Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 556/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,

Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova

2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Pavla Blahušiaka,

a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. Tomáša Kamenca, pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

č. k. -913 zo 14. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 31. mája 2017

sa obchodná spoločnosť Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej

v záhlaví označených základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením č. k. -913 zo 14. marca 2017 a ktorým by napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 31. augusta 2017 bol

z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci vylúčený sudca Sergej Kohut, ktorý bol

v čase prerokovania tejto veci predsedom III. senátu ústavného súdu. V súlade s čl. III

ods. 1 písm. b) platného rozvrhu práce ústavného súdu vylúčeného sudcu zastupuje sudca

Ladislav Orosz, predseda II. senátu ústavného súdu.

3. Predmetná sťažnosť nadväzuje na predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľky, o ktorej

ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -66 z 11. novembra 2015, v ktorom

vyslovil:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu podľa

a 2 v spojení so základným právom na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. marca 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 27. marca 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

4. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že po nadobudnutí

právoplatnosti nálezu ústavného súdu krajský súd v konaní o ochranu osobnosti uznesením

č. k. -817 zo 16. marca 2016 zrušil (čiastočný) rozsudok Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -393 z 29. februára 2012,

ktorým sťažovateľke ako žalovanej uložil povinnosť do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku uverejniť v troch po sebe nasledujúcich vydaniach denníka „SME“ na titulnej

strane ospravedlnenie (ďalej len „žalobca“) v konkrétnom znení

v súvislosti s článkami, ktoré o ňom v tomto denníku uverejnila 21. septembra 2009,

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením sp. zn. z 3. novembra 2016 uvedené uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože dospel k názoru, že

„dovolateľovi bolo znemožnené realizovať jemu patriace procesné oprávnenia postupom

súdu“. Krajský súd v súčasnosti vedie konanie pod sp. zn. .

5. Krajský súd uznesením č. k. -801 zo 16. marca 2016 zrušil

aj (čiastočný) rozsudok okresného súdu č. k. -664 zo 16. júla 2014, ktorým

sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 90 000 € ako náhradu nemajetkovej

ujmy v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

6. Dňa 22. februára 2017 bol krajskému súdu doručený návrh žalobcu na prerušenie

konania vedeného ním pod sp. zn. podľa

(ďalej aj „CSP“), ktoré odôvodnil tým, že ešte 6. mája 2016 podal proti nálezu ústavného

súdu v zmysle čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom otázka

ktorou sa bude zaoberať, môže mať význam pre rozhodnutie krajského súdu v tomto

konaní; prílohu návrhu tvorila sťažnosť aj potvrdenie o jej prijatí ESĽP pod č. 27429/19.

7. Návrh žalobcu krajský súd listom z 23. februára 2017 zaslal sťažovateľke, ktorá ho

prevzala 28. februára 2017.

8. Krajský súd následne napadnutým uznesením rozhodol, že konanie vedené týmto

súdom pod sp. zn. prerušuje do skončenia konania vedeného na ESĽP pod

č. 27429/19 vo veci „Truban proti Slovenskej republike“, čo odôvodnil takto: „Posúdením

návrhu žalobcu na prerušenie konania, argumentov v ňom uvedených ako aj vzhľadom na

priebeh doterajšieho konania v danej veci odvolací súd dospel k záveru, že s prihliadnutím

na zásadu hospodárnosti konania je potrebné konanie prerušiť až do skončenia konania

vedeného na ESĽP vedeného pod č. 27429/16. Žalobca s návrhom na prerušenie konania

pripojil potvrdenie ESĽP zo dňa 11. mája 2016, z ktorého vyplýva, že kancelária Súdu

prijala podanie žalobcu, pričom mu bolo pridelené číslo 27429/16, Truban proti Slovensku.

Odvolací súd zvážil, že je potrebné vyčkať na rozhodnutie ESĽP, pretože výsledok tohto

konania, v ktorom sa rieši otázka majúca podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie, môže

podstatne zmeniť rozhodnutie súdu vo veci samej. V tomto smere odvolací súd poukazuje na

už citovaný záver uvedený v náleze Ústavného súdu SR, v ktorom vyslovil jeho záväznosť,

ktorým pri rozhodovaní odvolací súd bol viazaný. Je však taktiež pravdou, že na základe

podanej sťažnosti vo vzťahu k samotnému nálezu Ústavného súdu SR môže byť zo strany

ESĽP záväzne konštatované porušenie Dohovoru zakladajúce legitimáciu na podanie

návrhu na obnovu konania. V predmetom konaní sú riešené ústavnoprávne otázky, ktoré

počas konania boli vyššími súdnymi autoritami zodpovedane rozporne, preto je nevyhnutné,

aby došlo k definitívnemu ustáleniu názoru vo vzťahu k týmto relevantným otázkam.

Vzhľadom na vyššie uvedené prihliadnuc na hospodárnosť konania a možné závery, ktoré

budú prijaté ESĽP, odvolací súd považuje za účelné a hospodárne konanie prerušiť do

ukončenia konania vedeného pred ESĽP v danej veci.“

9. Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu poukazuje najmä na

skutočnosť, že hoci krajský súd pri vydávaní napadnutého uznesenia (o prerušení konania)

konal ako súd prvej inštancie, bola z jeho strany poučená len o možnosti podať dovolanie,

no nie odvolanie, hoci vyslovene ustanovuje, že odvolanie je prípustné

proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a)

a . Dovolanie v zmysle možno podať len proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Podľa

dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa § 421 ods. 2

dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n), t. j. (aj) proti uzneseniu

súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. Na základe

uvedeného sťažovateľka konštatuje, že sťažnosť ústavnému súdu podáva „preventívne“ pre

prípad, ak by jej odvolanie, ktoré podá v lehote troch mesiacov od doručenia napadnutého

uznesenia, bolo „vzhľadom na ustálenú prax súdov, podľa ktorej je takéto rozhodnutie

rozhodnutím krajského súdu ako odvolacieho súdu..., odmietnuté podľa ,

pretože smeruje proti rozhodnutiu voči ktorému nie je prípustné“. V opačnom prípade by jej

márne uplynula dvojmesačná lehota ustanovená v na

podanie sťažnosti.

10. Odhliadnuc od uvedeného sťažovateľka v sťažnosti namieta, že jej základné

právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces boli porušené, keďže

vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd rozhodol o návrhu žalobcu štrnásť dní po tom,

ako jej bol doručený, nemala dostatočný časový priestor sa k nemu vyjadriť. Podľa jej

názoru právne závery krajského súdu o prerušení konania nevyplývajú ani zo skutkových

zistení a sú s nimi v extrémnom nesúlade, pretože v napadnutom uznesení neuviedol, „o

akú otázku konkrétne ide a aký vplyv bude mať rozhodnutie ESĽP na uvedené konanie“.

Reálne hrozí, že aj okresný súd konanie vedené pod sp. zn. , v ktorom

rozhoduje o náhrade nemajetkovej ujmy, preruší, a žalobca tak bude blokovať konanie na

oboch súdoch.

11. Sťažovateľka je zároveň presvedčená, že krajský súd svojím rozhodnutím

o prerušení konania spôsobuje prieťahy v konaní, čo zakladá porušenie jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti poukazuje na to,

že konanie o ochranu osobnosti trvá už sedem rokov. Z informácií poskytnutých ESĽP

verejnosti vyplýva, že dĺžka konania pred ním je v priemere tri roky, ale môže trvať aj

dlhšie. Vychádzajúc z rozhodnutí ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn.

, , a preto svoju sťažnosť uzatvára

všeobecným tvrdením, že pretrvávanie stavu právnej neistoty účastníka civilného konania

sa v konečnom dôsledku môže prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti, ktorej

garantmi sú práve všeobecné súdy.

II.

12. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). V tejto súvislosti ústavný súd predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity totiž

okrem iného reflektuje princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

14. Sťažovateľka v sťažnosti vyslovene uviedla, že ju podáva preventívne, aby jej

márne neuplynula dvojmesačná lehota na ústavný prieskum napadnutého uznesenia

krajského súdu (o prerušení konania podľa ) vyplývajúca z zákona

o ústavnom súde, keďže v lehote troch mesiacov, od kedy jej bolo doručené, napriek

nesprávnemu poučeniu, ktoré obsahovalo, mieni proti nemu podať odvolanie podľa § 357

písm. n) (bod 8).

15. Podľa ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak

prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.

16. Podľa odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej

inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.

17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky

v časti, ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú bez toho, aby skúmal opodstatnenosť námietok

uvedených v bode 9 tohto uznesenia.

18. V rámci prerokovania zvyšnej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ústavný súd so zreteľom na ňou uplatnenú argumentáciu dospel k názoru, že

nie je opodstatnená. Hoci vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľka poukázala na konkrétne

rozhodnutia ústavného súdu (bod 10), ani jedno z nich neriešilo identickú situáciu,

aká nastala v prípade sťažovateľky.

19. Vo vzťahu k inštitútu fakultatívneho prerušenia konania podľa

(účinného od 1. júla 2016) odborná literatúra uvádza, že ide o „... také prerušenie konanie,

ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnuté. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné

opatrenie dostupnými procesnými prostriedkami, čo vyplýva priamo z dikcie ,

a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť... Komentované ustanovenie je potrebné

vnímať aj v intenciách ... Pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie konania je

potrebné uvažovať v intenciách vhodnosti, nakoľko prípadným prerušením konania, do

skončenia iného správneho alebo súdneho konania, môže prísť k predĺženiu konania

prípadne aj o niekoľko rokov. Na druhej strane ale nie je vhodné, aby dva súdy rozhodli

o totožnej otázke na podklade tých istých skutkových okolností odlišne, nakoľko to

významným spôsobom oslabuje princíp právnej istoty. Hlavnými kritériami pre posúdenie

vhodnosti prerušenia konania podľa § 164 sú vhodnosť, dĺžka konania, právo sporových

strán na rýchlu a účinnú ochranu aj v intenciách článku 17 , zamedzenie prípadných

odlišných rozhodnutí aj súdov o tej istej otázke na podklade zhodných skutkových okolností

a hospodárnosť konania.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková, J., Tomačovič, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H.

Beck, 2016. s. 629 – 630).

20. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na predmet a okolnosti napadnutého

konania nemožno mať pochybnosti o tom, že ide o konanie, ktoré je po skutkovej aj právnej

stránke zložité. Tak ako sťažovateľka využila svoje oprávnenie domáhať sa ústavného

prieskumu (čiastočného) rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2013

sťažnosťou z 11. marca 2014 a ústavný súd o nej rozhodol nálezom (bod 2), rovnako aj

žalobca využil svoje oprávnenie domáhať sa prieskumu uvedeného nálezu sťažnosťou

podanou ESĽP (bod 5). Preto pokiaľ krajský súd napadnuté konanie prerušil, treba

vychádzať z toho, že vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi procesnými

postupmi zrejme s cieľom racionálne organizovať konanie v zmysle zásady procesnej

ekonómie. Proti takejto voľbe krajského súdu nemožno mať v zásade námietky. Ústavný

súd ju za daných okolností ani nemieni spochybniť, keďže ide o procesný postup, ktorý je

zákonom dovolený. Opačný záver ústavného súdu by mohol byť chápaný tak, že sa snaží

spochybniť funkciu ESĽP ako garanta práv priznaných ktorémukoľvek jednotlivcovi,

mimovládnej organizácii alebo skupine osôb dohovorom, resp. jeho dodatkovými

protokolmi. Záväzok, že vysoké zmluvné strany (t. j. členské štáty) nebudú žiadnym

spôsobom brániť účinnému výkonu tohto práva, vyplýva priamo z čl. 34 dohovoru, preto

v tomto štádiu konania ani nie je žiaduce, aby ústavný súd sám posudzoval opodstatnenosť,

resp. závažnosť námietok žalobcu, ktoré v súvislosti s nálezom ústavného súdu vzniesol

v sťažnosti predloženej ESĽP. Z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou

namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa napadnutým postupom krajského súdu, odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017