 000 eur a poveril predsedu mandátového a imunitného výboru Richarda Rašiho

informovať národnú radu o výsledku rokovania výboru a predložiť národnej rade návrh

uznesenia na udelenie tejto pokuty. Národná rada napadnutým uznesením udelila

sťažovateľovi pokutu vo výške 1 000 eur.

4. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že jeho výroky „... nesmerovali voči

žiadnemu poslancovi NR SR. Jeho výroky smerovali voči argumentom ministerky

spravodlivosti SR pani Lucie Žitňanskej, ktorá však nie je poslankyňou NR SR. Ako také

nemôžu spadať pod ustanovenia Rokovacieho poriadku NR SR, kompetencie predsedu NR

SR, a teda nemôžu byť predmetom disciplinárneho stíhania sťažovateľa.

2. Výroky sťažovateľa smerovali voči politike štátu Izrael s poukazom na skutočnosť,

že podľa názoru sťažovateľa podopretého faktami, ktoré ďalej uvedieme, sťažovateľ vyslovil

myšlienku, že štát Izrael vznikol terorom extrémistických skupín.

4. Výroky sťažovateľa smerovali voči náboženstvu islamu a nie proti moslimom.

5. Sťažovateľ v pozícii poslanca NR SR má právo slobody prejavu a môže sa

vyjadrovať aj voči zahraničnej politike, ak má táto politika priamy dopad na prijímanie

zákonov NR SR, a tak isto má právo slobody prejavu čo sa týka náboženstva.

6. Podľa presvedčenia sťažovateľa nie je možné aplikovať vyvodenie disciplinárneho

konania voči poslancovi, ktorý v svojom prednese uvádza fakty a dôkazy týkajúce sa

akýchkoľvek okolností, samozrejme pokiaľ nie sú namierené osobne voči niektorému inému

poslancovi NR SR. Takéto osobné výroky sťažovateľ nikdy voči žiadnemu poslancovi NR SR

nepredniesol a z uvedeného dôvodu sa žiadny poslanec NR SR nemôže cítiť dotknutý.

Sťažovateľ vyriekol svoju kritiku voči politike štátu Izrael, voči politike vlády Spojených

štátov amerických a vyslovil svoj názor na náboženstvo islam. Na tieto výroky má ako

poslanec NR SR plné právo a nikto mu toto právo nemôže odobrať. A už vôbec nemôže byť

za svoje názory disciplinárne stíhaný. Toto je v demokratickom štáte, založenom na

kresťanských tradíciách, neprípustné.

7. Návrh na začatie disciplinárneho konania predsedom NR SR je de facto

odsúdením sťažovateľa predsedom NR SR z trestného činu podľa

Z. z. - hanobenie národa, rasy a presvedčenia, pretože uvádza, že vyjadrenie sťažovateľa vo

vzťahu k islamu, ktoré prirovnáva ku krutému, odpornému a neľudskému politickému

systému napĺňa niektoré znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu. Predseda NR SR nie

je v postavení súdu, aby mohol interpretovať zákon a už tobôž nie je v postavení, aby mohol

na základe svojej úvahy niekoho odsudzovať, resp. určovať, či jeho konanie spĺňa alebo

nespĺňa znaky akéhokoľvek trestného činu. Inými slovami, predseda NR SR chce pokutovať

sťažovateľa na základe jeho presvedčenia, že jeho výroky by boli trestné, keby ho

nechránila poslanecká imunita. Výrok sťažovateľa o islame nie je a nemôže byť podľa

platnej legislatívy trestný, pretože nehovorí o moslimoch ako o jednotlivcoch, alebo

o skupine osôb (tak ako to predpokladá ), ale hovorí výlučne o islame ako

o náboženstve či politickom systéme. Ani výroky namierené proti štátu Izrael a výroky proti

vláde Spojených štátov a Izraela nemôžu byť trestné, pretože nepozná

hanobenie štátu a hanobenie vlády.

8. Disciplinárne konanie a uloženie pokuty sťažovateľovi je nielen v rozpore

so všetkými princípmi demokratického a právneho štátu, aleje podľa sťažovateľa aj

v rozpore so zdravým rozumom, pravdou a spravodlivosťou. Výroky sťažovateľa nie sú

v žiadnom prípade v rozpore so žiadnym platným zákonom SR. To znamená, že ak by

sťažovateľ ani nebol poslancom NR SR. nehrozil by mu za spomenuté výroky žiadny postih,

pokuta, alebo iná sankcia.“.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v závere podanej ústavnej sťažnosti navrhol,

aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 584 zo 06.04.2017 sa podľa

a podľa zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sa zrušuje.“

Sťažovateľ si súčasne uplatnil náhradu trov konania.

II.

6. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd má v ústave a v presne definované

právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných

náležitostí návrhu na začatie konania ( , a zákona o ústavnom

súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný

návrhom na začatie konania ( ). Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd zdôrazňuje, že

viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých

osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

9. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť napriek

tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom ‒advokátom,

nespĺňa zákonom predpísané náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

ustanovené v a .

10. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ v petite predloženého

návrhu koncipovaného kvalifikovaným zástupcom neoznačil žiadne práva, ktoré mali byť

uznesením národnej rady č. 583 zo 6. apríla 2017 porušené. Formulácia návrhu na

rozhodnutie vo veci samej (petit) je tiež neúplná, pretože sťažovateľ sa domáha zrušenia

označeného rozhodnutia bez toho, aby v prvom rade žiadal deklarovanie porušenia ním

označeného základného práva. Ústavnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127

ods. 2 a podľa však je, aby ústavný súd najprv

vyhovel sťažnosti podanej podľa a svojím rozhodnutím vyslovil, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva

alebo slobody uvedené v druhej hlave , alebo ľudské práva a základné slobody

vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy, avšak takáto požiadavka nie je, ako už bolo

uvedené, v petite sťažnosti obsiahnutá. K uvedenému ústavný súd dodáva, že sťažovateľom

navrhovaný výrok v bode 1 (pozri bod 5) celkom zjavne nespĺňa už uvedené požiadavky.

V neposlednom rade sťažnosť nemá ani kvalifikované odôvodnenie, pretože okrem opísania

skutkových okolností neobsahuje právne argumenty odôvodňujúce porušenie konkrétnych

práv sťažovateľa garantovaných alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je

Slovenská republika viazaná.

Pozornosti ústavného súdu rovnako neuniklo, že sťažovateľ v bode 2 petitu podanej

ústavnej sťažnosti pravdepodobne mylne označil napadnuté uznesenie ako uznesenie

národnej rady „č. 584“ zo 6. apríla 2017, pričom v jeho prípade išlo o uznesenie národnej

rady č. 583 zo 6. apríla 2017, čo ústavný súd považoval za preukázané vzhľadom na

sťažovateľom doloženú fotokópiu napadnutého uznesenia, tvoriacu „prílohu F“ podanej

ústavnej sťažnosti.

12. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný

súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom

z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , , , ,

, , , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005

uviedol: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

13. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký

nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len

procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ( ).

14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2017