Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 580/2017
PDF · 191.28 KB
No categories available
II. ÚS 580/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a 3,
čl. 20 ods. 3 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom obchodnej spoločnosti
, v bližšie neoznačenom konaní, platobným rozkazom Okresného súdu
Bratislava V sp. zn. 26 Rob 253/2006 z 12. októbra 2006, postupom súdneho exekútora
v konaní vedenom pod sp. zn. EX 11934/09 a postupom Sociálnej
poisťovne, a. s., ústredie, Ulica 29. augusta, Bratislava, pri vykonávaní zrážok z jeho
invalidného dôchodku, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. augusta
2017 doručené podanie (ďalej len „sťažovateľ“),
označené ako „STAŽNOSŤ – návrh“, ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval ako
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 3, čl. 39
ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy postupom obchodnej spoločnosti ,
v bližšie neoznačenom konaní, platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 Rob 253/2006 z 12. októbra 2006 (ďalej aj „platobný
rozkaz z 12. októbra 2006“), postupom súdneho exekútora v konaní
vedenom pod sp. zn. EX 11934/09, ako aj postupom Sociálnej poisťovne, a. s., ústredie,
Ulica 29. augusta, Bratislava (ďalej len „sociálna poisťovňa“), pri vykonávaní zrážok z jeho
invalidného dôchodku.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 26 Rob 253/2006, v ktorom okresný súd
vydal platobný rozkaz z 12. októbra 2006. Označeným platobným rozkazom bol sťažovateľ
ako odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi (obchodná spoločnosť )
sumu 19 992,40 Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,1 % denne z istiny od 26. októbra
2005 do zaplatenia, nahradiť trovy konania v sume 2 000 Sk a trovy právneho zastúpenia
v sume 4 954,50 Sk alebo v lehote 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu podať
odpor na okresnom súde. Z dokumentácie priloženej k sťažnosti možno vyvodiť, že
sťažovateľ odpor nepodal a označený platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť, t. j. stal sa
platným exekučným titulom.
Na podklade exekučného titulu – platobného rozkazu okresného súdu z 12. októbra
2006 sa u súdneho exekútora začala na základe návrhu oprávnenej
(obchodnej spoločnosti ) z 25. augusta 2009 proti sťažovateľovi ako
povinnému exekúcia o vymoženie sumy 538,49 € s príslušenstvom.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a tvrdí, že v čase
vzniku dlhu, v dôsledku ktorého bol vydaný platobný rozkaz okresného súdu z 12. októbra
2006, trpel duševnou poruchou, pre ktorú bol poškodený a znevýhodnený. Zdôrazňuje
pritom, že „pre ochorenie – duševnú poruchu som inak zmýšľal, nevedel som za čo mám
platiť ani som nemal z čoho platiť, mal som nízky príjem...“.
Porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy sa podľa sťažovateľa
mala dopustiť obchodná spoločnosť , tým, že mu ako dlžníkovi
zasielaním výziev na zaplatenie dlhu a neskôr upomienok spôsobovala traumu a úzkosť, ako
aj tým, že ho ako spotrebiteľa uviedla do omylu a urobila zo sťažovateľa dlžníka na základe
„uzatvorenia revolvingového úveru“.
K porušeniu základného práva zaručeného čl. 39 ods. 1 ústavy sťažovateľ uvádza, že
sa ho dopustila sociálna poisťovňa, keď mu prostredníctvom súdneho exekútora
vykonávala zrážky znižujúce invalidný dôchodok, ktorý mu
v súčasnosti nepostačuje na základné životné potreby.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v jeho veci vydal nález,
ktorým vysloví porušenie základných práv zaručených ústavou a ustanovenia čl. 12 ods. 2
ústavy postupom obchodnej spoločnosti , v bližšie
neoznačenom konaní a postupom súdneho exekútora v konaní vedenom
pod sp. zn. EX 11934/09, zruší platobný rozkaz okresného súdu z 12. októbra 2006 a uloží
obchodnej spoločnosti , súdnemu exekútorovi
a sociálnej poisťovni nahradiť škodu v sume 50 000 €, prípadne sťažovateľovi
uhradiť „primeranú kompenzáciu a nariadi vykonanie všetkých potrebných úkonov
na odstránenie neželaného stavu...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo petitu považuje ústavný súd
za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011,
II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
Pri rigoróznom prístupe ústavného súdu k petitu navrhnutému sťažovateľom by
za predmet sťažnosti bolo možné považovať len porušenie bližšie neoznačených základných
práv a čl. 12 ods. 2 ústavy postupom obchodnej spoločnosti ,
v bližšie neoznačenom konaní a postupom súdneho exekútora v konaní
vedenom pod sp. zn. EX 11934/09. Ústavný súd uplatnil však vo vzťahu k sťažovateľovi
ústretový prístup a kvalifikoval jeho sťažnosť v rozsahu vymedzenom v záhlaví tohto
uznesenia.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a čl. 12
ods. 2 ústavy postupom obchodnej spoločnosti , v bližšie
neoznačenom konaní
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Z ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že účastníkmi konania o sťažnostiach
fyzických a právnických osôb sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť
smeruje (§ 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Citované ustanovenie zákona o ústavnom
súde explicitne ustanovuje to, čo vyplýva z podstaty ochrany ľudských slobôd a z podstaty
ústavnej sťažnosti (II. ÚS 128/95), a síce že ústavný súd môže v ústavnej sťažnosti
preskúmavať len akty, prípadne postupy orgánov verejnej moci.
Keďže sťažovateľ sa touto časťou sťažnosti domáha preskúmania postupu obchodnej
spoločnosti – teda subjektu súkromného práva, je už prima
facie vylúčená akákoľvek možnosť, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie
sťažovateľom označených základných práv garantovaných ústavou postupom osoby
súkromného práva. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a čl. 12
ods. 2 ústavy platobným rozkazom okresného súdu z 12. októbra 2006
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity.
Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
V zmysle § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol v čase vydania
platobného rozkazu platný a účinný, mohol sťažovateľ podať proti platobnému rozkazu
okresného súdu z 12. októbra 2006 odpor, ktorý treba považovať za právny prostriedok
ochrany základných práv sťažovateľa, ktorý mohol a mal využiť pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil účinný právny prostriedok na ochranu svojich
základných práv (odpor) pred platobným rozkazom z 12. októbra 2006, zakladá dôvod
na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako neprípustnej.
Vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
platobným rozkazom okresného súdu z 12. októbra 2006, je navyše sťažnosť podaná aj
oneskorene.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je totiž aj jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
V danom prípade platobný rozkaz z 12. októbra 2006 nadobudol právoplatnosť ešte
v roku 2006, zatiaľ čo sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu až 17. augusta 2017,
t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde túto časť sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti, ako aj
z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a čl. 12
ods. 2 ústavy postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 11934/09
Sťažovateľ spochybňuje „správnosť“ postupu súdneho exekútora v konaní vedenom
pod sp. zn. EX 11934/09 a osobitne zdôrazňuje, že zrážanie sumy sociálnej dávky mu
znížilo invalidný dôchodok na sumu, ktorá mu v súčasnosti nepostačuje na základné životné
potreby.
Z už citovaného § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť možno
ústavnému súdu podať iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je
sťažnosť neprípustná. Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, je totiž
nevyhnutným predpokladom prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veciach individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
V súlade s § 218a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov fyzické osoby a právnické osoby (teda
sťažovatelia) sa môžu obracať na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republika (ďalej
len „ministerstvo“) a na Slovenskú komoru exekútorov (ďalej len „komora“)
so sťažnosťami na činnosť komory a na činnosť exekútorov. Sťažnosti na činnosť komory
vybavuje ministerstvo. Sťažnosti na činnosť exekútorov vybavuje komora. Sťažovateľ môže
požiadať ministerstvo o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.
Z § 218a Exekučného poriadku zjavne vyplýva, že preskúmanie postupu,
resp. činnosti súdneho exekútora spadá v prvom rade do pôsobnosti komory ako
samosprávnej stavovskej organizácie. Následne prípadné sťažnosti smerujúce na činnosť
komory vybavuje ministerstvo, ktoré sťažovateľ môže požiadať aj o prešetrenie vybavenia
jeho sťažnosti komorou. Ústavný súd konštatuje, že právne prostriedky ochrany ustanovené
v § 218a Exekučného poriadku treba považovať za právne prostriedky ochrany základných
práv v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. také prostriedky ochrany práv
sťažovateľa, ktoré mu osobitný zákon (Exekučný poriadok) účinne poskytuje a ktoré mohol
a mal uplatniť predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu.
Zo sťažnosti nevyplýva, žeby sťažovateľ využil právne prostriedky ochrany, ktoré
mu účinne poskytuje § 218a Exekučného poriadku, a preto ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
neprípustnú.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
postupom sociálnej poisťovne pri vykonávaní zrážok z invalidného dôchodku
sťažovateľa
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že žiadny orgán verejnej
moci nemôže porušiť ústavou garantované práva fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak postupuje v súlade s platným a účinným zákonom (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sociálna poisťovňa v súlade
so svojimi zákonom ustanovenými povinnosťami vykonáva zrážky z invalidného dôchodku
sťažovateľa na základe právoplatného exekučného titulu – platobného rozkazu okresného
súdu sp. zn. 26 Rob 253/2006 z 12. októbra 2006. Z toho vyplýva, že namietaným postupom
sociálnej poisťovne nemôže dochádzať k porušovaniu základného práva sťažovateľa
podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2017