Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 333/2017
PDF · 150.27 KB
No categories available
I. ÚS 333/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Mgr. Radovanom Hrádekom, Drieňová 3, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd uznesením Národnej rady Slovenskej
republiky č. 584 zo 6. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2017
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich bližšie nešpecifikovaných základných práv
a slobôd uznesením Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) č. 584
zo 6. apríla 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predseda národnej rady Andrej Danko podal
22. novembra 2016 Mandátovému a imunitnému výboru Národnej rady Slovenskej
republiky (ďalej len „mandátový a imunitný výbor“) návrh na začatie disciplinárneho
konania proti sťažovateľovi. Mandátový a imunitný výbor na svojej 10. schôdzi prijal
uznesenie č. 16, ktorým začal disciplinárne konanie voči sťažovateľovi a následne na svojej
11. schôdzi prijal uznesenie č. 19, v ktorom odporučil sťažovateľovi, aby sa na najbližšej
schôdzi národnej rady ospravedlnil za výroky pri výkone funkcie poslanca národnej rady
prednesené na 10. schôdzi národnej rady.
3. Mandátový a imunitný výbor na svojej 12. schôdzi prijal uznesenie č. 21, v ktorom
konštatoval, že sťažovateľ sa za výroky prednesené na 10. schôdzi národnej rady
neospravedlnil. Zároveň výbor odporučil národnej rade udeliť sťažovateľovi pokutu v sume
1 000 € a poveril predsedu mandátového a imunitného výboru Richarda Rašiho informovať
národnú radu o výsledku rokovania výboru a predložiť národnej rade návrh uznesenia na
udelenie tejto pokuty. Národná rada uznesením č. 584 zo 6. apríla 2017 udelila
sťažovateľovi pokutu v sume 1 000 €.
4. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že jeho výroky „nesmerovali voči žiadnemu
poslancovi NR SR. Jeho výroky smerovali voči argumentom ministerky spravodlivosti SR
pani Lucie Žitňanskej, ktorá však nie je poslankyňou NR SR. Ako také nemôžu spadať pod
ustanovenia Rokovacieho poriadku NR SR, kompetencie predsedu NR SR, a teda nemôžu
byť predmetom disciplinárneho stíhania sťažovateľa.
Výroky sťažovateľa smerovali voči politike štátu Izrael s poukazom na skutočnosť, že
podľa názoru sťažovateľa podopretého faktami, ktoré ďalej uvedieme, si sťažovateľ de facto
položil otázku, čo to nie je práve štát Izrael, kde ešte stále existuje apartheid, ktorý reálne
v praxi funguje.
Výroky sťažovateľa smerovali voči politike vlády Spojených štátov amerických.
Výroky sťažovateľa smerovali voči náboženstvu islamu a nie proti moslimom.
Sťažovateľ v pozícii poslanca NR SR má právo slobody prejavu a môže sa vyjadrovať
aj voči zahraničnej politike, ak má táto politika priamy dopad na prijímanie zákonov NR
SR, a tak isto má právo slobody prejavu čo sa týka náboženstva.
Podľa presvedčenia sťažovateľa nie je možné aplikovať vyvodenie disciplinárneho
konania voči poslancovi, ktorý v svojom prednese uvádza fakty a dôkazy týkajúce sa
akýchkoľvek okolností, samozrejme pokiaľ nie sú namierené osobne voči niektorému inému
poslancovi NR SR. Takéto osobné výroky sťažovateľ nikdy voči žiadnemu poslancovi NR SR
nepredniesol a z uvedeného dôvodu sa žiadny poslanec NR SR nemôže cítiť dotknutý.
Sťažovateľ vyriekol svoju kritiku voči politike štátu Izrael, voči politike vlády Spojených
štátov amerických a vyslovil svoj názor na náboženstvo islam. Na tieto výroky má ako
poslanec NR SR plné právo a nikto mu toto právo nemôže odobrať. A už vôbec nemôže byť
za svoje názory disciplinárne stíhaný. Toto je v demokratickom štáte, založenom na
kresťanských tradíciách, neprípustné.
Návrh na začatie disciplinárneho konania predsedom NR SR je de facto odsúdením
sťažovateľa predsedom NR SR z trestného činu podľa § 423 zákona č. 300/2005 Z. z. –
hanobenie národa, rasy a presvedčenia, pretože uvádza, že vyjadrenie sťažovateľa
vo vzťahu k islamu, ktoré prirovnáva ku krutému, odpornému a neľudskému politickému
systému napĺňa niektoré znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu. Predseda NR SR nie
je v postavení súdu, aby mohol interpretovať zákon a už tobôž nie je v postavení, aby mohol
na základe svojej úvahy niekoho odsudzovať, resp. určovať, či jeho konanie spĺňa alebo
nespĺňa znaky akéhokoľvek trestného činu. Inými slovami, predseda NR SR chce pokutovať
sťažovateľa na základe jeho presvedčenia, že jeho výroky by boli trestné, keby ho
nechránila poslanecká imunita. Výrok sťažovateľa o islame nie je a nemôže byť podľa
platnej legislatívy trestný, pretože nehovorí o moslimoch ako o jednotlivcoch, alebo
o skupine osôb (tak ako to predpokladá Trestný zákon), ale hovorí výlučne o islame ako
o náboženstve či politickom systéme. Ani výroky namierené proti štátu Izrael a výroky proti
vláde Spojených štátov a Izraela nemôžu byť trestné, pretože Trestný zákon nepozná
hanobenie štátu a hanobenie vlády.
Disciplinárne konanie a uloženie pokuty sťažovateľovi je nielen v rozpore so
všetkými princípmi demokratického a právneho štátu, aleje podľa sťažovateľa aj v rozpore
so zdravým rozumom, pravdou a spravodlivosťou. Výroky sťažovateľa nie sú v žiadnom
prípade v rozpore so žiadnym platným zákonom SR. To znamená, že ak by sťažovateľ ani
nebol poslancom NR SR. nehrozil by mu za spomenuté výroky žiadny postih, pokuta, alebo
iná sankcia.“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 584 zo 06.04.2017 sa podľa
čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sa zrušuje.“
6. Sťažovateľ si súčasne uplatnil náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 140 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd zdôrazňuje, že
viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých
osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
12. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť napriek
tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom,
nespĺňa zákonom predpísané náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
13. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
14. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
15. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ v petite predloženého
návrhu koncipovaného kvalifikovaným zástupcom neoznačil žiadne práva, ktoré mali byť
uznesením národnej rady č. 584 zo 6. apríla 2017 porušené. Súčasne ústavný súd dodáva, že
sťažnosť nemá ani kvalifikované odôvodnenie, pretože okrem opísania skutkových
okolností neobsahuje právne argumenty odôvodňujúce porušenie konkrétnych práv
sťažovateľa garantovaných ústavou alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
16. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný
súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom
z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2017