Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 272/2017
PDF · 155 KB
No categories available
I. ÚS 272/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , zastúpenej
advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, v. o. s., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Celestín Stehura, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní pod sp. zn. 2 C 92/2012, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 92/2012 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 92/2012 p r i k a z u j e
ďalej konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e jej Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 €
(slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Žilina
p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Celestína Stehuru, advokátska
kancelária STEHURA & partners, v. o. s., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 272/2017-10 z 24. mája 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 92/2012
(ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v napadnutom konaní ako
žalobkyňa, ktorá sa návrhom podaným okresnému súdu 4. mája 2012 domáhala určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Na strane žalovaných vystupuje päť neznámych
vlastníkov, ktorí sú zastúpení Slovenským pozemkovým fondom (ďalej len „SPF“). Vo veci
bolo nariadené iba jedno pojednávanie, na ktorom bol zároveň vyhlásený rozsudok.
Okresný súd nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy, ktoré navrhovala v návrhu
na začatie konania. Po podaní odvolania bol tento rozsudok zrušený uznesením Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd) sp. zn. 5 Co 349/2013 z 25. apríla 2014. Po vrátení
veci späť na okresný súd nebol vykonaný zo strany súdu viac ako dva roky žiaden procesný
úkon a nebolo ani nariadené pojednávanie. Sťažovateľka preto podala 6. októbra 2016
sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v napadnutom konaní a sťažnosť bola
vyhodnotená ako opodstatnená. Napriek tomu bol okresný súd aj naďalej nečinný
a nevykonal vo veci žiaden úkon. Sťažovateľka poukázala tiež na skutočnosť, že niektorí
z ňou navrhnutých svedkov sú už vo vyššom veku a ich výsluch môže byť postupom času
znemožnený.
3. Vzhľadom na priebeh napadnutého konania sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať
bez zbytočných prieťahov a aby jej bolo priznané zo strany okresného súdu finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 € a náhrada trov konania vo výške 363,79 €.
4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril podpredseda okresného
súdu listom z 27. júna 2017, v ktorom zhrnul v súlade s tvrdeniami sťažovateľky doterajší
priebeh napadnutého konania. Podpredseda okresného súdu navyše uviedol, že potom,
ako sťažovateľka podala sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v napadnutom
konaní, bolo konajúcim sudcom nariadené pojednávanie na 3. október 2016, ktoré však
muselo byť zrušené pre pracovnú neschopnosť sudcu. Následne bolo pojednávanie určené
na 8. december 2016, ale to bolo opäť odročené z tohto istého dôvodu. V súčasnosti je
vo veci nariadené pojednávanie na 31. júl 2017. Podpredseda okresného súdu tiež uviedol,
že napadnuté konanie považuje za skutkovo zložité vzhľadom na rozpornú judikatúru
vo vzťahu k pasívnej legitimácii osôb s neznámym pobytom či neznámych vlastníkov.
Podpredseda okresného súdu tiež vyjadril názor, že opakovanú pracovnú neschopnosť
sudcu, pre ktorú došlo k odročeniu pojednávaní, nemožno považovať za neodôvodnené
prieťahy.
5. Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení z 27. júna 2017 zároveň oznámil,
že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania. Rovnako sa vyjadril
právny zástupca sťažovateľky podaním z 12. júna 2017, v ktorom oznámil, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu
k namietaným prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil k posúdeniu napadnutého konania
z hľadiska tvrdeného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
10. Keďže konanie začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), táto povinnosť súdu a sudcu
vychádzala z dikcie ustanovenia § 6 OSP, ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.
Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok a ktorý vo svojich
ustanoveniach upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania v čl. 17. Podľa § 157
ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania (obdobne § 100 ods. 1
OSP).
11. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd
postupoval aj v danom prípade.
12. Predmetom napadnutého konania je určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec tvoriacu
rozhodovaciu agendu súdov. Napadnuté konanie sa zásadne nevyznačuje nadmernou
právnou zložitosťou. Určitý stupeň faktickej zložitosti môže vyplývať zo skutočnosti,
že účastníkmi by mali byť aj neznámi vlastníci či osoby s neznámym pobytom. Na túto
stránku napadnutého konania poukázal vo vyjadrení podpredseda okresného súdu.
Určitá zložitosť veci však neodôvodňuje nečinnosť súdu trvajúcu viac ako dva roky po tom,
ako bol prvý rozsudok okresného súdu zrušený uznesením krajského súdu z 25. apríla 2014.
Túto nečinnosť pritom podpredseda okresného súdu vo vyjadrení vôbec nerozporoval.
12.1 Ústavný súd ďalej posudzoval spôsob správania sťažovateľky z hľadiska vplyvu
na priebeh konania. Ústavný súd nezistil v postupe či správaní sťažovateľky žiadne
skutočnosti, ktoré by jej bolo potrebné pripísať na ťarchu. Ani podpredseda okresného súdu
vo vyjadrení nenamietal správanie sťažovateľky ako dôvod celkovej dĺžky napadnutého
konania.
12.2 Napokon, ústavný súd posúdil z hľadiska existencie zbytočných prieťahov
samotný postup okresného súdu v konaní.
Konanie začalo 10. mája 2012, keď bol na okresnom súde podaný návrh na určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd vyzval 18. mája 2012 sťažovateľku
na zaplatenie súdneho poplatku. Ten sťažovateľka uhradila 4. júna 2012. Vo veci bolo
nariadené jedno pojednávanie (15. apríla 2013), na ktorom bolo vyhlásený rozsudok,
ktorým bol návrh v celom rozsahu zamietnutý. Sťažovateľka podala proti rozsudku
odvolanie. Spis bol z cieľom rozhodnutia o odvolaní odoslaný na krajský súd, ktorý
rozhodol uznesením sp. zn. 5 Co 349/2013 z 25. apríla 2014 tak, že napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na nečinnosť okresného súdu v období po 25. apríli 2014
až do 8. septembra 2016, keď bol konajúcim sudcom určený termín pojednávania
na 3. október 2016. Toto pojednávanie rovnako, ako aj ďalšie pojednávanie určené
na 8. december 2016 však bolo odročené pre pretrvávajúcu pracovnú neschopnosť sudcu.
13. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že istá miera vecnej zložitosti veci
či rozporná judikatúra nemôže odôvodniť nečinnosť súdu v trvaní viac než dva roky. Pritom
následné úkony súdu (nariadenie dvoch pojednávaní) tiež neviedli k nastoleniu právnej
istoty účastníkov konania, pretože boli odročené. K prieťahom v danom konaní tak nedošlo
v dôsledku správania sťažovateľky, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu. Ústava
v čl. 48 ods. 2 pritom zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým
vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.
14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Všeobecne je štát povinný usporiadať svoj
justičný systém tak, aby súdy mohli každému zaručiť právo, aby o jeho záležitostiach
týkajúcich sa práv a záväzkov bolo právoplatne rozhodnuté v primeranej lehote.
15. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov súdneho konania (strán sporu). Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu
(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu
právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04,
IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010).
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti hodnotené v bode 12.1 až 12.3 ústavný súd
dospel k záveru, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(bod 1 výroku rozhodnutia).
17. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3
písm. a) zákona o ústavnom súde konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov (bod 2
výroku rozhodnutia).
18. Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané primerané finančné
zadosťučinenie v sume 4 000 €, ktorú odôvodňuje nečinnosťou súdu, v dôsledku čoho
nemôže realizovať svoje procesné práva. Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť,
že na žalovaných parcelách hospodári a vynakladá nemalé finančné prostriedky
na ich obhospodarovanie, avšak vzhľadom na neusporiadané vlastnícke pomery nemôže
poberať od príslušných úradov žiadne dotácie.
19. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
20. Vzhľadom na žiadosť sťažovateľky, hodnotenie jej správania v tomto náleze
(bod 12.1) a tiež aj iné okolnosti danej veci (obdobie nečinnosti okresného súdu, celkovú
dĺžku konania, predmet konania a jeho význam pre sťažovateľku, ako aj finančné straty,
ktoré z dôvodu pretrvávajúceho stavu právnej neistoty musí znášať) ústavný súd rozhodol
o priznaní finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € (bod 3 výroku rozhodnutia).
21. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
advokátom JUDr. Celestínom Stehurom.
Sťažovateľka uplatnila v petite sťažnosti úhradu trov konania spolu v sume 363,79 €.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti) uskutočnené
v roku 2016. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený
v roku 2016 bola 143 € a hodnota režijného paušálu 8,58 €. Trovy konania tak predstavujú
v takomto prípade 303,16 €. Advokátska kancelária, ktorá sťažovateľku v konaní pred
ústavným súdom zastupuje, je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), preto
bolo potrebné k sume 303,16 € pripočítať 20 % (čo predstavuje sumu 60,63 €). Celkové
trovy konania tak predstavujú sumu 363,79 €. Ústavný súd preto v súlade s § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde priznal ich náhradu v celej požadovanej výške.
22. Okresný súd je povinný zaplatiť túto sumu na účet právneho
zástupcu sťažovateľky JUDr. Celestína Stehuru, advokátska kancelária STEHURA
& partners, v. o. s. (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP),
(bod 4 výroku nálezu).
23. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017