Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 511/2017
PDF · 201.5 KB
No categories available
II. ÚS 511/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti ,
, a obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s., Námestie
slobody 25, Humenné, zastúpených advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, Advokátska
kancelária, Herlianska 547, Vranov nad Topľou, vedené pod sp. zn. Rvp 1253/2017 a sp. zn.
Rvp 1254/2017 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 1/2006 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2013, ako aj postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 4/2017 a jeho rozsudkom
zo 14. februára 2017 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 1253/2017 a sťažnosť
obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s., vedenú pod sp. zn. Rvp 1254/2017 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1253/2017.
2. Sťažnosti a obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s.,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. júla 2017
osobne do podateľne doručené sťažnosti (ďalej aj „sťažovateľ“)
a obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s. (ďalej aj „sťažovateľka“, spolu aj „sťažovatelia“),
vedené pod sp. zn. Rvp 1253/2017 a sp. zn. Rvp 1254/2017 vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1/2006 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2013, ako aj
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Co 4/2017 a jeho rozsudkom zo 14. februára 2017.
2. Z oboch sťažností zhodne vyplýva, že Slovenská republika – Ministerstvo
hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalobkyňa“) sa žalobou doručenou
okresnému súdu domáhala (po viacerých úpravách žaloby) určenia absolútnej neplatnosti
prevodu 647 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., uskutočneného v rámci exekúcie.
Sťažovateľ vystupoval v konaní ako žalovaný 6, kým sťažovateľka ako žalovaná 2.
3. Rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 1/2006-1151 z 25. septembra 2013 bolo
žalobe sčasti vyhovené a sčasti bola zamietnutá.
4. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 608/2013 zo 17. apríla 2014 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený.
5. Na základe dovolania sťažovateľov uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 906/2015 z 27. októbra 2016 bol
rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
6. Novým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 4/2017 zo 14. februára 2017 bol
rozsudok okresného súdu opätovne potvrdený. Sťažovateľom bol rozsudok krajského súdu
doručený 9. mája 2017.
7. Právne závery okresného súdu a krajského súdu sťažovatelia považujú za
nezlučiteľné s ústavou a dohovorom z viacerých dôvodov.
8. Podľa názoru sťažovateľov postupom krajského súdu došlo k porušeniu ich
základného práva na súdnu ochranu, pretože bol porušený princíp právnej istoty vytvorený
nezmeniteľnosťou právoplatných súdnych rozhodnutí, a to porušením zásady res iudicata
(prekážka veci rozsúdenej). Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ v rámci exekúcie
nadobudol 86 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., a sťažovateľka 98 ks týchto akcií.
Exekúcia bola právoplatne a s definitívnou platnosťou skončená, o čom svedčí potvrdenie
Okresného súdu Vranov nad Topľou, podľa ktorého konajúci súdny exekútor vrátil
poverenie na vykonanie exekúcie. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
Slovenskej republiky podané proti exekúcii bolo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
MCdo 2/99 z 28. februára 2001 zamietnuté. Dôvodnosť zamietnutia mimoriadneho
dovolania ústavný súd potvrdil nálezom č. k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007.
Na základe uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že najmä vzhľadom na nález
ústavného súdu došlo k porušeniu zásady res iudicata.
Sťažovatelia poukázali tiež na to, že následne po náleze ústavného súdu najvyšší súd
v niekoľkých svojich uzneseniach právny názor ústavného súdu akceptoval, resp. považoval
za smerodajný.
9. Sťažovatelia namietajú porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj pre porušenie zásady
„ultra petitum“. Podľa nich ide o to, že navrhované znenie rozsudku (petit) žalobkyňa
v priebehu konania žiadala upraviť oproti pôvodnému zneniu vyplývajúcemu zo žaloby
dvomi podaniami smerujúcimi ku spresneniu pôvodného žalobného petitu. Podľa
posledného spresnenia (doručeného okresnému súdu 10. októbra 2011) žalobkyňa
požadovala určiť absolútnu neplatnosť prevodu 647 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL,
a. s., uskutočneného v rámci exekúcie, ako aj absolútnu neplatnosť záložných zmlúv
z 9. októbra 1998 uzatvorených inter alia aj so sťažovateľmi. Napriek tomu však uznesením
okresného súdu č. k. 12 C 1/2006-1060 z 27. apríla 2012 bola zmena žaloby síce pripustená,
avšak v odlišnom znení, a to tak, že zmluvy o kúpe a predaji zaknihovaných cenných
papierov, na základe ktorých došlo k prevodu 647 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL,
a. s., sú neplatnými právnymi úkonmi.
Podľa názoru sťažovateľov je už na prvý pohľad zrejmé, že výrok uznesenia
okresného súdu, ktorým pripustil zmenu žaloby, je absolútne odlišný od zmeny, vykonanie
ktorej požadovala žalobkyňa. Žalobkyňa totiž v konečnom dôsledku žiadala, aby súd určil,
že absolútne neplatný je samotný prevod 647 ks akcií a nie zmluva o kúpe a predaji
zaknihovaných cenných papierov.
Sťažovatelia namietajú, že rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 1/2006-1151
z 25. septembra 2013, napriek žalobkyňou navrhovanej zmene petitu, bolo rozhodnuté
o neplatnosti zmlúv o kúpe a predaji zaknihovaných cenných papierov, nie teda
o neplatnosti prevodu 647 ks akcií.
Keďže ani uznesenie o pripustení zmeny žaloby, ale ani rozsudok vo veci samej
nekorešpondujú so žalobkyňou navrhovanou zmenou petitu, podľa sťažovateľov tým došlo
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Celý tento postup, ako aj samotné meritórne
rozhodnutie je zmätočné. Okresný súd mal na základe podaní žalobkyne rozhodnúť
o neplatnosti prevodu 647 ks zaknihovaných akcií a nie o neplatnosti zmlúv o kúpe a predaji
zaknihovaných akcií. Podľa presvedčenia sťažovateľov došlo preto k prekročeniu rámca
konania vymedzeného žalobkyňou, v dôsledku čoho okresný súd a krajský súd rozhodli
mimo rámca žalobkyňou vymedzeného predmetu konania.
10. Sťažovatelia namietajú ďalej aj porušenie základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Poukazujú pritom na
konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého „Žalovaný v odvolaní žiadal
s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p., pre odňatie možnosti konať ako aj pre
právne posúdenie zrušiť rozsudok a vrátiť vec na ďalšie konanie. Tak ako predchádzajúci
odvolateľ rozoberá ustanovenie § 119 O.s.p. s tým, že žalovaný v 6. rade pracuje v Nemecku
a na preberanie poštových zásielok počas svojej neprítomnosti splnomocnil svoju manželku
, keďže on bol v cudzine, napísala manželka žalovaného v 6. rade list
súdu, ktorým ho ospravedlnila, nič nebránilo ďalej konať a údajne sa ospravedlniť
manželke žalovaného v 6. rade zo strany súdu, resp. zaslať cez manželku tomuto
žalovanému predvolanie do Nemecka.“. Sťažovatelia poukazujú na fakt, že v skutočnosti
manželka sťažovateľa nikdy nenapísala okresnému súdu, že „nič nebránilo ďalej konať
a údajne sa ospravedlniť manželke žalovaného v 6. rade zo strany súdu, resp. zaslať cez
manželku tomuto žalovanému predvolanie do Nemecka“. Sťažovatelia tvrdia, že nikde
v spise sa takéto tvrdenie nenachádza a krajský súd si toto znenie vymyslel. Naopak, podľa
názoru sťažovateľa krajský súd sa jeho odvolaním vôbec nezaoberal a zrejme ho ani nečítal.
Inak by totiž zistil, že sťažovateľ v skutočnosti v odvolaní uviedol, že keďže pracuje
v Nemecku, okresný súd nemohol požiadať jeho manželku, aby oznámila súdu jeho adresu
v Nemecku a on by na pojednávanie pricestoval a osobne sa ho zúčastnil, resp. by si zvolil
právneho zástupcu. Krajský súd by z odvolania tiež zistil, že sťažovateľ namietol tvrdenie
okresného súdu, podľa ktorého mal zaslať písomný súhlas s uskutočnením pojednávania
v jeho neprítomnosti. V sťažnosti sa napokon uzatvára, že žiadny takýto súhlas sťažovateľ
okresnému súdu nezaslal a ani sa v spise nenachádza.
11. Krajský súd ďalej uvádza: „Taktiež pri dokazovaní v posudzovanej veci súd prvej
inštancie riadne vypočul strany sporu, svedkov v konaní a oboznámil sa s listinnými
dôkazmi, ani jedna zo strán sporu nemala spôsobený nezákonným postupom zásah do
svojich práv (napr. právo na súkromie a pod.)“. Sťažovatelia však poukazujú na
protirečivosť tohto tvrdenia, pretože okresný súd na jednej strane vec prerokoval v ich
neprítomnosti a na druhej strane krajský súd tvrdí, že „súd prvej inštancie vypočul strany
sporu...“.
12. Sťažovatelia namietajú aj svojvoľný postup okresného súdu v prípade
vykonaného písomného dôkazu predloženého žalobkyňou 16. septembra 2013 označeného
ako „Vyjadrenie žalobcu k pretrvávajúcemu naliehavému právnemu záujmu na určení
neplatnosti právnych úkonov“. Tento dôkaz okresný súd vyhodnotil a použil pri odôvodnení
rozsudku, avšak sťažovateľom ho doručil až spolu s rozsudkom. Je pochopiteľné, že tým
znemožnil sťažovateľom vyjadriť sa k nemu, keďže okresný súd konal a rozhodol v ich
neprítomnosti. Aj keby sťažovatelia boli na pojednávaní 25. septembra 2013 prítomní
a okresný súd by im krátkou cestou uvedený dôkaz doručil, nebolo by podľa ich tvrdenia
možné spravodlivo od nich požadovať, aby sa k dôkazu hneď na pojednávaní vyjadrili,
zvlášť, ak má tento písomný dôkaz rozsah piatich strán.
13. Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že krajský súd v rozsudku uvádza, že
„Odvolací súd sa s námietkou žalovaného Brilantu, a. s. vyporiadal ohľadne neprítomnosti
z dôvodu choroby a v súvislosti s vyjadrením ošetrujúceho lekára poukazuje na to, že so
zreteľom na § 101 ods. 2 O.s.p. súd prvej inštancie postupoval správne, a to aj vzhľadom na
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (odvolanie proti rozsudku). Súd prvej
inštancie nemal čo odročovať pojednávanie, pekne opisuje síce vo svojom odvolaní aj
žalovaný Tradeunion s.r.o., že nesúhlasí so závermi súdu, keď pojednával v neprítomnosti
žalovaných v 2., 3., 4., 5., 6., 7. rade, atď., ale súd nemá inú možnosť ako vec prejednať.“.
Ďalej krajský súd uvádza: „O.i. žalovaný v 2. rade sa z pojednávania ospravedlnil z dôvodu
práceneschopnosti konateľa spoločnosti preukázanej vyjadrením ošetrujúceho lekára,
nemôžu sa preto žalovaní ohradzovať voči konaniu súdu, ktorý dôvod na odročenie
pojednávania vo vzťahu k dôležitosti prejednania veci nepovažoval za dostatočný, lebo
za žalovaného v druhom rade mohli samostatne konať ďalší dvaja konatelia spoločnosti
(resp. zapísaná osoba nepreukázala, že tretia osoba o údajoch zápisov spoločnosti
vedela).“ Sťažovatelia opäť poukazujú na svojvoľný a zjavne nedôvodný záver okresného
súdu pri zisťovaní skutkového stavu. Nie je podľa nich možné, aby súd zisťoval skutočnosti
zapísané v obchodnom registri z internetového výpisu z obchodného registra. Je
nepochopiteľné, že okresný súd si nevyžiadal kópie originálov z obchodného registra, aby si
mohol overiť tvrdenie sťažovateľky, že jej jediným štatutárnym zástupcom je
. Rovnako zjavne nedôvodný je podľa sťažovateľov aj záver týkajúci sa potvrdenia
ošetrujúceho lekára, podľa ktorého pre pretrvávajúci nepriaznivý
zdravotný stav nie je spôsobilý pri úradných úkonoch. Žiadny právny predpis totiž
neustanovuje presné znenie vyjadrenia ošetrujúceho lekára a z vyjadrenia nepochybne
vyplýva, že zdravotný stav neumožňoval jeho účasť na pojednávaní.
14. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn. 5Co/4/2017 a Okresný súd
Košice II v konaní pod sp.zn. 12C 1/06 porušili základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/4/2017 zo dňa
14.02.2017 a Rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 12C 1/06 zo dňa 25.09.2013
a vracia vec v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov konania v sume 312,34 Eur, ktoré
je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť právnemu zástupcovi JUDr. Monike Ilčišinovej,
advokátke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
15. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn. 5Co/4/2017 a Okresný súd
Košice II v konaní pod sp.zn. 12C 1/06 porušili základné právo spoločnosti BRILANT a.s.
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na
prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/4/2017 zo dňa
14.02.2017 a Rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 12C 1/06 zo dňa 25.09.2013
a vracia vec v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti BRILANT, a.s. priznáva náhradu trov konania v sume 312,34 Eur,
ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť právnemu zástupcovi JUDr. Monike
Ilčišinovej, advokátke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
16. Podľa zistenia ústavného súdu obaja sťažovatelia podali 10. júla 2017 na
okresnom súdu dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 4/2017 zo 14. februára
2017.
II.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
19. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa § 166 ods. 1 prvej vety Civilného sporového poriadku v záujme hospodárnosti
konania súd spojí na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo
spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 166 Civilného sporového
poriadku.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol o spojení oboch vecí na spoločné
konanie (bod 1 výroku uznesenia).
20. Sťažnosti bolo potrebné následne odmietnuť, lebo na rozhodnutie o nich vo
vzťahu k okresnému súdu nie je daná právomoc ústavného súdu a vo vzťahu ku krajskému
súdu sú neprípustné (bod 2 výroku uznesenia).
21. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov podľa
ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
V danej súvislosti treba poznamenať, že sťažovatelia využili právo podať proti
rozsudkom okresného súdu odvolanie, preto ústavný súd ich sťažnosti v tejto často odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
22. Podľa zistenia ústavného súdu podali obaja sťažovatelia 10. júla 2017 dovolanie
proti rozsudku krajského súdu (i keď túto skutočnosť ústavnému súdu neuviedli). Znamená
to, že toho istého dňa podali tak dovolanie na okresný súd, ako aj sťažnosť na ústavný súd,
pričom obe podania smerujú proti tomu istému rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že
lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, ale s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú
(m.m. IV. ÚS 453/2010; porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal predmetnými sťažnosťami pred rozhodnutiami
najvyššieho súdu o podaných dovolaniach, mohol by neprípustne zasiahnuť do
rozhodovania všeobecných súdov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanými sťažnosťami proti
napadnutým rozsudkom krajského súdu meritórne nezaoberal, ale ich v tejto časti podľa
zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to
vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2017