Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 472/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Vierou Rubaninskou, Medzi

Hrušky 14, Lieskovec, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejedanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Vierou Rubaninskou, Medzi Hrušky 14,

Lieskovec, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a z vyžiadaných spisov Okresného súdu Žiar nad Hronom

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. a krajského súdu sp. zn.

vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu stranou konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. , predmetom ktorého je nárok na náhradu škody

spôsobnej pri výkone verejnej moci uplatnený sťažovateľom proti žalovanej Slovenskej

republike, konajúcej prostredníctvom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaná“). Okresný súd rozsudkom č. k. -79 z 1. marca 2013 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 15 000 € s príslušenstvom. Žalovaná proti

označenému rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie, konanie o ktorom viedol

krajský súd pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom odvolacieho krajského súdu v napadnutom konaní, pričom svoju sťažnosť

odôvodňuje okrem iného takto:

„V konaní, vedenom Okresným súdom v Žiari nad Hronom, sp. zn. ,

bolo rozsudkom zo dňa 1. 3. 2013 meritórne rozhodnuté o povinnosti žalovaného nahradiť

sťažovateľovi náhradu škody z titulu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo

nesprávnym úradným postupom.

Voči tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, doručené súdu dňa 12. 4. 2013.

Sťažovateľ sa k podanému odvolaniu vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu

dňa 7. 5. 2013.

Podľa zistenia sťažovateľa bol súdny spis postúpený Krajskému súdu Banská

Bystrica ešte dňa 17. 5. 2013 pod sp. zn. .

Nakoľko sa vo veci nekonalo - odvolací súd po dobu viac ako troch rokov o odvolaní

žalovaného nerozhodol - listom zo dňa 24. 10. 2016 sťažovateľ podal na Krajský súd

v Banskej Bystrici, sp. zn. k rukám predsedu žiadosť o posúdenie, či

odvolacie konanie nevykazuje prieťahy, keďže vec je na odvolacom súde už tri roky bez

rozhodnutia vo veci.

Sťažovateľ svoju žiadosť podal v záujme získania informácií, týkajúcich sa okolností,

ktoré bránili a bránia rozhodnúť vo veci, ako aj za účelom prijatia opatrení, smerujúcich

k odstráneniu prieťahov v konaní. O vybavení tejto žiadosti nebolo v primeranej lehote

rozhodnuté, a do dnešného dňa sťažovateľ neobdržal žiadne stanovisko odvolacieho súdu

a vo veci sa stále nekonalo.

Teda až do súčasnosti nie je sťažovateľovi dostatočne a preskúmateľne zrejmé, aké

konkrétne a zrozumiteľné príčiny a dôvody vedú k neželanému stavu - prieťahom

a nečinnosti v konaní... a navyše, o veci nie je po dobu už v súčasnosti takmer štyroch rokov

rozhodnuté, hoci predmetom konania nie je posúdenie právne náročnej, resp. zložitej veci.

... Krajský súd nevykonal žiadny relevantný úkon od 17. mája 2013, keď bol súdny

spis doručený súdu druhej inštancie. Celková doba nečinnosti krajského súdu tak

predstavuje minimálne štyridsaťpäť mesiacov!

V tomto prípade je celková doterajšia dĺžka konania zjavne neprimeraná zložitosti,

ako aj konkrétnym okolnostiam prípadu a je ovplyvnená predovšetkým nečinnosťou

a charakteristická neefektívnosťou postupu odvolacieho súdu po dobu 45 mesiacov, ktorú

z hľadiska požiadavky zachovania základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov nemožno ospravedlniť.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa ... na prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2

a právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nekonaním Krajského súdu

Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. boli porušené.

2. Krajskému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.Krajský súd Banská Bystrica je povinný ... poskytnúť

primerané finančné zadosťučinenie v sume 8.000 eur do dvoch mesiacov odo dňa doručenia

tohto nálezu.

4. Krajský súd Banská Bystrica je povinný uhradiť ... trovy

právneho zastúpenia v sume 312,34 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že postupom krajského súdu v napadnutom

odvolacom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, a preto ústavný súd ich

namietané porušenie vo veci sťažovateľa posudzoval spoločne (m. m. napr. ).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ). Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) sa ochrana základnému právu podľa (ako aj právu podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi (v tomto

prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená

ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označených práv

postupom všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú

( ). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje

vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci

Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05 (, m. m.

, atď.)].

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre tiež viackrát vyslovil právny názor,

v zmysle ktorého zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom

konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol ešte pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa ().

Sťažovateľ 21. marca 2017 doručil ústavnému súdu podanie, v ktorom (v podstate)

uviedol:

«V predmete uvedenej veci bola sťažovateľom podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola

ústavnému súdu doručená dňa 20. 2. 2017.

Po podaní sťažnosti, dňa 24. 2. 2017, bolo sťažovateľovi doručené uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. zo dňa 30. novembra 2017

(správne má byť „2016“, pozn.).

V prílohe predkladá sťažovateľ ústavnému súdu fotokópiu vyššie uvedeného

uznesenia.

Dovoľuje si dať ústavnému súdu do pozornosti, že súd druhej inštancie rozhodol

vo veci až po podaní žiadosti sťažovateľa zo dňa 24. 10. 2016. Takýto postup považuje

sťažovateľ za účelový, nakoľko do podania jeho žiadosti súd nekonal od 17. 5. 2013, t. j. po

dobu viac ako tri a pol roka.

Na jeho žiadosť do dnešného dňa nedostal žiadnu odpoveď, čo považuje za prejav

nezáujmu, až arogancie súdnej moci a zásah do jeho ústavného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.»

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa

listom z 3. marca 2017 požiadal krajský súd o zapožičanie spisu okresného súdu sp. zn.

vzťahujúceho sa na konanie, v ktorom bolo vydané rozhodnutie napadnuté

odvolaním žalovanej, o ktorom konal krajský súd v sťažnosťou napadnutom konaní, ako aj

spisu krajského súdu sp. zn. , zároveň požiadal krajský súd o vyjadrenie

k sťažnosti sťažovateľa.

Na žiadosť ústavného súdu o vyjadrenie k sťažnosti reagoval podpredseda krajského

súdu prípisom sp. zn. Spr 280/17 doručeným ústavnému súdu 29. marca 2017, v ktorom

okrem iného uviedol:

„Krajskému súdu v Banskej Bystrici bola dňa 17. mája 2013 predložená vec žalobcu

, zastúpeného , advokátom proti žalovanej

Slovenskej republike, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o náhradu škody, na

rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn.

-79 zo dňa 1. marca 2013.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. z 30. novembra

2016 o odvolaní rozhodol, rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 1. marca

2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Lehota na vyhotovenie

a odoslanie rozhodnutia bola uznesením predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici

Spr 1436/16 z 29. decembra 2016 predĺžená do 13. januára 2017.

... Sťažovateľ podal sťažnosť výslovne len vo vzťahu ku konaniu vedenému na

Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. . V čase podania sťažnosti na

Ústavný súd Slovenskej republiky (20. februára 2017) bolo už vo veci vedenej na Krajskom

súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. rozhodnuté. Podľa názoru krajského

súdu ide tak o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.“

Ústavný súd z vyžiadaných spisov okresného súdu a krajského súdu zistil skutočnosti

v zásade totožné so skutočnosťami uvádzanými samotným sťažovateľom v podaní

doručenom ústavnému súdu 21. marca 2017, ako aj podpredsedom krajského súdu v jeho

vyjadrení k sťažnosti. Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol o odvolaní žalovanej

proti rozsudku okresného súdu č. k. -79 z 1. marca 2013 uznesením

č. k. -125 z 30. novembra 2016, pričom uznesením predsedu krajského súdu

sp. zn. Spr 1436/16 () z 29. decembra 2016 bola na základe žiadosti

predsedu senátu predĺžená lehota na písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu

z 30. novembra 2016 do 13. januára 2017. Písomné vyhotovenie označeného uznesenia

krajského súdu ako odvolacieho súdu bolo následne už prostredníctvom okresného súdu

doručené žalovanej 22. februára 2017 a právnemu zástupcovi sťažovateľa (žalobcu)

24. februára 2017.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ svoju sťažnosť, ktorou namieta

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote postupom krajského súdu v napadnutom

konaní, podal ústavnému súdu v čase (20. februára 2017), keď krajský súd už v napadnutom

konaní v zásade nemohol porušovať jeho označené práva. Vydaním rozhodnutia

z 30. novembra 2016 o odvolaní podanom žalovanou proti rozsudku súdu prvej inštancie,

jeho písomným vyhotovením a vrátením veci okresnému súdu (k čomu podľa dátumovej

pečiatky okresného súdu na písomnom vyhotovení uznesenia krajského súdu došlo

20. januára 2017, t. j. zjavne skôr, ako sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť,

pozn.) totiž krajský súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na

odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd

nemohol vykonávať, a preto je zjavné, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už

nemal spis v dispozícii a ani nemohol porušovať práva, ktorých porušenie sťažovateľ touto

sťažnosťou namieta.

Na konštatovaných záveroch nič nemení ani námietka sťažovateľa, že krajský súd

rozhodol v napadnutom konaní až po tom, čo podaním doručeným krajskému súdu

26. októbra 2016 požiadal predsedu krajského súdu o prijatie opatrení na odstránenie

prieťahov v označenom odvolacom konaní. Inštitút sťažnosti adresovanej predsedovi

príslušného súdu podľa a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž slúži práve na ten účel, aby sa

prípadné prieťahy v konaní odstránili zákonom ustanoveným postupom priamo na súde, na

ktorom v konkrétnom konaní vznikli, a to bez nutnosti ingerencie ústavného súdu, ktorého

právomoc je vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov subsidiárna. V nadväznosti na

uvedené (v kontexte výhrad sťažovateľa, ktorý vo svojej sťažnosti namieta výlučne postup

krajského súdu v napadnutom konaní, pozn.) ústavný súd tiež poznamenáva, že sťažovateľ,

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, mal možnosť ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu dozvedieť sa na informačnom oddelení krajského súdu, ako aj okresného

súdu o tom, že v napadnutom konaní už bolo o odvolaní žalovanej rozhodnuté, resp. že

súdny spis už bol vrátený okresnému súdu na ďalší postup.

Na podklade uvedeného, z dôvodu, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už

krajský súd svojím postupom v napadnutom konaní nemohol porušovať sťažovateľom

označené základné právo podľa , resp. právo podľa

dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017