Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 835/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, a , ,

zastúpených advokátom Mgr. Michalom Urbanom, Advokátska kancelária, Šafárikova 12,

Trenčín, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a porušenia , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. júna 2016 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením z 30. júna 2016 p o r u š i l základné práva

a podľa a

v spojení s porušením , ako aj ich právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júna 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. a p r i z n á v a úhradu trov konania

v sume 459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur a tridsaťtri centov), ktorú j e Najvyšší

súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokáta Mgr. Michala Urbana,

Advokátska kancelária, Šafárikova 12, Trenčín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-10 z 10. novembra 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a porušenia , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. júna 2016.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia v podaní bez označenia

dátumu doručenom ústavnému súdu 1. marca 2017 a najvyšší súd vo vyjadrení z 31. januára

2017 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal

pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -198 zo 17. februára 2015 bol rozsudok okresného súdu

v zamietajúcej časti potvrdený.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2016 bolo odmietnuté

dovolanie podané sťažovateľmi proti rozsudku krajského súdu č. k. -198

zo 17. februára 2015. Podľa názoru najvyššieho súdu nebola preukázaná sťažovateľmi

tvrdená procesná vada konania podľa .

Podľa názoru sťažovateľov je nesprávny právny názor najvyššieho súdu, podľa

ktorého za vadu konania v zmysle

nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

sťažovateľov. Sťažovatelia sú totiž tej mienky, že súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie rozsudku.

Sťažovatelia sú tiež toho názoru, že postupom všetkých konajúcich všeobecných

súdov im bola odňatá možnosť konať pred súdom, teda sa im znemožnila realizácia ich

procesných práv. Okresný súd a krajský súd porušili toto ich právo podľa presvedčenia

sťažovateľov nedostatočným odôvodnením svojich rozsudkov, pričom v danom prípade

došlo k naplneniu právneho názoru občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. R 2/2016, lebo odôvodnenie rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu sa

nevysporiadalo s námietkami sťažovateľov uplatnenými v konaní. Znamená to podľa

sťažovateľov, že tieto odôvodnenia neobsahujú zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, čo v tomto prípade zakladá prípustnosť dovolania.

Sťažovatelia poukazujú na porušenie práva konať pred súdom aj zo strany

najvyššieho súdu, ktorý listom z 29. júna 2016 (správne má byť zrejme 27. júna 2016,

pozn.) zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie žalovanej k dovolaniu

sťažovateľov. Tento list najvyššieho súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľov doručený

1. júla 2016. Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľov

uznesením z 30. júna 2016, neumožnil im zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovanej.

K rozhodnutiu najvyššieho súdu došlo teda ešte počas poštovej prepravy, čo celkom

vylúčilo možnosť vyjadriť sa k podaniu žalovanej.

3.1 Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti v prijatej časti nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľov upravené v čl. 12 ods. 1 – rovnosť v právach

a rovnosť pred zákonom, čl. 46 ods. 1, ods. 2 – právo na súdnu ochranu, čl. 47 ods. 3 –

rovnosť účastníkov konania , v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd – právo na spravodlivé súdne konanie

postupom, konaním a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 30.6.2016(...) porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30.6.2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania, právneho zastúpenia.“

4. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. KP 3/2017-4 z 31. januára 2017

doručeného ústavnému súdu 7. februára 2017 vyplýva, že v celom rozsahu poukazuje na

argumentáciu dovolacieho uznesenia, a to vo vzťahu k namietaným nedostatkom

v odôvodnení uznesenia, resp. k namietanej nepreskúmateľnosti tohto uznesenia.

Pokiaľ sťažovatelia poukazujú na porušenie práva konať pred súdom zo strany

najvyššieho súdu, ktorý listom z 27. júna 2016 zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľov

vyjadrenie žalovanej k dovolaniu sťažovateľov, pričom tento list najvyššieho súdu bol

právnemu zástupcovi doručený 1. júla 2016, čím sa mu znemožnilo zaujať stanovisko

k vyjadreniu žalovanej (keďže najvyšší súd rozhodol uznesením ešte 30. júna 2016), treba

uviesť toto:

Ako to vyplýva z obsahu spisu, najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol

uznesením 30. júna 2016. Je pravdou, že najvyšší súd v snahe odstrániť nedostatok

doručenia vyjadrenia žalovanej (čo bolo v zásade povinnosťou okresného súdu) toto

vypravil a odoslal poštou právnemu zástupcovi sťažovateľov 28. júna 2016, teda ešte pred

prijatím uznesenia. Je tiež pravdou, že právny zástupca sťažovateľov podľa poštovej

doručenky toto prevzal 1. júla 2016. V tejto súvislosti je však potrebné dať do pozornosti, že

žalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila stručne len tak, že dovolanie považuje za

neprípustné a navrhuje ho zamietnuť. Znamená to teda, že žalovaná vo svojom vyjadrení

neuvádzala žiadnu právnu či skutkovú argumentáciu, ktorá by mohla mať, či mala vplyv na

výsledok konania a ustálený právny prístup v obdobných veciach. V tomto duchu hodnotí

obdobné prípady aj štrasburská judikatúra, podľa ktorej nedoručenie písomných vyjadrení

alebo dokumentov druhej strane a neumožnenie vyjadriť sa k nim nepredstavuje porušenie

práva na spravodlivý proces, keď udelenie takýchto práv a príležitostí by nemalo žiadny

vplyv na výsledok konania. Daný prípad preto predstavuje výnimku zo zásady doručovania

dokumentov druhej strane, keďže ide o vyjadrenie veľmi stručné, ktoré neobsahuje žiadne

opakované či nové právne alebo skutkové argumenty a obsahuje len stručný návrh, podľa

ktorého dovolanie považuje za neprípustné a navrhuje ho zamietnuť.

5. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov bez označenia dátumu doručenej

ústavnému súdu 1. marca 2017, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho

súdu, vyplýva, že trvá na názore o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu.

Nesúhlasí s tvrdením, podľa ktorého nedoručenie vyjadrenia a nemožnosť vyjadriť sa

k stanovisku žalovanej nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces, lebo

neumožnenie vyjadriť sa nemalo žiadny vplyv na výsledok konania. Sťažovatelia sú toho

názoru, že vzhľadom na rozsah vyjadrenia žalovanej by ich stanovisko mohlo mať vplyv na

rozhodnutie. Vo vyjadrení nejde len o stručný návrh neobsahujúci žiadne právne alebo

skutkové argumenty. Naopak, ide o vyjadrenie, ktoré zaujalo stanovisko ku všetkým

argumentom uvedeným v dovolaní.

6. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -10 z 10. novembra

2016, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku sťažovateľov žalovanej, aby sa aj

ona mohla vo veci samej vyjadriť, keďže konečným rozhodnutím ústavného súdu by mohla

byť dotknutá na svojich právach.

Z prípisu žalovanej z 8. marca 2017 doručeného ústavnému súdu 13. marca 2017

vyplýva, že nevyužíva možnosť vyjadriť sa k podanej sťažnosti.

II.

7. Z prípisu najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2016 adresovaného

právnemu zástupcovi sťažovateľov odovzdaného na poštovú prepravu 29. júna 2016

a doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľov 1. júla 2016 vyplýva, že prílohou prípisu

je vyjadrenie žalovanej k dovolaniu sťažovateľov.

8. Z vyjadrenia žalovanej k dovolaniu sťažovateľov z 3. júla 2015 doručeného

okresnému súdu 8. júla 2015 vyplýva, že žalovaná žiada, aby bolo dovolanie sťažovateľov

zamietnuté pre nedostatok dôvodov dovolania. Podanie má dve a pol strany.

Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred

súdom (keďže rozhodnutie nebolo riadne odôvodnené a presvedčivé), treba uviesť, že

rozsudok krajského súdu je dostatočne, jasne a presvedčivo odôvodnený a spĺňa kritériá

vyplývajúce z ustanovenia (v tom čase

platného a účinného, pozn.). Vzhľadom na ustanovenie § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho

súdneho poriadku krajský súd, stotožniac sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu, bol

oprávnený obmedziť sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného

súdu, prípadne mohol tento doplniť úvahami zdôrazňujúcimi správnosť rozsudku okresného

súdu.

Podľa názoru žalovanej krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol, že zmluvná

podmienka, ktorej sa sťažovatelia dovolávali, je nejasná, čo však nemalo žiaden vplyv na

rozhodnutie, keďže podmienky boli jasne, zrozumiteľne a určito definované v samotnej

poistnej zmluve.

9. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2016 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 17. februára 2015. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na

stanovisko občianskoprávneho kolégia z 3. decembra 2015 nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa .

Vzhľadom na toto stanovisko tvrdenie sťažovateľov o prípustnosti dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f) pre nepreskúmateťnosť (t. j. nedostatok

odôvodnenia) neobstojí. Namietanú vadu treba totiž považovať za inú vadu konania podľa

. Len v mimoriadnych a ojedinelých

prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1

písm. f) , a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté

opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy,

ak odôvodnenie má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou,

významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne,

a to na účely zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov a napravenia vád

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, ale nie z dôvodu právnej čistoty.

Po preskúmaní spisu najvyšší súd nezistil, že by v prerokovávanej veci išlo o takýto

extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku.

III.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

11. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12. Sťažovatelia namietajú, že hoci listom najvyššieho súdu z 27. júna 2016 bolo ich

právnemu zástupcovi doručené vyjadrenie žalovanej k dovolaniu a hoci vyjadrenie právny

zástupca prevzal 1. júla 2016, v skutočnosti nemali možnosť zaujať k tomuto vyjadreniu

stanovisko, pretože najvyšší súd rozhodol o dovolaní ešte 30. júna 2016, teda pred

doručením vyjadrenia právnemu zástupcovi sťažovateľov.

13. Najvyšší súd po skutkovej stránke potvrdzuje, že k doručeniu vyjadrenia

žalovanej došlo za takých okolností, ako to tvrdia sťažovatelia. Z hľadiska právneho

posúdenia je však najvyšší súd toho názoru, že vzhľadom na celkom stručný obsah

vyjadrenia žalovanej by stanovisko sťažovateľov nemalo žiaden vplyv na výsledok konania.

14. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zo skutkového hľadiska

konštatovať, že medzi stranami konania je nesporné jednak to, že žalovaná podala

vyjadrenie k dovolaniu sťažovateľov, ale aj to, že toto vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi

sťažovateľov doručené jeden deň potom, čo najvyšší súd o dovolaní rozhodol. Je preto

v konečnom dôsledku nesporné, že sťažovatelia nemali reálnu možnosť na vyjadrenie

žalovanej v dovolacom konaní reagovať.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu (oneskorené

doručenie vyjadrenia žalovanej k dovolaniu právnemu zástupcovi sťažovateľov v čase, keď

už najvyšší súd o dovolaní rozhodol) sa javí z ústavnoprávneho hľadiska ako

neakceptovateľný.

Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo na spravodlivý

proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho

súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za

podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c.

Švajčiarsko z 23. 10. 1996).

Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho

kontradiktórny charakter. Každá strana musí v zásade mať možnosť nielen predložiť dôkazy

a argumenty, ktoré považuje za nutné na to, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa

s každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu na účely ovplyvnenia jeho

rozhodnutia a vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko).

Súdne rozhodnutie je výsledkom rozhodnutia sporu medzi stranami, z ktorých každá

musí mať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany.

Kontradiktórny spor znamená možnosť strany popierať (contra dicere) požiadavky

a argumenty druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty a návrhy.

Požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali príležitosť oboznámiť sa

so všetkými predloženými dôkazmi a podanými vyjadreniami a reagovať na ne, sa vzťahuje

na konanie o opravných prostriedkoch rovnako, ako aj na konanie pred prvostupňovým

súdom, a to bez ohľadu na to, že v podaní neboli uplatnené žiadne nové argumenty

(Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike).

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov

treba považovať za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Pritom nie je podstatné, či

podľa názoru všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo

bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten

rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (, , ,

, , Trančíková c. Slovenská republika).

15. Na základe uvedeného možno konštatovať, že oneskoreným doručením

vyjadrenia žalovanej právnemu zástupcovi sťažovateľov v dovolacom konaní došlo

k porušeniu práva sťažovateľov ako strán v občianskom súdnom konaní na rovnosť zbraní

(rovnosť strán konania), ako aj princípu kontradiktórnosti konania, a tým aj základného

práva na súdnu ochranu a na rovnosť v právach, resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa , a , ako aj dohovoru (bod 1

výroku nálezu).

Na uvedených záveroch nič nemení argumentácia najvyššieho súdu zdôrazňujúca

obsahovú stručnosť vyjadrenia žalovanej a z toho vyplývajúci názor, podľa ktorého

sťažovatelia by zaujatím stanoviska k vyjadreniu žalovanej už nič nemohli zmeniť na

prijatých záveroch najvyššieho súdu.

Nedoručenie písomného vyjadrenia alebo dokumentu druhej strane a neumožnenie

vyjadriť sa k nim by výnimočne nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces,

keď udelenie takýchto práv a príležitostí by nemalo žiadny vplyv na výsledok konania.

Mohlo by ísť napríklad o situáciu, v ktorej by najvyšší súd dovolanie odmietol ako

oneskorene podané, pričom v sťažnosti podanej ústavnému súdu neúspešným dovolateľom

by tento namietal, že mu nebolo doručené vyjadrenie druhej strany k jeho dovolaniu a toto

vyjadrenie by sa zaoberalo meritom dovolania, nie teda otázkou včasnosti podania

dovolania. V takejto situácii by bolo zrejmé, že udelenie možnosti zaujať stanovisko

k vyjadreniu by nemalo žiadny vplyv na výsledok konania.

16. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. júna 2016 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu,

pričom potom, čo sťažovatelia dostanú reálnu možnosť zaujať stanovisko k dovolaciemu

vyjadreniu žalovanej, bude úlohou najvyššieho súdu vysporiadať sa s dovolacími

námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa kvality odôvodnenia, resp. preskúmateľnosti

rozsudkov okresného súdu a krajského súdu vo svetle otázky, či je z tohto pohľadu daná

prípustnosť dovolania podľa .

17. Sťažovateľom vznikli trovy konania v dôsledku zastúpenia advokátom, pričom

výšku týchto trov nešpecifikovali. Ide o dva úkony právnych služieb v roku 2016 (prevzatie

a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 143 € a o jeden úkon právnych služieb v roku 2017

vo výške 147,33 €. Patrí im tiež režijný paušál dvakrát po 8,58 € a jedenkrát 8,84 €. Spolu

teda prináleží sťažovateľom náhrada trov konania v sume 459,33 € (bod 3 výroku nálezu).

18. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

19. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017