Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 464/2017
PDF · 173.53 KB
No categories available
I. ÚS 464/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť Bytového podniku mesta Košice, s. r.
o., Južné nábrežie 13, Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kucharčíkom,
Štefánikova 40, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co 269/2015 z 9. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Bytového podniku mesta Košice, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. mája 2016 doručená sťažnosť Bytového podniku mesta Košice, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 5 Co 269/2015
z 9. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (v právnom postavení
žalovaného, pozn.) bol účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 42 C 207/2013 [v ktorom sa žalobca
(ďalej aj „žalobca“) domáhal zaplatenia žalovanej sumy z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia tvrdiac, že „omylom vykonal úhradu peňažných prostriedkov na účet
sťažovateľa bez toho, aby na to existoval právny titul, v zmysle ktorého by mu vznikla
povinnosť plniť; nebol v žiadnom právnom vzťahu, ktorý by zakladal jeho
povinnosť plniť za pána na účet BPMK a pri vklade peňažných prostriedkov
neexistovala žiadna vôľa na strane vykonať tieto úhrady
zo súkromného účtu“].
3. Okresný súd rozsudkom z 15. januára 2015 žalobe vyhovel a uložil sťažovateľovi
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 487, 38 € s prísl. a trovy konania v sume 2 238,16 €.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že aj keď nemal žiadne pochybnosti o tom, že p. v byte
býval počas rokov 2005 ‒2010, táto skutočnosť však súdu nepostačovala, aby prijal záver,
že mal povinnosť sťažovateľovi zaplatiť požadovanú sumu s prísl. z titulu úhrady za
užívanie bytu za sledované obdobie. Aby súd mohol konštatovať, že zaplatenie sumy bola
povinnosťou p. , musel by takýto záväzok vyplývať zo zmluvného vzťahu alebo
z rozhodnutia štátneho orgánu, a aj keď sa súdu javí, že p. v byte býval, teda mal aj
povinnosť platiť za jeho užívanie odplatu, podľa názoru okresného súdu nebolo možné
v tomto konaní záväzne túto otázku vyriešiť, pretože prípadný dlh p. voči žalobcovi
nebol preukázaný a jeho existenciu a výšku nemožno posúdiť ako otázku predbežnú,
pretože p. nie je účastníkom tohto konania. Okresný súd teda uzavrel svoje
odôvodnenie tak, že v prejednávanom prípade ide o bezdôvodné obohatenie podľa § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu, a nejde
o prípad bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že síce
jeden pojmový znak bezdôvodného obohatenia uvedený v tomto ustanovení bol daný
(žalobca nemal povinnosť plniť voči sťažovateľovi), ale chýba ďalší zákonný predpoklad,
a to že p. mal voči sťažovateľovi, t. j. osobe, ktorej sa plnilo, zákonnú povinnosť
plniť.
4. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, v ktorom
sa nestotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia a namietal, že okresný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (dôvody odvolania sú bližšie rozvedené na s. 3
a v úvode s. 4 napadnutého rozhodnutia). K odvolaniu sťažovateľa sa vyjadril aj žalobca
(jeho dôvody sú uvedené v rozhodnutí krajského súdu na s. 4, pozn.).
5. Krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil na s. 5 a 6, pričom sťažovateľ tieto dôvody neuznáva
a následne v sťažnosti formuluje a pomerne podrobne opisuje skutkové okolnosti danej veci
a špecifikuje dôvody ním tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany
všeobecných súdov, poukazuje na vec sa vzťahujúcich – súdnych rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) k aplikácii § 454 Občianskeho
zákonníka (napr. R 26/1975, PR 2008, č. 20 – NS sp. zn. 22 Odo 970/2006; 3 Cdo 27/2007,
podľa ktorých aj v tomto prípade došlo k bezdôvodnému obohateniu, na ktorú vec sa podľa
neho jednoznačne vzťahuje § 454 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca plnil za dlžníka
p. , ale okresný súd svojvoľne aplikoval ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
6. V sťažnosti sťažovateľ napokon tvrdí, že obidve rozhodnutia najvyššieho súdu
spomínané v napadnutom rozhodnutí krajského súdu s vecou nesúvisia (v tomto mu ústavný
súd dal za pravdu, pozn.). Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí náležite nevysporiadal
so všetkými námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, napr. s námietkou, že žalobca
„vykonával úhrady nedoplatkov na účet BPMK, v ktorých uvádzal presné variabilné
symboly, ktoré boli uvedené vo vyčíslení nedoplatkov BPMK, teda presne vedel aké
nedoplatky uhrádza a za koho tieto nedoplatky uhrádza na účet BPMK“, a podobne.
Krajský súd svoj odklon od ustálenej judikatúry neodôvodnil.
7. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým rozhodnutím
krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv zaručených ústavou a dohovorom (bod 1),
vzhľadom na čo žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím krajského súdu, následne toto rozhodnutie zrušil, vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania v sume 478,72 €.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu...
11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), vyslovenia porušenia ktorého
sa sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
13. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa
čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená
na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní
a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené
práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná
nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie
o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu
a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové
a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval jeho judikatúru.
14. Ústavný súd konštatuje, že podľa ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02).
15. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď konaniu pred krajským súdom
a jeho napadnutému rozhodnutiu nie je z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. Krajský súd
vyslovil názor primerane odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takej úrovni, na akej je
odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať obdobné právne otázky. Aj keď právnemu
názoru vyslovenému sťažovateľom nemožno uprieť isté ratio, súčasne treba uviesť, že
ústavnému súdu neprislúcha, aby prehodnocoval vykonané dôkazy bez toho, aby ich znova
vykonal. Sťažovateľ napokon iba zo svojho uhlu pohľadu interpretuje dve rozdielne
ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie celkom presvedčivo preukazuje právnu
povinnosť p. uvádzaný dlh uhradiť (,,čo podľa práva mal plniť sám“ – § 454
Občiansky zákonník“, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd opakovane poukazuje na to, že
ani problematické či nejednoznačné právne závery všeobecného súdu nespôsobujú
arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť súdneho rozhodnutia, ak je takéto rozhodnutie
v primerane dostatočnej miere vyargumentované.
16. Sťažnosti sťažovateľa chýbala v tomto smere ústavnoprávna dimenzia, keď jej
základom bolo iba konštatovanie skutkových okolností prípadu, ich prehodnocovanie
a následné vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu preto nemôže samo osebe znamenať porušenie
sťažovateľom v petite označených práv (body 1 a 7). Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým
zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,
resp. k odopretiu základných práv alebo slobôd, čo však nie je prípad sťažovateľa.
17. V danej veci ústavný súd argumentáciu sťažovateľa preto nevyhodnotil ako
spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil,
že by krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení zákonnosti postupu a odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného
rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
18. Posudzovaný rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu tiež dostatočným
a primeraným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa najmä na s. 6,
a ten v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu, aj keď je
pravdou, že na niektoré námietky prednesené v odvolaní mu priamu odpoveď všeobecné
súdy naozaj nedali, ale v tejto súvislosti už ústavný súd viackrát uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich
vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Skutočnosť, že sťažovateľ
sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) takisto nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania.
19. Ústavný súd na základe uvedeného po preskúmaní sťažnosti konštatuje, že v tejto
veci nezistil príčinnú súvislosť medzi v petite napadnutým rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto jeho sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017