Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 634/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenský plynárenský

priemysel, a. s., Mlynské nivy 44/a, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou

LEGATE, s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Peter Vrábel, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu podľa „v spojení s ,

, , a SR“ uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., Mlynské

nivy 44/a, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) „v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 a čl. 141 ods. 1

SR“ uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. apríla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 13. októbra 2014 rozhodol o nároku

sťažovateľky ako žalobkyne v konaní o zaplatenie sumy 518 177,10 € s príslušenstvom

a odmenou v sume 1 727,26 € zo zmenky tak, že zmenkový platobný rozkaz okresného

súdu sp. zn. z 22. júna 2012 ponechal v platnosti v celom rozsahu.

Proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa žalovaná podala odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

zo 6. októbra 2016 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka proti uzneseniu odvolacieho súdu podala

dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne

neprípustné odmietol, a to aj napriek argumentácii sťažovateľky, že v danom prípade

je potrebné dovolanie podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) posúdiť podľa

v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli

porušené jej označené práva. Namieta a argumentuje, že „právne závery prijaté všeobecným

súdom sú podľa názoru sťažovateľa zjavne arbitrárne i neodôvodnené“. Najvyššiemu súdu

vyčíta, že „Najvyšší súd SR nesprávne právne posúdil vec, navyše sa vôbec nevyjadril

k zásadnej otázke aplikácie prechodného ustanovenia , ktorým

sťažovateľ argumentoval a od ktorého záležala (ako sa aj sám najvyšší súd vyjadril)

aplikácia a prípustnosť dovolania ako procesného prostriedku ochrany

sťažovateľa.“.

Sťažovateľka na základe uvedených dôvodov a v sťažnosti uvedenej argumentácie

je presvedčená o porušení svojich označených práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, preto v závere svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

2

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína,

že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

4

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Ide o dovolanie navrhovateľa proti zrušujúcemu uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 11. 2016, teda

už za účinnosti (ďalej len

„“).

13. Podľa ustanovenia ak nie je ustanovené inak, platí zákon

č. aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, zostávajú zachované ( ).

15. Podľa Základných princípov , ochrana ohrozených, alebo

porušených práv a prvom chránených záujmov musí byť spravodlivá účinná tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty.

16. Z predložených dokladov je zrejmé, že dovolanie navrhovateľa bolo doručené

Okresnému súdu Bratislava V dňa 20. 12. 2016 (č. I. 166), po nadobudnutí účinnosti zákona

č. , a preto je potrebné posudzovať prípustnosť a dôvodnosť navrhovateľom

podaného dovolania podľa ustanovení a nie ustanovením, ktorým navrhovateľ

prípustnosť dovolania označil.

17. Jedným z objektívnych predpokladov na podanie dovolania je jeho prípustnosť

v čase, ktorá v čase podania dovolania mohla byť naplnená, teda bol naplnený niektorý

z jej dôvodov uvedených v danej veci. Ak sa dovolacom konaní preukáže existencia takýchto

dôvodov, bola prípustnosť dovolania jedným z jeho právnych účinkov už v čase podania.

S poukazom na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty a spravodlivej ochrany práv

a právom chránených záujmov účastníkov konania, preto možnosť prípustnosti dovolania

je treba posudzovať podľa ustanovenia až , keďže nie je možné v čase

účinnosti zákona - uplatňovať dôvody prípustnosti dovolania na zákon, ktorý v čase

podania dovolania už nebol platný. Na základe dôvodov, ktoré v čase jeho podania

dovoláte!’ mohol namietať a počas dovolacieho konania očakávať, je možné, aby dovolací

súd v prípade ak sa tieto dôvody preukážu, bude na ne prihliadať.

18. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa

( ).

19. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky:

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu;

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená; alebo

6

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne;

20. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

21. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že podľa citovaného ustanovenia dovolanie

proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia

prípustné nie je.

22. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov;

b) ten kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu;

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom, v plnom rozsahu

a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník;

d) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už začalo

konanie;

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo neprávne obsadený súd;

f) alebo nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Základnou otázkou pre posúdenie prípustnosti dovolania v danej veci je,

či ustanovenie § 420 ods. 1 písm. f/ zakladá prípustnosť dovolania aj proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené a vec vrátená

na ďalšie konanie.

23. Z ustanovenia je zrejmé, že dovolanie je v zásade prípustné

len proti meritórnym rozhodnutiam (rozsudkom vo veci samej) a nemeritórnych rozhodnutí

len proti rozhodnutiam, ktorým sa konanie končí. Oproti

ide o zmenu v právnej úprave, ktorej dôvodom je dôsledné uplatňovanie princípu

mimoriadnosti uplatňovania tohto opravného prostriedku.

24. Dovolanie je prípustné len proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veci samej

a rozhodnutiam, ktorým sa konanie končí. Z uvedeného ustanovenia je zjavné, že nová

právna úprava redukuje prípustný predmet dovolania, čím sleduje dôsledné a koncepčné

uplatňovanie princípu mimoriadnosti opravných prostriedkov v tom zmysle, že na ich

uplatňovanie nie je právny nárok a navrhovateľ musí splniť prísnejšie podmienky

prípustnosti. Rozhodnutiami odvolacieho súdu vo veci samej sú také rozhodnutia, ktoré

nasledujú po vecnom prejednaní veci odvolacím súdom. Pojem „vec sama“ znamená

predmet konania ako bol vymedzený v žalobe, v ktorom sa súd zaoberá nárokom, ktorý

si strany uplatnili. Výnimkou je uznesenie odvolacieho súdu, ktorým sa zrušuje rozsudok

súdu prvej inštancie a vec sa vracia na súd prvej inštancie na ďalšie konanie. I keď ide

o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je výsledkom prejednania veci, nie je rozhodnutím

o konečných právach a povinnostiach strán. Rozdiel spočíva aj v procesnej forme akou súd

rozhoduje vo veci samej rozsudkom a naopak ak nerozhoduje vo veci samej rozhoduje

uznesením ( ). Pri rozhodnutiach odvolacieho súdu je táto zásada

modifikovaná. Ako príklad možno uviesť uznesenie o zrušení rozsudku súdu prvej inštancie,

čo je daný prípad. Ako to vyplýva z vyššie uvedeného uznesenie odvolacieho súdu, ktorým

odvolací súd zrušil rozhodnutie (rozsudok, uznesenie súdu prvej inštancie) nie je

rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej.

25. Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že predmetné dovolanie nie

je prípustné voči zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu napriek tomu, že je výsledkom

vecného prejednania veci ale nerozhoduje o konečných právach a povinnostiach strán.

26. Z textu ustanovenia vyplýva, že prípustnosť dovolania sa zakladá

len proti rozhodnutiam, ktorým sa konanie končí. Pokiaľ odvolací súd o odvolaní rozhodne

tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie toto rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie vo veci samej.

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) s poukazom na uvedené dospel

k právnemu záveru, že uznesenie odvolacieho súdu, navrhovateľom napadnuté dovolaním

nie je rozhodnutím, proti ktorému je dovolanie póla prípustné.

28. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je dovolanie prípustné ( ).

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ) preto dovolanie navrhovateľa

ako neprípustné odmietol.

30. Z ustanovenia , ktorým ustanovením odporca

prípustnosť dovolania označil je zrejmé, že dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu ak účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom. Iba na doplnenie treba povedať, že v danom prípade by s odporcom

8

uvedeného dôvodu bola prípustnosť daná aj Z. z (

).

31. V danej veci, keďže ide o dovolanie podané za účinnosti dovolací súd

sa nemohol zaoberať ustanovením 7 , ktorým navrhovateľ prípustnosť

dovolania založil.»

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Sťažovateľka argumentovala tým, že ide konanie o zmenkovom platobnom rozkaze

a poukazovala na to, že v okolnostiach veci mal najvyšší súd aplikovať ,

podľa ktorého konania o zmenkovom platobnom rozkaze a šekovom platobnom rozkaze

začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších

predpisov, teda tvrdil, že dovolanie sa malo prerokovať a rozhodnúť podľa ustanovení

už vtedy zrušeného . Kľúčovým výrazom použitým

v citovanom ustanovení pre posúdenie správnosti názoru

sťažovateľky je výraz „dokončiť konanie.“ V režime sa tým

rozumie konečné rozhodnutie vo veci samej, pričom spravidla ide o rozsudok odvolacieho

súdu, po využití riadneho opravného prostriedku, ktorým je odvolanie, hoci Civilný sporový

poriadok predvída aj iný druh rozhodnutia – uznesenie, ktorým sa konanie vo veci môže

skončiť. Vychádzajúc z uvedeného potom ostatné opravné prostriedky upravené v Civilnom

sporovom poriadku ako žaloba na obnovu konania, dovolanie a dovolanie generálneho

prokurátora sú opravné prostriedky mimoriadneho charakteru, ktoré je možné využiť

po právoplatnom skončení konania, teda po dokončení konania vo veci samej.

V okolnostiach posudzovanej veci rozhodné okolnosti prípadu, využitie dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku, moment podania dovolania (už za účinnosti

) a charakter dovolaním napadnutého rozhodnutia (dovolanie

smerovalo proti zrušovaciemu uzneseniu krajského súdu v zmenkovom konaní) vo svojom

súhrne vylučovalo možnosť aplikácie vo veci sťažovateľa, a to najmä

z dôvodu, že dovolacie konanie nemá charakter konania o veci samej, preto najvyšší súd

nepochybil, ak dovolanie posudzoval výlučne v režime

a ho ako procesne neprípustné odmietol, pretože nešlo o rozhodnutie, proti ktorému

je dovolanie prípustné.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a 4 . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti, keďže ostatné označené a namietané články jednak

neupravujú žiadne konkrétne základné práva alebo slobody a jednak z dôvodu, že samotná

sťažovateľka namietala ich porušenie v súvislosti alebo v spojení s namietaným základným

právom na súdnu ochranu podľa .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

10

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2017