Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 475/2017
PDF · 134.99 KB
No categories available
III. ÚS 475/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Ondrej Polák, s. r. o.,
Železničná 90/12, Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ondrej
Polák, pre namietané porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 26 Co 206/2016-462 zo 14. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. júna 2017
sa a , obaja bytom (ďalej
aj „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľ v 2. rade“ alebo spolu ďalej aj „sťažovatelia“),
domáhali vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ich v záhlaví
označeného práva rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 26 Co 206/2016-462 zo 14. februára 2017 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Táto sťažnosť nadväzuje na predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľov, o ktorej
ústavný súd rozhodol nálezom č. k. I. ÚS 64/2011-28 z 13. apríla 2011, v ktorom vyslovil,
že „základné právo , a na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 90/2008 porušené bolo“,
a zároveň prikázal Okresnému súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 90/2008 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pri dopravnej nehode, ktorá sa stala
11. septembra 2001 a ktorú zavinil vodič osobného motorového vozidla značky Škoda
Felícia, EČV: (ďalej len „motorové vozidlo“), p. , utrpel sťažovateľ
v 1. rade ťažké zranenia, na následky ktorých sa liečil a bol práceneschopný do 1. apríla
2002. Vodič, ktorý zavinil dopravnú nehodu, bol zamestnancom obchodnej spoločnosti
, , ktorá (ako nájomca) na základe zmluvy
o nájme dopravného prostriedku uzavretej s obchodnou spoločnosťou ,
(ako vlastníkom motorového vozidla a jeho prenajímateľom, ďalej aj
„obchodná spoločnosť “), 3. januára 2000 mala motorové vozidlo
v nájme na dobu určitú – do 31. decembra 2001 s možnosťou dohodnúť predĺženie jej
platnosti. Prostredníctvom obchodnej spoločnosti
, bola zo zákonného poistenia obchodnej spoločnosti
sťažovateľom vyplatená „základná škoda“, avšak ďalšie nimi
uplatnené nároky obchodná spoločnosť , spochybnila.
Z uvedeného dôvodu sa žalobou doručenou okresnému súdu 6. júla 2004 domáhali, aby
okresný súd uložil obchodnej spoločnosti (ďalej aj „žalovaná v 1. rade“)
zaplatiť sťažovateľovi v 1. rade (ako žalobcovi v 1. rade) „titulom odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia sumu 8.564,03 Eur, titulom odškodnenia za bolesť sumu
4.061,44 Eur, sumu 165,96 Eur titulom náhrady vecnej škody, sumu 219,07 Eur ako
náhradu za opravu chrupu, sumu 11,61 Eur ako náhradu za vypracovaný lekársky posudok,
všetko vo výške 13.022,11 Eur s prísl.“, a sťažovateľovi v 2. rade (ako žalobcovi v 2. rade)
„sumu 3.362,37 Eur titulom vecnej škody, sumu 82,98 Eur titulom náhrady za vypracovaný
znalecký posudok, sumu 458,07 Eur titulom náhrady cestovných nákladov, sumu 254,90 Eur
titulom náhrady za odťah auta, spolu sumu 4.157,90 Eur s prísl“.
4. Okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 4 C 90/2008-434 z 20. apríla 2016
žalobu sťažovateľov v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že žalovaná v 1. rade nie je
pasívne legitimovanou, pretože na dlhší čas prenechala motorové vozidlo nájomcovi, ktorý
získal možnosť dlhšiu dobu organizovane a cieľavedome ho užívať a stal sa jeho
prevádzateľom, v dôsledku čoho žalovaná v 1. rade ako vlastník motorového vozidla
uvedenú možnosť stratila a tento stav trval aj v čase, keď k dopravnej nehode došlo.
5. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietli,
že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou dopravných prostriedkov je založená na princípe objektívnej zodpovednosti,
t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie.
6. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil.
7. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovatelia nesúhlasia a opakujúc svoje
odvolacie námietky v sťažnosti tvrdia, že napadnutý rozsudok krajského súdu je „krajne
protiprávny“, porušujúci ich právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Sťažovatelia vychádzajú z judikatúry všeobecných súdov, ktorá vo vzťahu k problematike
určenia prevádzateľa dopravného prostriedku uvádza, že „právnická alebo fyzická osoba,
ktorá požičia motorové vozidlo, zostáva prevádzateľom tohto motorového vozidla v zásade
zodpovedným za škodu vyvolanú osobitnou povahou jeho prevádzky /R 70/1969/“,
a vyslovujú presvedčenie, že „prevádzateľ nemusí byť totožný s vlastníkom dopravného
prostriedku. Za tzv. iného prevádzateľa v zmysle § 427 ods. 2 Obč. zák. je potrebné
považovať toho, kto má trvalú možnosť právnej i faktickej dispozície s týmto prostriedkom,
spravidla ide zároveň o jeho vlastníka. Prevádzateľ sa nezbaví zodpovednosti ani v prípade,
že zverí alebo zapožičia dopravný prostriedok inému.“.
8. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom
súde, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
9. Sťažovatelia sa v sťažnosti osobitne nevyjadrili k vyčerpaniu opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
ako jednej z procesných podmienok konania pred ústavným súdom a nepredložili mu ani
kópiu napadnutého rozsudku krajského súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti.
10. Ústavný súd následne na okresnom súde zistil, že mu sťažovatelia zamlčali,
že proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorý prevzal ich právny zástupca
24. apríla 2017, podali 2. júna 2017 opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom dosiaľ
nebolo zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
rozhodnuté.
11. Na základe uvedených skutočností sťažnosť sťažovateľov musela byť odmietnutá
pre jej predčasnosť, pretože o ochrane v záhlaví označeného práva, ktorého porušenie
namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu ako súdu odvolaciemu rozhodovať najvyšší
súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu totiž
navodzuje situáciu, keď princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy síce
vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní.
Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 199/2010, III. ÚS 7/2014, III. ÚS 124/2017 a iné), že v prípade podania opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
12. Za daných okolností sa ústavný súd musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54).
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017