Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 613/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. októbra 2017 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS –

ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou

LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Tomáš Dujčík, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2017

(), sp. zn. z 8. júna 2017 () a sp. zn.

z 27. júna 2017 () a takto

rozhodol:

1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o.

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťami podľa (ďalej

len „ústava“) doručenými Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

14. septembra 2017, 20. septembra 2017 a 27. septembra 2017 sa obchodná spoločnosť

AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezov, ktorými by ústavný súd vyslovil porušenie

jej v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2017

(), sp. zn. z 8. júna 2017 () a sp. zn.

z 27. júna 2017 () a ktorými by napadnuté rozsudky zrušil

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala,

aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutých

rozsudkov najvyššieho súdu.

2. Zo sťažností a z príloh k nim pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobami

v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia:

- rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) sp. zn. 1100302/1/604102/2013/1042 zo 16. decembra 2013, ktorým zmenilo

rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)

č. 9104405/5/4408195/2013/Sia z 30. septembra 2013 o vyrubení rozdielu dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 17 147,58 € za zdaňovacie obdobie december 2007

z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok na uplatnenie nároku na odpočet

DPH na sumu 17 144,27 €,

- rozhodnutia finančného riaditeľstva sp. zn. 1100302/1/3164/2014/1042

zo 7. januára 2014, ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového úradu

č. 9104405/5/4411765/2013/Sia z 1. októbra 2013 o vyrubení rozdielu DPH v sume 4 085 €

za zdaňovacie obdobie október 2009 z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných

podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH,

- rozhodnutia finančného riaditeľstva sp. zn. 1100302/1/3120/2014/1042

zo 7. januára 2014, ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového úradu

č. 9104405/5/4411256/2013/Sia z 1. októbra 2013 o vyrubení rozdielu DPH v sume

105 200 € za zdaňovacie obdobie marec 2009 z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných

podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkami sp. zn.

z 30. septembra 2015, sp. zn. z 28. januára 2016 a sp. zn.

z 30. septembra 2015 napadnuté rozhodnutia finančného riaditeľstva podľa v tom čase

účinného (ďalej len „OSP“) zrušil

a vec mu na účel doplnenia dokazovania vrátil na ďalšie konanie, keďže na základe tvrdenia

sťažovateľky o predložení všetkých dôkazov potrebných na preukázanie oprávnenosti

odpočtu DPH, ktoré však správne orgány vylúčili a zobrali do úvahy iba dôkazy svedčiace

v jej neprospech, následkom čoho „nedostatočne zistili skutkový stav, vec po právnej

stránke nesprávne posúdili a ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“,

sa mu javilo „potrebným v ďalšom konaní zistiť, a to bez pochybností, reálnosť

uskutočnenia jednotlivých častí dodávky, najmä miestnym zisťovaním alebo výsluchom

svedkov (zamestnancov, externých spolupracovníkov alebo konateľov) prípadne z účtovných

dokladov. Je potrebné znovu sa zaoberať, buď v odôvodnení alebo, v prípade potreby,

doplnením dokazovania, termínmi uskutočnenia jednotlivých dodávok a zistiť pôvod

jednotlivých komponentov, z ktorých sa skladali predmetné dodávky (príkladom vybavenie

kuchyne, vzduchotechnika, svietidlá, klimatizácia, atď.) a v ďalšom sa zamerať

na zodpovedanie otázky (zistenie), či uvedené komponenty, z ktorých každý má svoj osud

a zanecháva stopu (v podobe napr. dokladu o výrobe, revíznych správ, dokladov

o nadobudnutí, dovoze, predaji, atď.). Pokiaľ žalovaný dospeje k záveru, že zdaniteľné

obchody v rámci reťazca firiem, ktorého súčasťou bol i žalobca, prebehli, v takom prípade

bude žalovaný povinný riadne odôvodniť, alebo v prípade potreby zisťovať, a to znova

bez pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok

na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu.“.

4. Proti uvedeným rozsudkom krajského súdu podalo finančné riaditeľstvo odvolania,

o ktorých najvyšší súd zistil, že sú dôvodné, a preto napadnuté rozsudky krajského súdu

postupom podľa v spojení s zmenil tak, že žaloby sťažovateľky

v zmysle zamietol.

5. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc

výhrady proti hodnoteniu dôkazov správnymi orgánmi v sťažnostiach zhodne namieta,

že „žalovaný si vytvoril nesprávny záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia

bola spochybnená zo zistenia, že dodávateľ sťažovateľa takéto dodanie nemohol uskutočniť.

Samotná skutočnosť, že v predmetnej právnej veci nebolo plnenie poskytnuté sťažovateľovi

skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach, ešte nepostačuje na vylúčenie

práva na odpočet, na ktoré má sťažovateľ nárok.“. Sťažovateľka opätovne vyslovuje

presvedčenie, že splnila podmienky „na odpočítanie DPH na vstupe, pretože:

1. je zdaniteľnou osobou v zmysle smernice Rady 2006/112, 2. využíva uvedené tovary

a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných

plnení, 3. tovary a služby na vstupe boli poskytnuté inou zdaniteľnou osobou“. V tejto

súvislosti tvrdí, že „až v prípade, že predmet neexistuje alebo zdaniteľná osoba vedela

o daňovom podvode, je dôkazné bremeno na strane správcu dane preukázať mieru jej účasti

na daňovom podvode“. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v napadnutých konaniach

spochybnil relevantnosť dôkazov, ktoré v priebehu správneho a súdneho konania predložila,

a neaplikoval ani právne závery vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“), na ktoré v priebehu konania poukázala, čo z jeho strany považuje

za „prejav arbitrárnosti“. Zároveň najvyššiemu súdu vytýka, že tým, že zmenil rozsudky

krajského súdu „na základe (aj) odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných krajským

súdom, a to bez toho, že by ho sám zopakoval, porušil zásadu ústnosti a priamosti,

ako aj zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia bez toho, že by bol oboznámený

s predbežným názorom odvolacieho súdu“.

II.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o ústavnom súde

ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie

pred ústavným súdom primerane ustanovenia (ďalej

len „CSP“).

7. Podľa v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne

o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr.

8. Podľa čl. II ods. 10 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. marca 2017 do 28. februára 2018 v záujme hospodárnosti konania môže

plénum ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí patriacich do pôsobnosti senátov

ústavného súdu, ktoré boli pridelené členom rôznych senátov ako sudcom spravodajcom,

na spoločné konanie, ak tieto veci spolu skutkovo súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. Návrh na rozhodnutie o spojení môže plénu ústavného súdu podať sudca

spravodajca vo veci, ktorej spojenie s inou vecou sa navrhuje, alebo predsedníčka ústavného

súdu. Ak vzhľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa nerozhodne plénum inak,

je na spoločné konanie o spojených veciach príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého

členom je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej začalo konanie na ústavnom

súde skôr ( ). Za rovnakých podmienok môže plénum

ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí patriacich do jeho pôsobnosti, ktoré boli pridelené

rôznym sudcom spravodajcom. Ak vzhľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa

nerozhodne plénum inak, sudcom spravodajcom v spoločnom konaní o spojených veciach

je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej začalo konanie na ústavnom súde

skôr. O spojení ostatných vecí patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu, ktoré spolu

skutkovo súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov, rozhoduje príslušný senát

ústavného súdu určený podľa bodu 5, a to na návrh sudcu spravodajcu vo veci, ktorej

spojenie s inou vecou sa navrhuje. Ak vzhľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa

nerozhodne senát inak, sudcom spravodajcom v spoločnom konaní o spojených veciach

je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej začalo konanie na ústavnom súde

skôr.

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj na totožnosť

predmetu rozhodovania najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti sťažovateľky smerujú,

ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa

v spojení s rozhodol, že uvedené veci spája na spoločné konanie,

ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

III.

10. Podľa ústavný súd (každý) návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

12. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

13. Na účel overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok (bod 5) sa ústavný súd

oboznámil s odôvodnením napadnutých rozsudkov (bod 4), v ktorých najvyšší súd zhodne

zdôraznil, že „podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby,

ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka, či na základe

podkladov predložených žalobcom počas daňovej kontroly boli dostatočne preukázané

skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo, t. j.

otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov

pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva.

Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.“.

14. Vychádzajúc z odvolacích námietok finančného riaditeľstva, ako aj z vyjadrení

sťažovateľky, ktoré zrekapituloval v III. časti napadnutých rozsudkov, najvyšší súd

vzhľadom na špecifiká toho-ktorého prípadu skonštatoval, že medzi účastníkmi je sporné

skutkové vymedzenie splnenia zákonných podmienok zdaniteľného obchodu najmä

vzhľadom na:

- „preukázanie, že dodávateľ stavby v došlej faktúre identifikovaný údajmi v zmysle

skutočne aj zdaniteľný obchod uvedený v tejto

faktúre vykonal“, v súvislosti s čím po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu

dospel k záveru, že „žalobca nielenže nezískal stavebné povolenie na vykonanie stavby haly

kontroly, ale samotný výkon kontroly originality vo vymedzenom rozsahu kategórií vozidiel

(U, M, N, O, T a R) v uvedenej hale kontroly (v uvedenom rozhodnutí označená

ako pracovisko kontroly originality č. 1116) mohla na základe rozhodnutia Obvodného

úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave, č. j. 2008/09068 zo dňa

31. 07. 2008 vykonávať iba spoločnosť , , kde v tom čase funkciu

konateľky vykonávala pani “ (rozsudok sp. zn.

z 30. mája 2017);

- „preukázanie existencie jeho predmetu, t. j vyššie označených reklamných

zariadení..., s ktorými je faktúra vystavená dodávateľom stavby a jeho subdodávateľom

spojená“, v súvislosti s čím uviedol, že na to, „aby si žalobca mohol uplatnil svoje právo

na odpočítanie dane v súvislosti s dodaním uvedených reklamných zariadení, bolo jeho

povinnosťou preukázať v zmysle , že mu stavba reklamných

zariadení bola odovzdaná v zmysle podmienok dohodnutých v zmluve o dielo. Z pripojenej

zmluvy o dielo... vyplýva čas plnenia k 01. 12. 2009, ktorý je však, ako správne poukázal

aj žalovaný, v rozpore s časovým obmedzením platnosti povolenia na osadenie reklamného

zariadenia do 31. 12. 2006, ktoré je uvedené v tomto rozhodnutí zo dňa 27. 06. 2003...

Potom aj pre Najvyšší súd bolo preukázané, že uvedené povolenie nemohlo byť podkladom

na realizáciu diela v zmysle zmluvy o dielo.“ (rozsudok sp. zn. z 8. júna

2017), ako aj

- „preukázanie jeho predmetu, t. j. dodanie tovaru vo forme zariadenia pizzerie,

s ktorým sa má spájať faktúra (resp. faktúry) vystavená dodávateľom zariadenia“,

v súvislosti s čím uviedol, že „aj pre Najvyšší súd je logické a nepochybné, že predaj

zariadenia pizzerie je spojený s podnikateľským zámerom a evidenciou majetku

u kupujúceho, na ktorú nadväzuje inventúrne preverovanie majetku vo vzťahu k splneniu

zásady verného a pravdivého zobrazenia účtovných údajov... Ak takto žalobca

nepostupoval, čo mu aj správca dane vytýkal tým, že absentovali dodacie listy, ktoré

by zachytili podrobne, ktorý hmotný investičný majetok bol predmetom prevodu, potom

správne žalovaný konštatoval, s prihliadnutím na hore uvedené závery, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno so svojim tvrdením o údajnej kúpe zariadenia pizzerie a nepodloženom

jej využití na podnikanie žalobcu.“ (rozsudok sp. zn. z 27. júna 2017).

15. Najvyšší súd v napadnutých rozsudkoch zhodne uviedol, že „daňovo – účtovné

doklady, ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác

či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej

strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej

strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom

(záznamom udalostí), ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého

zdaniteľného obchodu, pri realizácii ktorého správca dane absentoval. Preto, ak správcovi

dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala,

potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého

obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobcu ako daňového

subjektu v súlade s preukázať, že nielen v spochybnenej

časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov

a služieb ako platiteľ... Toto dôkazné bremeno však žalobca v daňovom konaní a ani

v predchádzajúcej daňovej kontrole neuniesol.“.

16. Podľa názoru najvyššieho súdu správny súd alebo správca dane nie je zaťažený

inkvizičnou povinnosťou „preukazovať hodnovernosť tvrdení žalobcu, že dodávateľ stavby

uvedený v zmysle relevantných ustanovení aj tvrdenú činnosť

na stavbe haly kontroly aj pre žalobcu vykonal“, „v teréne vyhľadávať, kde sa môže

realizované dielo... nachádzať“, ani „v realite zisťovať, či a v akom stave existujú jednotlivé

prvky zariadenia pizzerie, resp. ich v realite dohľadávať“, preto nesúhlasí s takým

výkladom judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa „zákazu zneužitia daňového práva“

krajským súdom (a aj sťažovateľkou), ktorý by preniesol dôkazné bremeno na správcu dane.

V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na to, že „doktrínu zneužitia práva“ možno

v zmysle rozsudku Súdneho dvora z 13. februára 2014 vo veci C-18/13 (Maks Pen EOOD

proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno-osiguritelna praktika“ Sofija) aplikovať

v súdnom konaní len vtedy, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli

a ich materiálne výsledky reálne existujú. Z uvedeného rozsudku Súdneho dvora totiž jasne

vyplýva, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný

a podporovaný smernicou 2006/112, preto sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu

podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie; prináleží teda

vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie,

ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje

podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.

17. V závere napadnutých rozsudkov najvyšší súd zhodne skonštatoval, že každé

z napadnutých rozhodnutí finančného riaditeľstva „má všetky formálne i obsahové

náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 63 Daňového poriadku. Uvedené

rozhodnutie finančného orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré

je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými

zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca

nespĺňa zákonné podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu na dani z pridanej

hodnoty... Najvyšší súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť

sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle (úprava daňového konania

je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v odvolacom konaní na základe mu dostupných

informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k záveru, že nebolo

potrebné v súlade s ust. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov

nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.“.

18. Preskúmaním napadnutých rozsudkov ústavný súd zistil, že najvyšší súd

vo všetkých prípadoch postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil

takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy ani príslušnej právnej úpravy

Európskej únie v oblasti spoločného systému dane z pridanej hodnoty, ktorými by zásadne

poprel ich účel a význam. Úvahy najvyššieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné, keďže

aj podľa názoru ústavného súdu je potrebné právne úkony správcu dane vnímať v celkovom

kontexte uskutočnených daňových kontrol. Výklad a aplikáciu relevantnej právnej úpravy

zo strany najvyššieho súdu preto nemožno hodnotiť ako arbitrárnu, založenú na jeho

svojvôli, a z toho dôvodu za ústavne neakceptovateľnú. Zároveň možno konštatovať,

že napadnuté rozsudky sú náležite odôvodnené a že najvyšší súd v týchto rozsudkoch

primerane rozumným a v okolnostiach vecí postačujúcim spôsobom reflektoval nielen

na odvolacie námietky finančného riaditeľstva, ale aj na tvrdenia predložené sťažovateľkou.

19. Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že Súdny dvor vo veci C-18/13 rozhodol,

že:

„1. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba

odpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom

v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané

ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo

nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady

na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré

podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou

podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže,

že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba

vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo

súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.

2. V prípade, ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo možnosť ex offo vzniesť

právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to robiť

vo vzťahu k záväznému pravidlu práva Únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje,

aby vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej

hodnoty, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje

podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto vnútroštátnym súdom prináleží

pri posúdení podvodného alebo zneužívajúceho charakteru tohto nároku na odpočet dane

vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel smernice 2006/112

s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje, aby urobili všetko, čo je v ich

právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním

uznané.

3. Smernica 2006/112, ktorá podľa svojho článku 242 požaduje najmä, aby každá

zdaniteľná osoba viedla na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty a jej kontroly

daňovým úradom dostatočne podrobné účtovníctvo, sa má vykladať v tom zmysle,

že nebráni tomu, aby dotknutý členský štát požadoval v medziach ustanovení článku 273 tej

istej smernice od všetkých zdaniteľných osôb, aby v tejto súvislosti dodržiavali všetky

vnútroštátne právne normy v oblasti účtovníctva, ktoré sú v súlade s medzinárodnými

účtovnými štandardmi, pod podmienkou, že opatrenia prijaté v tomto zmysle nejdú

nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho

výberu dane a predchádzaniu podvodom. V tejto súvislosti smernica 2006/112 bráni

vnútroštátnemu ustanoveniu, podľa ktorého je služba považovaná za dodanú v okamihu

splnenia podmienok uznania príjmov z dotknutého plnenia.“.

20. Pozornosti ústavného súdu neušla skutočnosť, že v prerokúvaných prípadoch

už finančné riaditeľstvo vychádzalo z uznesenia ústavného súdu sp. zn.

z 23. februára 2011, ktorým z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol sťažnosť (iného)

sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2010, v ktorom

dospel k záveru, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8

v spojení s , zákona o DPH). Primárne

je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý

disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok

na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty)

a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje

odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane

slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.

21. Ak je sťažovateľka presvedčená, že sa najvyšší súd v napadnutých rozsudkoch

nevysporiadal so všetkými jej námietkami, ústavný súd v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , , ).

22. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho názormi týkajúcimi sa navrhovania a hodnotenia

dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov

podľa vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ

všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ),

ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi,

a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. ).

23. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnené.

24. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na rovnosť

účastníkov v konaní podľa ústavný súd uvádza, že sťažovateľka síce

v petite sťažnosti navrhla vysloviť jeho porušenie napadnutými rozsudkami najvyššieho

súdu, avšak toto v zmysle v texte sťažnosti žiadnym

spôsobom nešpecifikovala a ani žiadnym spôsobom nepreukázala.

25. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky

na to, že správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie

v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve

je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom predmetom konania

pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy (). Vzhľadom na toto špecifikum správneho konania,

ako aj správneho súdnictva ustanovenie nemožno v žiadnom prípade

vnímať tak, že zaručuje „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku

pre každého účastníka takéhoto konania.

26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ak porušenie

označeného práva sťažovateľka spája s tvrdeným zásahom do jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktorý však nezistil, je nutné sťažnosti aj v časti týkajúcej sa námietky porušenia

základného práva podľa napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnené.

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v týchto

prípadoch nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2017