Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 440/2017
PDF · 251.49 KB
No categories available
II. ÚS 440/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko,
advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Dušan Divko, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 580/2014 z 21. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 19 Co 580/2014 z 21. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že „Krajský súd Trenčín svojim rozsudkom
19 Co 580/2014-250 zo dňa 21. 04. 2016 potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská
Bystrica zo dňa 28. 04. 2014, sp. zn. 6 C 209/2010-213 a tento nadobudol právoplatnosť
01. 07. 2016. Bol som takto zaviazaný zaplatiť žalobcovi ,
sumu vo výške 8.596,04 € s 9 % úrokom z omeškania od 01. 08. 2010 do zaplatenia
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Som však toho názoru, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu Trenčín
19 Co 580/2014-250, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, boli porušené moje základné
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, kde sa stanovuje,
že každý má právo vlastniť majetok a majetok nadobudnutý v rozpore s právnym
poriadkom, ochranu nepožíva.“.
Sťažovateľ namieta, že „odvolací Krajský súd Trenčín v rozsudku 19 Co 580/2014
sa nevyporiadal s mojimi námietkami uvedenými v odvolaní, najmä keď poukázal na str. 7
a 8 rozsudku, že som podpísal Dohodu o uznaní dlhu a splatnosti dlhu dňa 21. 06. 2010
stým, že som uznal že v rozhodnom období 02/2009 až 03/2010 mi bola neoprávnene
vyplatená variabilná zložka mzdy, teda, že som mal o tejto skutočnosti vedomosť a že tým
došlo k môjmu bezdôvodnému obohateniu, minimálne v tejto žalovanej výške. Odvolací súd
tvrdí, že bolo na mne preukázať svoje tvrdenia, že k bezdôvodnému obohateniu na mojej
strane nedošlo a že výška bezdôvodného obohatenia požadovaná navrhovateľom nie je
správna. Odvolací súd tvrdí, že som svoje dôkazné bremeno nesplnil, nepredložil dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení a že som takto neuniesol dôkazné bremeno a že preto
správne prvostupňový súd aplikoval ustanovenie hmotného práva podľa § 222 ods. 1
a ods. 2 Zákonníka práce.
Na str. 10 uviedol, že pokiaľ som namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového súdu v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (platného a účinného v čase
rozhodovania všeobecných súdov, pozn.), že je možné tomuto môjmu argumentu čiastočne
prisvedčiť, ale že to nemá za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia a odvolací súd
považoval za významné, že spor prebieha už od roku 2010 a že v záujme hospodárnosti bol
toho názoru, že nie je dôvodné opätovné zrušenie rozsudku a že z obsahu spisu je dôvodné,
že návrh navrhovateľa bol dôvodný.“.
Sťažovateľ poukazuje na svoju argumentáciu prezentovanú v konaní pred
všeobecnými súdmi a uvádza, že „[n]ajpodstatnejšia moja obrana ako žalovaného
spočívala v tom, že som žalobcovi nespôsobil škodu. Žalobca preto počas tohto konania
po tom, čo vec bola zrušená odvolacím súdom dňa 28. 03. 2013, v konaní 19 Co 104/2011-
157, upravil svoje tvrdenie tak, že som sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a žiada toto
bezdôvodné obohatenie vydať a to vo výške 8596,04 €. Ja som sa na úkor žalobcu
neobohatil, pretože som ani nemohol naplniť skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia
pre pracovno-právny vzťah v zmysle § 222 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. v platnom znení,
ktorý stanovuje výslovne, že za bezdôvodné obohatenie sa považuje len majetkový prospech,
ktorý bol získaný plnením
a) bez právneho dôvodu
b) z neplatného právneho úkonu
c) z právneho dôvodu, ktorý odpadol
d) majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Ani jeden z týchto dôvodov som nenaplnil a nemohol naplniť...“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo , , bytom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy SR, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn.
19 Co 580/2014-250 zo dňa 21. 04. 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 01. 07. 2016
porušené bolo.
2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu Trenčín 19 Co 580/2014-250 zo dňa
21. 04. 2016.
3. , bytom sa priznáva
náhrada trov konania a právneho zastupovania v zmysle Vyhl. č. 655/2004 Z. z., ktorú
je Krajský súd Trenčín povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu vedený vo
, , VS: 919610 v lehote
dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním postupom, rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy má účastník súdneho konania právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami
a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také
rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku a nesprávnom právnom posúdení veci.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok za ústavne udržateľný a akceptovateľný
z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v «danej veci odvolací
súd považoval za nesporné, že počas trvania pracovného pomeru odporcu u navrhovateľa
došlo k vyplateniu variabilnej zložky mzdy odporcovi, ktorej vyplatenie bolo
bez akýchkoľvek pochybností bezdôvodným obohatením odporcu, nakoľko odporca získal
majetkový prospech úmyselným skresľovaním hospodárskych výsledkov navrhovateľa, ktoré
boli ukazovateľom pre určenie výšky variabilnej zložky jeho mzdy. Sám odporca pri svojom
výsluchu ako účastník konania dňa 24. 01. 2011 uviedol, že „Bol som si vedomý toho, že mi
bola neoprávnene vyplatená mzda asi v takej výške ako som v uznaní dlhu uznal“,
t. j. vo výške 9.377,50 eur. Zo znaleckého posudku súdnej znalkyne z odboru ekonómia
a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo a personalistika
č. 15/13 a príloh k tomuto posudku vyplynulo, že v rozhodnom období bola odporcovi
vyplatená variabilná mzda a kvartálne odmeny naviac vo výške 12.046,93 eur. V tejto sume
je zahrnutá i suma 3.111,73 eur a suma 77,03 eur, ktoré vypočítal zamestnávateľ a ktoré sú
znalkyňou nepreskúmateľné. Z dohody o uznaní dlhu uzavretej medzi účastníkmi vyplynulo,
že výška neoprávnenej mzdy pre odporcu stanovenej navrhovateľom predstavovala sumu
9.377,50 eur za obdobie od 01. 01. 2009 do 31. 03. 2010, ktorú sa odporca zaviazal
navrhovateľovi zaplatiť formou dohody o zrážkach zo mzdy.».
V súvislosti s neunesením dôkazného bremena sťažovateľa krajský súd uviedol,
že „odporca nie je subjektom občianskeho súdneho konania, ktorého by sa dôkazné
bremeno netýkalo a v prípade, že navrhovateľ svoje dôkazné bremeno unesie a preukáže
svoje tvrdenia o výške bezdôvodného obohatenia, ktoré odporca spochybňuje svojimi
tvrdeniami je jeho úlohou a dôkazným bremenom preukázať svoje tvrdenia a predložiť
na svoje tvrdenia dôkaz. Právna teória hovorí o tzv. prenášaní dôkazného bremena.
Pokiaľ teda navrhovateľ dohodou o uznaní a splatnosti dlhu zo dňa 21. 06. 2010,
ktorej súčasťou je i dohoda o zrážkach zo mzdy, znaleckým dokazovaním súdnou znalkyňou
z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo a personalistika
a samotnou výpoveďou odporcu preukázal skutočnosť,
že odporcovi bola v rozhodnom období (02/2009 až 03/2010) neoprávnene vyplatená
variabilná zložka mzdy (odporca mal vedomosť o tejto skutočnosti), čím došlo
k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu minimálne v žalovanej výške, bolo
na odporcovi preukázať svoje tvrdenia, že k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane
nedošlo resp., že výška bezdôvodného obohatenia požadovaná navrhovateľom nie je
správna. Pokiaľ odporca svoje dôkazné bremeno nesplnil, neoznačil a nepredložil dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, nesplnil si svoju procesnú povinnosť preukázať svoje
tvrdenie, následkom čoho je neunesenie dôkazného bremena a jeho neúspech v tomto
súdnom konaní.“.
K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
uplatnenému sťažovateľom v odvolaní krajský súd uviedol, že tento „spočíva v mylnej
aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy,
ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno aplikovať, ako aj posúdenie predbežných
otázok, otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich
otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej.
V danej veci okresný súd aplikoval ustanovenia hmotného práva − § 222 ods. 1,
ods. 2 Zákonníka práce.
Podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor
zamestnávateľa, alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca musí
obohatenie vydať.
Podľa § 222 ods. 2 Zákonníka práce bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona
je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplateného
právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol ako aj majetkový prospech
získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 222 ods. 6 Zákonníka práce vrátenie neprávom vyplatených súm môže
zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností
predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote
do troch rokov od ich výplaty.
Zásadnou podmienku aplikácie citovanej právnej úpravy je, aby bol neoprávnený
majetkový prospech získaný z plnení na základe existujúceho pracovnoprávneho vzťahu
medzi subjektmi v postavení zamestnanca a zamestnávateľa, čo je prípad danej veci. Právny
inštitút bezdôvodného obohatenia a jeho aplikácia pracovnoprávnych vzťahov ma vo vzťahu
k právnej úprave zodpovednosti za škodu v pracovnom práve subsidiárnu povahu. Použitie
ustanovení o bezdôvodnom obohatení nastupuje až vtedy, kedy nie je možné založiť
konkrétny druh pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu.
Odvolací súd zdôrazňuje, že právne posúdenie veci je vždy vecou súdu, ktorý nie je
viazaný právnym posúdením veci účastníkmi konania.
Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci na strane odporcu došlo k získaniu
majetkového prospechu z nepoctivých zdrojov, ktorým sa vo všeobecnosti považuje
majetkový prospech získaný činnosťou, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,
t. j. so zásadami bežného občianskeho a spoločenského správania sa. Činnosť odporcu,
ktorý sa spolupodieľal na úmyselnom skresľovaní hospodárskych výsledkov navrhovateľa,
ktoré boli ukazovateľom pre určenie výšky variabilnej zložky jeho mzdy, nepochybne
takouto činnosťou je. Odporca si bol vedomý, že variabilná zložka mzdy mu bola
neoprávnene vyplatená.
Pokiaľ súd prvého stupňa danú vec posúdil podľa ust. § 222 Zákonníka práce bolo
jeho právne posúdenie v danej veci správne.“.
K ďalším námietkam sťažovateľa vzneseným v odvolaní krajský súd uviedol,
že „[p]okiaľ odvolateľ namietal nezrozumiteľnosť, neúplnosť, nespravodlivosť,
či nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd k tomu uvádza, že
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nesporne patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva
však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 106/2010). Ako tiež vyplýva aj z
judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
(napr. I. ÚS 188/06).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že pokiaľ
odporca vytýkal súdu prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157
ods. 2 O. s. p., je možné jeho argumentu čiastočne prisvedčiť. Tento nedostatok však nemá
za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd považoval
v danej veci za významné, že uvedený spor prebieha medzi účastníkmi konania už
od roku 2010 a v záujme hospodárnosti konania bol toho názoru, že nie je dôvodné
opätovné zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa, keď z obsahu spisu a vykonaných dôkazov,
ktoré súd prvého stupňa oboznámil na pojednávaní jednoznačne vyplynulo, že návrh
navrhovateľa bol dôvodný. Pokiaľ okresný súd uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal,
z akých dôvodov, ako sa vyjadril odporca, z akých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie a to aj akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil
a ako vec právne posúdil, nie je možné ustáliť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nepreskúmateľné.
Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.“.
Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozsudku krajského súdu s rozsudkom
Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 209/2010
z 28. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a v nadväznosti na už citovanú
judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť
odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej po rekapitulácii argumentácie účastníkov
konania v súvislosti so znaleckým dokazovaním uviedol, že „znalkyňa z odboru ekonómia
a manažment, odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo a personalistika, ,
vypracovala znalecký posudok č. 15/13 a prílohy k tomuto posudku.
V písomne vyhotovenom posudku a na súdnom pojednávaní uviedla, že podľa
mzdovej smernice žalobcu, sa mzda u žalovaného delila na pevnú a pohyblivú časť,
keď pohyblivá časť sa delila na variabilnú časť a odmeny. Odmeny boli žalovanému
priznávané ročne, mimoriadne a kvartálne.
Úlohou jej znaleckého posudku bolo zaoberať sa tým, na aké kvartálne odmeny mal
žalovaný podľa mzdovej smernice právo za obdobie, ktoré je uvedené v znaleckej úlohe.
Zároveň jej úlohou bolo zistiť výšku variabilnej zložky mzdy.
Ukazovatele na vyplatenie kvartálnych odmien podľa mzdovej smernice, boli
dosiahnuté ekonomické výsledky a plnenie hodnotiacich parametrov. Hoci v mzdovej
smernici nie sú uvedené termíny bližšie špecifikované, podľa znalkyne sa jednalo o plnenie
parametrov, ktoré sú definované pre výpočet variabilnej zložky mzdy za ten ktorý kvartál
toho ktorého roka.
Pevná zložka mzdy je daná a variabilná zložka mzdy sa vypočítava, pričom sa
posudzujú ukazovatele ekonomické, tímové a individuálne. Podľa mzdovej smernice boli
vytvorené 3 ekonomické ukazovatele, 5 tímových a 3 individuálne.
Plnením ekonomických a tímových ukazovateľov sa zaoberala a zistila, že
pre priznanie variabilnej zložky mzdy sa plnenie ukazovateľov posudzuje tak, že sú alebo
splnené úplne a potom sa prizná plná váha ukazovateľa, alebo sú splnené čiastočne potom
sa prizná pomerná časť, alebo nie sú splnené ani do toho stupňa, ktorý povoľuje priznať
pomernú časť a potom sa za uvedený ukazovateľ neprizná hodnota. Z tabuľky č. 3, ktorá sa
nachádza na čísle listu 10 znaleckého posudku, sa dá zistiť do akej miery boli splnené
ukazovatele pri výpočte výplaty. V tabuľke č. 5 znaleckého posudku je výpočet variabilnej
zložky mzdy za žalované obdobie, ktoré urobil žalobca, pričom znalkyňa pri prepočte zistila
inú výšku variabilnej zložky mzdy.
V prílohe č. 7 znaleckého posudku na druhej strane sú uvedené nesprávne
vyhodnotené hodnotiace parametre variabilnej zložky mzdy, ktorú urobil žalobca.
Sú znalkyňou nepreskúmateľné na základe podkladov, ktoré žalobca pre vypracovanie
znaleckého posudku znalkyni poskytol. Zdôraznila však, že čo sa týka preskúmateľných
parametrov, ktoré jej boli poskytnuté má za preukázané, že za žalované obdobie bola
žalovanému preukázateľne vyplatená naviac najmenej suma 8.858,17 €. K vyplateniu tejto
sumy došlo tým, že žalovaný a jeho spolupracovníci úmyselne skreslili dosiahnuté
hospodárske výsledky žalobcu za uvedené obdobie, čo malo za následok vyplatenie
pohyblivej čiastky mzdy v rozpore so mzdovou smernicou.“.
V ďalšej časti odôvodnenia okresný súd uviedol:
„Podľa § 222 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí
na úkor zamestnávateľa, alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor
zamestnanca, musí obohatenie vydať. Podľa ods. 2 bezdôvodné obohatenie na účely tohto
zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech
získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa ods. 3 predmet bezdôvodného obohatenia sa musí
vydať tomu, na čí úkor bol získaný. Musí sa vydať všetko čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada. Podľa ods. 6 vrátenie neprávom vyplatených súm môže
zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnávateľ vedel alebo musel z okolností
predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote
do 3 rokov od ich vyplatenia
Sumu 8.858,17 € získal žalovaný za žalované obdobie bez právneho dôvodu, preto
lebo podľa mzdovej smernice na vyplatenie tejto sumy nemal právo. Sám inicioval
skreslenie hospodárskeho výsledku, ktorý mal za následok priznanie uvedenej sumy. O tom,
že sa tak stalo svedčí jeho výpoveď, ale aj dokazovanie ktoré súd v konaní vykonal.
Pretože žalobca žiada od žalovaného len 8.596,04 € a súd nemôže žalobcovi priznať
vyššiu sumu ako žalobca žiada, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 8.596,04 €, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Od 01. 08. 2010 je žalovaný vo vzťahu k žalobcovi v omeškaní a podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., súd priznal žalobcovi
9 % úrok z omeškania ročne zo žalovanej sumy od uvedeného dňa. Aj úrok z omeškania
je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je výlučne
výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastáva krajský súd,
do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,
ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľom uvádzané
tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny
rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku vo väzbe na obsah
sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutie ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedalo všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok nemožno hodnotiť ako arbitrárny.
Právnej argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, v zásade len
polemizuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a stavia ústavný súd
do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľ nepreukázal
ústavnoprávnu relevanciu svojich námietok, ktoré by signalizovali možnosť porušenia
označených práv, reálnosť čoho by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že keďže nepovažuje právne závery krajského súdu
za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené, skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej
sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijať
záver o porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy napadnutým uznesením krajského
súdu. Ústavný súd preto rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Navyše, obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2017