Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 483/2017
PDF · 312 KB
No categories available
II. ÚS 483/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mišíkovou,
Laurinská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom
vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline vo veci vedenej
pod ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-2014 a postupom Krajskej prokuratúry v Žiline vo veci
vedenej pod sp. zn. Kv 61/15/5500 a jej uznesením zo 4. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. októbra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) postupom vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného
zboru v Žiline (ďalej len „vyšetrovateľ“) vo veci vedenej pod ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-
2014 (ďalej len „napadnuté konanie vyšetrovateľa“) a postupom Krajskej prokuratúry
v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 61/15/5500
(ďalej len „napadnuté konanie krajskej prokuratúry“) a jej uznesením zo 4. augusta 2016
(ďalej len „uznesenie krajskej prokuratúry“).
Zo sťažnosti vyplýva, že vyšetrovateľ uznesením ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-2014
z 10. júna 2016 (ďalej len „uznesenie o zastavení trestného stíhania“) podľa § 215 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie vo veci trestného činu poškodzovania
cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Sťažovateľ uvádza, že v predmetnej trestnej veci mal postavenie poškodeného, ktorý
si riadne v rámci tzv. adhézneho konania uplatnil nárok na náhradu škody podľa § 46 ods. 1
Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ vydaním uznesenia o zastavení trestného stíhania,
ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku, a preto
24. júna 2016 podal proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania sťažnosť (namietal tiež,
že na základe takto nedostatočne zisteného skutkového stavu nemožno vo veci vydať žiadne
meritórne rozhodnutie). Následne 12. augusta 2016 mu bolo doručené napadnuté uznesenie
prokurátora krajskej prokuratúry (ďalej len „prokurátor“), ktorým podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Podľa názoru
sťažovateľa napadnuté uznesenie prokurátora je síce obsahovo rozsiahle, no jeho
sťažnostným námietkam sa venuje len veľmi nekonkrétne a stroho, čo spôsobuje
arbitrárnosť tohto uznesenia.
Podľa názoru sťažovateľa je v napadnutom uznesení prokurátora viacero nejasností.
Ako príklad uvádza stranu 4, kde ako poškodený je uvedený , ktorý
však vôbec nebol subjektom trestného stíhania. Ďalej poukazuje na to, že prokurátor
v napadnutom uznesení uvádza, že «podľa zástupkyne poškodeného by bolo primeranejšie
a „pravdivejšie“ uvádzať, že sa nekonalo „žiadne zasadnutie“», namieta však, že on ani
jeho splnomocnenkyňa nikdy neuviedli, že popretie konania zasadnutia správnej rady
by bolo „primeranejšie a pravdivejšie“. Uvádza, že on a jeho splnomocnenkyňa „vždy
tvrdili, že sa žiadne zasadnutie nekonalo a predložili sme k tomu aj dostatočné dôkazy...,
pričom na základe takýchto skutočností a dôkazov sme nekonanie zasadnutia označili
za notorietu, ktorú už nie je potrebné viac dokazovať. Takýto záver vyplýval nielen
z predložených dôkazov, ale aj z použitia analógie pri zvolávaní valných zhromaždení
obchodných spoločností (ktorej použiteľnosť pre neziskové organizácie pripustil aj sám
prokurátor na str. č. 12 dole napadnutého uznesenia), kde som podľa tvrdení prokurátora
(viď str. č. 5, štvrtý odsek napadnutého uznesenia) poukazoval vraj na netradičné miesto
konania zasadnutia. Ja som však nikdy nepoukazoval na netradičnosť miesta, ale na
neurčitosť miesta, na základe ktorej som sa preukázateľne nemal možnosť domnelého
zasadnutia správnej rady zúčastniť a na základe ktorého sa žiadne zasadnutie správnej rady
ani konať nemohlo (viď str. č. 3 mojej sťažnosti zo dňa 24. 06. 2016, príloha č. 3).
Je zrejmé, že takéto nepravdivé tvrdenia prokurátora nepochybne vyplývajú z toho,
že pri hodnotení dôkazov starostlivo neuvážil všetky okolnosti prípadu, teda nepostupoval
v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 TP.“.
V ďalšej časti sťažovateľ uvádza, že vyšetrovateľ, ako aj prokurátor mali uviesť,
že k spáchaniu trestného činu poškodzovania cudzích práv malo dôjsť «... v dôsledku
predchádzajúceho konania spočívajúceho najmä v uskutočnení zasadnutia Správnej rady
dňa 10. 03. 2014 na „ “, ktoré bolo zvolané
nelegitímne...». Opäť namieta, že on takto skutok nikdy nevymedzil. Podľa neho
aby vyšetrovateľ mohol rozhodnúť v súlade s § 2 ods. 10 Trestného poriadku, „bol povinný
ku konaniu/nekonaniu zasadnutia vypočuť všetky osoby, ktorých sa zasadnutie osobne
dotýkalo a vyzvať a na vydanie veci (prípadne
odňatie veci) – počítačov, na ktorých mohla byť zápisnica spracovaná a zabezpečiť
znalecké skúmanie týchto počítačov za účelom zistenia dátumu, kedy bola zápisnica z
domnelého zasadnutia správnej rady vyhotovená. Len v takomto prípade by totiž mohol
prokurátor prijať záver o tom, že vyšetrovateľ postupoval pred svojim rozhodnutím podľa §
215 ods. 1 písm. b) TP v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 TP a zistil skutkový stav, o ktorom
nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Ak takto
vyšetrovateľ nepostupoval, potom sa rozhodnutím podľa § 215 ods. 1 písm. b) TP za
doposiaľ zisteného rozporného skutkového stavu nepochybne dopustil porušenia
ustanovenia § 2 ods. 10 TP v nadväznosti na porušenie § 2 ods. 12 TP a prokurátor bol za
takéhoto stavu povinný postupovať v zmysle ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) TP...“.
Namieta tiež, že prokurátor mal uviesť, že sťažovateľ nekonkretizoval dôkazy, ktoré by mal
vyšetrovateľ vykonať, uvedené sa však opäť nezakladá na pravde, keďže „potrebu
vykonania vyššie uvedeného dôkazu bolo jednoznačne možné vyvodiť napríklad už z môjho
podania zo dňa 16. 02. 2015...“, rovnako aj „v podaní zo dňa 20. 04. 2015... som v rámci
výpočtu dôkazov, ktoré je potrebné na riadne naplnenie ustanovenia § 2 ods. 10 TP vykonať
uvádzal aj potrebu zaistenia relevantných počítačov...“. V nadväznosti na to tvrdí, že nie je
pravdou, že jeho podania mali slúžiť len na predlžovanie konania. Sťažovateľ v tejto
súvislosti poukazuje na to, že „tvrdenia o nedostatočne zistenom skutkovom stave z dôvodu
nevykonania takýchto objektívnych dôkazov zameraných na verifikáciu tvrdení
obsahujúcich jednotlivé proti sebe stojace dve skupiny dôkazov potvrdil v súvisiacej veci
(vedenej na KR PZ Žilina pod ČVS: KRP-61/2-VYS-ZA-2014) prokurátor Generálnej
prokuratúry SR písomnosťou zo dňa 16. 04. 2015, sp. zn. IV/3 GPt 59/15/1000-10, ktorá
bola do vyšetrovacieho spisu zaslaná dňa 02. 05. 2015... a tiež aj prokurátorka Krajskej
prokuratúry Žilina písomnosťou zo dňa 05. 06. 2015, sp. zn. 3 KPt 398/14/5500-20, ktorá
sa stotožnila s mojou argumentáciou v nadväznosti na preverenie pravosti Zmluvy
o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 25. 02. 2013...“.
Podľa názoru sťažovateľa bolo v predmetnej veci nevyhnutné posúdiť ako predbežnú
otázku to, či sa 10. marca 2014 konalo zasadnutie správnej rady Sťažovateľ
nesúhlasí so spôsobom, akým sa s touto predbežnou otázkou vysporiadal vyšetrovateľ.
Podľa jeho názoru „pri posúdení predbežnej otázky podľa § 7 ods. 1 TP sa... vyšetrovateľ
musí riadiť a otázku posúdiť tak, aby záver posúdenia bol podložený konkrétnymi dôkazmi
obsahujúcimi preskúmateľné dôvody, na základe ktorých vyšetrovateľ takto rozhodol.
Aj napriek tomu, že sa bude jednať o subjektívny záver vyšetrovateľa, tento musí mať vždy
oporu vo vykonaných dôkazoch...
... nie je možné rozhodnúť len na základe toho, že vyšetrovateľ a prokurátor
skonštatujú o tejto otázke pochybnosti, alebo že preukážu stretnutie
a , pretože na základe vykonaných dôkazov je potrebné v zmysle § 7 ods. 1
TP rozhodnúť o konaní/nekonaní zasadnutia správnej rady...“. Napriek tomu, že sťažovateľ
k tomuto predložil dostatok dôkazov, vyšetrovateľ ich nevzal do úvahy, a preto rozhodol
svojvoľne, a toto jeho pochybenie následne neodstránil ani prokurátor. Prokurátor sa podľa
neho nevysporiadal so žiadnym sťažnostným dôvodom, ktorý uvádzal vo svojej sťažnosti,
ale len rozširoval pôvodné úvahy vyšetrovateľa. Sťažovateľ nesúhlasí ani s tvrdením
prokurátora, že podozrivým nebolo možné preukázať úmysel, pretože tento by bolo možné
posúdiť až po vyriešení otázky, či sa predmetné zasadnutie správnej rady uskutočnilo.
Sťažovateľ zastáva názor, že po zohľadnení ním uvedeného je možné dospieť
k záveru, že v predmetnej trestnej veci dosiaľ nebol náležite zistený skutkový stav veci
podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a preto ani nebolo možné postupovať podľa § 215
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené preto napadnuté uznesenie
prokurátora obsahuje nesprávny výrok o zmietnutí jeho sťažnosti podanej proti uzneseniu
vyšetrovateľa. Prokurátor sa v napadnutom uznesení riadne nezaoberal jeho sťažnostnými
dôvodmi, objektívne ich nevyhodnotil a nedal na ne odpovede v dostatočnom rozsahu,
pričom jeho konaním došlo k porušeniu viacerých ustanovení Trestného poriadku, ktoré
konkretizoval v tejto sťažnosti a rovnakým nedostatkom trpí aj konanie prokurátora
a vyšetrovateľa, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo a ktoré malo za následok
porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. „Postup
uplatnený v napadnutom uznesení a v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo
a jeho záver nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, pretože negarantuje
moje právo na inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
Vychádzajúc z príslušných ustanovení Trestného poriadku (§ 46 ods. 1 TP) som mal
právo domáhať sa v rámci tzv. adhézneho konania uplatnenia svojho nároku na náhradu
škody v trestnom konaní. Vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 ústavy a z čl. 36 ods. 1 listiny som mal
právo na to, aby toto trestné konanie malo určitú kvalitu a aby o rozhodnutí o tomto
trestnom konaní neboli odôvodnené pochybnosti a aby bolo založené na preskúmateľných
a objektívnych dôkazoch. K takémuto konaniu postupom prokurátora pri napadnutom
uznesení (a ani pri jemu predchádzajúcom postupe vyšetrovateľa) nedošlo...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:
„1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline sp. zn. Kv 61/15/5500-23, zo dňa
04. augusta 2016, ako aj konaním prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline, ktoré vydaniu
označeného uznesenia predchádzalo a predchádzajúcim konaním vyšetrovateľa KR PZ
Žilina v konaní pod ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-2014, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie prokurátora Krajskej
prokuratúry v Žiline sp. zn. Kv 61/15/5500-23, zo dňa 04. augusta 2016, a vec sa mu vracia
na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu
trov konania, ktoré mu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť na
účet Advokátskej kancelárie JUDr. Evy Mišíkovej, s. r. o., Laurinská 2, 811 01 Bratislava ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny postupom vyšetrovateľa v jeho
napadnutom konaní, ako aj postupom krajskej prokuratúry v napadnutom konaní a jej
uznesením. Porušenie označených práv sťažovateľ odôvodňuje v podstate tým, že orgány
činné v trestnom konaní náležite nezistili skutkový stav veci, túto nesprávne právne posúdili
a na základe toho potom dospeli k nesprávnym záverom. Vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajskej prokuratúry sťažovateľ namieta, že prokurátor sa riadne nezaoberal jeho
sťažnostnými dôvodmi, objektívne ich nevyhodnotil a nedal na ne odpovede v dostatočnom
rozsahu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
vyšetrovateľa v napadnutom konaní
Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorého podstata a účel vychádza
z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). V nadväznosti na uvedené preto každá
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva,
musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,
ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu
(napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Výsledkom postupu vyšetrovateľa v jeho napadnutom konaní bolo uznesenie, ktorým
vyšetrovateľ zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie
vo veci poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej následne rozhodol
napadnutým uznesením prokurátor krajskej prokuratúry. Preto právomoc prokurátora
krajskej prokuratúry na preskúmanie napadnutého postupu vyšetrovateľa, ako aj jeho
uznesenia vylučuje v tejto časti právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti
ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti,
ktorá smeruje proti postupu vyšetrovateľa v napadnutom konaní, odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajskej
prokuratúry v napadnutom konaní a jej uznesením
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým
uznesením krajskej prokuratúry a jej postupom, ktorý vydaniu tohto uznesenia predchádzal
z dôvodu, že prokurátor sa riadne nezaoberal sťažnostnými dôvodmi sťažovateľa,
objektívne ich nevyhodnotil a nedal na ne odpovede v dostatočnom rozsahu. Z uvedeného
dôvodu považuje jeho závery z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne rozobral napadnuté uznesenie prokurátora, polemizoval
s jeho závermi a ústavnému súdu v podstate predostrel svoje vlastne posúdenie predmetnej
trestnej veci tým, že poukazoval na to, ako mal podľa jeho názoru prokurátor v predmetnej
veci postupovať, ktoré dôkazy mal vziať do úvahy a ako ich mal následne vyhodnotiť.
V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že cieľom jeho
právomoci ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je primárne
preskúmavať a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného
skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či skutkové
a právne závery krajskej prokuratúry, resp. prokurátora, ku ktorým v rámci preskúmavania
postupu a rozhodnutia vyšetrovateľa dospel, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
a či jeho postup, ako aj záver, ku ktorému dospel, je z ústavného hľadiska akceptovateľný
a udržateľný a zároveň či v dôsledku tohto postupu a rozhodnutia nedošlo k porušeniu
označených práv sťažovateľa.
Prokurátor krajskej prokuratúry napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa, pretože
nebola dôvodná. Prokurátor sa po preskúmaní uznesenia vyšetrovateľa, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi vyšetrovateľa
spočívajúcimi v tom, že „objasňovanie skutkového stavu a vývoj dôkaznej situácie dospel
do štádia, kedy možno prijať záver, že skutok kladený za vinu podozrivým nie je ako trestný
čin preukázateľný, aj keď niektoré, avšak iba parciálne hodnotenia sťažovateľa
nie sú neobjektívne“. K tomuto záveru dospel na základe podrobnej analýzy skutkového
stavu a jeho právnom posúdení, ktoré zosumarizoval týmto spôsobom:
«Vzhľadom na... zásadné posúdenie nemožnosti prehodnotenia nepreukázania
subjektívnej stránky pri interpretácii „zasadnutia“ dňa 10. 03. 2014 započatého na letisku
podozrivými ako regulárneho aktu správnej rady, napriek jednoznačným obsahovým
nedostatkom a nepresnostiam v obsahu zápisnice k tomuto „zasadnutiu“ (ktoré prípadne
budú viesť v „civilnom“ konaní k vyhláseniu zasadnutia aj z neho plynúcich i neskorších
personálnych zmien v štatutárnych orgánoch n. o. za neplatné) a vnímaniu tohto
„zasadnutia“ naopak ako neexistujúceho, resp. nie ako zasadnutia ale ako
„priateľského rozhovoru“, ako takej, ktorá by napĺňala jeden zo základných
a obligatórnych znakov skutkovej podstaty, nemá význam ani ďalšie dokazovanie, ktorého
nevykonanie je namietané sťažovateľom (napr. nevypočutie osôb, ktoré figurovali v rámci
zmien v orgánoch neziskovej organizácie – ďalej len ako n. o., ku ktorým malo dôjsť práve
na inkriminovanom zasadnutí správnej rady dňa 10. 03. 2014 – ,
, , a pod.).
Nie je jasné, aké návrhy napr. na zaisťovacie úkony, ktoré by mohli reálne viesť
k zásadnej zmene dôkaznej situácie, mal sťažovateľ na mysli a tento ich napokon ani sám
nekonkretizoval, čo by bolo logické očakávať, ak poškodeného vedie výlučne skutočný
záujem na spravodlivom riešení veci a nemá ísť len o na druhej strane kritizované
neopodstatnené predlžovanie postupu vo vyšetrovaní neefektívnymi úkonmi...
V rámci trestného konania musí byť dôsledne vyhodnocované každé jedno konanie
a v rámci zásad trestného konania prísne odlišované u jednotlivých „krokov“ (konaní),
ktoré alebo aj ktorékoľvek iné osoby (spriaznené s jednou či druhou „záujmovou“
skupinou) realizovali pri presadzovaní svojich súkromno – (obchodno –) právnych záujmov,
čo sa týka korelácie ich formy a obsahu smerom k naplneniu obligatórnych znakov niektorej
zo skutkových podstát trestných činov podľa Trestného zákona.
S rovnakou dôslednosťou, s akou bolo posúdené naplnenie či nenaplnenie znakov
trestného činu v konaní , ktoré bolo predmetom tohto konania, budú
vyhodnocované samostatne aj ďalšie konania dotknutých osôb, ktoré sú predmetom ďalších
vyšetrovaní (napr. spomenuté konanie ČVS: KRP-159/2-VYS-ZA-2015 v súvislosti s
možným sfalošovaním Zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 25. 02. 2013).
Vyhľadávacia zásada a zásada náležitého zistenia skutkového stavu neznamená,
že orgány činné v trestnom konaní nemusia prísne zvažovať, či sa v šetrených prípadoch
nejedná o výlučne občiansko-právny spor vyplývajúci napr. z nedodržania zmluvného
záväzku či inej zákonnej povinnosti, ktoré sa ako súčasť nielen „podnikateľského“ rizika,
ale aj v občiansko-právnych vzťahoch môže vyskytnúť a navyše, či v zmysle zásady
subsidiarity trestnej represie (tzv. princíp ultima ratio) je nutné aplikovať trestné právo
ako najkrajnejší prostriedok postihu, ktorý sa má použiť len v prípadoch závažných excesov
zo súkromnoprávnych vzťahov.
Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že nie je úlohou orgánov činných v trestnom
konaní nahrádzať iniciatívu občanov pri uplatňovaní domnelých alebo aj opodstatnených
ich nárokov a že rozhodnutia vydané v trestnom konaní (vrátane už vydaného rozhodnutia
o zastavení veci) v takomto postupe poškodenému nebránia, ani preň nevytvárajú prekážku.
Riešenia takýchto sporov v situácii, ak sa s protistranou občan nedohodne, je nutné
sa domáhať len na súde podaním príslušnej žaloby (návrhu), čo v tomto prípade bolo
aj učinené.
Ingerencia trestného práva do takýchto vzťahov je neopodstatnená a nežiaduca.
Vykonávanie ďalšieho dokazovania orgánmi činnými v trestnom konaní by bolo za doposiaľ
zisteného skutkového stavu nadbytočné.
Trestné konanie nemôže byť ani prostriedkom nátlaku na protistranu, aby konala
určitým, pre druhú stranu želaným spôsobom.
Pokračovanie preverovania v trestnom konaní a vykonávanie ďalšieho dokazovania
v tomto štádiu by tak len suplovalo iniciatívu, ktorá je súkromným záujmom, čo by nebolo
v súlade so zákonom.
V „civilnom“ súdnom konaní o platnosti či neplatnosti zasadnutí správnych rád,
resp. rozhodnutí na nich prijatých, vrátane ustanovenia za členov do jednotlivých funkcií je
miesto na argumentáciu ohľadne možných analógií pri zvolávaní valných zhromaždení
obchodných spoločností a pod.
Rovnako tak je primeraným v rámci tzv. princípu ultima ratio riešenie, resp. konečné
posúdenie „civilným“ súdom termínu, resp. možnosti zvolania správnej rady najskôr
až 11. deň po jeho nezvolaní v lehote 10 dní a vyhodnotenie aj tohto
formálneho nedostatku inkriminovaného „zasadnutia“, ktoré sa konalo „už“ 10. deň, kde
ale opäť aj sám toto deklaruje, je si toho vedomý, avšak vysvetľuje si to tak,
že nakoľko (čo dosledoval dodatočne cez mail a telefón) nezvolal regulárne
zasadnutie do 24:00 hod. lehoty 10. dňa, mohlo sa „zasadnutie“ medzitým realizované
už počas tohto 10. dňa ním a považovať za prípustné.
To, že takýto výklad pred „civilným“ súdom s najväčšou pravdepodobnosťou
neobstojí, ale nič nemení na tom, že pri neexistencii jednoznačnej právnej úpravy a možnej
aplikácii nanajvýš nejakých analogických postupov z obchodného práva, ako právneho
laika možný omyl (v sťažnosti použité spojenie, ak by sa mylne domnievali)
stavia do pozície zavinenia nanajvýš z nedbanlivosti, čo pri do úvahy pripadajúcich
trestných činoch v súvislosti s následným predložením zápisnice na zápis zmien v zložení
správnej rady n. o. okresnému úradu opäť vedie k záveru o nenaplnení základných znakov,
a teda o tom, že posudzované konanie nie je trestným činom.
Za daného dôkazného stavu by bolo vznesenie obvinenia podozrivému
nielen predčasné, ale meritórne neopodstatnené, nakoľko
sa nejaví ani perspektíva žiadnej takej zmeny dôkaznej situácie, ktorá by k zmysluplnému
vedeniu trestného stíhania či dokonca postaveniu menovaného pred súd za predmetný
skutok mohla smerovať. Je preto možné vysloviť záver, že v danej veci konajúci vyšetrovateľ
v merite výroku rozhodol v súlade so zákonom, keď trestné stíhanie zastavil... zvážiac reálne
výsledky vyšetrovania dospel k záver, že tieto neodôvodňujú nielen, že postavenie
potenciálneho obvineného pred súd, ale ani len vznesenie obvinenia proti podozrivému
, pričom tento záver zodpovedá dôkaznému stavu získanému po skončení
vyšetrovania a po vykonaní dostupných úkonov, nevyhodnotil som jeho rozhodnutie
ako nesprávne a nezákonné.
Daný prípad je príkladom toho, kedy oznamovateľ (poškodený) predstavil svoje
subjektívne vnímanie podozrenia zo spáchania trestného činu a orgány činné v trestnom
konaní ho nepreukázali napriek vykonaniu reálne dostupných dôkazov, čo je predpokladom
pre vyvodzovanie individuálnej trestnej zodpovednosti.
Neprimeraná neopatrnosť pri analýze reálnosti akcie, ktorá mala byť
zdrojom výnosov, neodhadnutie schopností svojich „obchodných“ partnerov (poznámka –
používanie úvodzoviek v texte celého odôvodnenia pri prídavkoch „obchodný“ alebo slove
„investícia“ ma vyjadrovať majetkový charakter dotknutých záujmov a toto použitie
vychádza z toho, že neziskové organizácie na jednej strane formálne podľa zákona nesmú
použiť zisk v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, na strane druhej
je logické, že peniaze „investované“ v značnom objeme vo forme pôžičiek
nemali zostať n. o. bez perspektívy ich vrátenia a neformálneho zhodnotenia minimálne
vo forme či už zhodnotenia majetku n.o. o príspevok z tzv. eurofondov alebo iných benefitov
pri prevádzkovaní zariadenia sociálnych služieb , vo vzťahu k
sa aj formálne jednalo o obchodný záujem, keďže v podstate riešil otázku nepriamej
pohľadávky z podnikania ), nepoužitie primeraných právnych foriem
na zabezpečenie svojej „investície“ a z toho plynúce nebezpečenstvo potenciálnych strát
nemôže byť čo i len nepriamo riešené nekriticky teraz dodatočne cestou trestného konania.
Bez akcentu pre trestné konanie z toho plynie snáď len ponaučenie o potrebe výberu
jednak kvalitného (odborne aj morálne) partnera nielen v podnikateľských projektoch,
prípadne o potrebe dôslednejšieho zabezpečenia právneho mechanizmu, resp. právnej
formy pri investovaní väčších finančných prostriedkov, ak sa veriteľ chce riziku poškodenia
vyhnúť. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva
bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva
majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (cit. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. 11. 2011,
sp. zn. 1 Sžr/38/2011).
Za daného stavu, kedy orgány činné v trestnom konaní nenašli priame dôkazy
svedčiace spáchaniu trestného činu alebo aspoň súvislú reťaz dôkazov nepriamych, dospelo
konanie do štádia, kedy vyšetrovateľ musel riešiť dilemu plynúcu z rôzneho koncipovania
princípov konania pred súdom a prípravného konania.
Zatiaľ čo v konaní pred súdom pre konečné rozhodnutie platí zásada in dubio
pro reo, orgány činné v trestnom konaní pri rozhodovaní v prípravnom konaní sú
- jednak viazané zásadou náležitého zistenia skutkového stavu a vyhľadávacou
zásadou, v zmysle ktorých s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti
obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
- zároveň ale je ustanovenie § 215 Tr. por. koncipované doposiaľ skôr v intenciách
zásady „v pochybnostiach v neprospech obvineného“ (prokurátor zastaví trestné stíhanie,
ak je nepochybné, že sa nestal skutok..., je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený –
poznámka: aj keď v jednom z legislatívnych materiálov, ktorý zatiaľ nedospel do štádia
schválenej novely, bolo uvažované o zmene napríklad znenia § 215 ods. 1 písm. c) tak,
že trestné stíhanie by bolo možné zastaviť, ak nie je preukázané, že skutok spáchal
obvinený) a
- súčasne nemôže prokurátor opomenúť znenie ustanovenia § 234 ods. 1, podľa
ktorého „ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú
postavenie obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu...“.»
Ústavný súd pri posudzovaní toho, či došlo k porušeniu sťažovateľom označených
práv, vychádzal z obsahu napadnutého uznesenia prokurátora a zároveň prihliadal
aj na obsah sťažnosti, ktorú sťažovateľ proti uzneseniu vyšetrovateľa podal a ktorú zároveň
doručil ústavnému súdu v prílohe jeho sťažnosti. Z obsahu napadnutého uznesenia
prokurátora vyplýva, že prokurátor v napadnutom konaní konal v medziach svojej
právomoci a primeraným a v okolnostiach konkrétnej veci postačujúcim spôsobom reagoval
na jednotlivé námietky sťažovateľa, ktoré považoval za rozhodujúce pre posúdenie
predmetnej veci, a následne svoje závery aj odôvodnil opierajúc sa o skutkové zistenia,
ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Napriek nesúhlasu sťažovateľa ústavný súd
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie prokurátora je dostatočne odôvodnené a možno
ho považovať aj za ústavne udržateľné a akceptovateľné.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej právo
na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného
oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je súčasťou
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny
(napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03, II. ÚS 28/06). Uvedené články garantujú
ochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých
sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.
Ústavný súd aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru tiež zdôrazňuje,
že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých okolností
prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia
sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Nikto totiž nemá
právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu bolo vyhovené.
Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní, nedávajú podklad
na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom
konaní začať konať alebo pokračovať v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie
začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné
právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán
riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave
(m. m. napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09). Trestné právo je prostriedkom ultima ratio,
čo znamená, že v trestnoprávnej teórii, ako aj praxi sa už tradične vychádza zo zásady
pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné
právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach
spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne
prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné,
prípadne sú zjavne nevhodné.
Rovnako do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1
listiny nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym
názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu verejnej moci
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov, pre ktoré
môže ústavný súd návrh (sťažnosť) na začatie konania pri jeho predbežnom prerokovaní
odmietnuť, je jeho zjavná neopodstatnenosť. Sťažnosť je zjavne neopodstatnená
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi postupom krajskej
prokuratúry v napadnutom konaní a jej uznesením a obsahom sťažovateľom označených
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júla 2017