Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 595/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja

bytom , zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Balalovou, Ružová

dolina 10, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 , základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len

„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

31. augusta 2017 sa a , obaja bytom

(ďalej len „sťažovatelia“), domáhali vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie ich v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júna 2017

a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou

doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v roku 2014 domáhali

podľa v tom čase účinného a nasl. (ďalej len „OSP“)

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, odboru výstavby

a bytovej politiky (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) č. OU-BA-OVBP2-

2014/21927-GRJ z 21. marca 2014, ktorým na základe nimi podaného odvolania potvrdil

rozhodnutie mestskej časti Bratislava-Staré Mesto č. /STA/Vas/G-18

z 30. júla 2013 o povolení stavebníkovi zmeny dokončenej stavby „Nadstavba a vstavba

bytového domu – “, nehnuteľnosť súpisné č. , na pozemku parcelné

č. , v katastrálnom území . Sťažovatelia ako bezpodieloví spoluvlastníci

jedného z bytov a k nemu prislúchajúceho podielu na vlastníctve spoločných častí,

spoločných zariadení a príslušenstva v tomto bytovom dome, ako aj podielu na označenom

pozemku vzniesli v žalobe proti stavbe námietky, keďže nedali súhlas s uzatvorením

zmluvy o vstavbe a nadstavbe bytového domu, ktorá by stavebníkovi (podnikateľskému

subjektu a pribratému účastníkovi) zakladala právo stavby, čo však nezabránilo stavebnému

úradu vydať stavebníkovi územné rozhodnutie bez preukázania vlastníckeho alebo iného

práva k nehnuteľnosti. Podľa názoru sťažovateľov druhostupňový správny orgán

pri odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzal z výsledkov hlasovania na schôdzi vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v bytovom dome konanej 15. júna 2009, ktorej sa oni

nezúčastnili, a preto z dôvodu neprítomnosti všetkých vlastníkov ani nemohla prebehnúť

v súlade s (v tom čase účinným) § 14 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“). Sťažovatelia ďalej namietali, že schôdza sa konala

v reštaurácii s voľným predajom alkoholických nápojov, prezenčná listina z tejto schôdze

nespĺňala obligatórne náležitosti a u niektorých vlastníkov absentoval súhlas záložných

veriteľov na nakladanie s nehnuteľnosťou. Uvedená zmluva je podľa názoru sťažovateľov

neplatná a v rozpore s dobrými mravmi, keďže jednou zo zmluvných strán sú len tí

vlastníci, ktorí za jej uzavretie na schôdzi kladne hlasovali (t. j. 2/3 väčšina všetkých

vlastníkov), pričom sťažovatelia sú v nej uvedení len ako spoluvlastníci, ktorým sa má

zmenšiť ich spoluvlastnícky podiel na vlastníctve spoločných častí, zariadení, príslušenstva

domu a pozemku.

3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. októbra 2015 žalobu

sťažovateľov ako nedôvodnú podľa zamietol, keďže na základe obsahu

administratívneho spisu považoval za preukázané, že zmluva o vstavbe a nadstavbe

bytového domu bola uzavretá v súlade s (v tom čase účinným) § 14 ods. 3 zákona

o vlastníctve bytov a žalobcovia ju nemuseli podpísať, pretože na jej uzatvorenie stačil

dvojtretinový súhlas vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Na túto zmluvu je nutné

hľadieť ako na platnú aj na základe výsledku právoplatne skončeného súdneho konania

vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. . Krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň uviedol, že ochranu vlastníkom bytov

a nebytových priestorov, ktorí nesúhlasili s výsledkom hlasovania na schôdzi, v tom čase

poskytoval § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov prostredníctvom podania žaloby súdu,

a túto možnosť sťažovatelia v zákonom stanovenej lehote nevyužili. K ich námietke,

že na schôdzi hlasovali aj vlastníci bytov, ktorí majú zriadené záložné právo

bez priloženého súhlasu záložného veriteľa na nakladanie s nehnuteľnosťou, krajský súd

uviedol, že takýto súhlas sa pri hlasovaní na schôdzi vlastníkov bytov nevyžaduje,

a poukázal na znenie . Takisto skutočnosť, že schôdza sa

konala v reštaurácii s voľným predajom alkoholických nápojov, krajský súd nepovažoval

za takú, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia druhostupňového

správneho orgánu. So zreteľom na závery nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 3. júla 2013 napokon krajský súd dospel k záveru, že „naloženie s predmetom

podielového spoluvlastníctva v súlade s rozhodnutím väčšiny vlastníkov vypočítanej podľa

veľkosti podielov nie je porušením vlastníckeho práva tých spoluvlastníkov, ktorí s takýmto

naložením nesúhlasili a nepredstavuje ani vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie

vlastníckeho práva v zmysle “.

4. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali odvolanie, v ktorom

svoje predchádzajúce námietky doplnili o námietku, že sa nemohli zúčastniť ústneho

pojednávania nariadeného stavebným úradom na 29. máj 2012 a že súd prvého stupňa ich

nesprávne označil za subjekt, ktorý podal „podnet na preskúmanie rozhodnutia stavebného

úradu... zo dňa 1. 6. 2012, ktorým bolo prerušené stavebné konanie z dôvodu vyriešenia

predbežnej otázky“. V reakcii na vyjadrenie druhostupňového správneho orgánu zároveň

uviedli, že im vznikla majetková aj nemajetková ujma, s ktorou sa krajský súd

nevysporiadal, preto požiadali aj o náhradu spôsobenej škody.

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu podľa § 250ja

ods. 3 v spojení s a os. 2 potvrdil ako vecne správny.

6. S takýmto rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovatelia nesúhlasia a s poukazom

na argumenty, ktoré dosiaľ uplatnili v konaniach pred všeobecnými súdmi, mu v sťažnosti

vytýkajú, že sa s ich námietkami nevysporiadal náležitým spôsobom, preto je jeho

rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné, porušujúce ich v záhlaví označené základné

práva a slobody. Osobitne poukazujú na to, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

„používa právny predpis, ktorý už rok neplatí – “, hoci

„sú v platnosti nové právne predpisy a to a Správny súdny

poriadok, ktoré platia od 01. 07. 2016... Okrem toho, podľa § 220 ods. 4 Civilného

sporového poriadku, jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa musia označovať

arabskými číslicami“, čo v napadnutom rozsudku absentuje. Sťažovatelia „Aj tieto

pochybenia považujú... za porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie.“. Podľa

ich názoru v danom prípade treba prihliadať na novelu zákona o vlastníctve bytov, ktorá

s účinnosťou od 1. októbra 2014 (!) práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome prostredníctvom § 14 ods. 4 upravila tak, že „Súhlas všetkých vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome sa vyžaduje pri rozhodovaní o prevode spoločných

častí domu, spoločných zariadení domu alebo priľahlého pozemku alebo ich častí“, čo

vyvracia záver všeobecných súdov, že na ich prevod postačovala dvojtretinová väčšina

hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome podľa § 14

ods. 3 zákona o vlastníctve bytov účinného v čase konania schôdze (t. j. 15. júna 2009).

Sťažovatelia opätovným poukazom na skutočnosť, že nie sú zmluvnou stranou zmluvy

o vstavbe a nadstavbe bytového domu, v sťažnosti tvrdia, že ich osobné údaje boli

stavebným úradom nezákonne spracovávané pre účely územného konania a stavebného

konania, čím došlo k porušeniu „práv sťažovateľov na ochranu osobných údajov a následne

k porušeniu ich vlastníckych práv, ktorých ochrana je zaručená Slovenskej

republiky, č. 20 ods. 1 a 4“.

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

10. V rámci predbežného prerokovania predloženej sťažnosti, ktorou sťažovatelia

namietali porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ústavný súd so zreteľom na nimi uplatnenú argumentáciu (bod 6) dospel

k názoru, že nie je opodstatnená.

11. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu (bod 5), ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Zistil

pritom, že najvyšší súd na s. 5 odôvodnenia svojho rozhodnutia vyslovene uviedol, že

„v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust.

(), účinného od 1. 7. 2016, podľa ktorého sa odvolacie konania

podľa piatej časti , začaté predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. podľa

Zb., ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu

a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania

( v spojení s veta prvá ), odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta prvá ), keď deň

verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a ods. 3 v spojení s veta prvá a )

a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.“.

13. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň konštatoval, že

odvolanie sťažovateľov „sa zásadne neodlišovalo od dôvodov podanej žaloby

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného, s ktorého podstatnými dôvodmi sa krajský súd

v plnom rozsahu vysporiadal a jeho skutkové zistenia aj právne závery sú vecne správne...

Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného,

najvyšší súd zistil skutkový stav tak, ako ho popísal krajský súd. Odvolací súd sa preto

s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne

posúdenie veci krajským súdom za správne a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov

známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu... na doplnenie

a zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku iba dodáva“, že

„... vlastnícke právo nie je absolútne a je možné ho obmedziť za zákonom

stanovených podmienok. Realizácia vlastníckeho práva žalobcov, v uvedenom zmysle, teda

nemôže byť zneužitá na ujmu práv iných, v tomto prípade väčšinových spoluvlastníkov

spoločnej veci, v tomto prípade spoločných nebytových priestorov, príslušenstve a pozemku.

Na základe zistení vyplývajúcich z obsahu administratívneho spisu a vydaných

rozhodnutí možno konštatovať, že v správnom konaní nedošlo v žiadnom prípade

k vyvlastneniu žalobcov ako spoluvlastníkov pozemku ani ako spoluvlastníkov spoločných

priestorov, ale k rozhodnutiu o nakladaní so spoločnou vecou v súlade s príslušnou

zákonnou úpravou.

Z vyššie citovaných ustanovení príslušných právnych predpisov zároveň vyplýva, že

právne závery správneho orgánu, ako aj súdu prvého stupňa týkajúce sa legality jedného

z podkladov pre rozhodnutie, a to Zmluvy o vstavbe a nadstavbe vychádzali z v tom čase

platnej právnej úpravy. V uvedenom prípade mohlo dôjsť len k obmedzeniu

spoluvlastníckeho práva žalobcov, ktoré však bolo realizované v súlade so zákonom...

Žalobcovia v žalobe okrem obmedzenia a zásahu do svojho vlastníckeho práva,

nedeklarovali žiadne iné relevantné právo alebo záujem, ktoré by mohli byť žalobou

napadnutým rozhodnutím dotknuté...

Vady, ktoré namietali žalobcovia až v odvolaní voči rozsudku krajského súdu, spolu

s nárokmi na náhradu spôsobenej škody, ktoré neboli uplatnené v lehote určenej v ust.

, neboli spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia žalovaného,

ako aj súdu prvého stupňa, na tieto preto súd nemohol a nemôže prihliadať, a preto nemajú

vplyv na zákonnosť rozsudku krajského súdu.“.

14. Podľa názoru ústavného súdu obsahuje napadnutý rozsudok dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom nezistil, že by výklad a závery najvyššieho súdu boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd v tomto smere opätovne pripomína, že sám nie je skutkovým súdom,

nevykonáva dokazovanie a neprislúcha mu ani právomoc nahrádzať závery všeobecných

súdov, pokiaľ sú tieto riadne odôvodnené, konzistentné a vo všetkých aspektoch

zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z ústavnoprávnych garancií.

15. Ústavný súd poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom

výnimočných prípadoch, ak ich sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv

alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite. Z uvedeného dôvodu ani

námietku sťažovateľov o pochybení najvyššieho súdu pri očíslovaní odsekov napadnutého

rozsudku nepovažuje za reálne spôsobilú vysloviť porušenie ich „práva na spravodlivé

súdne konanie“.

16. Pokiaľ sa sťažovatelia domnievali, že ich osobné údaje boli stavebným úradom

nezákonne spracovávané pre účely územného konania a stavebného konania, čím došlo

k porušeniu „práv sťažovateľov na ochranu osobných údajov“, mohli sa ich ochrany

domáhať či už podaním podnetu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky,

ktorý je orgánom štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou vykonávajúcim dozor nad

ochranou osobných údajov a podieľajúcim sa na ochrane základných práv a slobôd

fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov, alebo podaním žaloby o ochranu

osobnosti príslušnému všeobecnému súdu. Keďže ústavnému súdu žiaden dôkaz, že by

takýmto spôsobom postupovali, nepreukázali, dokonca to ani netvrdili, nemožno prisvedčiť

názoru sťažovateľov, že v dôsledku takéhoto konania stavebného úradu malo dôjsť

„k porušeniu ich vlastníckych práv, ktorých ochrana je zaručená Slovenskej

republiky, č. 20 ods. 1 a 4“, resp. že by sa ním mal najvyšší súd pri rozhodovaní

o ich odvolaní zaoberať.

17. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd nezistil také závažné

pochybenia, pre ktoré by tento rozsudok, resp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

neobstáli v teste ústavnosti a mohli mať za následok porušenie základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) najvyšším súdom. Z hľadiska

rešpektovania týchto práv ústavný súd ani nepovažuje za potrebné dôkladnejšie analyzovať

spôsob, akým sa s okruhom odvolacích námietok sťažovateľov najvyšší súd vysporiadal.

Podklady, ktoré sťažovatelia ústavnému súdu predložili pre účely podpory svojich tvrdení

a splnenia svojej dôkaznej povinnosti, nesignalizujú nedostatky v úvahách a záveroch

najvyššieho súdu, ktoré by svedčili v prospech možnosti porušenia niektorého z práv

zahrnutých do sťažnostného petitu.

18. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

19. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

A keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľov vlastniť majetok podľa a 4 , ústavný súd z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti odmietol podľa sťažnosť aj v tejto

časti.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2017