Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 183/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Advokátska

kancelária, Moldavská 21/A, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov), ktorú j e Okresný súd Košice II

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Martiny Gombosovej, Advokátska

kancelária, Moldavská 21/A, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-6 z 15. marca 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej

aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:

„Sťažovateľ je v postavení povinného účastníkom exekučného konania vedeného

Okresným súdom Košice II pod sp. zn. .

Označené exekučné konanie sa začalo na základe návrhu Sociálnej poisťovne ako

oprávnenej na vykonanie exekúcie z 31. decembra 2003, poverenie na vykonanie exekúcie

bolo súdnej exekútorke vydané okresným súdom dňa 27. januára 2004 a súdna exekútorka

vo veci vydala upovedomenie o začatí exekúcie dňa 27. februára 2004.

Predmetom tohto exekučného konania je vymoženie pohľadávky oprávneného titulom

dlžného poistného v sume 5.357,36 € a penále v sume 9.811,65 €, t.j. spolu sumu

15.169,01 € (456.982,- Sk) za obdobie rokov 1991 až 2000 na základe exekučného titulu -

Rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 5013-418-6023/2000-41 z 21. novembra 2000, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 3. januára 2001.

V priebehu celého exekučného konania, ktoré toho času už trvá viac ako 12 rokov

nedošlo k vymoženiu pohľadávky od sťažovateľa z dôvodu dlhodobej nemajetnosti

sťažovateľa.

Nemajetnosť sťažovateľa bola ustálená v konaní vedenom Krajským súdom

v Košiciach o vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa, v ktorom konaní Krajský súd

v Košiciach uznesením č. k. -19 z 8. marca 2006, právoplatným 12. mája 2006

zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa pre nedostatok majetku.

Nemajetnosť sťažovateľa bola ustálená aj Rozhodnutím Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky č. 1100303/1/416488/5307 z 22. septembra 2014 o odpustení

daňového nedoplatku - sankcie v sume 144.304,91 € vyrubeného v roku 1999 a vymáhaného

v daňovom exekučnom konaní.

Skutočnosť, že majetková situácia sťažovateľa nie je postačujúca ani na úhradu trov

exekúcie potvrdzuje samotný priebeh označeného exekučného konania, keď počnúc od jeho

začatia v decembri 2003 nebol zistený žiadny majetok ani príjem sťažovateľa, z ktorého by

bolo možné uspokojiť vymáhanú pohľadávku /15.169,01 €/ a trovy exekúcie /v upovedomení

o začatí exekúcie z 27.02.2004 predbežne vyčíslené sumou 93.900,- Sk t.j. 3.116,90 €/. (...)

Sťažovateľ(...) 25. novembra 2014 podal Okresnému súdu Košice II návrh na

zastavenie predmetného exekučného konania z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ zákona

č. Exekučného poriadku t. j. z dôvodu, že jeho majetok nestačí ani na úhradu

trov exekúcie.

Okresný súd o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie do dnešného dňa

nerozhodol, a to napriek tomu, že sťažovateľ podal 23. júna 2015 predsedovi súdu sťažnosť

na prieťahy v konaní a túto predseda okresného súdu vo svojej odpovedi vyhodnotil ako

dôvodnú. Ako dôvodná bola vyhodnotená aj opakovaná sťažnosť sťažovateľa podaná

10. decembra 2015 predsedovi okresného súdu. K zjednaniu nápravy však ani po odpovedi

predsedu okresného súdu nedošlo a okresný súd bol a je naďalej úplne nečinný.

Okresný súd v období viac ako 12 rokov bezúspešne vedie exekučné konanie voči

sťažovateľovi, hoci tak z priebehu exekučného konania ako aj z návrhu sťažovateľa na

zastavenie exekúcie musí byť súdu už dlhodobo známe, že sťažovateľ je nemajetný a sú

splnené zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie, a to aj bez návrhu sťažovateľa.

Takýto postup okresného súdu napĺňa všetky znaky postupu porušujúceho základné

právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa a jeho

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako vyplýva z vyššie opísaného priebehu namietaného konania ani sťažnosť na

prieťahy v konaní, upozornenie a dohľad nad postupom zákonného sudcu neboli efektívne

a neviedli k žiadnej náprave. Sťažovateľ sa preto touto sťažnosťou domáha ochrany ním

označených práv pred ústavným súdom a okrem vyslovenia porušenia ním označených práv

okresným súdom, uloženia príkazu okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov

a žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré vzhľadom k predmetu a dĺžke

konania, absencii zavinenia účastníkov a k celkovej neprimeranej dĺžke konania v trvaní

viac ako 12 rokov bez jeho zastavenia napriek splneniu zákonných podmienok pre takýto

postup, požaduje v sume 6.000,- €. Sťažovateľ má za to že samotné vyslovenie porušenia

jeho práv a uloženie príkazu okresnému súdu nie sú dostatočné na kompenzáciu ujmy

spočívajúcej v dlhodobej právnej neistote, ktorú utrpel dlhodobou a úplnou nečinnosťou

okresného súdu.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd(...) rozhodol o sťažnosti týmto nálezom:

1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 9 000,- €,

ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto

nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

303,16 € (za dva úkony právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie

sťažnosti v hodnote jedného úkonu 143,- € + 8,58 6 režijný paušál) na účet jeho advokáta

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. z 10. apríla 2017,

ku ktorému bola pripojená aj chronológia úkonov vykonaných v napadnutom konaní,

a právna zástupkyňa sťažovateľa listom zo 6. júna 2017.

3.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné

skutočnosti:

„(...) S poukazom na(...) chronológiu vykonaných úkonov možno konštatovať, že

v konaní došlo od 15.12.2015 do 5.4.2017 k obdobiu nečinnosti, ktoré je dané objektívne,

vysokým počtom exekučných vecí v senáte. Okresný súd Košice II eviduje k 31.03.2017

spolu 133 642 nevybavených exekúcii. Posúdenie dôvodnosti nechávam na rozhodnutí

ústavného súdu.

Konanie v prejednávanej veci podľa môjho názoru nevykazuje znaky skutkovej

náročnosti, v konaní som nezistil prekážky postupu konania.

Vo veci boli podané sťažovateľom sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, sťažnosť doručená súdu dňa 23.6.2015 bola vybavená listom zo dňa 14.7.2015

evidovaným pod Spr. 102/2015, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú. Opakovaná sťažnosť

zo dňa 10.12.2015 bola vybavená listom zo dňa 16.12.2015, evidovaným pod Spr. 180/2015,

sťažnosť bola uznaná za dôvodnú.

V súvislosti s uplatňovaním náhrady finančného zadosťučinenia zo strany

sťažovateľa si dovolím uviesť, že výška požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia je

neprimerane vysoká, aj s poukazom na skutočnosť, že exekúcia bola zastavená pre

nemajetnosť sťažovateľa, a teda sťažovateľ nemohol byť v nejakej právnej neistote, ktorá

mala byť spôsobená dlhodobou a úplnou nečinnosťou okresného súdu.

Zároveň pokladám za potrebné uviesť, že prípadná doba nečinnosti okresného súdu

nemôže byť spájaná so začatím exekučného konania, keďže okresný súd môže vykonávať

úkony v exekučnom konaní len na základe návrhu strán, resp. po splnení zákonných

podmienok, čo v tomto prípade nastalo až podaním návrhu na zastavenie exekúcie, resp. po

vykonaní potrebných úkonov potrebných na rozhodnutie o zastavení exekúcie.

Zároveň udávam, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov netrvám na tom, aby ústavný súd

konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

3.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojej splnomocnenej právnej zástupkyne

na uvedené vyjadrenie predsedu okresného súdu nereagoval, ústavnému súdu bolo iba

oznámené, že „(...) právna zástupkyňa sťažovateľa, JUDr. Martina Gombosová uvádza, že

netrvá na ústnom pojednávaní vo veci sťažnosti jej klienta, pána “.

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav

konania vedeného na Okresnom súde Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

:

Dňa 14. januára 2004 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdnej exekútorky

JUDr. Zuzany Pachovej (ďalej len „exekútorka“) o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe exekučného titulu, ktoré vydala Sociálna poisťovňa proti sťažovateľovi

ako povinnému pre vymoženie pohľadávky vo výške 456 982 Sk s príslušenstvom.

Dňa 27. januára 2004 súd vydal vo veci poverenie č. 5803 001479* sp. zn.

.

Dňa 8. marca 2006 Krajský súd v Košiciach návrh na vyhlásenie konkurzu na

majetok dlžníka: – , , , pre

nedostatok majetku zamietol.

Dňa 22. septembra 2014 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky svojím

rozhodnutím č. 1100303/1/416488/2014/5307 povolilo úľavu vo výške 144 304,91 €

zo sankčného úroku prislúchajúceho k dani z príjmov.

Dňa 25. novembra 2014 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na

zastavenie exekúcie „v súlade s § 57 ods. 1 písm. c) exekučného poriadku“.

Dňa 6. februára 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené

ako návrh na zastavenie exekúcie ‒oprava petitu, ktorým sťažovateľ navrhol okresnému

súdu, aby „v súlade s § 57 ods. 1 písm. h) exekučného poriadku“ zastavil predmetné

exekučné konanie.

Dňa 12. februára 2015 okresný súd vyzval exekútorku, aby predložila exekučný spis,

pretože až potom bude môcť rozhodnúť o návrhu na zastavenie exekúcie.

Dňa 26. marca 2015 exekútorka predložila súdu „originál exekučného spisu“ sp. zn.

a vyčíslenie trov exekúcie.

Dňa 8. apríla 2015 okresný súd vyzval Sociálnu poisťovňu, aby sa vyjadrila k návrhu

sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

Dňa 15. júla 2015 okresný súd urgoval Sociálnu poisťovňu, aby sa vyjadrila k návrhu

sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

Dňa 5. augusta 2015 bol okresnému súdu doručený podnet exekútorky na pripustenie

zmeny účastníka konania tak, že namiesto Sociálnej poisťovne sa oprávneným stáva

spoločnosť Slovenská konsolidačná, a. s., Bratislava (ďalej len „Slovenská konsolidačná,

a. s.“).

Dňa 11. septembra 2015 sa exekútorka vyjadrila k návrhu sťažovateľa na zastavenie

exekúcie.

Dňa 17. septembra 2015 okresný súd uznesením č. k. -44 pripustil

navrhnutú zmenu v účastníctve v napadnutom konaní. Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 27. októbra 2015.

Dňa 14. októbra 2015 sa Sociálna poisťovňa vyjadrila k návrhu sťažovateľa

na zastavenie exekúcie.

Dňa 27. novembra 2015 okresný súd vyzval Slovenskú konsolidačnú, a. s., aby sa

vyjadrila k návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

Dňa 14. decembra 2015 sa Slovenská konsolidačná, a. s., vyjadrila k návrhu

sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

Dňa 6. apríla 2017 okresný súd uznesením č. k. -58 exekúciu zastavil.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v exekučnom konaní sp. zn. o vymoženie pohľadávky pôvodne v sume

456 982 Sk s prísl. dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa (ako

povinného) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.

).

Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa

(ako aj podľa dohovoru), pod konaním, v ktorom sa takáto

vec prerokováva, je potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj konanie

odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie

o výkon rozhodnutia, pričom vždy sa prihliada aj na povahu toho-ktorého konania. Tento

právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani a ani procesné predpisy

upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti

konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana

(mutatis mutandis , a iné).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon

ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu

zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej

veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho

ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným

prieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a predovšetkým

poukazuje na to, že vzhľadom na povahu danej veci (exekučné konanie) okresný súd mohol

vykonávať úkony v zásade iba na základe návrhu strán. V okolnostiach danej veci treba

poukázať na to, že exekútorka podala návrh na vydanie poverenia na exekúciu 14. januára

2004, pričom okresný súd ešte v tom istom mesiaci (27. januára 2004) toto poverenie aj

vydal. Ďalší návrh účastníka konania, a to sťažovateľa ako povinného na zastavenie

exekúcie, bol podaný až 25. novembra 2014, pričom o tomto návrhu konal okresný súd

plynule do 14. decembra 2015, od tohto dňa bol však do 6. apríla 2017 (jeden rok a tri

mesiace) v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov nečinný.

Okresný súd teda viac ako jeden rok vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce

k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako povinný počas napadnutého

exekučného konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných

článkoch a dohovoru (pozri napr. ). K prieťahom pritom nedošlo

v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu

okresného súdu. Na skutočnosť, že takéto zbytočné prieťahy sú „dané objektívne, vysokým

počtom exekučných vecí v senáte“, na ktorú v danej veci poukázal predseda okresného súdu,

nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri

napr. a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné

personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne

konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak

sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. v zaväzuje

predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce

prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie

všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností, na ktoré predseda okresného súdu

poukazuje, sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno

systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov

súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v oslabiť

poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr.

). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní

toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou)

alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní

odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne

vo vyjadrení okresného súdu ().

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva zaručeného v dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Pretože okresný súd 6. apríla 2017 uznesením č. k. -58 exekúciu

zastavil, ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona

o ústavnom súde a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 4.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie vo výške 9 000 €, pretože

„má za to že samotné vyslovenie porušenia jeho práv(...) nie sú dostatočné na kompenzáciu

ujmy spočívajúcej v dlhodobej právnej neistote, ktorú utrpel dlhodobou a úplnou

nečinnosťou okresného súdu“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru nie

je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené

priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom

súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného

porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 1 000 €. Ústavný súd pritom

prihliadol aj na to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie

nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr. ), a napokon aj na to, že

okresný súd v posudzovanom konaní 6. apríla 2017 vo veci rozhodol.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za

dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti

z 29. februára 2016). Za dva úkony vykonané v roku 2016 patrí odmena v sume dvakrát po

143 € a režijný paušál dvakrát po 8,58 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 303,16 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017