Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 511/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti ,

, a obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s., Námestie

slobody 25, Humenné, zastúpených advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, Advokátska

kancelária, Herlianska 547, Vranov nad Topľou, vedené pod sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. septembra 2013, ako aj postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 14. februára 2017 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. a sťažnosť

obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s., vedenú pod sp. zn. s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti a obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. júla 2017

osobne do podateľne doručené sťažnosti (ďalej aj „sťažovateľ“)

a obchodnej spoločnosti BRILANT, a. s. (ďalej aj „sťažovateľka“, spolu aj „sťažovatelia“),

vedené pod sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. septembra 2013, ako aj

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. februára 2017.

2. Z oboch sťažností zhodne vyplýva, že Slovenská republika – Ministerstvo

hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalobkyňa“) sa žalobou doručenou

okresnému súdu domáhala (po viacerých úpravách žaloby) určenia absolútnej neplatnosti

prevodu 647 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., uskutočneného v rámci exekúcie.

Sťažovateľ vystupoval v konaní ako žalovaný 6, kým sťažovateľka ako žalovaná 2.

3. Rozsudkom okresného súdu č. k. -1151 z 25. septembra 2013 bolo

žalobe sčasti vyhovené a sčasti bola zamietnutá.

4. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2014 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený.

5. Na základe dovolania sťažovateľov uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. októbra 2016 bol

rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

6. Novým rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. februára 2017 bol

rozsudok okresného súdu opätovne potvrdený. Sťažovateľom bol rozsudok krajského súdu

doručený 9. mája 2017.

7. Právne závery okresného súdu a krajského súdu sťažovatelia považujú za

nezlučiteľné s a dohovorom z viacerých dôvodov.

8. Podľa názoru sťažovateľov postupom krajského súdu došlo k porušeniu ich

základného práva na súdnu ochranu, pretože bol porušený princíp právnej istoty vytvorený

nezmeniteľnosťou právoplatných súdnych rozhodnutí, a to porušením zásady res iudicata

(prekážka veci rozsúdenej). Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ v rámci exekúcie

nadobudol 86 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., a sťažovateľka 98 ks týchto akcií.

Exekúcia bola právoplatne a s definitívnou platnosťou skončená, o čom svedčí potvrdenie

Okresného súdu Vranov nad Topľou, podľa ktorého konajúci súdny exekútor vrátil

poverenie na vykonanie exekúcie. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

Slovenskej republiky podané proti exekúcii bolo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

MCdo 2/99 z 28. februára 2001 zamietnuté. Dôvodnosť zamietnutia mimoriadneho

dovolania ústavný súd potvrdil nálezom č. k. -37 z 11. decembra 2007.

Na základe uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že najmä vzhľadom na nález

ústavného súdu došlo k porušeniu zásady res iudicata.

Sťažovatelia poukázali tiež na to, že následne po náleze ústavného súdu najvyšší súd

v niekoľkých svojich uzneseniach právny názor ústavného súdu akceptoval, resp. považoval

za smerodajný.

9. Sťažovatelia namietajú porušenie aj pre porušenie zásady

„ultra petitum“. Podľa nich ide o to, že navrhované znenie rozsudku (petit) žalobkyňa

v priebehu konania žiadala upraviť oproti pôvodnému zneniu vyplývajúcemu zo žaloby

dvomi podaniami smerujúcimi ku spresneniu pôvodného žalobného petitu. Podľa

posledného spresnenia (doručeného okresnému súdu 10. októbra 2011) žalobkyňa

požadovala určiť absolútnu neplatnosť prevodu 647 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL,

a. s., uskutočneného v rámci exekúcie, ako aj absolútnu neplatnosť záložných zmlúv

z 9. októbra 1998 uzatvorených inter alia aj so sťažovateľmi. Napriek tomu však uznesením

okresného súdu č. k. -1060 z 27. apríla 2012 bola zmena žaloby síce pripustená,

avšak v odlišnom znení, a to tak, že zmluvy o kúpe a predaji zaknihovaných cenných

papierov, na základe ktorých došlo k prevodu 647 ks akcií spoločnosti TRANSPETROL,

a. s., sú neplatnými právnymi úkonmi.

Podľa názoru sťažovateľov je už na prvý pohľad zrejmé, že výrok uznesenia

okresného súdu, ktorým pripustil zmenu žaloby, je absolútne odlišný od zmeny, vykonanie

ktorej požadovala žalobkyňa. Žalobkyňa totiž v konečnom dôsledku žiadala, aby súd určil,

že absolútne neplatný je samotný prevod 647 ks akcií a nie zmluva o kúpe a predaji

zaknihovaných cenných papierov.

Sťažovatelia namietajú, že rozsudkom okresného súdu č. k. -1151

z 25. septembra 2013, napriek žalobkyňou navrhovanej zmene petitu, bolo rozhodnuté

o neplatnosti zmlúv o kúpe a predaji zaknihovaných cenných papierov, nie teda

o neplatnosti prevodu 647 ks akcií.

Keďže ani uznesenie o pripustení zmeny žaloby, ale ani rozsudok vo veci samej

nekorešpondujú so žalobkyňou navrhovanou zmenou petitu, podľa sťažovateľov tým došlo

k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Celý tento postup, ako aj samotné meritórne

rozhodnutie je zmätočné. Okresný súd mal na základe podaní žalobkyne rozhodnúť

o neplatnosti prevodu 647 ks zaknihovaných akcií a nie o neplatnosti zmlúv o kúpe a predaji

zaknihovaných akcií. Podľa presvedčenia sťažovateľov došlo preto k prekročeniu rámca

konania vymedzeného žalobkyňou, v dôsledku čoho okresný súd a krajský súd rozhodli

mimo rámca žalobkyňou vymedzeného predmetu konania.

10. Sťažovatelia namietajú ďalej aj porušenie základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania podľa . Poukazujú pritom na

konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého „Žalovaný v odvolaní žiadal

s poukazom na a , pre odňatie možnosti konať ako aj pre

právne posúdenie zrušiť rozsudok a vrátiť vec na ďalšie konanie. Tak ako predchádzajúci

odvolateľ rozoberá ustanovenie s tým, že žalovaný v 6. rade pracuje v Nemecku

a na preberanie poštových zásielok počas svojej neprítomnosti splnomocnil svoju manželku

, keďže on bol v cudzine, napísala manželka žalovaného v 6. rade list

súdu, ktorým ho ospravedlnila, nič nebránilo ďalej konať a údajne sa ospravedlniť

manželke žalovaného v 6. rade zo strany súdu, resp. zaslať cez manželku tomuto

žalovanému predvolanie do Nemecka.“. Sťažovatelia poukazujú na fakt, že v skutočnosti

manželka sťažovateľa nikdy nenapísala okresnému súdu, že „nič nebránilo ďalej konať

a údajne sa ospravedlniť manželke žalovaného v 6. rade zo strany súdu, resp. zaslať cez

manželku tomuto žalovanému predvolanie do Nemecka“. Sťažovatelia tvrdia, že nikde

v spise sa takéto tvrdenie nenachádza a krajský súd si toto znenie vymyslel. Naopak, podľa

názoru sťažovateľa krajský súd sa jeho odvolaním vôbec nezaoberal a zrejme ho ani nečítal.

Inak by totiž zistil, že sťažovateľ v skutočnosti v odvolaní uviedol, že keďže pracuje

v Nemecku, okresný súd nemohol požiadať jeho manželku, aby oznámila súdu jeho adresu

v Nemecku a on by na pojednávanie pricestoval a osobne sa ho zúčastnil, resp. by si zvolil

právneho zástupcu. Krajský súd by z odvolania tiež zistil, že sťažovateľ namietol tvrdenie

okresného súdu, podľa ktorého mal zaslať písomný súhlas s uskutočnením pojednávania

v jeho neprítomnosti. V sťažnosti sa napokon uzatvára, že žiadny takýto súhlas sťažovateľ

okresnému súdu nezaslal a ani sa v spise nenachádza.

11. Krajský súd ďalej uvádza: „Taktiež pri dokazovaní v posudzovanej veci súd prvej

inštancie riadne vypočul strany sporu, svedkov v konaní a oboznámil sa s listinnými

dôkazmi, ani jedna zo strán sporu nemala spôsobený nezákonným postupom zásah do

svojich práv (napr. právo na súkromie a pod.)“. Sťažovatelia však poukazujú na

protirečivosť tohto tvrdenia, pretože okresný súd na jednej strane vec prerokoval v ich

neprítomnosti a na druhej strane krajský súd tvrdí, že „súd prvej inštancie vypočul strany

sporu...“.

12. Sťažovatelia namietajú aj svojvoľný postup okresného súdu v prípade

vykonaného písomného dôkazu predloženého žalobkyňou 16. septembra 2013 označeného

ako „Vyjadrenie žalobcu k pretrvávajúcemu naliehavému právnemu záujmu na určení

neplatnosti právnych úkonov“. Tento dôkaz okresný súd vyhodnotil a použil pri odôvodnení

rozsudku, avšak sťažovateľom ho doručil až spolu s rozsudkom. Je pochopiteľné, že tým

znemožnil sťažovateľom vyjadriť sa k nemu, keďže okresný súd konal a rozhodol v ich

neprítomnosti. Aj keby sťažovatelia boli na pojednávaní 25. septembra 2013 prítomní

a okresný súd by im krátkou cestou uvedený dôkaz doručil, nebolo by podľa ich tvrdenia

možné spravodlivo od nich požadovať, aby sa k dôkazu hneď na pojednávaní vyjadrili,

zvlášť, ak má tento písomný dôkaz rozsah piatich strán.

13. Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že krajský súd v rozsudku uvádza, že

„Odvolací súd sa s námietkou žalovaného Brilantu, a. s. vyporiadal ohľadne neprítomnosti

z dôvodu choroby a v súvislosti s vyjadrením ošetrujúceho lekára poukazuje na to, že so

zreteľom na súd prvej inštancie postupoval správne, a to aj vzhľadom na

SR (odvolanie proti rozsudku). Súd prvej

inštancie nemal čo odročovať pojednávanie, pekne opisuje síce vo svojom odvolaní aj

žalovaný Tradeunion s.r.o., že nesúhlasí so závermi súdu, keď pojednával v neprítomnosti

žalovaných v 2., 3., 4., 5., 6., 7. rade, atď., ale súd nemá inú možnosť ako vec prejednať.“.

Ďalej krajský súd uvádza: „O.i. žalovaný v 2. rade sa z pojednávania ospravedlnil z dôvodu

práceneschopnosti konateľa spoločnosti preukázanej vyjadrením ošetrujúceho lekára,

nemôžu sa preto žalovaní ohradzovať voči konaniu súdu, ktorý dôvod na odročenie

pojednávania vo vzťahu k dôležitosti prejednania veci nepovažoval za dostatočný, lebo

za žalovaného v druhom rade mohli samostatne konať ďalší dvaja konatelia spoločnosti

(resp. zapísaná osoba nepreukázala, že tretia osoba o údajoch zápisov spoločnosti

vedela).“ Sťažovatelia opäť poukazujú na svojvoľný a zjavne nedôvodný záver okresného

súdu pri zisťovaní skutkového stavu. Nie je podľa nich možné, aby súd zisťoval skutočnosti

zapísané v obchodnom registri z internetového výpisu z obchodného registra. Je

nepochopiteľné, že okresný súd si nevyžiadal kópie originálov z obchodného registra, aby si

mohol overiť tvrdenie sťažovateľky, že jej jediným štatutárnym zástupcom je

. Rovnako zjavne nedôvodný je podľa sťažovateľov aj záver týkajúci sa potvrdenia

ošetrujúceho lekára, podľa ktorého pre pretrvávajúci nepriaznivý

zdravotný stav nie je spôsobilý pri úradných úkonoch. Žiadny právny predpis totiž

neustanovuje presné znenie vyjadrenia ošetrujúceho lekára a z vyjadrenia nepochybne

vyplýva, že zdravotný stav neumožňoval jeho účasť na pojednávaní.

14. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn. a Okresný súd

Košice II v konaní pod sp.zn. porušili základné právo na

súdnu ochranu podľa , základné právo na

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa

14.02.2017 a Rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. zo dňa 25.09.2013

a vracia vec v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov konania v sume 312,34 Eur, ktoré

je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť právnemu zástupcovi JUDr. Monike Ilčišinovej,

advokátke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

15. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn. a Okresný súd

Košice II v konaní pod sp.zn. porušili základné právo spoločnosti BRILANT a.s.

na súdnu ochranu podľa , základné právo na

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa

14.02.2017 a Rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. zo dňa 25.09.2013

a vracia vec v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti BRILANT, a.s. priznáva náhradu trov konania v sume 312,34 Eur,

ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť právnemu zástupcovi JUDr. Monike

Ilčišinovej, advokátke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

16. Podľa zistenia ústavného súdu obaja sťažovatelia podali 10. júla 2017 na

okresnom súdu dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. februára

2017.

II.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

19. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa prvej vety v záujme hospodárnosti

konania súd spojí na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo

spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s ustanovením možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie Civilného sporového

poriadku.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol o spojení oboch vecí na spoločné

konanie (bod 1 výroku uznesenia).

20. Sťažnosti bolo potrebné následne odmietnuť, lebo na rozhodnutie o nich vo

vzťahu k okresnému súdu nie je daná právomoc ústavného súdu a vo vzťahu ku krajskému

súdu sú neprípustné (bod 2 výroku uznesenia).

21. Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov podľa

a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

V danej súvislosti treba poznamenať, že sťažovatelia využili právo podať proti

rozsudkom okresného súdu odvolanie, preto ústavný súd ich sťažnosti v tejto často odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

22. Podľa zistenia ústavného súdu podali obaja sťažovatelia 10. júla 2017 dovolanie

proti rozsudku krajského súdu (i keď túto skutočnosť ústavnému súdu neuviedli). Znamená

to, že toho istého dňa podali tak dovolanie na okresný súd, ako aj sťažnosť na ústavný súd,

pričom obe podania smerujú proti tomu istému rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, ale s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(m.m. ; porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal predmetnými sťažnosťami pred rozhodnutiami

najvyššieho súdu o podaných dovolaniach, mohol by neprípustne zasiahnuť do

rozhodovania všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanými sťažnosťami proti

napadnutým rozsudkom krajského súdu meritórne nezaoberal, ale ich v tejto časti podľa

zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení

s .

23. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to

vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017