Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 440/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko,

advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Dušan Divko, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a a práva podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 21. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 21. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „Krajský súd Trenčín svojim rozsudkom

-250 zo dňa 21. 04. 2016 potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská

Bystrica zo dňa 28. 04. 2014, sp. zn. -213 a tento nadobudol právoplatnosť

01. 07. 2016. Bol som takto zaviazaný zaplatiť žalobcovi ,

sumu vo výške 8.596,04 € s 9 % úrokom z omeškania od 01. 08. 2010 do zaplatenia

a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Som však toho názoru, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu Trenčín

-250, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, boli porušené moje základné

práva na súdnu ochranu podľa a SR, kde sa stanovuje,

že každý má právo vlastniť majetok a majetok nadobudnutý v rozpore s právnym

poriadkom, ochranu nepožíva.“.

Sťažovateľ namieta, že „odvolací Krajský súd Trenčín v rozsudku

sa nevyporiadal s mojimi námietkami uvedenými v odvolaní, najmä keď poukázal na str. 7

a 8 rozsudku, že som podpísal Dohodu o uznaní dlhu a splatnosti dlhu dňa 21. 06. 2010

stým, že som uznal že v rozhodnom období 02/2009 až 03/2010 mi bola neoprávnene

vyplatená variabilná zložka mzdy, teda, že som mal o tejto skutočnosti vedomosť a že tým

došlo k môjmu bezdôvodnému obohateniu, minimálne v tejto žalovanej výške. Odvolací súd

tvrdí, že bolo na mne preukázať svoje tvrdenia, že k bezdôvodnému obohateniu na mojej

strane nedošlo a že výška bezdôvodného obohatenia požadovaná navrhovateľom nie je

správna. Odvolací súd tvrdí, že som svoje dôkazné bremeno nesplnil, nepredložil dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení a že som takto neuniesol dôkazné bremeno a že preto

správne prvostupňový súd aplikoval ustanovenie hmotného práva podľa § 222 ods. 1

a ods. 2 .

Na str. 10 uviedol, že pokiaľ som namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňového súdu v zmysle (platného a účinného v čase

rozhodovania všeobecných súdov, pozn.), že je možné tomuto môjmu argumentu čiastočne

prisvedčiť, ale že to nemá za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia a odvolací súd

považoval za významné, že spor prebieha už od roku 2010 a že v záujme hospodárnosti bol

toho názoru, že nie je dôvodné opätovné zrušenie rozsudku a že z obsahu spisu je dôvodné,

že návrh navrhovateľa bol dôvodný.“.

Sťažovateľ poukazuje na svoju argumentáciu prezentovanú v konaní pred

všeobecnými súdmi a uvádza, že „[n]ajpodstatnejšia moja obrana ako žalovaného

spočívala v tom, že som žalobcovi nespôsobil škodu. Žalobca preto počas tohto konania

po tom, čo vec bola zrušená odvolacím súdom dňa 28. 03. 2013, v konaní

157, upravil svoje tvrdenie tak, že som sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a žiada toto

bezdôvodné obohatenie vydať a to vo výške 8596,04 €. Ja som sa na úkor žalobcu

neobohatil, pretože som ani nemohol naplniť skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia

pre pracovno-právny vzťah v zmysle v platnom znení,

ktorý stanovuje výslovne, že za bezdôvodné obohatenie sa považuje len majetkový prospech,

ktorý bol získaný plnením

a) bez právneho dôvodu

b) z neplatného právneho úkonu

c) z právneho dôvodu, ktorý odpadol

d) majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Ani jeden z týchto dôvodov som nenaplnil a nemohol naplniť...“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo , , bytom

na súdnu ochranu podľa SR, právo na vlastníctvo podľa

SR, právo na majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn.

-250 zo dňa 21. 04. 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 01. 07. 2016

porušené bolo.

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu Trenčín -250 zo dňa

21. 04. 2016.

3. , bytom sa priznáva

náhrada trov konania a právneho zastupovania v zmysle Vyhl. č. , ktorú

je Krajský súd Trenčín povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu vedený vo

, , VS: 919610 v lehote

dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním postupom, rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho

základných práv podľa a a práva podľa dodatkového

protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle má účastník súdneho konania právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami

a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také

rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku a nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný a akceptovateľný

z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v «danej veci odvolací

súd považoval za nesporné, že počas trvania pracovného pomeru odporcu u navrhovateľa

došlo k vyplateniu variabilnej zložky mzdy odporcovi, ktorej vyplatenie bolo

bez akýchkoľvek pochybností bezdôvodným obohatením odporcu, nakoľko odporca získal

majetkový prospech úmyselným skresľovaním hospodárskych výsledkov navrhovateľa, ktoré

boli ukazovateľom pre určenie výšky variabilnej zložky jeho mzdy. Sám odporca pri svojom

výsluchu ako účastník konania dňa 24. 01. 2011 uviedol, že „Bol som si vedomý toho, že mi

bola neoprávnene vyplatená mzda asi v takej výške ako som v uznaní dlhu uznal“,

t. j. vo výške 9.377,50 eur. Zo znaleckého posudku súdnej znalkyne z odboru ekonómia

a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo a personalistika

č. 15/13 a príloh k tomuto posudku vyplynulo, že v rozhodnom období bola odporcovi

vyplatená variabilná mzda a kvartálne odmeny naviac vo výške 12.046,93 eur. V tejto sume

je zahrnutá i suma 3.111,73 eur a suma 77,03 eur, ktoré vypočítal zamestnávateľ a ktoré sú

znalkyňou nepreskúmateľné. Z dohody o uznaní dlhu uzavretej medzi účastníkmi vyplynulo,

že výška neoprávnenej mzdy pre odporcu stanovenej navrhovateľom predstavovala sumu

9.377,50 eur za obdobie od 01. 01. 2009 do 31. 03. 2010, ktorú sa odporca zaviazal

navrhovateľovi zaplatiť formou dohody o zrážkach zo mzdy.».

V súvislosti s neunesením dôkazného bremena sťažovateľa krajský súd uviedol,

že „odporca nie je subjektom občianskeho súdneho konania, ktorého by sa dôkazné

bremeno netýkalo a v prípade, že navrhovateľ svoje dôkazné bremeno unesie a preukáže

svoje tvrdenia o výške bezdôvodného obohatenia, ktoré odporca spochybňuje svojimi

tvrdeniami je jeho úlohou a dôkazným bremenom preukázať svoje tvrdenia a predložiť

na svoje tvrdenia dôkaz. Právna teória hovorí o tzv. prenášaní dôkazného bremena.

Pokiaľ teda navrhovateľ dohodou o uznaní a splatnosti dlhu zo dňa 21. 06. 2010,

ktorej súčasťou je i dohoda o zrážkach zo mzdy, znaleckým dokazovaním súdnou znalkyňou

z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo a personalistika

a samotnou výpoveďou odporcu preukázal skutočnosť,

že odporcovi bola v rozhodnom období (02/2009 až 03/2010) neoprávnene vyplatená

variabilná zložka mzdy (odporca mal vedomosť o tejto skutočnosti), čím došlo

k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu minimálne v žalovanej výške, bolo

na odporcovi preukázať svoje tvrdenia, že k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane

nedošlo resp., že výška bezdôvodného obohatenia požadovaná navrhovateľom nie je

správna. Pokiaľ odporca svoje dôkazné bremeno nesplnil, neoznačil a nepredložil dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, nesplnil si svoju procesnú povinnosť preukázať svoje

tvrdenie, následkom čoho je neunesenie dôkazného bremena a jeho neúspech v tomto

súdnom konaní.“.

K odvolaciemu dôvodu podľa

uplatnenému sťažovateľom v odvolaní krajský súd uviedol, že tento „spočíva v mylnej

aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy,

ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných

otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich

otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej.

V danej veci okresný súd aplikoval ustanovenia hmotného práva − § 222 ods. 1,

ods. 2 .

Podľa ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor

zamestnávateľa, alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca musí

obohatenie vydať.

Podľa bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona

je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplateného

právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol ako aj majetkový prospech

získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa vrátenie neprávom vyplatených súm môže

zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností

predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote

do troch rokov od ich výplaty.

Zásadnou podmienku aplikácie citovanej právnej úpravy je, aby bol neoprávnený

majetkový prospech získaný z plnení na základe existujúceho pracovnoprávneho vzťahu

medzi subjektmi v postavení zamestnanca a zamestnávateľa, čo je prípad danej veci. Právny

inštitút bezdôvodného obohatenia a jeho aplikácia pracovnoprávnych vzťahov ma vo vzťahu

k právnej úprave zodpovednosti za škodu v pracovnom práve subsidiárnu povahu. Použitie

ustanovení o bezdôvodnom obohatení nastupuje až vtedy, kedy nie je možné založiť

konkrétny druh pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že právne posúdenie veci je vždy vecou súdu, ktorý nie je

viazaný právnym posúdením veci účastníkmi konania.

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci na strane odporcu došlo k získaniu

majetkového prospechu z nepoctivých zdrojov, ktorým sa vo všeobecnosti považuje

majetkový prospech získaný činnosťou, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,

t. j. so zásadami bežného občianskeho a spoločenského správania sa. Činnosť odporcu,

ktorý sa spolupodieľal na úmyselnom skresľovaní hospodárskych výsledkov navrhovateľa,

ktoré boli ukazovateľom pre určenie výšky variabilnej zložky jeho mzdy, nepochybne

takouto činnosťou je. Odporca si bol vedomý, že variabilná zložka mzdy mu bola

neoprávnene vyplatená.

Pokiaľ súd prvého stupňa danú vec posúdil podľa ust. bolo

jeho právne posúdenie v danej veci správne.“.

K ďalším námietkam sťažovateľa vzneseným v odvolaní krajský súd uviedol,

že „[p]okiaľ odvolateľ namietal nezrozumiteľnosť, neúplnosť, nespravodlivosť,

či nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd k tomu uvádza, že

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nesporne patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva

však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. -30, , uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ). Ako tiež vyplýva aj z

judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

(napr. ).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že pokiaľ

odporca vytýkal súdu prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157

ods. 2 , je možné jeho argumentu čiastočne prisvedčiť. Tento nedostatok však nemá

za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd považoval

v danej veci za významné, že uvedený spor prebieha medzi účastníkmi konania už

od roku 2010 a v záujme hospodárnosti konania bol toho názoru, že nie je dôvodné

opätovné zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa, keď z obsahu spisu a vykonaných dôkazov,

ktoré súd prvého stupňa oboznámil na pojednávaní jednoznačne vyplynulo, že návrh

navrhovateľa bol dôvodný. Pokiaľ okresný súd uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal,

z akých dôvodov, ako sa vyjadril odporca, z akých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti

považoval za preukázané a ktoré nie a to aj akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil

a ako vec právne posúdil, nie je možné ustáliť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je

nepreskúmateľné.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“.

Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu s rozsudkom

Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a v nadväznosti na už citovanú

judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť

odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej po rekapitulácii argumentácie účastníkov

konania v súvislosti so znaleckým dokazovaním uviedol, že „znalkyňa z odboru ekonómia

a manažment, odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo a personalistika, ,

vypracovala znalecký posudok č. 15/13 a prílohy k tomuto posudku.

V písomne vyhotovenom posudku a na súdnom pojednávaní uviedla, že podľa

mzdovej smernice žalobcu, sa mzda u žalovaného delila na pevnú a pohyblivú časť,

keď pohyblivá časť sa delila na variabilnú časť a odmeny. Odmeny boli žalovanému

priznávané ročne, mimoriadne a kvartálne.

Úlohou jej znaleckého posudku bolo zaoberať sa tým, na aké kvartálne odmeny mal

žalovaný podľa mzdovej smernice právo za obdobie, ktoré je uvedené v znaleckej úlohe.

Zároveň jej úlohou bolo zistiť výšku variabilnej zložky mzdy.

Ukazovatele na vyplatenie kvartálnych odmien podľa mzdovej smernice, boli

dosiahnuté ekonomické výsledky a plnenie hodnotiacich parametrov. Hoci v mzdovej

smernici nie sú uvedené termíny bližšie špecifikované, podľa znalkyne sa jednalo o plnenie

parametrov, ktoré sú definované pre výpočet variabilnej zložky mzdy za ten ktorý kvartál

toho ktorého roka.

Pevná zložka mzdy je daná a variabilná zložka mzdy sa vypočítava, pričom sa

posudzujú ukazovatele ekonomické, tímové a individuálne. Podľa mzdovej smernice boli

vytvorené 3 ekonomické ukazovatele, 5 tímových a 3 individuálne.

Plnením ekonomických a tímových ukazovateľov sa zaoberala a zistila, že

pre priznanie variabilnej zložky mzdy sa plnenie ukazovateľov posudzuje tak, že sú alebo

splnené úplne a potom sa prizná plná váha ukazovateľa, alebo sú splnené čiastočne potom

sa prizná pomerná časť, alebo nie sú splnené ani do toho stupňa, ktorý povoľuje priznať

pomernú časť a potom sa za uvedený ukazovateľ neprizná hodnota. Z tabuľky č. 3, ktorá sa

nachádza na čísle listu 10 znaleckého posudku, sa dá zistiť do akej miery boli splnené

ukazovatele pri výpočte výplaty. V tabuľke č. 5 znaleckého posudku je výpočet variabilnej

zložky mzdy za žalované obdobie, ktoré urobil žalobca, pričom znalkyňa pri prepočte zistila

inú výšku variabilnej zložky mzdy.

V prílohe č. 7 znaleckého posudku na druhej strane sú uvedené nesprávne

vyhodnotené hodnotiace parametre variabilnej zložky mzdy, ktorú urobil žalobca.

Sú znalkyňou nepreskúmateľné na základe podkladov, ktoré žalobca pre vypracovanie

znaleckého posudku znalkyni poskytol. Zdôraznila však, že čo sa týka preskúmateľných

parametrov, ktoré jej boli poskytnuté má za preukázané, že za žalované obdobie bola

žalovanému preukázateľne vyplatená naviac najmenej suma 8.858,17 €. K vyplateniu tejto

sumy došlo tým, že žalovaný a jeho spolupracovníci úmyselne skreslili dosiahnuté

hospodárske výsledky žalobcu za uvedené obdobie, čo malo za následok vyplatenie

pohyblivej čiastky mzdy v rozpore so mzdovou smernicou.“.

V ďalšej časti odôvodnenia okresný súd uviedol:

„Podľa , ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí

na úkor zamestnávateľa, alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor

zamestnanca, musí obohatenie vydať. Podľa ods. 2 bezdôvodné obohatenie na účely tohto

zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného

právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech

získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa ods. 3 predmet bezdôvodného obohatenia sa musí

vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením. Ak to nie je možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa

poskytnúť peňažná náhrada. Podľa ods. 6 vrátenie neprávom vyplatených súm môže

zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnávateľ vedel alebo musel z okolností

predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote

do 3 rokov od ich vyplatenia

Sumu 8.858,17 € získal žalovaný za žalované obdobie bez právneho dôvodu, preto

lebo podľa mzdovej smernice na vyplatenie tejto sumy nemal právo. Sám inicioval

skreslenie hospodárskeho výsledku, ktorý mal za následok priznanie uvedenej sumy. O tom,

že sa tak stalo svedčí jeho výpoveď, ale aj dokazovanie ktoré súd v konaní vykonal.

Pretože žalobca žiada od žalovaného len 8.596,04 € a súd nemôže žalobcovi priznať

vyššiu sumu ako žalobca žiada, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 8.596,04 €, do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Od 01. 08. 2010 je žalovaný vo vzťahu k žalobcovi v omeškaní a podľa § 517 ods. 2

, Nariadenia vlády č. , súd priznal žalobcovi

9 % úrok z omeškania ročne zo žalovanej sumy od uvedeného dňa. Aj úrok z omeškania

je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je výlučne

výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastáva krajský súd,

do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,

ani povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľom uvádzané

tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku vo väzbe na obsah

sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutie ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedalo všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok nemožno hodnotiť ako arbitrárny.

Právnej argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, v zásade len

polemizuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a stavia ústavný súd

do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľ nepreukázal

ústavnoprávnu relevanciu svojich námietok, ktoré by signalizovali možnosť porušenia

označených práv, reálnosť čoho by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 , ústavný súd uvádza, že keďže nepovažuje právne závery krajského súdu

za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej

sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijať

záver o porušení základného práva podľa napadnutým uznesením krajského

súdu. Ústavný súd preto rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Navyše, obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , , ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2017