Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 183/2017
PDF · 238.21 KB
No categories available
II. ÚS 183/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Advokátska
kancelária, Moldavská 21/A, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 38 Er 24/2004 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 24/2004
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov), ktorú j e Okresný súd Košice II
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Martiny Gombosovej, Advokátska
kancelária, Moldavská 21/A, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 183/2017-6 z 15. marca 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej
aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 24/2004 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:
„Sťažovateľ je v postavení povinného účastníkom exekučného konania vedeného
Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 38 Er 24/2004.
Označené exekučné konanie sa začalo na základe návrhu Sociálnej poisťovne ako
oprávnenej na vykonanie exekúcie z 31. decembra 2003, poverenie na vykonanie exekúcie
bolo súdnej exekútorke vydané okresným súdom dňa 27. januára 2004 a súdna exekútorka
vo veci vydala upovedomenie o začatí exekúcie dňa 27. februára 2004.
Predmetom tohto exekučného konania je vymoženie pohľadávky oprávneného titulom
dlžného poistného v sume 5.357,36 € a penále v sume 9.811,65 €, t.j. spolu sumu
15.169,01 € (456.982,- Sk) za obdobie rokov 1991 až 2000 na základe exekučného titulu -
Rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 5013-418-6023/2000-41 z 21. novembra 2000, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 3. januára 2001.
V priebehu celého exekučného konania, ktoré toho času už trvá viac ako 12 rokov
nedošlo k vymoženiu pohľadávky od sťažovateľa z dôvodu dlhodobej nemajetnosti
sťažovateľa.
Nemajetnosť sťažovateľa bola ustálená v konaní vedenom Krajským súdom
v Košiciach o vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa, v ktorom konaní Krajský súd
v Košiciach uznesením č. k. 3 K 101/2005-19 z 8. marca 2006, právoplatným 12. mája 2006
zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa pre nedostatok majetku.
Nemajetnosť sťažovateľa bola ustálená aj Rozhodnutím Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 1100303/1/416488/5307 z 22. septembra 2014 o odpustení
daňového nedoplatku - sankcie v sume 144.304,91 € vyrubeného v roku 1999 a vymáhaného
v daňovom exekučnom konaní.
Skutočnosť, že majetková situácia sťažovateľa nie je postačujúca ani na úhradu trov
exekúcie potvrdzuje samotný priebeh označeného exekučného konania, keď počnúc od jeho
začatia v decembri 2003 nebol zistený žiadny majetok ani príjem sťažovateľa, z ktorého by
bolo možné uspokojiť vymáhanú pohľadávku /15.169,01 €/ a trovy exekúcie /v upovedomení
o začatí exekúcie z 27.02.2004 predbežne vyčíslené sumou 93.900,- Sk t.j. 3.116,90 €/. (...)
Sťažovateľ(...) 25. novembra 2014 podal Okresnému súdu Košice II návrh na
zastavenie predmetného exekučného konania z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ zákona
č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku t. j. z dôvodu, že jeho majetok nestačí ani na úhradu
trov exekúcie.
Okresný súd o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie do dnešného dňa
nerozhodol, a to napriek tomu, že sťažovateľ podal 23. júna 2015 predsedovi súdu sťažnosť
na prieťahy v konaní a túto predseda okresného súdu vo svojej odpovedi vyhodnotil ako
dôvodnú. Ako dôvodná bola vyhodnotená aj opakovaná sťažnosť sťažovateľa podaná
10. decembra 2015 predsedovi okresného súdu. K zjednaniu nápravy však ani po odpovedi
predsedu okresného súdu nedošlo a okresný súd bol a je naďalej úplne nečinný.
Okresný súd v období viac ako 12 rokov bezúspešne vedie exekučné konanie voči
sťažovateľovi, hoci tak z priebehu exekučného konania ako aj z návrhu sťažovateľa na
zastavenie exekúcie musí byť súdu už dlhodobo známe, že sťažovateľ je nemajetný a sú
splnené zákonné podmienky pre zastavenie exekúcie, a to aj bez návrhu sťažovateľa.
Takýto postup okresného súdu napĺňa všetky znaky postupu porušujúceho základné
právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ako vyplýva z vyššie opísaného priebehu namietaného konania ani sťažnosť na
prieťahy v konaní, upozornenie a dohľad nad postupom zákonného sudcu neboli efektívne
a neviedli k žiadnej náprave. Sťažovateľ sa preto touto sťažnosťou domáha ochrany ním
označených práv pred ústavným súdom a okrem vyslovenia porušenia ním označených práv
okresným súdom, uloženia príkazu okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov
a žiada aj o priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré vzhľadom k predmetu a dĺžke
konania, absencii zavinenia účastníkov a k celkovej neprimeranej dĺžke konania v trvaní
viac ako 12 rokov bez jeho zastavenia napriek splneniu zákonných podmienok pre takýto
postup, požaduje v sume 6.000,- €. Sťažovateľ má za to že samotné vyslovenie porušenia
jeho práv a uloženie príkazu okresnému súdu nie sú dostatočné na kompenzáciu ujmy
spočívajúcej v dlhodobej právnej neistote, ktorú utrpel dlhodobou a úplnou nečinnosťou
okresného súdu.
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd(...) rozhodol o sťažnosti týmto nálezom:
1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 24/2004 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn.
38 Er 24/2004 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 9 000,- €,
ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu.
4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
303,16 € (za dva úkony právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie
sťažnosti v hodnote jedného úkonu 143,- € + 8,58 6 režijný paušál) na účet jeho advokáta
do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. 1SprV/209/2017 z 10. apríla 2017,
ku ktorému bola pripojená aj chronológia úkonov vykonaných v napadnutom konaní,
a právna zástupkyňa sťažovateľa listom zo 6. júna 2017.
3.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné
skutočnosti:
„(...) S poukazom na(...) chronológiu vykonaných úkonov možno konštatovať, že
v konaní došlo od 15.12.2015 do 5.4.2017 k obdobiu nečinnosti, ktoré je dané objektívne,
vysokým počtom exekučných vecí v senáte. Okresný súd Košice II eviduje k 31.03.2017
spolu 133 642 nevybavených exekúcii. Posúdenie dôvodnosti nechávam na rozhodnutí
ústavného súdu.
Konanie v prejednávanej veci podľa môjho názoru nevykazuje znaky skutkovej
náročnosti, v konaní som nezistil prekážky postupu konania.
Vo veci boli podané sťažovateľom sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, sťažnosť doručená súdu dňa 23.6.2015 bola vybavená listom zo dňa 14.7.2015
evidovaným pod Spr. 102/2015, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú. Opakovaná sťažnosť
zo dňa 10.12.2015 bola vybavená listom zo dňa 16.12.2015, evidovaným pod Spr. 180/2015,
sťažnosť bola uznaná za dôvodnú.
V súvislosti s uplatňovaním náhrady finančného zadosťučinenia zo strany
sťažovateľa si dovolím uviesť, že výška požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia je
neprimerane vysoká, aj s poukazom na skutočnosť, že exekúcia bola zastavená pre
nemajetnosť sťažovateľa, a teda sťažovateľ nemohol byť v nejakej právnej neistote, ktorá
mala byť spôsobená dlhodobou a úplnou nečinnosťou okresného súdu.
Zároveň pokladám za potrebné uviesť, že prípadná doba nečinnosti okresného súdu
nemôže byť spájaná so začatím exekučného konania, keďže okresný súd môže vykonávať
úkony v exekučnom konaní len na základe návrhu strán, resp. po splnení zákonných
podmienok, čo v tomto prípade nastalo až podaním návrhu na zastavenie exekúcie, resp. po
vykonaní potrebných úkonov potrebných na rozhodnutie o zastavení exekúcie.
Zároveň udávam, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov netrvám na tom, aby ústavný súd
konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“
3.2 Sťažovateľ prostredníctvom svojej splnomocnenej právnej zástupkyne
na uvedené vyjadrenie predsedu okresného súdu nereagoval, ústavnému súdu bolo iba
oznámené, že „(...) právna zástupkyňa sťažovateľa, JUDr. Martina Gombosová uvádza, že
netrvá na ústnom pojednávaní vo veci sťažnosti jej klienta, pána “.
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na Okresnom súde Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
Dňa 14. januára 2004 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdnej exekútorky
JUDr. Zuzany Pachovej (ďalej len „exekútorka“) o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu, ktoré vydala Sociálna poisťovňa proti sťažovateľovi
ako povinnému pre vymoženie pohľadávky vo výške 456 982 Sk s príslušenstvom.
Dňa 27. januára 2004 súd vydal vo veci poverenie č. 5803 001479* sp. zn.
Dňa 8. marca 2006 Krajský súd v Košiciach návrh na vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka: – , , , pre
nedostatok majetku zamietol.
Dňa 22. septembra 2014 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky svojím
rozhodnutím č. 1100303/1/416488/2014/5307 povolilo úľavu vo výške 144 304,91 €
zo sankčného úroku prislúchajúceho k dani z príjmov.
Dňa 25. novembra 2014 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na
zastavenie exekúcie „v súlade s § 57 ods. 1 písm. c) exekučného poriadku“.
Dňa 6. februára 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené
ako návrh na zastavenie exekúcie ‒oprava petitu, ktorým sťažovateľ navrhol okresnému
súdu, aby „v súlade s § 57 ods. 1 písm. h) exekučného poriadku“ zastavil predmetné
exekučné konanie.
Dňa 12. februára 2015 okresný súd vyzval exekútorku, aby predložila exekučný spis,
pretože až potom bude môcť rozhodnúť o návrhu na zastavenie exekúcie.
Dňa 26. marca 2015 exekútorka predložila súdu „originál exekučného spisu“ sp. zn.
38 Er 24/2004 a vyčíslenie trov exekúcie.
Dňa 8. apríla 2015 okresný súd vyzval Sociálnu poisťovňu, aby sa vyjadrila k návrhu
sťažovateľa na zastavenie exekúcie.
Dňa 15. júla 2015 okresný súd urgoval Sociálnu poisťovňu, aby sa vyjadrila k návrhu
sťažovateľa na zastavenie exekúcie.
Dňa 5. augusta 2015 bol okresnému súdu doručený podnet exekútorky na pripustenie
zmeny účastníka konania tak, že namiesto Sociálnej poisťovne sa oprávneným stáva
spoločnosť Slovenská konsolidačná, a. s., Bratislava (ďalej len „Slovenská konsolidačná,
a. s.“).
Dňa 11. septembra 2015 sa exekútorka vyjadrila k návrhu sťažovateľa na zastavenie
exekúcie.
Dňa 17. septembra 2015 okresný súd uznesením č. k. 38 Er 24/2004-44 pripustil
navrhnutú zmenu v účastníctve v napadnutom konaní. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 27. októbra 2015.
Dňa 14. októbra 2015 sa Sociálna poisťovňa vyjadrila k návrhu sťažovateľa
na zastavenie exekúcie.
Dňa 27. novembra 2015 okresný súd vyzval Slovenskú konsolidačnú, a. s., aby sa
vyjadrila k návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie.
Dňa 14. decembra 2015 sa Slovenská konsolidačná, a. s., vyjadrila k návrhu
sťažovateľa na zastavenie exekúcie.
Dňa 6. apríla 2017 okresný súd uznesením č. k. 38 Er 24/2004-58 exekúciu zastavil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v exekučnom konaní sp. zn. 38 Er 24/2004 o vymoženie pohľadávky pôvodne v sume
456 982 Sk s prísl. dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa (ako
povinného) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pod konaním, v ktorom sa takáto
vec prerokováva, je potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj konanie
odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie
o výkon rozhodnutia, pričom vždy sa prihliada aj na povahu toho-ktorého konania. Tento
právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani ústava a ani procesné predpisy
upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti
konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana
(mutatis mutandis I. ÚS 56/02, II. ÚS 3/2015 a iné).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon
ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu
zložitosť predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným
prieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a predovšetkým
poukazuje na to, že vzhľadom na povahu danej veci (exekučné konanie) okresný súd mohol
vykonávať úkony v zásade iba na základe návrhu strán. V okolnostiach danej veci treba
poukázať na to, že exekútorka podala návrh na vydanie poverenia na exekúciu 14. januára
2004, pričom okresný súd ešte v tom istom mesiaci (27. januára 2004) toto poverenie aj
vydal. Ďalší návrh účastníka konania, a to sťažovateľa ako povinného na zastavenie
exekúcie, bol podaný až 25. novembra 2014, pričom o tomto návrhu konal okresný súd
plynule do 14. decembra 2015, od tohto dňa bol však do 6. apríla 2017 (jeden rok a tri
mesiace) v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov nečinný.
Okresný súd teda viac ako jeden rok vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako povinný počas napadnutého
exekučného konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných
článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo
v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu
okresného súdu. Na skutočnosť, že takéto zbytočné prieťahy sú „dané objektívne, vysokým
počtom exekučných vecí v senáte“, na ktorú v danej veci poukázal predseda okresného súdu,
nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri
napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné
personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne
konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak
sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie
všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností, na ktoré predseda okresného súdu
poukazuje, sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno
systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov
súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť
poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr.
I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní
toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou)
alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní
odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne
vo vyjadrení okresného súdu (I. ÚS 6/06).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
4. Pretože okresný súd 6. apríla 2017 uznesením č. k. 38 Er 24/2004-58 exekúciu
zastavil, ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona
o ústavnom súde a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 4.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie vo výške 9 000 €, pretože
„má za to že samotné vyslovenie porušenia jeho práv(...) nie sú dostatočné na kompenzáciu
ujmy spočívajúcej v dlhodobej právnej neistote, ktorú utrpel dlhodobou a úplnou
nečinnosťou okresného súdu“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru nie
je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené
priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom
súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného
porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 1 000 €. Ústavný súd pritom
prihliadol aj na to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie
nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr. II. ÚS 67/03), a napokon aj na to, že
okresný súd v posudzovanom konaní 6. apríla 2017 vo veci rozhodol.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si uplatnil trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti
z 29. februára 2016). Za dva úkony vykonané v roku 2016 patrí odmena v sume dvakrát po
143 € a režijný paušál dvakrát po 8,58 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 303,16 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017