Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 483/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mišíkovou,

Laurinská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd postupom

vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline vo veci vedenej

pod ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-2014 a postupom Krajskej prokuratúry v Žiline vo veci

vedenej pod sp. zn. Kv 61/15/5500 a jej uznesením zo 4. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. októbra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) postupom vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného

zboru v Žiline (ďalej len „vyšetrovateľ“) vo veci vedenej pod ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-

2014 (ďalej len „napadnuté konanie vyšetrovateľa“) a postupom Krajskej prokuratúry

v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 61/15/5500

(ďalej len „napadnuté konanie krajskej prokuratúry“) a jej uznesením zo 4. augusta 2016

(ďalej len „uznesenie krajskej prokuratúry“).

Zo sťažnosti vyplýva, že vyšetrovateľ uznesením ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-2014

z 10. júna 2016 (ďalej len „uznesenie o zastavení trestného stíhania“) podľa § 215 ods. 1

písm. b) zastavil trestné stíhanie vo veci trestného činu poškodzovania

cudzích práv podľa , pretože skutok nie je trestným

činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Sťažovateľ uvádza, že v predmetnej trestnej veci mal postavenie poškodeného, ktorý

si riadne v rámci tzv. adhézneho konania uplatnil nárok na náhradu škody podľa § 46 ods. 1

.

Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ vydaním uznesenia o zastavení trestného stíhania,

ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil a , a preto

24. júna 2016 podal proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania sťažnosť (namietal tiež,

že na základe takto nedostatočne zisteného skutkového stavu nemožno vo veci vydať žiadne

meritórne rozhodnutie). Následne 12. augusta 2016 mu bolo doručené napadnuté uznesenie

prokurátora krajskej prokuratúry (ďalej len „prokurátor“), ktorým podľa § 193 ods. 1

písm. c) jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Podľa názoru

sťažovateľa napadnuté uznesenie prokurátora je síce obsahovo rozsiahle, no jeho

sťažnostným námietkam sa venuje len veľmi nekonkrétne a stroho, čo spôsobuje

arbitrárnosť tohto uznesenia.

Podľa názoru sťažovateľa je v napadnutom uznesení prokurátora viacero nejasností.

Ako príklad uvádza stranu 4, kde ako poškodený je uvedený , ktorý

však vôbec nebol subjektom trestného stíhania. Ďalej poukazuje na to, že prokurátor

v napadnutom uznesení uvádza, že «podľa zástupkyne poškodeného by bolo primeranejšie

a „pravdivejšie“ uvádzať, že sa nekonalo „žiadne zasadnutie“», namieta však, že on ani

jeho splnomocnenkyňa nikdy neuviedli, že popretie konania zasadnutia správnej rady

by bolo „primeranejšie a pravdivejšie“. Uvádza, že on a jeho splnomocnenkyňa „vždy

tvrdili, že sa žiadne zasadnutie nekonalo a predložili sme k tomu aj dostatočné dôkazy...,

pričom na základe takýchto skutočností a dôkazov sme nekonanie zasadnutia označili

za notorietu, ktorú už nie je potrebné viac dokazovať. Takýto záver vyplýval nielen

z predložených dôkazov, ale aj z použitia analógie pri zvolávaní valných zhromaždení

obchodných spoločností (ktorej použiteľnosť pre neziskové organizácie pripustil aj sám

prokurátor na str. č. 12 dole napadnutého uznesenia), kde som podľa tvrdení prokurátora

(viď str. č. 5, štvrtý odsek napadnutého uznesenia) poukazoval vraj na netradičné miesto

konania zasadnutia. Ja som však nikdy nepoukazoval na netradičnosť miesta, ale na

neurčitosť miesta, na základe ktorej som sa preukázateľne nemal možnosť domnelého

zasadnutia správnej rady zúčastniť a na základe ktorého sa žiadne zasadnutie správnej rady

ani konať nemohlo (viď str. č. 3 mojej sťažnosti zo dňa 24. 06. 2016, príloha č. 3).

Je zrejmé, že takéto nepravdivé tvrdenia prokurátora nepochybne vyplývajú z toho,

že pri hodnotení dôkazov starostlivo neuvážil všetky okolnosti prípadu, teda nepostupoval

v zmysle ustanovenia .“.

V ďalšej časti sťažovateľ uvádza, že vyšetrovateľ, ako aj prokurátor mali uviesť,

že k spáchaniu trestného činu poškodzovania cudzích práv malo dôjsť «... v dôsledku

predchádzajúceho konania spočívajúceho najmä v uskutočnení zasadnutia Správnej rady

dňa 10. 03. 2014 na „ “, ktoré bolo zvolané

nelegitímne...». Opäť namieta, že on takto skutok nikdy nevymedzil. Podľa neho

aby vyšetrovateľ mohol rozhodnúť v súlade s , „bol povinný

ku konaniu/nekonaniu zasadnutia vypočuť všetky osoby, ktorých sa zasadnutie osobne

dotýkalo a vyzvať a na vydanie veci (prípadne

odňatie veci) – počítačov, na ktorých mohla byť zápisnica spracovaná a zabezpečiť

znalecké skúmanie týchto počítačov za účelom zistenia dátumu, kedy bola zápisnica z

domnelého zasadnutia správnej rady vyhotovená. Len v takomto prípade by totiž mohol

prokurátor prijať záver o tom, že vyšetrovateľ postupoval pred svojim rozhodnutím podľa §

215 ods. 1 písm. b) v zmysle ustanovenia a zistil skutkový stav, o ktorom

nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Ak takto

vyšetrovateľ nepostupoval, potom sa rozhodnutím podľa za

doposiaľ zisteného rozporného skutkového stavu nepochybne dopustil porušenia

ustanovenia v nadväznosti na porušenie a prokurátor bol za

takéhoto stavu povinný postupovať v zmysle ustanovenia ...“.

Namieta tiež, že prokurátor mal uviesť, že sťažovateľ nekonkretizoval dôkazy, ktoré by mal

vyšetrovateľ vykonať, uvedené sa však opäť nezakladá na pravde, keďže „potrebu

vykonania vyššie uvedeného dôkazu bolo jednoznačne možné vyvodiť napríklad už z môjho

podania zo dňa 16. 02. 2015...“, rovnako aj „v podaní zo dňa 20. 04. 2015... som v rámci

výpočtu dôkazov, ktoré je potrebné na riadne naplnenie ustanovenia vykonať

uvádzal aj potrebu zaistenia relevantných počítačov...“. V nadväznosti na to tvrdí, že nie je

pravdou, že jeho podania mali slúžiť len na predlžovanie konania. Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukazuje na to, že „tvrdenia o nedostatočne zistenom skutkovom stave z dôvodu

nevykonania takýchto objektívnych dôkazov zameraných na verifikáciu tvrdení

obsahujúcich jednotlivé proti sebe stojace dve skupiny dôkazov potvrdil v súvisiacej veci

(vedenej na KR PZ Žilina pod ČVS: KRP-61/2-VYS-ZA-2014) prokurátor Generálnej

prokuratúry SR písomnosťou zo dňa 16. 04. 2015, sp. zn. IV/3 GPt 59/15/1000-10, ktorá

bola do vyšetrovacieho spisu zaslaná dňa 02. 05. 2015... a tiež aj prokurátorka Krajskej

prokuratúry Žilina písomnosťou zo dňa 05. 06. 2015, sp. zn. -20, ktorá

sa stotožnila s mojou argumentáciou v nadväznosti na preverenie pravosti Zmluvy

o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 25. 02. 2013...“.

Podľa názoru sťažovateľa bolo v predmetnej veci nevyhnutné posúdiť ako predbežnú

otázku to, či sa 10. marca 2014 konalo zasadnutie správnej rady Sťažovateľ

nesúhlasí so spôsobom, akým sa s touto predbežnou otázkou vysporiadal vyšetrovateľ.

Podľa jeho názoru „pri posúdení predbežnej otázky podľa sa... vyšetrovateľ

musí riadiť a otázku posúdiť tak, aby záver posúdenia bol podložený konkrétnymi dôkazmi

obsahujúcimi preskúmateľné dôvody, na základe ktorých vyšetrovateľ takto rozhodol.

Aj napriek tomu, že sa bude jednať o subjektívny záver vyšetrovateľa, tento musí mať vždy

oporu vo vykonaných dôkazoch...

... nie je možné rozhodnúť len na základe toho, že vyšetrovateľ a prokurátor

skonštatujú o tejto otázke pochybnosti, alebo že preukážu stretnutie

a , pretože na základe vykonaných dôkazov je potrebné v zmysle § 7 ods. 1

rozhodnúť o konaní/nekonaní zasadnutia správnej rady...“. Napriek tomu, že sťažovateľ

k tomuto predložil dostatok dôkazov, vyšetrovateľ ich nevzal do úvahy, a preto rozhodol

svojvoľne, a toto jeho pochybenie následne neodstránil ani prokurátor. Prokurátor sa podľa

neho nevysporiadal so žiadnym sťažnostným dôvodom, ktorý uvádzal vo svojej sťažnosti,

ale len rozširoval pôvodné úvahy vyšetrovateľa. Sťažovateľ nesúhlasí ani s tvrdením

prokurátora, že podozrivým nebolo možné preukázať úmysel, pretože tento by bolo možné

posúdiť až po vyriešení otázky, či sa predmetné zasadnutie správnej rady uskutočnilo.

Sťažovateľ zastáva názor, že po zohľadnení ním uvedeného je možné dospieť

k záveru, že v predmetnej trestnej veci dosiaľ nebol náležite zistený skutkový stav veci

podľa , a preto ani nebolo možné postupovať podľa

ods. 1 písm. b) . Vzhľadom na uvedené preto napadnuté uznesenie

prokurátora obsahuje nesprávny výrok o zmietnutí jeho sťažnosti podanej proti uzneseniu

vyšetrovateľa. Prokurátor sa v napadnutom uznesení riadne nezaoberal jeho sťažnostnými

dôvodmi, objektívne ich nevyhodnotil a nedal na ne odpovede v dostatočnom rozsahu,

pričom jeho konaním došlo k porušeniu viacerých ustanovení , ktoré

konkretizoval v tejto sťažnosti a rovnakým nedostatkom trpí aj konanie prokurátora

a vyšetrovateľa, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo a ktoré malo za následok

porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa . „Postup

uplatnený v napadnutom uznesení a v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo

a jeho záver nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, pretože negarantuje

moje právo na inú právnu ochranu vyplývajúce z a listiny.

Vychádzajúc z príslušných ustanovení ( ) som mal

právo domáhať sa v rámci tzv. adhézneho konania uplatnenia svojho nároku na náhradu

škody v trestnom konaní. Vychádzajúc z a z listiny som mal

právo na to, aby toto trestné konanie malo určitú kvalitu a aby o rozhodnutí o tomto

trestnom konaní neboli odôvodnené pochybnosti a aby bolo založené na preskúmateľných

a objektívnych dôkazoch. K takémuto konaniu postupom prokurátora pri napadnutom

uznesení (a ani pri jemu predchádzajúcom postupe vyšetrovateľa) nedošlo...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd

uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline sp. zn. Kv 61/15/5500-23, zo dňa

04. augusta 2016, ako aj konaním prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline, ktoré vydaniu

označeného uznesenia predchádzalo a predchádzajúcim konaním vyšetrovateľa KR PZ

Žilina v konaní pod ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-2014, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie prokurátora Krajskej

prokuratúry v Žiline sp. zn. Kv 61/15/5500-23, zo dňa 04. augusta 2016, a vec sa mu vracia

na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu

trov konania, ktoré mu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť na

účet Advokátskej kancelárie JUDr. Evy Mišíkovej, s. r. o., Laurinská 2, 811 01 Bratislava ,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na inú právnu

ochranu podľa a listiny postupom vyšetrovateľa v jeho

napadnutom konaní, ako aj postupom krajskej prokuratúry v napadnutom konaní a jej

uznesením. Porušenie označených práv sťažovateľ odôvodňuje v podstate tým, že orgány

činné v trestnom konaní náležite nezistili skutkový stav veci, túto nesprávne právne posúdili

a na základe toho potom dospeli k nesprávnym záverom. Vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajskej prokuratúry sťažovateľ namieta, že prokurátor sa riadne nezaoberal jeho

sťažnostnými dôvodmi, objektívne ich nevyhodnotil a nedal na ne odpovede v dostatočnom

rozsahu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

vyšetrovateľa v napadnutom konaní

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa v súlade so svojou

ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, ktorého podstata a účel vychádza

z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. ,

, , ). V nadväznosti na uvedené preto každá

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva,

musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,

ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(napr. , , , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Výsledkom postupu vyšetrovateľa v jeho napadnutom konaní bolo uznesenie, ktorým

vyšetrovateľ zastavil podľa trestné stíhanie

vo veci poškodzovania cudzích práv podľa

z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Proti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej následne rozhodol

napadnutým uznesením prokurátor krajskej prokuratúry. Preto právomoc prokurátora

krajskej prokuratúry na preskúmanie napadnutého postupu vyšetrovateľa, ako aj jeho

uznesenia vylučuje v tejto časti právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti

ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti,

ktorá smeruje proti postupu vyšetrovateľa v napadnutom konaní, odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajskej

prokuratúry v napadnutom konaní a jej uznesením

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým

uznesením krajskej prokuratúry a jej postupom, ktorý vydaniu tohto uznesenia predchádzal

z dôvodu, že prokurátor sa riadne nezaoberal sťažnostnými dôvodmi sťažovateľa,

objektívne ich nevyhodnotil a nedal na ne odpovede v dostatočnom rozsahu. Z uvedeného

dôvodu považuje jeho závery z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne rozobral napadnuté uznesenie prokurátora, polemizoval

s jeho závermi a ústavnému súdu v podstate predostrel svoje vlastne posúdenie predmetnej

trestnej veci tým, že poukazoval na to, ako mal podľa jeho názoru prokurátor v predmetnej

veci postupovať, ktoré dôkazy mal vziať do úvahy a ako ich mal následne vyhodnotiť.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že cieľom jeho

právomoci ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je primárne

preskúmavať a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného

skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či skutkové

a právne závery krajskej prokuratúry, resp. prokurátora, ku ktorým v rámci preskúmavania

postupu a rozhodnutia vyšetrovateľa dospel, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a či jeho postup, ako aj záver, ku ktorému dospel, je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a udržateľný a zároveň či v dôsledku tohto postupu a rozhodnutia nedošlo k porušeniu

označených práv sťažovateľa.

Prokurátor krajskej prokuratúry napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa, pretože

nebola dôvodná. Prokurátor sa po preskúmaní uznesenia vyšetrovateľa, ako aj konania,

ktoré mu predchádzalo, vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi vyšetrovateľa

spočívajúcimi v tom, že „objasňovanie skutkového stavu a vývoj dôkaznej situácie dospel

do štádia, kedy možno prijať záver, že skutok kladený za vinu podozrivým nie je ako trestný

čin preukázateľný, aj keď niektoré, avšak iba parciálne hodnotenia sťažovateľa

nie sú neobjektívne“. K tomuto záveru dospel na základe podrobnej analýzy skutkového

stavu a jeho právnom posúdení, ktoré zosumarizoval týmto spôsobom:

«Vzhľadom na... zásadné posúdenie nemožnosti prehodnotenia nepreukázania

subjektívnej stránky pri interpretácii „zasadnutia“ dňa 10. 03. 2014 započatého na letisku

podozrivými ako regulárneho aktu správnej rady, napriek jednoznačným obsahovým

nedostatkom a nepresnostiam v obsahu zápisnice k tomuto „zasadnutiu“ (ktoré prípadne

budú viesť v „civilnom“ konaní k vyhláseniu zasadnutia aj z neho plynúcich i neskorších

personálnych zmien v štatutárnych orgánoch n. o. za neplatné) a vnímaniu tohto

„zasadnutia“ naopak ako neexistujúceho, resp. nie ako zasadnutia ale ako

„priateľského rozhovoru“, ako takej, ktorá by napĺňala jeden zo základných

a obligatórnych znakov skutkovej podstaty, nemá význam ani ďalšie dokazovanie, ktorého

nevykonanie je namietané sťažovateľom (napr. nevypočutie osôb, ktoré figurovali v rámci

zmien v orgánoch neziskovej organizácie – ďalej len ako n. o., ku ktorým malo dôjsť práve

na inkriminovanom zasadnutí správnej rady dňa 10. 03. 2014 – ,

, , a pod.).

Nie je jasné, aké návrhy napr. na zaisťovacie úkony, ktoré by mohli reálne viesť

k zásadnej zmene dôkaznej situácie, mal sťažovateľ na mysli a tento ich napokon ani sám

nekonkretizoval, čo by bolo logické očakávať, ak poškodeného vedie výlučne skutočný

záujem na spravodlivom riešení veci a nemá ísť len o na druhej strane kritizované

neopodstatnené predlžovanie postupu vo vyšetrovaní neefektívnymi úkonmi...

V rámci trestného konania musí byť dôsledne vyhodnocované každé jedno konanie

a v rámci zásad trestného konania prísne odlišované u jednotlivých „krokov“ (konaní),

ktoré alebo aj ktorékoľvek iné osoby (spriaznené s jednou či druhou „záujmovou“

skupinou) realizovali pri presadzovaní svojich súkromno – (obchodno –) právnych záujmov,

čo sa týka korelácie ich formy a obsahu smerom k naplneniu obligatórnych znakov niektorej

zo skutkových podstát trestných činov podľa .

S rovnakou dôslednosťou, s akou bolo posúdené naplnenie či nenaplnenie znakov

trestného činu v konaní , ktoré bolo predmetom tohto konania, budú

vyhodnocované samostatne aj ďalšie konania dotknutých osôb, ktoré sú predmetom ďalších

vyšetrovaní (napr. spomenuté konanie ČVS: KRP-159/2-VYS-ZA-2015 v súvislosti s

možným sfalošovaním Zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 25. 02. 2013).

Vyhľadávacia zásada a zásada náležitého zistenia skutkového stavu neznamená,

že orgány činné v trestnom konaní nemusia prísne zvažovať, či sa v šetrených prípadoch

nejedná o výlučne občiansko-právny spor vyplývajúci napr. z nedodržania zmluvného

záväzku či inej zákonnej povinnosti, ktoré sa ako súčasť nielen „podnikateľského“ rizika,

ale aj v občiansko-právnych vzťahoch môže vyskytnúť a navyše, či v zmysle zásady

subsidiarity trestnej represie (tzv. princíp ultima ratio) je nutné aplikovať trestné právo

ako najkrajnejší prostriedok postihu, ktorý sa má použiť len v prípadoch závažných excesov

zo súkromnoprávnych vzťahov.

Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že nie je úlohou orgánov činných v trestnom

konaní nahrádzať iniciatívu občanov pri uplatňovaní domnelých alebo aj opodstatnených

ich nárokov a že rozhodnutia vydané v trestnom konaní (vrátane už vydaného rozhodnutia

o zastavení veci) v takomto postupe poškodenému nebránia, ani preň nevytvárajú prekážku.

Riešenia takýchto sporov v situácii, ak sa s protistranou občan nedohodne, je nutné

sa domáhať len na súde podaním príslušnej žaloby (návrhu), čo v tomto prípade bolo

aj učinené.

Ingerencia trestného práva do takýchto vzťahov je neopodstatnená a nežiaduca.

Vykonávanie ďalšieho dokazovania orgánmi činnými v trestnom konaní by bolo za doposiaľ

zisteného skutkového stavu nadbytočné.

Trestné konanie nemôže byť ani prostriedkom nátlaku na protistranu, aby konala

určitým, pre druhú stranu želaným spôsobom.

Pokračovanie preverovania v trestnom konaní a vykonávanie ďalšieho dokazovania

v tomto štádiu by tak len suplovalo iniciatívu, ktorá je súkromným záujmom, čo by nebolo

v súlade so zákonom.

V „civilnom“ súdnom konaní o platnosti či neplatnosti zasadnutí správnych rád,

resp. rozhodnutí na nich prijatých, vrátane ustanovenia za členov do jednotlivých funkcií je

miesto na argumentáciu ohľadne možných analógií pri zvolávaní valných zhromaždení

obchodných spoločností a pod.

Rovnako tak je primeraným v rámci tzv. princípu ultima ratio riešenie, resp. konečné

posúdenie „civilným“ súdom termínu, resp. možnosti zvolania správnej rady najskôr

až 11. deň po jeho nezvolaní v lehote 10 dní a vyhodnotenie aj tohto

formálneho nedostatku inkriminovaného „zasadnutia“, ktoré sa konalo „už“ 10. deň, kde

ale opäť aj sám toto deklaruje, je si toho vedomý, avšak vysvetľuje si to tak,

že nakoľko (čo dosledoval dodatočne cez mail a telefón) nezvolal regulárne

zasadnutie do 24:00 hod. lehoty 10. dňa, mohlo sa „zasadnutie“ medzitým realizované

už počas tohto 10. dňa ním a považovať za prípustné.

To, že takýto výklad pred „civilným“ súdom s najväčšou pravdepodobnosťou

neobstojí, ale nič nemení na tom, že pri neexistencii jednoznačnej právnej úpravy a možnej

aplikácii nanajvýš nejakých analogických postupov z obchodného práva, ako právneho

laika možný omyl (v sťažnosti použité spojenie, ak by sa mylne domnievali)

stavia do pozície zavinenia nanajvýš z nedbanlivosti, čo pri do úvahy pripadajúcich

trestných činoch v súvislosti s následným predložením zápisnice na zápis zmien v zložení

správnej rady n. o. okresnému úradu opäť vedie k záveru o nenaplnení základných znakov,

a teda o tom, že posudzované konanie nie je trestným činom.

Za daného dôkazného stavu by bolo vznesenie obvinenia podozrivému

nielen predčasné, ale meritórne neopodstatnené, nakoľko

sa nejaví ani perspektíva žiadnej takej zmeny dôkaznej situácie, ktorá by k zmysluplnému

vedeniu trestného stíhania či dokonca postaveniu menovaného pred súd za predmetný

skutok mohla smerovať. Je preto možné vysloviť záver, že v danej veci konajúci vyšetrovateľ

v merite výroku rozhodol v súlade so zákonom, keď trestné stíhanie zastavil... zvážiac reálne

výsledky vyšetrovania dospel k záver, že tieto neodôvodňujú nielen, že postavenie

potenciálneho obvineného pred súd, ale ani len vznesenie obvinenia proti podozrivému

, pričom tento záver zodpovedá dôkaznému stavu získanému po skončení

vyšetrovania a po vykonaní dostupných úkonov, nevyhodnotil som jeho rozhodnutie

ako nesprávne a nezákonné.

Daný prípad je príkladom toho, kedy oznamovateľ (poškodený) predstavil svoje

subjektívne vnímanie podozrenia zo spáchania trestného činu a orgány činné v trestnom

konaní ho nepreukázali napriek vykonaniu reálne dostupných dôkazov, čo je predpokladom

pre vyvodzovanie individuálnej trestnej zodpovednosti.

Neprimeraná neopatrnosť pri analýze reálnosti akcie, ktorá mala byť

zdrojom výnosov, neodhadnutie schopností svojich „obchodných“ partnerov (poznámka –

používanie úvodzoviek v texte celého odôvodnenia pri prídavkoch „obchodný“ alebo slove

„investícia“ ma vyjadrovať majetkový charakter dotknutých záujmov a toto použitie

vychádza z toho, že neziskové organizácie na jednej strane formálne podľa zákona nesmú

použiť zisk v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, na strane druhej

je logické, že peniaze „investované“ v značnom objeme vo forme pôžičiek

nemali zostať n. o. bez perspektívy ich vrátenia a neformálneho zhodnotenia minimálne

vo forme či už zhodnotenia majetku n.o. o príspevok z tzv. eurofondov alebo iných benefitov

pri prevádzkovaní zariadenia sociálnych služieb , vo vzťahu k

sa aj formálne jednalo o obchodný záujem, keďže v podstate riešil otázku nepriamej

pohľadávky z podnikania ), nepoužitie primeraných právnych foriem

na zabezpečenie svojej „investície“ a z toho plynúce nebezpečenstvo potenciálnych strát

nemôže byť čo i len nepriamo riešené nekriticky teraz dodatočne cestou trestného konania.

Bez akcentu pre trestné konanie z toho plynie snáď len ponaučenie o potrebe výberu

jednak kvalitného (odborne aj morálne) partnera nielen v podnikateľských projektoch,

prípadne o potrebe dôslednejšieho zabezpečenia právneho mechanizmu, resp. právnej

formy pri investovaní väčších finančných prostriedkov, ak sa veriteľ chce riziku poškodenia

vyhnúť. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva

bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva

majetkové, osobné, satisfakčné a pod. (cit. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. 11. 2011,

sp. zn. ).

Za daného stavu, kedy orgány činné v trestnom konaní nenašli priame dôkazy

svedčiace spáchaniu trestného činu alebo aspoň súvislú reťaz dôkazov nepriamych, dospelo

konanie do štádia, kedy vyšetrovateľ musel riešiť dilemu plynúcu z rôzneho koncipovania

princípov konania pred súdom a prípravného konania.

Zatiaľ čo v konaní pred súdom pre konečné rozhodnutie platí zásada in dubio

pro reo, orgány činné v trestnom konaní pri rozhodovaní v prípravnom konaní sú

- jednak viazané zásadou náležitého zistenia skutkového stavu a vyhľadávacou

zásadou, v zmysle ktorých s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti

obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,

- zároveň ale je ustanovenie koncipované doposiaľ skôr v intenciách

zásady „v pochybnostiach v neprospech obvineného“ (prokurátor zastaví trestné stíhanie,

ak je nepochybné, že sa nestal skutok..., je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený –

poznámka: aj keď v jednom z legislatívnych materiálov, ktorý zatiaľ nedospel do štádia

schválenej novely, bolo uvažované o zmene napríklad znenia § 215 ods. 1 písm. c) tak,

že trestné stíhanie by bolo možné zastaviť, ak nie je preukázané, že skutok spáchal

obvinený) a

- súčasne nemôže prokurátor opomenúť znenie ustanovenia § 234 ods. 1, podľa

ktorého „ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú

postavenie obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu...“.»

Ústavný súd pri posudzovaní toho, či došlo k porušeniu sťažovateľom označených

práv, vychádzal z obsahu napadnutého uznesenia prokurátora a zároveň prihliadal

aj na obsah sťažnosti, ktorú sťažovateľ proti uzneseniu vyšetrovateľa podal a ktorú zároveň

doručil ústavnému súdu v prílohe jeho sťažnosti. Z obsahu napadnutého uznesenia

prokurátora vyplýva, že prokurátor v napadnutom konaní konal v medziach svojej

právomoci a primeraným a v okolnostiach konkrétnej veci postačujúcim spôsobom reagoval

na jednotlivé námietky sťažovateľa, ktoré považoval za rozhodujúce pre posúdenie

predmetnej veci, a následne svoje závery aj odôvodnil opierajúc sa o skutkové zistenia,

ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Napriek nesúhlasu sťažovateľa ústavný súd

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie prokurátora je dostatočne odôvodnené a možno

ho považovať aj za ústavne udržateľné a akceptovateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej právo

na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného

oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je súčasťou

základného práva sťažovateľa podľa , resp. listiny

(napr. , , , ). Uvedené články garantujú

ochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých

sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Ústavný súd aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru tiež zdôrazňuje,

že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých okolností

prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia

sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani chránené práva. Nikto totiž nemá

právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu bolo vyhovené.

Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní, nedávajú podklad

na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom

konaní začať konať alebo pokračovať v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie

začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné

právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán

riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave

(m. m. napr. , ). Trestné právo je prostriedkom ultima ratio,

čo znamená, že v trestnoprávnej teórii, ako aj praxi sa už tradične vychádza zo zásady

pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné

právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach

spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne

prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné,

prípadne sú zjavne nevhodné.

Rovnako do obsahu základného práva podľa , resp.

listiny nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym

názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. listiny nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu verejnej moci

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Z vyplýva, že jedným z dôvodov, pre ktoré

môže ústavný súd návrh (sťažnosť) na začatie konania pri jeho predbežnom prerokovaní

odmietnuť, je jeho zjavná neopodstatnenosť. Sťažnosť je zjavne neopodstatnená

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi postupom krajskej

prokuratúry v napadnutom konaní a jej uznesením a obsahom sťažovateľom označených

základných práv podľa a listiny neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júla 2017