Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 464/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť Bytového podniku mesta Košice, s. r.

o., Južné nábrežie 13, Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Kucharčíkom,

Štefánikova 40, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 9. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bytového podniku mesta Košice, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. mája 2016 doručená sťažnosť Bytového podniku mesta Košice, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn.

z 9. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (v právnom postavení

žalovaného, pozn.) bol účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. [v ktorom sa žalobca

(ďalej aj „žalobca“) domáhal zaplatenia žalovanej sumy z titulu vydania bezdôvodného

obohatenia tvrdiac, že „omylom vykonal úhradu peňažných prostriedkov na účet

sťažovateľa bez toho, aby na to existoval právny titul, v zmysle ktorého by mu vznikla

povinnosť plniť; nebol v žiadnom právnom vzťahu, ktorý by zakladal jeho

povinnosť plniť za pána na účet BPMK a pri vklade peňažných prostriedkov

neexistovala žiadna vôľa na strane vykonať tieto úhrady

zo súkromného účtu“].

3. Okresný súd rozsudkom z 15. januára 2015 žalobe vyhovel a uložil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 487, 38 € s prísl. a trovy konania v sume 2 238,16 €.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že aj keď nemal žiadne pochybnosti o tom, že p. v byte

býval počas rokov 2005 ‒2010, táto skutočnosť však súdu nepostačovala, aby prijal záver,

že mal povinnosť sťažovateľovi zaplatiť požadovanú sumu s prísl. z titulu úhrady za

užívanie bytu za sledované obdobie. Aby súd mohol konštatovať, že zaplatenie sumy bola

povinnosťou p. , musel by takýto záväzok vyplývať zo zmluvného vzťahu alebo

z rozhodnutia štátneho orgánu, a aj keď sa súdu javí, že p. v byte býval, teda mal aj

povinnosť platiť za jeho užívanie odplatu, podľa názoru okresného súdu nebolo možné

v tomto konaní záväzne túto otázku vyriešiť, pretože prípadný dlh p. voči žalobcovi

nebol preukázaný a jeho existenciu a výšku nemožno posúdiť ako otázku predbežnú,

pretože p. nie je účastníkom tohto konania. Okresný súd teda uzavrel svoje

odôvodnenie tak, že v prejednávanom prípade ide o bezdôvodné obohatenie podľa § 451

ods. 2 , ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu, a nejde

o prípad bezdôvodného obohatenia podľa z dôvodu, že síce

jeden pojmový znak bezdôvodného obohatenia uvedený v tomto ustanovení bol daný

(žalobca nemal povinnosť plniť voči sťažovateľovi), ale chýba ďalší zákonný predpoklad,

a to že p. mal voči sťažovateľovi, t. j. osobe, ktorej sa plnilo, zákonnú povinnosť

plniť.

4. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie, v ktorom

sa nestotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia a namietal, že okresný súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (dôvody odvolania sú bližšie rozvedené na s. 3

a v úvode s. 4 napadnutého rozhodnutia). K odvolaniu sťažovateľa sa vyjadril aj žalobca

(jeho dôvody sú uvedené v rozhodnutí krajského súdu na s. 4, pozn.).

5. Krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil na s. 5 a 6, pričom sťažovateľ tieto dôvody neuznáva

a následne v sťažnosti formuluje a pomerne podrobne opisuje skutkové okolnosti danej veci

a špecifikuje dôvody ním tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany

všeobecných súdov, poukazuje na vec sa vzťahujúcich – súdnych rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) k aplikácii § 454 Občianskeho

zákonníka (napr. R 26/1975, PR 2008, č. 20 – NS sp. zn. ; ,

podľa ktorých aj v tomto prípade došlo k bezdôvodnému obohateniu, na ktorú vec sa podľa

neho jednoznačne vzťahuje , pretože žalobca plnil za dlžníka

p. , ale okresný súd svojvoľne aplikoval ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka.

6. V sťažnosti sťažovateľ napokon tvrdí, že obidve rozhodnutia najvyššieho súdu

spomínané v napadnutom rozhodnutí krajského súdu s vecou nesúvisia (v tomto mu ústavný

súd dal za pravdu, pozn.). Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí náležite nevysporiadal

so všetkými námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, napr. s námietkou, že žalobca

„vykonával úhrady nedoplatkov na účet BPMK, v ktorých uvádzal presné variabilné

symboly, ktoré boli uvedené vo vyčíslení nedoplatkov BPMK, teda presne vedel aké

nedoplatky uhrádza a za koho tieto nedoplatky uhrádza na účet BPMK“, a podobne.

Krajský súd svoj odklon od ustálenej judikatúry neodôvodnil.

7. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým rozhodnutím

krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv zaručených a dohovorom (bod 1),

vzhľadom na čo žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva

zaručeného , ako aj práva zaručeného dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, následne toto rozhodnutie zrušil, vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania v sume 478,72 €.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu...

11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa (resp. práva podľa dohovoru)

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

12. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa

(resp. právo podľa dohovoru), vyslovenia porušenia ktorého

sa sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). zaručené základné právo

na súdnu ochranu podľa neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v súdnom spore (, ).

13. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa

proti rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená

na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní

a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené

práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná

nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie

o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu

a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové

a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval jeho judikatúru.

14. Ústavný súd konštatuje, že podľa ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

15. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď konaniu pred krajským súdom

a jeho napadnutému rozhodnutiu nie je z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. Krajský súd

vyslovil názor primerane odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takej úrovni, na akej je

odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať obdobné právne otázky. Aj keď právnemu

názoru vyslovenému sťažovateľom nemožno uprieť isté ratio, súčasne treba uviesť, že

ústavnému súdu neprislúcha, aby prehodnocoval vykonané dôkazy bez toho, aby ich znova

vykonal. Sťažovateľ napokon iba zo svojho uhlu pohľadu interpretuje dve rozdielne

ustanovenia , a nie celkom presvedčivo preukazuje právnu

povinnosť p. uvádzaný dlh uhradiť (,,čo podľa práva mal plniť sám“ – § 454

“, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd opakovane poukazuje na to, že

ani problematické či nejednoznačné právne závery všeobecného súdu nespôsobujú

arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť súdneho rozhodnutia, ak je takéto rozhodnutie

v primerane dostatočnej miere vyargumentované.

16. Sťažnosti sťažovateľa chýbala v tomto smere ústavnoprávna dimenzia, keď jej

základom bolo iba konštatovanie skutkových okolností prípadu, ich prehodnocovanie

a následné vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu preto nemôže samo osebe znamenať porušenie

sťažovateľom v petite označených práv (body 1 a 7). Kritériom rozhodovania ústavného

súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým

zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu,

resp. k odopretiu základných práv alebo slobôd, čo však nie je prípad sťažovateľa.

17. V danej veci ústavný súd argumentáciu sťažovateľa preto nevyhodnotil ako

spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil,

že by krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení zákonnosti postupu a odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

18. Posudzovaný rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu tiež dostatočným

a primeraným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa najmä na s. 6,

a ten v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu, aj keď je

pravdou, že na niektoré námietky prednesené v odvolaní mu priamu odpoveď všeobecné

súdy naozaj nedali, ale v tejto súvislosti už ústavný súd viackrát uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich

vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) takisto nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania.

19. Ústavný súd na základe uvedeného po preskúmaní sťažnosti konštatuje, že v tejto

veci nezistil príčinnú súvislosť medzi v petite napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa a

ods. 1 dohovoru, a preto jeho sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017