Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 613/2017
PDF · 269.3 KB
No categories available
III. ÚS 613/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. októbra 2017 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS –
ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou
LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Tomáš Dujčík, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 48/2016 z 30. mája 2017
(Rvp 1708/2017), sp. zn. 1 Sžf 58/2016 z 8. júna 2017 (Rvp 1746/2017) a sp. zn.
1 Sžf 46/2016 z 27. júna 2017 (Rvp 1807/2017) a takto
rozhodol:
1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1708/2017,
sp. zn. Rvp 1746/2017 a sp. zn. Rvp 1807/2017 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 613/2017.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o.
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťami podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) doručenými Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
14. septembra 2017, 20. septembra 2017 a 27. septembra 2017 sa obchodná spoločnosť
AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava (ďalej
len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezov, ktorými by ústavný súd vyslovil porušenie
jej v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžf 48/2016 z 30. mája 2017
(Rvp 1708/2017), sp. zn. 1 Sžf 58/2016 z 8. júna 2017 (Rvp 1746/2017) a sp. zn.
1 Sžf 46/2016 z 27. júna 2017 (Rvp 1807/2017) a ktorými by napadnuté rozsudky zrušil
a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala,
aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutých
rozsudkov najvyššieho súdu.
2. Zo sťažností a z príloh k nim pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobami
v správnom súdnictve domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia:
- rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné
riaditeľstvo“) sp. zn. 1100302/1/604102/2013/1042 zo 16. decembra 2013, ktorým zmenilo
rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)
č. 9104405/5/4408195/2013/Sia z 30. septembra 2013 o vyrubení rozdielu dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 17 147,58 € za zdaňovacie obdobie december 2007
z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok na uplatnenie nároku na odpočet
DPH na sumu 17 144,27 €,
- rozhodnutia finančného riaditeľstva sp. zn. 1100302/1/3164/2014/1042
zo 7. januára 2014, ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového úradu
č. 9104405/5/4411765/2013/Sia z 1. októbra 2013 o vyrubení rozdielu DPH v sume 4 085 €
za zdaňovacie obdobie október 2009 z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných
podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH,
- rozhodnutia finančného riaditeľstva sp. zn. 1100302/1/3120/2014/1042
zo 7. januára 2014, ktorým potvrdilo rozhodnutie daňového úradu
č. 9104405/5/4411256/2013/Sia z 1. októbra 2013 o vyrubení rozdielu DPH v sume
105 200 € za zdaňovacie obdobie marec 2009 z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných
podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH.
3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkami sp. zn. 2 S 56/2014
z 30. septembra 2015, sp. zn. 1 S 53/2014 z 28. januára 2016 a sp. zn. 2 S 58/2014
z 30. septembra 2015 napadnuté rozhodnutia finančného riaditeľstva podľa v tom čase
účinného § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil
a vec mu na účel doplnenia dokazovania vrátil na ďalšie konanie, keďže na základe tvrdenia
sťažovateľky o predložení všetkých dôkazov potrebných na preukázanie oprávnenosti
odpočtu DPH, ktoré však správne orgány vylúčili a zobrali do úvahy iba dôkazy svedčiace
v jej neprospech, následkom čoho „nedostatočne zistili skutkový stav, vec po právnej
stránke nesprávne posúdili a ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“,
sa mu javilo „potrebným v ďalšom konaní zistiť, a to bez pochybností, reálnosť
uskutočnenia jednotlivých častí dodávky, najmä miestnym zisťovaním alebo výsluchom
svedkov (zamestnancov, externých spolupracovníkov alebo konateľov) prípadne z účtovných
dokladov. Je potrebné znovu sa zaoberať, buď v odôvodnení alebo, v prípade potreby,
doplnením dokazovania, termínmi uskutočnenia jednotlivých dodávok a zistiť pôvod
jednotlivých komponentov, z ktorých sa skladali predmetné dodávky (príkladom vybavenie
kuchyne, vzduchotechnika, svietidlá, klimatizácia, atď.) a v ďalšom sa zamerať
na zodpovedanie otázky (zistenie), či uvedené komponenty, z ktorých každý má svoj osud
a zanecháva stopu (v podobe napr. dokladu o výrobe, revíznych správ, dokladov
o nadobudnutí, dovoze, predaji, atď.). Pokiaľ žalovaný dospeje k záveru, že zdaniteľné
obchody v rámci reťazca firiem, ktorého súčasťou bol i žalobca, prebehli, v takom prípade
bude žalovaný povinný riadne odôvodniť, alebo v prípade potreby zisťovať, a to znova
bez pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok
na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu.“.
4. Proti uvedeným rozsudkom krajského súdu podalo finančné riaditeľstvo odvolania,
o ktorých najvyšší súd zistil, že sú dôvodné, a preto napadnuté rozsudky krajského súdu
postupom podľa § 220 OSP v spojení s § 246c ods. 1 zmenil tak, že žaloby sťažovateľky
v zmysle § 250j ods. 1 OSP zamietol.
5. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc
výhrady proti hodnoteniu dôkazov správnymi orgánmi v sťažnostiach zhodne namieta,
že „žalovaný si vytvoril nesprávny záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia
bola spochybnená zo zistenia, že dodávateľ sťažovateľa takéto dodanie nemohol uskutočniť.
Samotná skutočnosť, že v predmetnej právnej veci nebolo plnenie poskytnuté sťažovateľovi
skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach, ešte nepostačuje na vylúčenie
práva na odpočet, na ktoré má sťažovateľ nárok.“. Sťažovateľka opätovne vyslovuje
presvedčenie, že splnila podmienky „na odpočítanie DPH na vstupe, pretože:
1. je zdaniteľnou osobou v zmysle smernice Rady 2006/112, 2. využíva uvedené tovary
a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných
plnení, 3. tovary a služby na vstupe boli poskytnuté inou zdaniteľnou osobou“. V tejto
súvislosti tvrdí, že „až v prípade, že predmet neexistuje alebo zdaniteľná osoba vedela
o daňovom podvode, je dôkazné bremeno na strane správcu dane preukázať mieru jej účasti
na daňovom podvode“. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v napadnutých konaniach
spochybnil relevantnosť dôkazov, ktoré v priebehu správneho a súdneho konania predložila,
a neaplikoval ani právne závery vyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“), na ktoré v priebehu konania poukázala, čo z jeho strany považuje
za „prejav arbitrárnosti“. Zároveň najvyššiemu súdu vytýka, že tým, že zmenil rozsudky
krajského súdu „na základe (aj) odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných krajským
súdom, a to bez toho, že by ho sám zopakoval, porušil zásadu ústnosti a priamosti,
ako aj zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia bez toho, že by bol oboznámený
s predbežným názorom odvolacieho súdu“.
II.
6. Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o ústavnom súde
ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie
pred ústavným súdom primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“).
7. Podľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán. Ak boli také konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne
o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo konanie skôr.
8. Podľa čl. II ods. 10 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. marca 2017 do 28. februára 2018 v záujme hospodárnosti konania môže
plénum ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí patriacich do pôsobnosti senátov
ústavného súdu, ktoré boli pridelené členom rôznych senátov ako sudcom spravodajcom,
na spoločné konanie, ak tieto veci spolu skutkovo súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Návrh na rozhodnutie o spojení môže plénu ústavného súdu podať sudca
spravodajca vo veci, ktorej spojenie s inou vecou sa navrhuje, alebo predsedníčka ústavného
súdu. Ak vzhľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa nerozhodne plénum inak,
je na spoločné konanie o spojených veciach príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého
členom je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej začalo konanie na ústavnom
súde skôr (§ 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Za rovnakých podmienok môže plénum
ústavného súdu rozhodnúť o spojení vecí patriacich do jeho pôsobnosti, ktoré boli pridelené
rôznym sudcom spravodajcom. Ak vzhľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa
nerozhodne plénum inak, sudcom spravodajcom v spoločnom konaní o spojených veciach
je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej začalo konanie na ústavnom súde
skôr. O spojení ostatných vecí patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu, ktoré spolu
skutkovo súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov, rozhoduje príslušný senát
ústavného súdu určený podľa bodu 5, a to na návrh sudcu spravodajcu vo veci, ktorej
spojenie s inou vecou sa navrhuje. Ak vzhľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa
nerozhodne senát inak, sudcom spravodajcom v spoločnom konaní o spojených veciach
je sudca spravodajca v tej zo spájaných vecí, v ktorej začalo konanie na ústavnom súde
skôr.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1708/2017, sp. zn. Rvp 1746/2017 a sp. zn. Rvp 1807/2017 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj na totožnosť
predmetu rozhodovania najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti sťažovateľky smerujú,
ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojení s § 166 ods. 1 CSP rozhodol, že uvedené veci spája na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 613/2017.
III.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd (každý) návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
13. Na účel overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok (bod 5) sa ústavný súd
oboznámil s odôvodnením napadnutých rozsudkov (bod 4), v ktorých najvyšší súd zhodne
zdôraznil, že „podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby,
ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka, či na základe
podkladov predložených žalobcom počas daňovej kontroly boli dostatočne preukázané
skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo, t. j.
otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov
pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.“.
14. Vychádzajúc z odvolacích námietok finančného riaditeľstva, ako aj z vyjadrení
sťažovateľky, ktoré zrekapituloval v III. časti napadnutých rozsudkov, najvyšší súd
vzhľadom na špecifiká toho-ktorého prípadu skonštatoval, že medzi účastníkmi je sporné
skutkové vymedzenie splnenia zákonných podmienok zdaniteľného obchodu najmä
vzhľadom na:
- „preukázanie, že dodávateľ stavby v došlej faktúre identifikovaný údajmi v zmysle
§ 71 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. skutočne aj zdaniteľný obchod uvedený v tejto
faktúre vykonal“, v súvislosti s čím po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu
dospel k záveru, že „žalobca nielenže nezískal stavebné povolenie na vykonanie stavby haly
kontroly, ale samotný výkon kontroly originality vo vymedzenom rozsahu kategórií vozidiel
(U, M, N, O, T a R) v uvedenej hale kontroly (v uvedenom rozhodnutí označená
ako pracovisko kontroly originality č. 1116) mohla na základe rozhodnutia Obvodného
úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave, č. j. 2008/09068 zo dňa
31. 07. 2008 vykonávať iba spoločnosť , , kde v tom čase funkciu
konateľky vykonávala pani “ (rozsudok sp. zn. 1 Sžf 48/2016
z 30. mája 2017);
- „preukázanie existencie jeho predmetu, t. j vyššie označených reklamných
zariadení..., s ktorými je faktúra vystavená dodávateľom stavby a jeho subdodávateľom
spojená“, v súvislosti s čím uviedol, že na to, „aby si žalobca mohol uplatnil svoje právo
na odpočítanie dane v súvislosti s dodaním uvedených reklamných zariadení, bolo jeho
povinnosťou preukázať v zmysle § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z., že mu stavba reklamných
zariadení bola odovzdaná v zmysle podmienok dohodnutých v zmluve o dielo. Z pripojenej
zmluvy o dielo... vyplýva čas plnenia k 01. 12. 2009, ktorý je však, ako správne poukázal
aj žalovaný, v rozpore s časovým obmedzením platnosti povolenia na osadenie reklamného
zariadenia do 31. 12. 2006, ktoré je uvedené v tomto rozhodnutí zo dňa 27. 06. 2003...
Potom aj pre Najvyšší súd bolo preukázané, že uvedené povolenie nemohlo byť podkladom
na realizáciu diela v zmysle zmluvy o dielo.“ (rozsudok sp. zn. 1 Sžf 58/2016 z 8. júna
2017), ako aj
- „preukázanie jeho predmetu, t. j. dodanie tovaru vo forme zariadenia pizzerie,
s ktorým sa má spájať faktúra (resp. faktúry) vystavená dodávateľom zariadenia“,
v súvislosti s čím uviedol, že „aj pre Najvyšší súd je logické a nepochybné, že predaj
zariadenia pizzerie je spojený s podnikateľským zámerom a evidenciou majetku
u kupujúceho, na ktorú nadväzuje inventúrne preverovanie majetku vo vzťahu k splneniu
zásady verného a pravdivého zobrazenia účtovných údajov... Ak takto žalobca
nepostupoval, čo mu aj správca dane vytýkal tým, že absentovali dodacie listy, ktoré
by zachytili podrobne, ktorý hmotný investičný majetok bol predmetom prevodu, potom
správne žalovaný konštatoval, s prihliadnutím na hore uvedené závery, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno so svojim tvrdením o údajnej kúpe zariadenia pizzerie a nepodloženom
jej využití na podnikanie žalobcu.“ (rozsudok sp. zn. 1 Sžf 46/2016 z 27. júna 2017).
15. Najvyšší súd v napadnutých rozsudkoch zhodne uviedol, že „daňovo – účtovné
doklady, ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác
či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej
strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej
strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom
(záznamom udalostí), ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého
zdaniteľného obchodu, pri realizácii ktorého správca dane absentoval. Preto, ak správcovi
dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala,
potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého
obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobcu ako daňového
subjektu v súlade s § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. preukázať, že nielen v spochybnenej
časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov
a služieb ako platiteľ... Toto dôkazné bremeno však žalobca v daňovom konaní a ani
v predchádzajúcej daňovej kontrole neuniesol.“.
16. Podľa názoru najvyššieho súdu správny súd alebo správca dane nie je zaťažený
inkvizičnou povinnosťou „preukazovať hodnovernosť tvrdení žalobcu, že dodávateľ stavby
uvedený v zmysle relevantných ustanovení zák. č. 222/2004 Z. z. aj tvrdenú činnosť
na stavbe haly kontroly aj pre žalobcu vykonal“, „v teréne vyhľadávať, kde sa môže
realizované dielo... nachádzať“, ani „v realite zisťovať, či a v akom stave existujú jednotlivé
prvky zariadenia pizzerie, resp. ich v realite dohľadávať“, preto nesúhlasí s takým
výkladom judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa „zákazu zneužitia daňového práva“
krajským súdom (a aj sťažovateľkou), ktorý by preniesol dôkazné bremeno na správcu dane.
V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na to, že „doktrínu zneužitia práva“ možno
v zmysle rozsudku Súdneho dvora z 13. februára 2014 vo veci C-18/13 (Maks Pen EOOD
proti Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno-osiguritelna praktika“ Sofija) aplikovať
v súdnom konaní len vtedy, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli
a ich materiálne výsledky reálne existujú. Z uvedeného rozsudku Súdneho dvora totiž jasne
vyplýva, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný
a podporovaný smernicou 2006/112, preto sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu
podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie; prináleží teda
vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie,
ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje
podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.
17. V závere napadnutých rozsudkov najvyšší súd zhodne skonštatoval, že každé
z napadnutých rozhodnutí finančného riaditeľstva „má všetky formálne i obsahové
náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 63 Daňového poriadku. Uvedené
rozhodnutie finančného orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré
je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými
zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca
nespĺňa zákonné podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu na dani z pridanej
hodnoty... Najvyšší súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O. s. p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť
sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O. s. p. (úprava daňového konania
je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v odvolacom konaní na základe mu dostupných
informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k záveru, že nebolo
potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O. s. p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov
nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.“.
18. Preskúmaním napadnutých rozsudkov ústavný súd zistil, že najvyšší súd
vo všetkých prípadoch postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil
takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy ani príslušnej právnej úpravy
Európskej únie v oblasti spoločného systému dane z pridanej hodnoty, ktorými by zásadne
poprel ich účel a význam. Úvahy najvyššieho súdu vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné, keďže
aj podľa názoru ústavného súdu je potrebné právne úkony správcu dane vnímať v celkovom
kontexte uskutočnených daňových kontrol. Výklad a aplikáciu relevantnej právnej úpravy
zo strany najvyššieho súdu preto nemožno hodnotiť ako arbitrárnu, založenú na jeho
svojvôli, a z toho dôvodu za ústavne neakceptovateľnú. Zároveň možno konštatovať,
že napadnuté rozsudky sú náležite odôvodnené a že najvyšší súd v týchto rozsudkoch
primerane rozumným a v okolnostiach vecí postačujúcim spôsobom reflektoval nielen
na odvolacie námietky finančného riaditeľstva, ale aj na tvrdenia predložené sťažovateľkou.
19. Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že Súdny dvor vo veci C-18/13 rozhodol,
že:
„1. Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby si zdaniteľná osoba
odpočítala daň z pridanej hodnoty, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom
v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané
ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, najmä vzhľadom na skutočnosť, že títo
nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady
na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré
podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná, pod dvojitou
podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže,
že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba
vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo
súčasťou tohto podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.
2. V prípade, ak vnútroštátne súdy majú povinnosť alebo možnosť ex offo vzniesť
právne dôvody založené na záväznom pravidle vnútroštátneho práva, musia to robiť
vo vzťahu k záväznému pravidlu práva Únie, akým je aj pravidlo, ktoré požaduje,
aby vnútroštátne orgány a vnútroštátne súdy zamietli právo na odpočet dane z pridanej
hodnoty, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že sa toto právo nárokuje
podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Týmto vnútroštátnym súdom prináleží
pri posúdení podvodného alebo zneužívajúceho charakteru tohto nároku na odpočet dane
vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel smernice 2006/112
s cieľom dosiahnuť ňou sledovaný výsledok, čo vyžaduje, aby urobili všetko, čo je v ich
právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním
uznané.
3. Smernica 2006/112, ktorá podľa svojho článku 242 požaduje najmä, aby každá
zdaniteľná osoba viedla na účely uplatnenia dane z pridanej hodnoty a jej kontroly
daňovým úradom dostatočne podrobné účtovníctvo, sa má vykladať v tom zmysle,
že nebráni tomu, aby dotknutý členský štát požadoval v medziach ustanovení článku 273 tej
istej smernice od všetkých zdaniteľných osôb, aby v tejto súvislosti dodržiavali všetky
vnútroštátne právne normy v oblasti účtovníctva, ktoré sú v súlade s medzinárodnými
účtovnými štandardmi, pod podmienkou, že opatrenia prijaté v tomto zmysle nejdú
nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov spočívajúcich v zabezpečení riadneho
výberu dane a predchádzaniu podvodom. V tejto súvislosti smernica 2006/112 bráni
vnútroštátnemu ustanoveniu, podľa ktorého je služba považovaná za dodanú v okamihu
splnenia podmienok uznania príjmov z dotknutého plnenia.“.
20. Pozornosti ústavného súdu neušla skutočnosť, že v prerokúvaných prípadoch
už finančné riaditeľstvo vychádzalo z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 78/2011
z 23. februára 2011, ktorým z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol sťažnosť (iného)
sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 4/2009 z 23. júna 2010, v ktorom
dospel k záveru, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne
je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý
disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty)
a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje
odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane
slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.
21. Ak je sťažovateľka presvedčená, že sa najvyšší súd v napadnutých rozsudkoch
nevysporiadal so všetkými jej námietkami, ústavný súd v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
22. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho názormi týkajúcimi sa navrhovania a hodnotenia
dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov
podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ
všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy),
ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi,
a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).
23. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
24. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že sťažovateľka síce
v petite sťažnosti navrhla vysloviť jeho porušenie napadnutými rozsudkami najvyššieho
súdu, avšak toto v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v texte sťažnosti žiadnym
spôsobom nešpecifikovala a ani žiadnym spôsobom nepreukázala.
25. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky
na to, že správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie
v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve
je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom predmetom konania
pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy (IV. ÚS 308/2011). Vzhľadom na toto špecifikum správneho konania,
ako aj správneho súdnictva ustanovenie čl. 47 ods. 3 ústavy nemožno v žiadnom prípade
vnímať tak, že zaručuje „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku
pre každého účastníka takéhoto konania.
26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ak porušenie
označeného práva sťažovateľka spája s tvrdeným zásahom do jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorý však nezistil, je nutné sťažnosti aj v časti týkajúcej sa námietky porušenia
základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v týchto
prípadoch nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2017