Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 363/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SBK

INVEST, a. s., Nobelova 9, Bratislava, právne zastúpenej spoločnosťou RASLEGAL,

s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v menej ktorej koná advokát JUDr. Slavomír Rabatin, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -419 z 2. júna 2016

a uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. -192 z 3. februára 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SBK INVEST, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SBK INVEST, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -419 z 2. júna 2016

a uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 50 C 239/2011-

192 z 3. februára 2016.

2. Z priložených rozhodnutí vyplýva, že 29. decembra 2011 podala sťažovateľka na

okresnom súde žalobu, ktorou sa voči družstvu DRUDOP, stavebné a opravárenské

družstvo, Bajkalská cesta 31, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), domáhala určenia svojho

výlučného vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v Bratislave, v k. ú. ,

zapísaným na liste vlastníctva (ďalej len „dotknuté nehnuteľnosti“). Rozsudkom

č. k. -108 zo 16. januára 2013 rozhodol okresný súd tak, že jej žalobu

zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania vo výške 36 698,96 €. O výške trov konania

rozhodol okresný súd na základe znaleckého posudku, ktorý bol žalovaným predložený po

vyhlásení rozsudku pri vyčíslení trov konania. Sťažovateľka podala odvolanie proti výroku

o náhrade trov konania. Výrok vo veci samej odvolaním nenapadla, a preto tento výrok

nadobudol právoplatnosť. Krajský súd rozhodnutím č. k. -136 z 31. mája

2013 rozsudok zmenil v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania a zaviazal sťažovateľku

na náhradu trov konania vo výške 25 100,44 €. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 22. októbra 2014 uznesenie krajského súdu zrušil ako

nezákonné a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že

postupom krajského súdu, ako aj okresného súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť konať

pred súdom, keďže jej konajúce súdy nedoručili znalecký posudok, na ktorom založili svoje

rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania, a neumožnili jej zoznámiť sa s ním a vyjadriť

sa k nemu. S odvolaním sa na uznesenie najvyššieho súdu zrušil krajský súd rozsudok

okresného súdu zo 16. januára 2013 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

3. Okresný súd 16. februára 2015 doručil znalecký posudok právnemu zástupcovi

sťažovateľky, ktorý ho prevzal 23. februára 2015, dňa 13. marca 2015 si prevzala znalecký

posudok aj sťažovateľka. Vo vyjadrení doručenom okresnému súdu 3. júna 2015

sťažovateľka uviedla, že predmetný posudok nebol v rozhodujúcom čase súčasťou spisu

a nebol ani predložený v zákonnej trojdňovej lehote na vyčíslenie trov konania. Ďalej

tvrdila, že pokiaľ účastník nepredloží tvrdenia a dôkazy o hodnote predmetu sporu pred

skončením dokazovania, musí súd vychádzať z toho, že hodnota sporu nebola zistená a nie

je mu známa. Keďže vo veci samej bolo právoplatne rozhodnuté, považovala sťažovateľka

ďalšie dokazovanie za absolútne vylúčené.

4. Dňa 3. februára 2016 vydal okresný súd ústavnou sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie, v ktorom sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania,

a to vo výške 28 765,30 €. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy právneho

zastúpenia v dovolacom konaní sťažovateľke, a to vo výške 774,27 €. Okresný súd

konštatoval, že o náhrade trov konania rozhoduje súd na návrh a ich prisúdenie je viazané

na splnenie formálnych podmienok a predpokladov, ktoré sú predmetom súdneho uváženia.

Vo vzťahu k uplatneniu trov konania ide o povinnosť účastníka vyčísliť trovy konania

v zákonom ustanovenej lehote [ Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Uvedená lehota sa vždy viaže na

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa rozhodnutie vyhlasuje, je účastník povinný

vyčísliť trovy konania do troch dní od jeho vyhlásenia. K tvrdeniam sťažovateľky, že

predmetný znalecký posudok bol do spisu vložený až 16. februára 2015, t. j. po uplynutí

trojdňovej zákonnej lehoty, okresný súd uviedol, že „zo súdneho spisu, napriek tomu, že

podanie právnej zástupkyne žalovaného na súd dňa 21.01.2013 malo uvedené dve prílohy

(znalecký posudok a Nález US SR), pričom pečiatka súdu označila prílohy ako zväzok bez

počtu strán, nevylučuje, že v prílohe sa nenachádzal aj predmetný znalecký posudok“.

O tom, že znalecký posudok bol podkladom na rozhodovanie súdu, svedčila podľa

okresného súdu aj skutočnosť, že v podaní žalovaného doručenom okresnému súdu

18. januára 2013 sa neuvádzalo číslo znaleckého posudku ani hodnota nehnuteľnosti, ani

meno a priezvisko znalca, avšak rozhodujúce súdy z týchto údajov vychádzali. O tom, že

posudok bol vyhotovený 17. januára 2013 a že bol odovzdaný právnej zástupkyni

žalovaného 18. januára 2013, svedčilo nakoniec aj potvrdenie znalca založené v súdnom

spise na č. l. 367.

5. Krajský súd napadnutým rozhodnutím uznesenie okresného súdu v časti výroku

ukladajúcom povinnosť nahradenia trov právneho zastúpenia v dovolacom konaní

sťažovateľke potvrdil a v časti výroku, v ktorom bola uložená povinnosť náhrady trov

právneho zastúpenia družstvu DRUDOP, zmenil tak, že uložil sťažovateľke povinnosť

nahradiť družstvu DRUDOP trovy konania vo výške 29 872,97 €. Krajský súd v úvode

rozhodnutia konštatoval, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Tarifnou hodnotou veci, ktorá je základom pre výpočet sadzby za jeden

úkon právnej služby, je v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len „advokátska tarifa“) cena veci určená pri začatí poskytovania

právnej služby. Hodnotu veci, ktorá bola predmetom daného konania, je možné vyjadriť

v peniazoch. Tarifnú odmenu preto podľa odvolacieho súdu okresný súd správne vyčíslil

podľa § 10 ods. 1 advokátskej tarify. Dôvodná podľa krajského súdu nebola ani

argumentácia sťažovateľky, že žalovaný trovy konania nevyčíslil v lehote uvedenej v § 151

ods. 1 . Krajský k tomu uviedol, že „[v] podaní žalovaného z 18.01.2013 (č. l. 105),

ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 21.01.2013, je uvedené, že prílohou tohto

podania je znalecký posudok. Jeho originál bol žalovanému vrátený dňa 26.06.2013 (viď

č. l. 138). Žalobca v dovolaní, ktorým napadol uznesenie odvolacieho súdu z 31.05.2013,

č. k. -136, , namietol, že uvedený znalecký posudok mu nebol

doručený a nemohol sa preto s ním oboznámiť. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení

z 22.10.2014, sp. zn. uviedol, že okolnosti danej veci v rámci zabezpečenia

spravodlivej ochrany práv žalobcu ako účastníka konania vyžadovali, aby mu konajúce

súdy umožnili zoznámiť sa s predmetným znaleckým posudkom, teda aby mu ho doručili.

Následne žalovaný v prílohe podania zo 16.02.2015 (č. l. 189) do spisu založil ďalšie 2

vyhotovenia znaleckého posudku č. 4/2013. Tento znalecký posudok bol právnemu

zástupcovi žalobcu doručený dňa 23.02.2015 (viď doručenka na č. l. 280). Možno teda

urobiť záver, že znalecký posudok č. 4/2013 žalovaný do spisu založil dňa 16.02.2015 teda

ešte pred uplynutím 3-dňovej lehoty uvedenej v druhá veta (rozsudok

súdu prvého stupňa č. k. -108 bol vyhlásený dňa 16.01.2013, lehota

3 pracovných dní uvedená v druhá veta začala plynúť dňa a uplynula

v pondelok dňa 21. 01. 2013). Odvolací súd je však toho názoru, že žalovaný bol povinný

trovy konania vyčísliť v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku v zmysle § 151

ods. 1 druhá veta , a túto povinnosť - ako je to uvedené vyššie - aj splnil. Skonštatoval

to napokon aj Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia z 22.10.2014 sp. zn. .

Inými slovami, pre posúdenie toho, či táto lehota bola dodržaná, nie je právne významné,

kedy bol do spisu založený znalecký posudok č. 4/2013.“.

6. Podľa názoru sťažovateľky sú uvedené závery krajského súdu v priamom rozpore

s právom na spravodlivý súdny proces, a to najmä preto, že „(i) je toto rozhodnutie

arbitrárne, formalistické a priečiace sa základným zásadám civilného sporového konania,

(ii) rozhodnutie vážne narúša a zasahuje do práva sťažovateľa vlastniť majetok, (iii) výška

trov konania bola určená postupom, ktorý je v príkrom rozpore s ustálenými aplikačnými

zásadami a nemá žiadnu oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, (iv) vážne narúša

a ohrozuje postavenie sťažovateľa v spojitosti s jeho podnikateľskou činnosťou a dobrým

obchodným menom a v neposlednom rade (v) ohrozuje sťažovateľa a jeho majetok tým, že

opakovane vytvára pre družstvo DRUDOP nezmyselné a nezákonné exekučné tituly

v nezanedbateľnej výške“. Navyše sa všeobecné súdy podľa sťažovateľky nijako

nezaoberali jej argumentáciou prezentovanou v písomných podaniach pred súdom prvej

inštancie, ako aj v odvolacom konaní.

7. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že právo na spravodlivý proces, ako aj

právo na súdnu ochranu je vo svojom obsahu naplnené práve tým, že všeobecné súdy zistia

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich

skutkové a práve závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani prijaté v zrejmom omyle.

Rovnako je podľa sťažovateľky súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

aj rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania. Sťažovateľka podotýka, že

„[p]rostredníctvom predmetného článku sa zaručuje každému základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania určuje, či

je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom. Procesné predpisy, ktoré

upravujú platenie a náhradu trov konania, je tak preto potrebné vykladať v súlade s takto

vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na

to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel

materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní. V sumáre je tak možné povedať, že rozhodovanie o náhrade trov konania je

súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorým rozhoduje o nároku na náhradu trov konania

a tento postup nie je v súlade so zákonom, porušiť základné právo účastníka konania na

súdnu ochranu.“. K porušeniu uvedeného základného práva môže podľa sťažovateľky dôjsť

nielen postupom súdu založeným na celkom zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii

príslušných procesných ustanovení, v ktorom sú obsiahnuté prvky svojvôle, ale aj v prípade,

keď je odôvodnenie rozhodnutia celkom nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné.

8. Sťažovateľka si je podľa svojich slov vedomá toho, že ústavný súd sa zaoberá

problematikou trov konania len sporadicky. Ak by však napadnuté rozhodnutie zostalo

v platnosti, tento stav by podľa nej vytvoril vážny precedens do budúcna, ktorý by nebolo

možné zvrátiť. Prerokovávaný prípad nesie podľa sťažovateľky „prvky arbitrárnosti,

prílišnej formálnosti a hlavne nezákonnosti, ktorá sa prejavila rozhodnutím súdu prvej

inštancie a následne aj konaním odvolacieho súdu. Stav, ktorý nastal, je tak vyústením

rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré vychádzajú zo zjavného rozporu s princípmi

spravodlivého súdneho konania.“. Arbitrárnosť rozhodnutia a rozpor s princípmi

spravodlivosti vidí sťažovateľka konkrétne v tom, že okresný súd rozhodol o náhrade trov

konania na základe znaleckého posudku, ktorý žalovaný preukázateľne doručil až po

ukončení dokazovania a vyhlásení rozsudku. Za nezákonný považuje postup súdov, pri

ktorom súdy za základ tarifnej odmeny považovali hodnotu veci, ktorá nebola do sporu

„riadne zavedená dokazovaním“. Navyše bolo sťažovateľke „dokonca najskôr odopreté

právo vôbec sa k danému znaleckému posudku vyjadriť“, takže nezákonný prístup zo strany

súdov tu podľa sťažovateľky pretrváva už roky. Podľa sťažovateľky je sporné, kedy sa

posudok vôbec stal súčasťou spisu. Konajúci súd tak na neho nemal vôbec prihliadať

a o trovách konania mal podľa sťažovateľky rozhodnúť na základe § 11 ods. 1 písm. a)

advokátskej tarify. O zjavnej nesprávnosti procesného postupu súdu má svedčiť aj to, že si

z konania o náhrade trov súdy vytvorili „samostatný spor“, keďže po vrátení veci okresný

súd „dokonca nariadil pojednávanie“. Sťažovateľka považuje tento postup za svojvoľný

a nezákonný, nemajúci obdobu v právnom poriadku Slovenskej republiky.

9. Sťažovateľka považuje za potrebné osobitne zdôrazniť aj ďalšie pochybenia

konajúcich súdov, ktoré svedčia o ich dlhodobo svojvoľnom prístupe. Ide v prvom rade

o skutočnosť, že konajúce súdy priznali náhradu za nesprávne určený (vyšší) počet úkonov,

ďalej nesprávne vyhodnotili tarifnú hodnotu veci pre odvolacie a dovolacie konanie, súdny

spis viedli neštandardným a zmätočným spôsobom a v neposlednom rade sa odklonili od

rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít a odignorovali rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. marca 2014, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala.

10. S ohľadom na už uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„a/ Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.: -419 zo dňa

02.06.2016 a uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k.: -192 zo dňa

03.02.2016 bolo porušené základné právo spoločnosti SBK INVEST, a.s., so sídlom

Nobelova 9, 831 02 Bratislava, , upravené v a

Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

b/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.: -419 zo dňa

02.06.2016 a uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k.: -192 zo dňa

03.02.2016 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

c/ Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 363,79 €

(za dva úkony právnej služby - prevzatie a príprava právneho zastúpenia a spracovanie

a podanie sťažnosti), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

A. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu

13. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

14. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia označených

článkov uznesením okresného súdu č. k. -192 z 3. februára 2016 zistil

ústavný súd existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

15. Vo vzťahu k predmetnému uzneseniu okresného súdu disponovala sťažovateľka

opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využila. Poskytnutie ochrany v prípade

potenciálneho porušenia dotknutých článkov v danom prípade spadalo do právomoci

nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný

súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie v zmysle .

B. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

16. V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní

o sťažnosti podľa ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

17. Aj rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom, porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne

). V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je

však ústavný súd zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého

výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci

došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces),

alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva

(porovnaj m. m. , , , ,

). Inými slovami, pôjde o prípady, keď bude postup všeobecného súdu

v zjavnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

18. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti spochybňuje predovšetkým záver všeobecných

súdov, podľa ktorého žalovaný vyčíslil trovy konania v zákonnej lehote, a tiež postup, keď

súdy pri rozhodovaní o trovách konania vychádzali zo znaleckého posudku predloženého

v rámci lehoty k vyčísleniu trov konania. Predmetom posúdenia ústavného súdu je otázka,

či uvedeným postupom mohlo dôjsť k extrémnemu zásahu do základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces.

19. Pokiaľ ide o posúdenie otázky včasnosti vyčíslenia trov konania, ústavný súd

pripomína, že zisťovanie a následne hodnotenie skutkových okolností je úlohou

všeobecných súdov a ústavný súd by do neho mohol zasiahnuť len v prípade zistenia

extrémneho nesúladu medzi skutkovými zisteniami a z nich vyvodenými skutkovými či

právnymi závermi. Takáto situácia však v tomto prípade nenastala. Krajský súd (podobne

ako okresný súd) v napadnutom rozhodnutí presvedčivým spôsobom vysvetlil, ako dospel

k záveru o včasnosti vyčíslenia trov konania, a prečo argumentáciu sťažovateľky

nepovažoval za dôvodnú. To isté platí, aj pokiaľ ide o stanovenie počtu úkonov právnej

služby, za ktoré bola protistrane priznaná náhrada, resp. o určenie tarifnej hodnoty veci pre

účely odvolacieho a dovolacieho konania. Ústavný súd v skutkových a právnych záveroch

napadnutého rozhodnutia nezistil nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich

arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. S ohľadom na to, že sťažovateľka

v ústavnej sťažnosti opakuje námietky, na ktoré už dostala vyčerpávajúcu odpoveď, postačí

na napadnuté rozhodnutia plne odkázať.

20. Za protiústavný nemožno označiť ani postup okresného súdu, pri ktorom uvedený

súd pri určení výšky trov vychádzal zo znaleckého posudku predloženého v rámci lehoty

uvedenej v , resp. odobrenie tohto postupu zo strany krajského súdu.

Uvedený postup by mohol dosiahnuť ústavnoprávnej dimenzie vtedy, ak by bol v jeho

dôsledku vážnym spôsobom zasiahnutý niektorý z aspektov práva na spravodlivý proces,

pričom v tomto prípade prichádza do úvahy predovšetkým zásada kontradiktórnosti

konania. Podstatou uvedenej zásady je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť

využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“

protistrany (napr. , ), resp. aby súdy nezakladali svoje

rozhodnutia na skutkových alebo právnych otázkach, ktoré neboli prerokované počas

súdneho konania, pričom spôsobili taký obrat, ktorý nemohol predpokladať ani bdelý

účastník (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Čepek proti Českej

republike z 5. 9. 2013, č. 9815/10, bod 48; dostupný na webe hudoc.echr.coe.int). Princíp

kontradiktórnosti sa do istej miery vzťahuje aj na akcesorickú fázu súdneho konania, ktorou

je rozhodovanie o trovách konania. Ani v tejto časti nesmie byť účastník ukrátený

o možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sú pre rozhodnutie súdu o trovách konania

zásadné. V posudzovanom prípade však boli už načrtnuté garancie spravodlivého procesu

dodržané, pretože prvotné pochybenie okresného súdu, ktorý o trovách rozhodol bez

doručenia znaleckého posudku sťažovateľke, bolo napravené najvyšším súdom

a v nadväznosti na to krajským súdom. Sťažovateľka tak mala v následnom konaní, ktoré je

predmetom aktuálneho prieskumu ústavného súdu, možnosť uplatniť všetky svoje procesné

práva a spochybniť predmetný znalecký posudok, pričom z ústavnoprávneho pohľadu nie je

podstatné, v ktorej fáze súdneho konania sa tak stalo. Za už popísaných okolností bolo teda

konanie ako celok možné považovať za spravodlivé. Interpretácia príslušných procesných

ustanovení týkajúcich sa rozhodovania o trovách konania (predovšetkým )

zo strany rozhodujúcich súdov nevykazuje žiaden extrém, a preto nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces a ani žiadneho iného jej

základného práva.

21. Z uvedených dôvodov je potrebné odmietnuť sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017