Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 475/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , , ,

Izrael, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivanou Zmekovou, Zámocká 18, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri

činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu

v Bratislave a jeho uznesením sp. zn. z 15. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením

sp. zn. z 15. júna 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako navrhovateľka

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd upravil jej styk

ako starej mamy s maloletými vnukmi v rozsahu každý párny týždeň v kalendárnom roku

od piatka od 17.00 h do soboty do 17.00 h s tým, že si deti prevezme od matky v mieste jej

bydliska, kde ich aj následne odovzdá. Okresný súd návrh sťažovateľky na nariadenie

neodkladného opatrenia zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného

súdu rozhodol krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil.

3. Sťažovateľka vidí porušenie svojich označených práv (bod 1) v tom, že „Odvolací

súd nedostatočne posúdil situáciu, v ktorej sa sťažovateľka ako stará matka so svojimi

maloletými vnukmi nachádza. Odvolací súd v rozpore so skutkovým stavom uzavrel, že

sťažovateľka nepreukázala potrebu dočasnej úpravy pomerov k jej maloletým vnukom.

S uvedenými závermi odvolacieho súdu sťažovateľka nemôže súhlasiť a považuje ich za

v rozpore so záujmom maloletých detí, v rozpore so skutočným stavom, v rozpore s jej

právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľka považuje odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za nepresvedčivé,

nedostatočne zdôvodnené a v rozpore s princípom spravodlivosti. Nedostatok odôvodnenia

a arbitrárnosť rozhodnutia spočíva podľa sťažovateľky v tom, že „odvolací súd neuviedol,

prečo nepovažuje sťažovateľkou uvádzané skutočnosti v predmetnej veci za relevantné, ale

iba skonštatoval, že sťažovateľka nepreukázala potrebu úpravy styku nariadením

neodkladného opatrenia“.

4. V závere podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

konštatoval porušenie ňou označených práv (bod 1) postupom a rozhodnutím odvolacieho

súdu, aby toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, priznal

jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 eur a náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

9. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil ku skúmaniu, či právny názor

vyslovený v napadnutom uznesení krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľný

a akceptovateľný.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná.

11. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd zhodne, ako súd prvej inštancie má za to, že neboli dané podmienky

na dočasnú úpravu pomerov maloletého dieťaťa, keďže stará matka maloletých detí

nepreukázala žiadne ohrozenie alebo hroziace nebezpečenstvo maloletým deťom. Účel

neodkladného opatrenia zdôvodnil súd prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd

stotožňuje. Z obsahu spisu, ako aj doterajších rozhodnutí súdu prvej inštancie je zrejmé, že

starostlivosť o deti je riadne zabezpečená a pomery detí nie sú ohrozené. Zákon o rodine

pripúšťa možnosť úpravy styku maloletých detí s blízkymi osobami, ak je to potrebné

v záujme maloletého dieťaťa a vyžadujú si to pomery v rodine. Pri nariadení neodkladného

opatrenia súd skúma ohrozené pomery maloletých detí, ktoré musí navrhovateľ takéhoto

neodkladného opatrenia preukázať. Správne konštatuje súd prvej inštancie, že ohrozenie

pomerov maloletých detí stará matka maloletých nepreukázala. Stará matka sa takejto

úpravy môže domáhať v konaní vo veci samej, kde bude vykonané dokazovanie a posúdený

záujem maloletých detí a posúdení pomerov v rodine. Odvolací súd podľa § 387

ods. 2 poukazuje na správne dôvody súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje.

Odvolací súd dopĺňa, že styk ktorý navrhovala stará matka okrem iného aj presahuje rámec

neodkladného opatrenia, keď zasahuje do styku rodičov s maloletými deťmi. Čas, ktorý súd

vymedzí blízkym osobám na stretávanie sa s dieťaťom nemá zasahovať výlučne do času

jedného z rodičov. Za predpokladu, že je upravený styk otca s deťmi počas víkendových dní

je v rozpore so záujmom maloletých detí, aby ďalší víkend boli opätovne odlúčené od

matky, ktorá má právo s nimi tiež tráviť čas. Styk maloletého dieťaťa s blízkou osobou nemá

byť upravený tak, aby pre žiadneho z rodičov nepredstavoval stretávanie dieťaťa s blízkymi

osobami obmedzenie jeho práv. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, odvolací súd

ho potvrdil podľa “

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

13. Vychádzajúc predovšetkým z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal

so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky. Krajský súd sa podľa

názoru ústavného súdu primerane zaoberal okolnosťami danej veci a dostatočne objasnil

dôvody, z ktorých napadnuté rozhodnutie vychádza. Podľa názoru ústavného súdu

argumentáciu krajského súdu a úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil možno považovať

za jasné, logické a zrozumiteľné, a preto závery krajského súdu nemožno považovať ani za

zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú

dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na

základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , )

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd

v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

15. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť

prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej

verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

16. Dohovor o právach dieťaťa (vyhlásený v Zbierke )

patrí medzi prvé medzinárodné zmluvy určené na ochranu práv a slobôd detí. Vyjadruje

všeobecnú snahu o uznaní, ochrane a posilnení práv najzraniteľnejšej skupiny ľudí – detí

(k tomu bližšie porov. Todres, J. – Wojcik, Mark E. – Revaz, Cris R. The U.N. Convention

on the Rights of the Child. An Analysis of Tresty Provisions and Implications of U.S.

Ratification. New York : Transnational Publishers, 2009, p. 9 a nasl.).

V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého Dohovor

o právach dieťaťa obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu

tvoria právne normy priamo vykonateľné (directly applicable/self-executing) a druhú

skupinu tvoria právne normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné a majú charakter

všeobecných zásad (porov. Andrews, A. B. – Kaufman, N. H. eds. Implementing the U.N.

Convention on the Rights of the Child. A Standard of Living Adequate for Development.

Westport : Praeger Publishers, 1999, p. 171). S licenciou pre zjednodušenie možno prijať

stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú

práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie

do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy

medzinárodnej zmluvy nie sú priamo vykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne

vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej

legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou „zmluvné štáty sa

zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia...“ a pod.).

Dohovor o právach dieťaťa neobsahuje explicitné ustanovenie, ktoré by dávalo

odpoveď na otázku, ktoré články sú priamo vykonateľné a ktoré nie, a preto kritériom na ich

odlíšenie je povaha, účel, rozsah konkrétneho článku, ako aj textácia článku, ktorá musí byť

dostatočne jasná, aby príslušný orgán aplikácie práva bol schopný interpretovať a definovať

jeho účinky, t. j. rozhodnúť o priamej vykonateľnosti alebo nevykonateľnosti konkrétneho

článku (porov. napr. Detrick, Sh. A Commentary on the United Nations Convention on the

Rights of the Child. Hague: Kluwer Law International, 1999, p. 28). V tejto súvislosti je

potrebné poukázať na čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý na prvý pohľad evokuje

záver o priamej neaplikovateľnosti ani jedného z článkov Dohovoru o právach dieťaťa:

„Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné zákonodarné, správne

a iné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide

o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby

aj v rámci medzinárodnej spolupráce.“ Dohovor o právach dieťaťa je však potrebné

interpretovať vo vzájomnej súvislosti všetkých jeho článkov a vychádzať z jeho účelu

(snaha o uznanie, ochranu a posilnenie práv detí), a pokiaľ niektoré z článkov jednoznačne

(zohľadnením už popísaných rozlišujúcich kritérií) obsahujú priamo aplikovateľné

subjektívne právo, je potrebné v záujme ochrany slobôd a práv dieťaťa poskytnúť

konkrétnemu právu dieťaťa ochranu v príslušnom konaní, v ktorom sa jeho ochrany

dotknutý subjekt domáha.

Na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej Organizácie

Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články

Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general principles)

a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do príslušnej

vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12

(pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the Convention on the

Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva: UNICEF Regional Office for

Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child:

General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver podporuje

i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty

zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym normám

Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16

a pod.

Na základe už popísaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti

namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže táto označená referenčná právna norma

Dohovoru o právach dieťaťa neobsahuje priamo aplikovateľné subjektívne právo

sťažovateľky, ale je všeobecnou proklamáciou (princípom), ktorú je zmluvný štát povinný

inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú povinné tento

princíp zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov

(pozri napr. , z 20. októbra 2015,

z 9. novembra 2016).

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017