Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 394/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

, ďalej vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1, 3 a 4 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-121 z 3. októbra 2011, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , 3 a 4 a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -154 z 11. júna 2014 a vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 3 a 4 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 27. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ďalej vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 3 a 4

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -121

z 3. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 3. októbra 2011“), vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 3 a 4 a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -154 z 11. júna 2014 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu z 11. júna 2014“) a vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , 3 a 4 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

2

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 27. apríla 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 27. apríla 2017“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalobcu

stranou súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Okresný

súd v označenom konaní rozhodol o žalobe sťažovateľa rozsudkom z 3. októbra 2011 tak,

že zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy

spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom.

3. Sťažovateľ za nezákonné rozhodnutie označil platobné rozkazy, ktoré vydal

a následne zrušil samostatnými uzneseniami Okresného súdu Bratislava III. Podľa

sťažovateľa nebyť zrušenia platobných rozkazov, v nich priznané pohľadávky voči jeho

dlžníkovi by boli ostali „fixné“ a nebolo by ich možné v následnom konkurznom konaní

poprieť. Okresný súd konštatoval, že platobné rozkazy nespĺňajú charakter rozhodnutí

„podľa “, keď u nich absentuje podmienka ich zrušenia pre

nezákonnosť. Tieto rozhodnutia boli síce uzneseniami súdu prvého stupňa zrušené, avšak

nie v dôsledku ich nezákonnosti, ale preto, že bolo preukázané ich nedoručenie do vlastných

rúk odporcovi (neprevzala ich osoba v tom čase oprávnená konať v mene odporcu), pričom

zrušujúce uznesenia boli potvrdené aj v odvolacom konaní.

4. Sťažovateľ nesprávny úradný postup videl v tom, že súd nesprávne doručoval

platobné rozkazy určené do vlastných rúk osobe, ktorá nebola oprávnená zásielku v mene

odporcu – adresáta prevziať, po zrušení platobných rozkazov súd nepostupoval vo veci

plynule a v primeranej lehote nevydal konečné rozhodnutie, na podklade, ktorého by mohol

navrhovateľ uplatniť nárok v konkurznom konaní, a súd nesprávne prerušil konanie.

Okresný súd konštatoval, že sťažovateľom nebol preukázaný ním tvrdený nesprávny úradný

postup.

3

5. Vo vzťahu k doručovaniu platobných rozkazov okresný súd uviedol, že tieto boli

poštovým doručovateľom doručené osobe v tom čase vedenej v obchodnom registri

vo funkcii štatutára odporcu, a preto Okresný súd Bratislava III nemal dôvod pochybovať

o tom, že platobné rozkazy boli riadne doručené a prevzaté osobou na to oprávnenou, a tak

nepochybil, keď na nich vyznačil právoplatnosť, pričom až po neskoršom preukázaní

neexistencie oprávnenia osoby, ktorá zásielky prevzala ku konaniu v mene

adresáta/odporcu, boli predmetné platobné rozkazy zrušené; uvedený postup bol odobrený

aj odvolacím súdom.

6. Ak sťažovateľ namietal nesprávnosť postupu Okresného súdu Bratislava III pre

prerušenie konania z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu, potom podľa

okresného súdu „de facto namietal nezákonnosť jeho rozhodnutí o prerušení konania, keďže

tieto rozhodnutia boli výsledkom aplikácie ust.

o konkurze a vyrovnaní a boli v nich obsiahnuté… v konaní nebolo preukázané, že by

rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III… boli zrušené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Nesplnili charakter rozhodnutí zrušených pre nezákonnosť podľa § 6 zákona

č. “.

7. Pokiaľ išlo o nesprávny úradný postup spočívajúci v nedôvodných prieťahoch

v sťažovateľom v žalobe označených konaniach, okresný súd nezistil v postupe Okresného

súdu Bratislava III pochybenie spočívajúce v jeho nečinnosti, ktoré by zakladalo nesprávny

úradný postup. Bol toho názoru, že v označených konaniach Okresný súd Bratislava III bez

meškania rozhodol o zrušení vydaných platobných rozkazov, vec bez meškania predložil

odvolaciemu súdu, ktorý potvrdil správnosť prvostupňových rozhodnutí a následne dôvodne

rozhodol o prerušení konania pre vyhlásenie konkurzu na majetok odporcu.

8. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd svojím rozsudkom z 11. júna 2014 potvrdil

rozsudok okresného súdu z 3. októbra 2011 ako vecne správny a v plnom rozsahu sa

stotožnil s jeho dôvodmi.

4

9. Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu z 11. júna 2014 podal sťažovateľ

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 27. apríla 2017 tak, že dovolanie

sťažovateľa odmietol z dôvodu neprípustnosti.

10. Najvyšší súd konštatoval, že prípustnosť dovolania vzhľadom na čas jeho

podania posudzoval podľa (ďalej len „OSP“), pričom

nezistil žiadnu vadu konania podľa , jediné vady, ktoré by mohli založiť

prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Najvyšší súd

s poukazom na vzťahujúcu sa právnu úpravu vyhodnotil ako neopodstatnené sťažovateľom

namietané vady, že nebol vypočutý odvolacím súdom a vec bola ním rozhodnutá bez

nariadenia pojednávania. Rovnako vyhodnotil aj námietku sťažovateľa o pochybeniach

v postupe odvolacieho súdu pri verejnom vyhlásení rozsudku a oznámení termínu jeho

vyhlásenia, pretože zistil zachovanie zákonného postupu odvolacím súdom. Dovolací súd

nezistil ani sťažovateľom tvrdené porušenie jeho práv opomenutím splnenia poučovacej

povinnosti voči jeho osobe ako ani nedostatočným či nepresvedčivým odôvodnením

rozsudku krajského súdu.

11. Sťažovateľ vo svojej rozsiahlej, ale vecne neprehľadnej sťažnostnej argumentácii

v podstate namieta arbitrárnosť záverov rozsudku okresného súdu z 3. októbra 2011,

potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu z 11. júna 2014 a aj uznesenia najvyššieho súdu

z 27. apríla 2017 o odmietnutí dovolania sťažovateľa. Zároveň namieta neprimerané

prieťahy v postupe okresného súdu v základnom konaní.

12. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým

vysloví porušenie ním označených základných a iných práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. (základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ďalej postupom okresného súdu

v prvostupňovom konaní (sp. zn. ) a rozsudkom okresného súdu z 3. októbra

5

2011 (základné práva podľa , 3 a 4 a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), postupom krajského súdu v odvolacom konaní a jeho

rozsudkom z 11. júna 2014 (základné práva podľa , 3 a 4 a

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a postupom najvyššieho

súdu v dovolacom konaní a jeho uznesením z 27. apríla 2017 (základné práva podľa čl. 46

ods. 1, 3 a 4 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru), zruší napadnuté rozhodnutia

a vráti na ďalšie konanie, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €

a náhradu trov konania.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

16. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

17. Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových

náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo

(napr. , , ).

18. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv v príčinnej

súvislosti s prieťahmi v základnom prvostupňovom konaní vedenom okresným súdom pod

7

sp. zn. , ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na preukázané právoplatne

ukončené konanie vedené okresným súdom v čase niekoľko rokov pred doručením

sťažnosti ústavnému súdu (čo je zrejmé z ukončenia odvolacieho i dovolacieho konania

v danej veci) je objektívne vylúčená možnosť pretrvávania porušenia označených práv

sťažovateľa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmieta podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základných práv podľa , 3 a 4

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 3. októbra 2011

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak

nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

20. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv postupom okresného

súdu v základnom konaní a jeho rozsudkom 3. októbra 2011, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ mohol využiť a aj využil prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie proti

rozsudku okresného súdu, o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc iného súdu (krajského

súdu) poskytnúť ochranu základným a iným právam sťažovateľa vylučuje právomoc

ústavného súdu v tej istej veci, a preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

postupu a rozsudku okresného súdu odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 47

ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

8

postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. júna 2014 a základných práv podľa , 3 a 4 ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. apríla 2017

21. Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľom podané dovolanie proti rozsudku

krajského súdu z 11. júna 2014 a uznesenie najvyššieho súdu z 27. apríla 2017, ktoré bolo

doručené sťažovateľovi 20. júna 2017 a ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa ako neprípustné, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti [porovnaj

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Zvolský

a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99] a predbežne posúdil

možnosť porušenia práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2014, ako aj

sťažovateľom namietaný postup a uznesenie najvyššieho súdu z 27. apríla 2017.

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

23. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

9

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

24. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP,

ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“

(napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva

zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo

c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

25. Vo vzťahu k procesnému postupu krajského súdu v odvolacom konaní

a ku skutkovým a právnym záverom v napadnutom rozsudku krajského súdu (a ním

odobreným záverom okresného súdu), ako aj vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu

v dovolacom konaní a k jeho záverom o neprípustnosti dovolania v napadnutom uznesení

ústavný súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú

udržateľnosť a nezistil, že by posudzovaný napadnutý postup a napadnuté rozhodnutia boli

10

svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na

zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

26. Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na veľmi podrobne a vyčerpávajúce

odôvodnenia všetkých sťažovateľom napádaných súdnych rozhodnutí. S prihliadnutím na

nejasnú a neprehľadnú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd považuje za

nadbytočné osobitné zhrnutie eventuálne citáciu záverov vyslovených v napadnutých

rozhodnutiach v rozsahu presahujúcom vymedzenie ich podstatných častí v bode I tohto

uznesenia.

27. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

postupom a rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2014 ani postupom a uznesením

najvyššieho súdu z 27. apríla 2017, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

28. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017

11